znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s. r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava   Fridricha,   PhD.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp   11139/2013,   sp. zn. Rvp 11140/2013, sp. zn. Rvp 11141/2013, sp. zn. Rvp 11142/2013, sp. zn. Rvp 11143/2013, sp. zn.   Rvp   11144/2013,   sp. zn.   Rvp   11145/2013,   sp. zn.   Rvp   13370/2013,   sp. zn. Rvp 13371/2013, sp. zn. Rvp 13372/2013, sp. zn. Rvp 13373/2013, sp. zn. Rvp 13374/2013, sp. zn.   Rvp   13375/2013,   sp. zn.   Rvp   13376/2013,   sp. zn.   Rvp   13377/2013,   sp. zn. Rvp 13378/2013, sp. zn. Rvp 13379/2013, sp. zn. Rvp 13380/2013, sp. zn. Rvp 13381/2013, sp. zn.   Rvp   13383/2013,   sp. zn.   Rvp   13384/2013,   sp. zn.   Rvp   13385/2013,   sp. zn. Rvp 13386/2013, sp. zn. Rvp 13387/2013, sp. zn. Rvp 13388/2013, sp. zn. Rvp 13390/2013, sp. zn.   Rvp   15122/2013,   sp. zn.   Rvp   15123/2013,   sp. zn.   Rvp   15124/2013,   sp. zn. Rvp 15125/2013, sp. zn. Rvp 15126/2013, sp. zn. Rvp 15127/2013, sp. zn. Rvp 15128/2013 a sp. zn. Rvp 15129/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er/730/2009 a uznesením zo 16. marca 2012, sp. zn. 6 Er/997/2008 a uznesením zo 14. februára 2012, sp. zn.   8 Er/114/2009   a   uznesením   z   9.   marca   2012,   sp. zn.   9 Er/76/2007   a   uznesením z 3. apríla   2012,   sp. zn.   6 Er/939/2008   a uznesením   z 10.   februára   2012,   sp. zn. 9 Er/804/2007   a uznesením   z 5.   januára   2012,   sp. zn.   6 Er/942/2007   a uznesením zo 7. februára   2012,   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 5 Er/3581/2007   a uznesením   z 24.   mája 2012,   sp. zn. 6 Er/147/2010   a uznesením z 3. augusta 2012, sp. zn. 2 Er/448/2010 a uznesením zo 6. júna 2012, sp. zn. 5 Er/806/2009 a uznesením z 5. mája 2012, sp. zn. 5 Er/2389/2008 a uznesením z 22. mája 2012, sp. zn. 5 Er/2281/2009 a uznesením z 8. júna 2012, sp. zn. 5 Er/2671/2008 a uznesením zo 4. júna 2012,   sp. zn.   5 Er/2681/2008   a uznesením   z 21.   mája   2012,   sp. zn.   2 Er/98/2011 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 7 Er/1605/2005 a uznesením z 20. júla 2012 a sp. zn. 5 Er/3281/2009   a uznesením   zo   14.   júna   2012,   postupom   Okresného   súdu   Zvolen v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   16 Er/390/2007   a uznesením   z 26.   júna   2012,   sp. zn. 11 Er/4115/2007   a uznesením   z 22.   júna   2012,   postupom   Okresného   súdu   Revúca v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   6 Er/3144/2008   a uznesením   z 23.   mája 2012,   sp. zn. 6 Er/1825/2008   a   uznesením   z 29.   marca   2012,   sp. zn.   4 Er/3984/2008   a uznesením z 19. apríla   2012,   sp. zn.   6 Er/908/2009   a   uznesením   z   11.   mája   2012   a   sp. zn. 6 Er/936/2009   a   uznesením   zo   4.   septembra   2012,   postupom   Okresného   súdu   Banská Bystrica   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   3 Er/208/2004   a uznesením   z 20.   septembra 2012   a   sp. zn.   5 Er/275/2010   a uznesením   z 8.   júna   2012,   postupom   Okresného   súdu Rimavská   Sobota   v konaniach   vedených   pod   sp. zn.   1 Er   1764/2003   a uznesením z 30. marca   2012,   sp. zn.   3 Er/1852/2006   a uznesením   z 15.   marca   2012,   sp. zn. 4 Er/1859/2006   a uznesením   z 21.   marca   2012,   sp. zn.   4 Er/421/2006   a uznesením z 27. decembra   2011,   sp. zn.   3 Er/344/2005   a uznesením   z 9.   januára   2012,   sp. zn. 4 Er/342/2005   a uznesením   z 9.   januára   2012   a   sp. zn.   1 Er   1299/2010   a uznesením z 11. apríla 2012, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod sp. zn. 1 CoE/356/2012 a uznesením z 30.   októbra   2012,   sp. zn.   1   CoE/374/2012   a uznesením   z 30.   októbra   2012,   sp. zn. 1 CoE/358/2012   a uznesením   z 30.   októbra   2012,   sp. zn.   41   CoE/206/2012   a uznesením z 21.   novembra   2012,   sp. zn.   2   CoE/405/2012   a uznesením   z 31.   októbra   2012,   sp. zn. 1 CoE/515/2012 a uznesením z 29. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE/236/2012 a uznesením z 5.   novembra   2012,   sp. zn.   1   CoE/533/2012   a uznesením   z 19.   decembra   2012,   sp. zn. 1 CoE/507/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 41 CoE/278/2012 a uznesením z 12. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/375/2012 a uznesením z 12. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/310/2012 a uznesením z 21. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE/378/2012 a uznesením z 12. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/622/2012 a uznesením z 28. novembra 2012, sp. zn. 2 CoE/623/2012 a uznesením z 28. novembra 2012, sp. zn. 15 CoE/193/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE/510/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/634/2012   a uznesením   z 30.   novembra   2012,   sp. zn.   13   CoE/1/2013   a uznesením z 22.   januára   2013,   sp. zn.   43   CoE/10/2013   a uznesením   z 24.   januára   2013,   sp. zn. 14 CoE/390/2012 a uznesením zo 14. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/404/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/410/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/396/2012 a uznesením zo 14. januára 2013, sp. zn. 13 CoE/319/2012 a uznesením z 22.   januára   2013,   sp. zn.   2   CoE/618/2012   a uznesením   z 19.   decembra   2012,   sp. zn. 2 CoE/665/2009   a uznesením   z 30.   januára   2013,   sp. zn.   41   CoE/376/2012   a uznesením z 20. februára 2013, sp. zn. 16 CoE/302/2012 a uznesením z 20. decembra 2012, sp. zn. 41 CoE/316/2012 a uznesením zo 16. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/605/2012 a uznesením z 28. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE/282/2012 a uznesením z 10. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE/201/2012 a uznesením z 19. decembra 2012 a sp. zn. 15 CoE/237/2012 a uznesením z 30. januára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp. zn. Rvp 11139/2013, sp. zn. Rvp 11140/2013, sp. zn. Rvp 11141/2013, sp. zn. Rvp 11142/2013, sp. zn.   Rvp   11143/2013,   sp. zn.   Rvp   11144/2013,   sp. zn.   Rvp   11145/2013,   sp. zn. Rvp 13370/2013, sp. zn. Rvp 13371/2013, sp. zn. Rvp 13372/2013, sp. zn. Rvp 13373/2013, sp. zn.   Rvp   13374/2013,   sp. zn.   Rvp   13375/2013,   sp. zn.   Rvp   13376/2013,   sp. zn. Rvp 13377/2013, sp. zn. Rvp 13378/2013, sp. zn. Rvp 13379/2013, sp. zn. Rvp 13380/2013, sp. zn.   Rvp   13381/2013,   sp. zn.   Rvp   13383/2013,   sp. zn.   Rvp   13384/2013,   sp. zn. Rvp 13385/2013, sp. zn. Rvp 13386/2013, sp. zn. Rvp 13387/2013, sp. zn. Rvp 13388/2013, sp. zn.   Rvp   13390/2013,   sp. zn.   Rvp   15122/2013,   sp. zn.   Rvp   15123/2013,   sp. zn. Rvp 15124/2013, sp. zn. Rvp 15125/2013, sp. zn. Rvp 15126/2013, sp. zn. Rvp 15127/2013, sp. zn. Rvp 15128/2013 a sp. zn. Rvp 15129/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11139/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 6. marca 2013, 5. apríla 2013 a 6. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v   citáciách   aj   „sťažovateľ“),   vedené   pod   sp. zn. Rvp 11139/2013, sp. zn. Rvp 11140/2013, sp. zn. Rvp 11141/2013, sp. zn. Rvp 11142/2013, sp. zn.   Rvp   11143/2013,   sp. zn.   Rvp   11144/2013,   sp. zn.   Rvp   11145/2013,   sp. zn. Rvp 13370/2013, sp. zn. Rvp 13371/2013, sp. zn. Rvp 13372/2013, sp. zn. Rvp 13373/2013, sp. zn.   Rvp   13374/2013,   sp. zn.   Rvp   13375/2013,   sp. zn.   Rvp   13376/2013,   sp. zn. Rvp 13377/2013, sp. zn. Rvp 13378/2013, sp. zn. Rvp 13379/2013, sp. zn. Rvp 13380/2013, sp. zn.   Rvp   13381/2013,   sp. zn.   Rvp   13383/2013,   sp. zn.   Rvp   13384/2013,   sp. zn. Rvp 13385/2013, sp. zn. Rvp 13386/2013, sp. zn. Rvp 13387/2013, sp. zn. Rvp 13388/2013, sp. zn.   Rvp   13390/2013,   sp. zn.   Rvp   15122/2013,   sp. zn.   Rvp   15123/2013,   sp. zn. Rvp 15124/2013, sp. zn. Rvp 15125/2013, sp. zn. Rvp 15126/2013, sp. zn. Rvp 15127/2013, sp. zn.   Rvp   15128/2013   a   sp. zn.   Rvp   15129/2013,   ktorými   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Lučenec v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Er/730/2009 a uznesením zo 16. marca 2012, sp. zn. 6 Er/997/2008 a uznesením zo 14.   februára   2012,   sp. zn.   8 Er/114/2009   a   uznesením   z   9.   marca   2012,   sp. zn. 9 Er/76/2007 a uznesením z 3. apríla 2012, sp. zn. 6 Er/939/2008 a uznesením z 10. februára 2012,   sp. zn.   9 Er/804/2007   a   uznesením   z   5.   januára   2012,   sp. zn.   6 Er/942/2007 a uznesením   zo   7.   februára   2012,   postupom   Okresného   súdu   Veľký   Krtíš   v   konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er/3581/2007 a uznesením z 24. mája 2012, sp. zn. 6 Er/147/2010 a uznesením z 3. augusta 2012, sp. zn. 2 Er/448/2010 a uznesením zo 6. júna 2012, sp. zn. 5 Er/806/2009 a uznesením z 5. mája 2012, sp. zn. 5 Er/2389/2008 a uznesením z 22. mája 2012,   sp. zn.   5 Er/2281/2009   a   uznesením   z   8.   júna   2012,   sp. zn.   5 Er/2671/2008 a uznesením zo 4. júna 2012, sp. zn. 5 Er/2681/2008 a uznesením z 21. mája 2012, sp. zn. 2 Er/98/2011 a uznesením z 30. mája 2012, sp. zn. 7 Er/1605/2005 a uznesením z 20. júla 2012 a sp. zn. 5 Er/3281/2009 a uznesením zo 14. júna 2012, postupom Okresného súdu Zvolen v konaniach vedených pod sp. zn. 16 Er/390/2007 a uznesením z 26. júna 2012, sp. zn. 11 Er/4115/2007 a uznesením z 22. júna 2012, postupom Okresného súdu Revúca v konaniach vedených pod sp. zn. 6 Er/3144/2008 a uznesením z 23. mája 2012, sp. zn. 6 Er/1825/2008   a   uznesením   z   29.   marca   2012,   sp. zn.   4 Er/3984/2008   a   uznesením z 19. apríla   2012,   sp. zn.   6 Er/908/2009   a   uznesením   z   11.   mája   2012   a   sp. zn. 6 Er/936/2009   a   uznesením   zo   4.   septembra   2012,   postupom   Okresného   súdu   Banská Bystrica v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er/208/2004 a uznesením z 20. septembra 2012   a   sp. zn.   5 Er/275/2010   a   uznesením   z   8.   júna   2012,   postupom   Okresného   súdu Rimavská   Sobota   (ďalej   spolu   len   „okresné   súdy“)   v   konaniach   vedených   pod   sp. zn. 1 Er 1764/2003   a   uznesením   z   30.   marca   2012,   sp. zn.   3 Er/1852/2006   a   uznesením z 15. marca   2012,   sp. zn.   4 Er/1859/2006   a   uznesením   z   21.   marca   2012,   sp. zn. 4 Er/421/2006   a   uznesením   z   27.   decembra   2011,   sp. zn.   3 Er/344/2005   a   uznesením z 9. januára   2012,   sp. zn.   4 Er/342/2005   a   uznesením   z   9.   januára   2012   a   sp. zn. 1 Er 1299/2010 (ďalej spolu aj „napadnuté konania“) a uznesením z 11. apríla 2012 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového protokolu   a   podľa   čl.   47   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“) postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaniach vedených   pod   sp. zn.   1   CoE/356/2012   a   uznesením   z   30.   októbra   2012,   sp. zn. 1 CoE/374/2012 a uznesením z 30. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE/358/2012 a uznesením z 30. októbra 2012, sp. zn. 41 CoE/206/2012 a uznesením z 21. novembra 2012, sp. zn. 2 CoE/405/2012 a uznesením z 31. októbra 2012, sp. zn. 1 CoE/515/2012 a uznesením z 29. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE/236/2012 a uznesením z 5. novembra 2012, sp. zn. 1 CoE/533/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE/507/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 41 CoE/278/2012 a uznesením z 12. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/375/2012 a uznesením z 12. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/310/2012 a uznesením z 21. novembra 2012, sp. zn. 14 CoE/378/2012 a uznesením z 12. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/622/2012 a uznesením z 28. novembra 2012, sp. zn. 2 CoE/623/2012 a uznesením z 28. novembra 2012, sp. zn. 15 CoE/193/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 1 CoE/510/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/634/2012 a uznesením z 30.   novembra   2012,   sp. zn.   13   CoE/1/2013   a   uznesením   z   22.   januára   2013,   sp. zn. 43 CoE/10/2013 a uznesením z 24. januára 2013, sp. zn. 14 CoE/390/2012 a uznesením zo 14. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/404/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/410/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 14 CoE/396/2012 a uznesením zo 14. januára 2013, sp. zn. 13 CoE/319/2012 a uznesením z 22. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/618/2012 a uznesením z 19. decembra 2012, sp. zn. 2 CoE/665/2009 a uznesením z 30.   januára   2013,   sp. zn.   41   CoE/376/2012   a   uznesením   z   20.   februára   2013,   sp. zn. 16 CoE/302/2012 a uznesením z 20. decembra 2012, sp. zn. 41 CoE/316/2012 a uznesením zo 16. januára 2013, sp. zn. 2 CoE/605/2012 a uznesením z 28. novembra 2012, sp. zn. 13 CoE/282/2012 a uznesením z 10. decembra 2012, sp. zn. 15 CoE/201/2012 a uznesením z   19.   decembra   2012   a   sp. zn.   15   CoE/237/2012   (ďalej   spolu   aj   „napadnuté   konania“) a uznesením z 30. januára 2013 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úvery, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiť podľa   podmienok   dojednaných   v   úverových   zmluvách.   Na   zabezpečenie   úverov   bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský súd“), alebo na zabezpečenie úveru dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnili   tam   sťažovateľkou   menovite   uvedenú   tretiu   osobu   (ďalej   len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniami okresných súdov boli tieto exekučné konania ex offo zastavené.

Na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   podaných   ústavnému   súdu   v   obšírnej   argumentácii namieta, že postupom a uzneseniami okresných súdov a krajského súdu boli porušené ňou označené   základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu a charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadne začatého a prebiehajúceho exekučného konania, na vykonanie ktorého okresné súdy už raz udelil súdnemu exekútorovi poverenie, došlo k prekročeniu právomoci okresných súdov ako súdov exekučných, v kompetencii ktorých podľa sťažovateľky nie je vecné preskúmavanie exekučného titulu. Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodli o zastavení exekúcií, čím mali sťažovateľke odňať možnosť konať pred   súdom,   pretože   sa   nemala   možnosť   k   veci   vyjadriť   aj   napriek   tomu,   že   toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný. Uvedené pochybenie okresných súdov podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.

Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresné súdy, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že im to   ukladá   §   57   ods.   5   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   233/1995   Z.   z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších   zákonov v   znení účinnom   od 9.   augusta   2012,   ako aj to,   že obidva   súdy   veci nesprávne   právne   posúdili   z   hľadiska   vnútroštátnej   právnej   úpravy   v   interakcii s výkladovými   pravidlami   uvedenými   v   smernici   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretože podľa   sťažovateľky   sa   žiadnym spôsobom   nevysporiadali s tým, prečo   buď dojednanie rozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretej osobe   v   úverovej   zmluve   na   spísanie   notárskej   zápisnice   o   uznaní   dlhu   považovali za neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovali ani jej návrh   na   prerušenie   konaní   na   účely   predloženia   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru Európskej   únie   (ďalej   len   „Súdny   dvor“)   na   podanie   výkladu   pojmu   „nekalá   zmluvná podmienka“ v kontexte danej veci.

V doplneniach sťažností doručených   ústavnému súdu   25. júla 2013 sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí na to,   aby mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka   bola   zrušená,   avšak   zásada   kontradiktórnosti   vo   všeobecnosti   zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky,   informovať   účastníkov   konania   v   spore   a   vyzvať   ich,   aby   sa   k   tomu kontradiktórne   vyjadrili   spôsobom,   ktorý   na   tento   účel   ustanovujú   vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresných súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa čl. 1 dodatkového   protokolu   a   podľa   čl.   47   charty   postupom   krajského   súdu   v   napadnutých konaniach   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   napadnuté   uznesenia   okresných   súdov a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažností   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutých   uznesení krajského   súdu   podaný   podľa   §   52   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených   ústavou,   dohovorom,   dodatkovým   protokolom   a chartou   postupom a označenými uzneseniami okresných súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností,   ktoré   sú   predmetom   tohto   prerokovania pred ústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiež prihliadajúc   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky   a   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto sťažnosti   smerujú,   rozhodol   ústavný   súd,   aplikujúc   označené   právne   normy,   tak,   že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   okresných   súdov v napadnutých konaniach a ich napadnutými uzneseniami

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresných súdov v napadnutých konaniach a ich   napadnuté   uznesenia   vydané   v   týchto   konaniach,   ktorými   okresné   súdy   exekúcie vyhlásili za neprípustné a zastavili ich.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať proti namietanému   postupu   v napadnutých   konaniach   a   napadnutým   uzneseniam   okresných súdov odvolania, o ktorých bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností tieto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.3   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami

Pokiaľ   ide   o   namietané   porušenie   práv   sťažovateľky   v   príčinnej   súvislosti s rozhodnutiami   krajského   súdu,   námietky   sťažovateľky   možno   sumarizovať do   štyroch základných   východiskových   rovín.   Sťažovateľka v   prvom   rade   namieta,   že krajský   súd nenapravil pochybenie okresných súdov, ktoré ako súdy exekučné podľa sťažovateľky nad rámec svojich kompetencií vecne preskúmavali exekučné tituly potom, ako už raz tieto exekučné   tituly   preskúmali   pri   vydávaní   poverení   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcií. Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresného súdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárske zápisnice)   aplikoval   smernicu   Rady,   ktorá   podľa   sťažovateľky   nie   je   prameňom   práva, okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali, neprerušili   exekučné   konania   na   účely   podania   výkladu   označenej   smernice   Rady a nepredložili   Súdnemu   dvoru   na   posúdenie   prejudiciálnu   otázku,   a   to,   či   sa   majú   jej ustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať   spory   v   rámci   spotrebiteľských   zmlúv   na   základe   rozhodcovskej   doložky prostredníctvom   rozhodcovských   súdov“,   alebo   otázku,   prečo   splnomocnenie   udelené v zmluve o   úvere,   ktorým   dlžník   splnomocní   tretiu   osobu   na uznanie dlhu   v   notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresné súdy nenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučného poriadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.

V   súvislosti   s   uvedenými   námietkami   sťažovateľky   ústavný   súd   po   preskúmaní predmetu   týchto   sťažností   dospel   k   záveru,   že   z   dôvodu,   že   sťažovateľkou   použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou, ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavne neopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013 z 31.   januára   2013   (v   prípadoch,   keď   bol   exekučným   titulom   rozhodcovský   rozsudok, pozn.)   alebo   v   rozhodnutiach   sp. zn.   II.   ÚS   79/2013   zo   7.   februára   2013,   sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn. IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 (v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).

Vzhľadom   na   totožnosť   tak   v   osobe   sťažovateľky,   ako   aj   totožnosť   v   použitej právnej argumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverov všeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe   dôvody   odmietnutia   sťažností   v   obdobných   prípadoch   a   ustálený   právny   názor ústavného   súdu   na   danú   právnu   problematiku   v   závislosti   od   predmetu   napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien, nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   18   CoE/641/2011   z   30.   novembra   2012,   ktorým   Krajský   súd v Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v časti úrokov   z   omeškania,   avšak   urobil   tak   v   dôsledku   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotveného v § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie však z dôvodov, ktoré   by   vylučovali   právne   posúdenie   sťažovateľkiných   prípadov,   z   akých   vychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresných súdov, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.

V súvislosti s doplňujúcou argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jej práv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedal účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. februára 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúcie z už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresných súdov, proti ktorým aj podala odvolania, v ktorých   sa   k   týmto   dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcií,   ktorí   majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uznesení prvostupňového   súdu   možnosť   vyjadriť   sa   (prípadne   podať   odvolanie   proti   uzneseniu prvostupňového súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie   nekalej   zmluvnej   podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospel k záveru, že uznesenia okresných súdov sú vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a napadnutých uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí   byť   uvedená   zásada   dodržaná   bez   výnimky,   by   podľa   názoru   ústavného   súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti   konvalidovať   prípadné   procesné   nedostatky   vlastným   postupom.   Na   základe uvedeného   preto   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   postupom   krajského   súdu   a jeho napadnutými uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný,   vzhľadom   na   čo   nič   nesignalizuje   možnosť   porušenia   v   petite   sťažností označených práv.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažností odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   ústavný   súd   nad   jeho   rámec   poukazuje na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   by   sa   tento   právny   prostriedok z materiálneho   hľadiska   javil   v   obdobných   identických   prípadoch   ako   neefektívny. Za týchto okolností je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význam a efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obracia so sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické, čo zároveň naznačuje predvídateľnosť ich posúdenia zo strany ústavného súdu.

V   kontexte   s   už   uvedeným   ústavný   súd   dodáva,   že   sťažovateľka   aj   takýmto spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomá, že nebudú   v   konaní   pred   ústavným   súdom   vzhľadom   na   rovnaký   spôsob   ich   vybavenia v predošlom období, úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS 3/2013).

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014