znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/2013-37

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. apríla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti   J. M., Rakúsko,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   B., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky Mgr. M. B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/164/2007,   za   účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/164/2007   p o r u š e n é b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava IV p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C/164/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. M. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súd Bratislava IV p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV j e   p o v i n n ý   uhradiť J. M. trovy konania v sume 269,58 € (slovom dvestošesťdesiatdeväť eur a päťdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie B., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 38/2013   z 23.   januára   2013   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J. M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   4 C/164/2007   (ďalej   aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   podal   7.   mája   2007   okresnému   súdu   návrh na vydanie platobného rozkazu, v ktorom sa domáhal „od predávajúceho vrátenia kúpnej ceny, ako aj nákladov, ktoré mu v súvislosti s vkladovým konaním vznikli“. Z vyžiadaného spisového   materiálu   vyplynulo,   že   v napadnutom   konaní   sťažovateľ   uplatňuje   nárok na vydanie   bezdôvodného   obohatenia,   náhrady   nákladov   v súvislosti   s nerealizovanou kúpnou zmluvou a náhrady vzniknutej škody.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa domáha prikázať okresnému súdu konať v napadnutom   konaní   bez   zbytočných   prieťahov.   Napokon   sa   domáha   aj   priznania finančného zadosťučinenia v sume 2 500 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3520/12 doručeným ústavnému súdu 20. decembra 2012, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo veci bolo nariadených celkom jedenásť pojednávaní. K celkovej dĺžke konania prispeli aj samotní účastníci konania. Pre neprítomnosť odporcu sa muselo odročiť pojednávanie dňa 25. 7. 2008, 4. 3. 2009, 14. 10. 2009. Tiež pre neprítomnosť   navrhovateľa   (sťažovateľa)   sa   odročovalo   pojednávanie   dňa   25. 7. 2008. Navrhovateľ   (sťažovateľ)   v   konaní   žiadal   celkom   4   krát   o odročenie,   resp.   poskytnutie lehoty s tým, že sa pokúsi s odporcom vyriešiť spor mimosúdne (dňa 4. 3. 2009, 3. 4. 2009, 22. 4. 2009   a   9. 11. 2011).   Považujem   za   potrebné   tiež   uviesť,   že   na   pojednávaní   dňa 22. 4. 2009   predložil   navrhovateľ   súdu   na   schválenie   návrh   zmieru,   súd   návrh   však nemohol schváliť z dôvodu, že bol nejasný a nevykonateľný.

Poukazujem   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   podaním   doručeným   súdu   dňa 26. 1. 2012, t. j. skoro 5 rokov po začatí konania, rozšíril návrh na začatie konania titulom náhrady škody. Z dôvodu nutnosti zabezpečenia dôkazov zo strany sťažovateľa bolo preto pojednávanie dňa 8. 2. 2012 na jeho žiadosť odročené.

Ďalej   uvádzam,   že   spis   tunajšieho   súdu   bol   za   účelom   konania   a   rozhodovania o podaných odvolaniach celkovo trikrát zasielaný na Krajský súd v Bratislave. V obdobiach od 21. 4. 2010 - 23. 5. 2011, 2. 5. 2012 - 19. 7. 2012, 19. 9. 2012 - 2. 11. 2012 sa preto spis nachádzal na krajskom súde.

S poukazom na vyššie uvedené navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosť vo vzťahu k Okresnému súdu Bratislava IV ako nedôvodnú zamietol.“

Súčasťou vyjadrenia k sťažnosti bol aj tento prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov   priebehu   napadnutého   konania,   z ktorých   vo   vzťahu   k predmetu   sťažnosti   boli relevantné tieto:

„Dňa 07. 05. 2007 bol podaný návrh na vydanie platobného rozkazu. Dňa 16. 08. 2007 bola vec prevedená do oddelenia pre Občianskoprávne veci pod sp. zn. 4 C 164/2007, keďže podľa § 172 ods. 2 OSP platobný rozkaz nemožno vydať, ak by sa mal doručiť odporcovi do cudziny, a vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. M. Š.

Dňa   25. 10. 2007   vo   veci   bolo   nariadené   pojednávanie   a   určený   termín na 21. 02. 2008. Z dôvodu reoptimalizácie súdnictva a preloženia vo veci konajúcej sudkyne na   Okresný   súd   v   Pezinku   sa   pojednávanie   neuskutočnilo   a   vec   bola   pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudkyni JUDr. J. K. dňa 1. 2. 2008.

Dňa 31. 03. 2008 sa konalo prvé pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom súd uložil   právnemu   zástupcovi   odporcu   do   10   dní   oznámiť   číslo   dedičského   konania po nebohom Ing. M. K.

Dňa   25. 07. 2008   sa   konalo   druhé   pojednávanie   na   tunajšom   súde,   na   ktoré   sa navrhovateľ ani odporca neustanovili, hoci tento termín na predošlom pojednávaní zobrali na vedomie.

Dňa   10. 12. 2008   sa   konalo   tretie   pojednávanie   na   tunajšom   súde,   na   ktorom navrhovateľ požiadal súd. aby bol v konaní vypočutý ako svedok jeho brat Ing. L. M. Súd pojednávanie   odročil   na   deň   04. 03. 2009   s tým,   že   bude   volaný   odporca   pod   hrozbou pokuty a volaný bude aj svedok Ing. L. M.

Dňa   04. 03. 2009   sa   konalo   štvrté   pojednávanie   na   tunajšom   súde,   odporca   sa na pojednávanie nedostavil. Právny zástupca odporcu požiadal súd, aby bol jeho klient vo veci vypočutý a vec zrozumiteľne vysvetlil a v lehote 10 dní oznámi súdu stanovisko, vyjadrenie   a   návrh   na   mimosúdne   urovnanie   sporu.   Navrhovateľ   mal   v   lehote   15   dní doručiť súdu oznámenie, či trvá na návrhu.

Dňa 03. 04. 2009 sa konalo piate pojednávanie na tunajšom súde, na ktorom súd pristúpil k výsluchu odporcu. Súd pojednávanie na žiadosť odporcu na 10 minút prerušil za účelom dohody medzi navrhovateľom a odporcom. Navrhovateľ požiadal súd o lehotu 14 dní,   v   ktorej   mal   oznámiť   súdu,   či   berie   návrh   späť,   príp.   či   žiada   schváliť   zmier, v ktorom určí formu splátok, t. j. celé znenie zmieru.

Dňa   22. 04. 2009   sa   konalo   šieste   pojednávanie   na   tunajšom   súde,   na   ktorom navrhovateľ predložil súdu návrh na schválenie zmieru. Súd po oboznámení sa s návrhom konštatoval, že predložený návrh nie je jasný, istý, čo do vykonateľnosti, a preto tento návrh v tomto znení neschvaľuje. Právny zástupca odporcu navrhol, aby súd prerušil konanie aspoň   na   jeden   mesiac   z   dôvodu   vypracovania   zmlúv   a   práv   výkonu   právnych   úkonov potrebných k doriešeniu veci. V tejto lehote mal navrhovateľ oznámiť, či návrh berie späť. Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Spis bol na lehote 2 mesiace.

Dňa   03. 09. 2009   boli   účastníci   predvolaní   na   pojednávanie,   ktoré   sa   malo uskutočniť dňa 14. 10. 2009.

Dňa 14. 10. 2009 sa konalo siedme pojednávanie na tunajšom súde, na ktoré sa nedostavil odporca a právny zástupca odporcu. Právny zástupca odporcu faxom doručil na súd dňa 13. 10. 2009 ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní z dôvodu pretrvávajúcej práceneschopnosti. Súd pojednávanie odročil na 18. 01. 2010.

Dňa 26. 11. 2009 boli právny zástupca odporcu predvolaný na termín pojednávania, ktoré sa uskutoční dňa 18. 01. 2010. Navrhovateľ zobral termín pojednávania na vedomie. Dňa 18. 01. 2010 sa konalo ôsme pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV, na ktorý sa nedostavil navrhovateľ bez ospravedlnenia. Ospravedlnenie, ktoré navrhovateľ poslal   mailom,   bolo   zákonnej   sudkyni   predložené   o   14.25   hod.,   40   minút   po   skončení pojednávania (pojednávanie skončilo o 13.45 hod.). Súd preto v zmysle § 101 ods. 2 OSP pojednával   v   neprítomnosti   navrhovateľa.   Právny   zástupca   odporcu   nechal   na   zvážení súdu, aby boli vypočutí navrhovateľ a odporca, aby sa osobne vyjadrili do zápisnice k predmetu   sporu.   Súd návrh na   opätovné   vypočutie   účastníkov zamietol.   Súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené a stanovil termín vyhlásenia rozsudku.

Dňa 08. 02. 2010 sa konalo deviate pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok č. k. 4 C 164/2007-85. Predmetný rozsudok tunajšieho súdu bol doručený navrhovateľovi dňa 01. 03. 2010 a odporcovi dňa 15. 02. 2010. Proti rozsudku sa odvolali navrhovateľ (dňa 15. 03. 2010) aj odporca (dňa 01. 03. 2010).

Dňa   17. 03. 2010   súd   uznesením   vyzval   navrhovateľa   aj   odporcu   na   zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Navrhovateľ zaplatil súdny poplatok dňa 09. 04. 2010. Dňa   21. 04. 2010   bol   spis   s   opravným   prostriedkom   predložený   na   rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave ako odvolaciemu súdu.

Dňa   28. 05. 2010   bolo   tunajšiemu   súdu   doručené   oznámenie,   že   odporca   dňa 12. 05. 2010   zomrel.   Oznámenie   bolo   následne   dňa   04. 06. 2010   preposlané   Krajskému súdu v Bratislave.

Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd vo veci čakal na skončenie dedičského konania,   ktoré   sa   viedlo   na   Notárskom   úrade   pred   notárom   JUDr.   V.   J.,   sp. zn. 65 D 451/2010, a ktoré sa skončilo vydaním osvedčenia o dedičstve, právoplatného dňa 09. 03. 2011, ktoré mu bolo oznámené prípisom dňa 16. 03. 2011.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 04. 2011 rozhodol o odvolaniach tak, že rozsudok tunajšieho súdu zrušil a vec vrátil na nové konanie. Predmetné uznesenie bolo spolu so spisom doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 05. 2011.

Dňa   08. 06. 2011   tunajší   súd   doručoval   uznesenie   krajského   súdu   účastníkom konania.

Dňa 12. 08. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na 09. 11. 2011. Dňa 09. 11. 2011 sa konalo desiate pojednávanie na Okresnom súde Bratislava IV. Pojednávanie bolo prerušené na 15 minút na žiadosť účastníkov za účelom mimosúdneho vysporiadania.   Súd   pojednávanie   odročil   na   neurčilo   s tým,   že   právny   zástupca navrhovateľa   mal   v   lehote   10   dní   predložiť   súdu   oznámenie,   či   navrhovateľ   trvá na podanom návrhu, príp. či prišlo k mimosúdnemu zmieru.

Dňa 23. 11. 2011 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 08. 02. 2012. Dňa 26. 1. 2012 doručil právny zástupca navrhovateľa súdu podanie 1. čiastočné späťvzatie návrhu a II. rozšírenie návrhu titulom náhrady škody.

Uznesením   zo   dňa   6. 2. 2012   č. k.   4 C 164/2007-158   súd   konanie   v   časti   istiny 1.161,79 € zastavil.

Uznesením   zo   dňa   6. 2. 2012   č. k.   4 C 164/2007-159   súd   pripustil   zmenu   návrhu na začatie konania. Súd zároveň navrhovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za zmenu – rozšírenie návrhu na začatie konania.

Dňa 8. 2. 2012 sa konalo v poradí jedenáste pojednávanie, na ktorom navrhovateľ žiadal   vypočuť   vo   veci   svedka   L.   M.   a   žiadal   o   odročenie   pojednávania   z dôvodu zabezpečenia dôkazov na preukázanie škody, ktorá vznikla z neplatného právneho úkonu. Pojednávanie bolo odročené na deň 28. 3. 2012.

Dňa 22. 2. 2012 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu zo dňa 6. 2. 2012 č. k. 4 C 164/2007-158.

Na   pojednávaní   dňa   28. 3. 2012   bol   vypočutý   navrhovateľom   navrhnutý   svedok a bolo odročené na neurčilo, za účelom predloženia spisu na odvolací súd na rozhodnutie o podanom odvolaní.

Dňa 30. 4. 2012 tunajší súd vyhotovil predkladaciu správu na odvolací súd Krajský súd v Bratislave, ktorému bol spis doručený dňa 2. 5. 2012.

Dňa 19. 7. 2012 bol spis vrátený z odvolacieho súdu bez rozhodnutia o podanom odvolaní ako predčasne predložený.

Uznesením zo dňa 25. 7. 2012 č. k. 4 C 164/2007-207 tunajší súd konanie v časti úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy istiny 1.161,7 € od 13. 5. 2004 až do zaplatenia zastavil a rozhodol tiež o náhrade trov konania.

Dňa 22. 8. 2012 bolo súdu doručený návrh navrhovateľa na doplnenie uznesenia zo dňa 25. 7. 2012 č. k. 4 C 164/2007-207, resp. odvolanie.

Dňa 17. 9. 2012 tunajší súd vyhotovil predkladaciu správu na odvolací súd Krajský súd v Bratislave, ktorému bol spis doručený dňa 19. 9. 2012.

Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   zo   dňa   27. 9. 2012   č. k.   2 Co 287/2012-215 napadnuté uznesenie tunajšieho súdu zo dňa 6. 2. 2012 č. k. 4 C 164/2007-158 v spojení s uznesením   zo   dňa   25. 7. 2012   č. k.   4 C 164/2007-207   v   napadnutej   časti   potvrdil. Predmetné uznesenie odvolacieho súdu bolo doručené na tunajší súd spolu so spisom dňa 2. 11. 2012.

Dňa   5. 11. 2012   tunajší   súd   doručoval   predmetné   uznesenie   odvolacieho   súdu účastníkom.

Dňa 28. 11. 2012 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 9. 1. 2013.“Ústavný súd na okresnom súde zistil, že ostatným úkonom vo veci je nariadenie termínu pojednávania (3. apríla 2013) na 15. máj 2013.

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti doručenému ústavnému súdu 20. decembra 2012   zaujal   stanovisko   sťažovateľ   podaním   z 26.   marca   2013,   v ktorom   okrem   iného uviedol:

„K   predsedníčkou   namietanému   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava IV 4 C/164/2007-85 zo dňa 8. 2. 2010 poukazujeme na to, že predmetný rozsudok okresného súdu   nikdy   nenadobudol   právoplatnosť,   pričom   z   dôvodov   zmätočnosti   a   procesných pochybení bol po 4 rokoch vedenia predmetného sporu odvolacím súdom zrušený a vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

V prípade rozsudku zo dňa 8. 2. 2010 sa nejednalo o rozhodnutie v relatívne krátkom čase,   keď   predmetné   rozhodnutie   bolo   vydané   po   2   rokoch   a   9   mesiacoch   od   začatia konania, no aj napriek tomu okresný súd nebol schopný vo veci vydať riadne rozhodnutie bez   akýchkoľvek   vád   za   dodržania   všetkých   procesných   pravidiel.   Pre   chyby,   na   ktoré poukázal aj odvolací súd, sa dĺžka predmetného konania predĺžila aj o obdobie odvolacieho konania   9 Co/147/2010   vedeného   na   Krajskom   súde   v   Bratislave,   teda   o   obdobie   vyše 1 roka, za ktoré nesie zodpovednosť práve okresný súd ako súd prvého stupňa...

Čo sa týka mimosúdnych riešení sporu, sťažovateľ poukazuje na to, že to nebol on, ktorý navrhol mimosúdne urovnanie sporu. Mimosúdne urovnanie sporu navrhla strana žalovaného   na   4.   pojednávaní   zo   dňa   4. 3. 2009   a   sťažovateľ   aj   vzhľadom   na   dĺžku doterajšieho konania (od podania žalobného návrhu uplynuli už vyše 2 roky bez toho, aby sa   vec   aspoň   čiastočne   priblížila   k   rozhodnutiu   v   merite   veci)   súhlasil   s   prípadným mimosúdnym riešením, ktorým by došlo k uspokojeniu jeho nárokov v oveľa kratšom čase ako by to bolo v prípade pokračujúceho konania súdu (súd vo veci postupoval pomerne pasívne).   Na   pojednávaní   zo   dňa   3. 4. 2009   došlo   k   uznaniu   nároku   žalovaného a na nasledujúcom pojednávaní sťažovateľ v snahe ukončenia sporu na základe predošlých vyjadrení strany žalovaného predložil súdu návrh zmieru, avšak tento zmier nebol súdom schválený.   Nakoľko   aj   napriek   avizovanému   mimosúdnemu   urovnaniu   sporu   nedošlo k tomuto urovnaniu, sťažovateľ musel na pokračovaní konania 4 C/164/2007 zotrvať... K okresným súdom namietanému rozšíreniu žaloby zo dňa 26. 1. 2012, ktoré má mať podľa názoru okresného súdu podiel na vzniku zbytočných prieťahov v predmetnom konaní, uvádzame, že s takýmto názorom nesúhlasíme. Predmetným podaním sťažovateľ rozšíril svoj návrh o náhradu škody len v otázke výšky predmetnej škody, pričom čo sa týka dôvodu uplatneného nároku, sťažovateľ zotrval na dôvodoch uvedených v návrhu zo dňa 7. 5. 2007. Predsedníčka   okresného   súdu   v   závere   svojho   vyjadrenia   zároveň   poukázala na trojnásobné predloženie spisového materiálu odvolaciemu súdu.

Čo sa týka prvého predloženia spisového materiálu odvolaciemu súdu (v období od 21. 4. 2010 do 23. 5. 2011) aj vzhľadom na už vyššie uvedené poukazujeme na to, že sťažovateľ   nemôže   za   toto   predĺženie   lehoty   konania   niesť   zodpovednosť,   nakoľko k predmetnému   predĺženiu   došlo   na   základe   vadného   rozhodnutia   a   nesprávneho procesného   postupu   súdu   prvého   stupňa.   Skutočnosť   existencie   vád   rozhodnutia,   ako aj procesného   pochybenia   súdu   prvého   stupňa   konštatoval   aj   Krajský   súd   v   Bratislave vo svojom   zrušujúcom   uznesení   zo   dňa   28. 4. 2011   (sp. zn.   9 Co/147/2010).   Preto aj vzhľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Bock Case) je predmetné predĺženie lehoty o obdobie odvolacieho konania potrebné pričítať práve Okresnému súdu Bratislava IV.

K   predsedníčkou   okresného   súdu   namietanému   druhému   predloženiu   spisového materiálu uvádzame, že takto predložený spis bol dňa 19. 7. 2012 krajským súdom vrátený ako   predčasne   predložený,   teda   na   základe   opätovného   pochybenia   okresného   súdu. Z uvedeného   dôvodu   za   predĺženie   lehoty   konania   o   ďalšie   2   mesiace   (od   2. 5. 2012 do 19. 7. 2012)   nesie   zodpovednosť   (práve   z   dôvodu   jeho   pochybenia)   Okresný   súd Bratislava IV, ktorý predmetný spisový materiál odvolaciemu súdu predčasne predložil.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 12. decembra 2012, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namieta aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a skutkovú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o vydanie bezdôvodného obohatenia, zaplatenie pohľadávok a ich príslušenstva a náhrady vzniknutej   škody   vyplývajúce   z občianskoprávnych   vzťahov   tvoria   bežnú   súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a v zásade ich nemožno považovať za právne ani skutkovo zložité. Tento záver sa podľa názoru ústavného súdu vzťahuje aj na napadnuté konanie. Ku skutkovej a právnej zložitosti veci je potrebné napokon ešte uviesť, že ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti netvrdil, že by napadnuté konanie malo byť osobitne právne alebo skutkovo zložité.

2. Čo sa týka správania sťažovateľa ako účastníka konania v procesnom postavení žalobcu,   ústavný   súd   pripúšťa   jeho   určitý   podiel   na   spomalení   priebehu   napadnutého konania najmä v súvislosti s podaním, ktorým žiadal pripustenie zmeny petitu žaloby, ale aj v súvislosti   s opakovanými   žiadosťami   o odročenie   pojednávania   z   dôvodu   realizácie aktivít,   ktorých   cieľom   bolo   uzavretie   dohody   o mimosúdnom   vysporiadaní   veci.   Tieto skutočnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   neovplyvnili   rozhodujúcou   mierou   doterajšiu dĺžku   napadnutého   konania,   ústavný   súd   ich   však   zobral   do   úvahy   pri   rozhodovaní o priznaní finančného zadosťučinenia.

3.   Napokon   ústavný   súd   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľa došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu v napadnutom konaní hodnotí v zásade ako plynulý, no zároveň poznačený neefektívnosťou a nesústredenosťou.

O neefektívnosti postupu okresného súdu svedčí najmä skutočnosť, že krajský súd uznesením   sp. zn.   9 Co 147/10   z 28.   apríla   2011   odvolaniami   sťažovateľa   aj   odporcu napadnutý rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C/164/2007 z 8. februára 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Príkladom odňatia možnosti konať pred súdom v zmysle citovaného ustanovenia je okrem   iných   aj   prípad,   kedy   súd   vec   prejednal   v   rozpore   s   ust.   § 101   ods. 2   O. s. p. v neprítomnosti účastníka tak, ako sa to stalo aj v prejednávanej veci pred súdom prvého stupňa. Účastník má právo, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti (čl. 48 ods. 1 Ústavy   SR).   Nie   je   však   vylúčené,   aby   súd   vec   prejednal   a   rozhodol   bez   prítomnosti účastníka; je však vždy povinný poskytnúť mu možnosť, aby na jej prejednaní bol prítomný. Ustanovenie   § 115   O. s. p.   ukladá   súdu,   aby   na   nariadené   pojednávanie   predvolal účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná; potom je len na účastníkovi, či svoje právo využije, či nevyužije. Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. totiž súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní, ak sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie bez toho, že   by   požiadal   z   dôležitého   dôvodu   o   odročenie,   môže   súd   prejednať   vec   v   jeho neprítomnosti. Súd tak môže v zmysle cit. ustanovenia prejednať vec v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka za predpokladu, že neprítomný účastník nepožiadal – z dôležitého dôvodu   –   o   odročenie   pojednávania.   Pritom   sa   v   súdnej   praxi   ustálil   názor,   že ospravedlnenie neprítomnosti účastníka na pojednávanie nie je bez ďalšieho aj žiadosťou o odročenie   pojednávania   v   zmysle   § 101   ods. 2   O. s. p.   (pozri   R   79/1994   Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky).

Z obsahu spisu je zrejmé, že na predposledné pojednávanie na súde prvého stupňa, nariadené na 18. januára 2009, súd síce predvolal všetkých účastníkov, navrhovateľ sa na nariadené   pojednávame   nedostavil,   svoju   neprítomnosť   ospravedlnil   včas   (č. l.   81a), pretože   z   E-mailovej   správy   je   preukázané,   že   navrhovateľ   ospravedlnenie   odoslal o 12:07 hod.,   pojednávania   začalo   o   13:00   hod.,   a   preto   z   dôvodu   chybného administratívneho postupu súdu nemôže byť navrhovateľ ukrátený na svojich právach. Súd prvého stupňa na začiatku pojednávania napriek ospravedlneniu navrhovateľa konštatoval neprítomnosť   navrhovateľa   s   tým,   že   sa   neospravedlnil   a   vec   prejednal   v   jeho neprítomnosti, na tomto pojednávaní súd vykonal dôkazy a na následnom pojednávaní dňa 8. 2. 2010 – na ktoré už navrhovateľa nepredvolal – o uplatnenom nároku rozhodol. Takýto postup súdu prvého stupňa považuje odvolací súd za chybný a v rozpore s § 101 ods. 2 a § 122   a   nasl.   O. s. p.   a v   takomto   prípade   aj   konanie   pred   súdom   treba   považovať za zmätočné.

V posudzovanej veci ak teda súd na pojednávaní, pri ktorom došlo len k vyhláseniu rozsudku (§ 156 ods. 2 OSP), nevyrozumel navrhovateľa, týmto postupom bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom.“

Ústavný súd v rámci svojej judikatúry už uviedol, že ak je konanie pred všeobecným súdom   poznačené zbytočnými prieťahmi v dôsledku   neefektívnej   činnosti,   postačuje len vymedzenie   najzávažnejších   príkladov   takejto   neefektívnej   činnosti,   ktoré   možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy (m. m. II. ÚS 131/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 22/02,   III. ÚS 103/09)   taktiež uviedol,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj nesprávna   a neefektívna   činnosť   všeobecného   súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,   a to   v prípade,   ak   jeho   činnosť   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ na neho obrátil s návrhom, aby o jeho veci rozhodol.

Postup   okresného   súdu   bol   poznačený   aj   nesústredenosťou.   Proti   uzneseniu okresného súdu zo 6. februára 2012, ktorým bolo rozhodnuté o zastavení konania „v časti istiny   1 161,79   €“,   podal   sťažovateľ   odvolanie,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 22. februára 2012.   Krajský   súd   súdny   spis   okresnému súdu   bez rozhodnutia   o odvolaní prípisom z 30. mája 2012 vrátil ako predložený predčasne, keď uviedol:

„Odvolací súd vracia spis vo veci sp. zn. 4 C 164/2007 ako predčasne predložený, pretože z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa nerozhodol o celom uplatnenom nárok a ani o trovách konania. V danej veci navrhovateľ podaním zo dňa 22. 01. 2012 na č. l. 15 zobral návrh o zaplatenie 1.161,79 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1.161,79 eur od 13. 05. 2004 až do zaplatenia späť a žiadal konanie vo veci podľa § 96 O. s. p. zastaviť.

Súd   prvého   stupňa   uznesením   zo   dňa   06. 02. 2012   zastavil   konanie   o   zaplatenie 1.161,79   eur.   Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   konanie   nebolo   zastavené   ohľadne   úrokov omeškania tak ako to žiadal navrhovateľ v tomto podaní. V odvolaní zo dňa 22. 02. 2012 navrhovateľ namietal, že súd nerozhodol o úrokoch z omeškania a preto je jeho rozhodnutie nesprávne.   Pretože   súd   nerozhodol   o   úrokoch   z   omeškania,   nie   je   možné   preskúmať napadnuté uznesenie v časti nároku o zaplatenie úrokov z omeškania, pokiaľ súd o tom nerozhodol. Bude preto potrebné, aby súd najskôr rozhodol o späťvzatí o zaplatenie úrokov z omeškania   a   až   potom   je   možné   spis   predložiť   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o podanom   odvolaní   ohľadne   tohto   nároku.   Súd   tiež   nerozhodol   o   trovách   konania a navrhovateľ   v   odvolaní   namieta   skutočnosť,   že   rozhodnutie   ohľadne   trov   konania   je nesprávne.   Nie   je   možné   preskúmať   rozhodnutie   o   trovách   konania,   keď   súd   zatiaľ o trovách nerozhodol a vo výroku vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti vo veci samej. Bude preto potrebné najskôr rozhodnúť o späťvzatí návrhu o zaplatenie úrokov z omeškania a o trovách konania a až následne je možné predložiť spis odvolaciemu súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.“

Dôsledky   nesústredenosti   svojho   postupu   okresný   súd   odstránil   v súlade s usmernením krajského súdu vydaním uznesenia z 25. júla 2012, ktorým konanie „v časti úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1 169,79 € (správne má byť 1 161,79 €, pozn.)zastavil   a až   po   jeho   doručení   účastníkom   konania   krajskému   súdu   opätovne   predložil na rozhodnutie uznesenie zo 6. februára 2012 napadnuté odvolaním, čo   nepochybne tiež prispelo k predĺženiu napadnutého konania.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 Co 287/2012 z 27. septembra 2012 (okresnému súdu predložené 2. novembra 2012) „uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 06. 02. 2012 č. k. 4 C 164/2007-158   v spojení   s uznesením   zo   dňa   25. 07. 2012   č. k.   4 C 164/2007-207 vo výrokoch,   ktorým   súd   zastavil   konanie   v časti   istiny   1 169,79   eur (správne   má   byť 1 161,79 eur, pozn.) a úrokov z omeškania vo výške 10 % zo sumy 1 169,79 eur (správne má byť 1 161,79 eur, pozn.) od 13. 05. 2004 až do zaplatenia potvrdil“.

Napadnuté   konanie   dosiaľ   nebolo   právoplatne   skončené,   pretože   zostáva   ešte rozhodnúť aj o nároku na náhradu škody uplatnenom sťažovateľom v priebehu konania. Túto zmenu petitu žaloby okresný súd pripustil uznesením zo 6. februára 2012.

Vzhľadom   na   uvedené   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/164/2007 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume 2 500 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedol, že „Namiesto promptného   rozhodnutia   sa   stal   obeťou   nekonečne   vlečúceho   sa   konania,   ktoré   okrem stresových   situácií   spôsobených   právnou   neistotou   prináša   aj   zvyšujúce   sa   náklady na vedenie sporu...“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 4 C/164/2007   a zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu,   ako aj skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   2 000   €   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom Advokátskou kanceláriou B., s. r. o.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 254,32 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,63 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 269,58 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný uhradiť na účet Advokátskej kancelárie B., s. r. o., B. (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2013