znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/7/2011 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011 doručená   sťažnosť   I.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/7/2011 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Od r. 2005 až do dňa 26. V. 2011 som zúfale viedol pre mňa životne nadmieru dôležitý   súdny   statusový   spor,   ale   márne,   lebo   naše   nespravodlivé   súdy   opäť   rozhodli svojvoľne a tak, ako len chceli... V tejto kauze išlo o neoprávnené pozastavenie výkonu pracovnej činnosti, resp. nepripustenie ma k nej vôbec, napriek tomu, že za mnou stál kladný rozsudok v môj prospech pod č. k.. 4C 184/89... Ale dôvodom tejto mojej ústavnej sťažnosti sú tentokrát kuriózne trovy konania pripísané na môj účet neprávom, k čomu nemalo vôbec dôjsť. Preto je ešte bezočivejšie, ako je u nás bežne zvykom, aby náš štát na jednej strane žiadal trovy konania a na druhej si nesplnil svoju zákonnú povinnosť, ako aj v tomto   prípade!   Len   včera   mi   došla   písomná   výstraha   od   MPSVaR   SR   č.   6635/11- IV/6;31098/2011,   zo   dňa   19.   VII.   11,   od   JUDr.   G.,   že   pokiaľ   na   základe   rozsudku Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 3C 171/05-169 zo dňa 21. X. 2010, nezaplatím im trovy tohto súdneho konania vo výške 59,54 EUR, uvalia na mňa exekučne konanie! A to ma vyprovokovalo k podaniu tejto ústavnej sťažnosti, lebo je to vrchol!

Okresný súd v Bardejove svojím predom uvedeným rozsudkom...-169 dňa 21. X. 10 vyhlásil rozsudok, ktorým zamietol moju žalobu vo veci samej/!/, a to prvým jeho výrokom. V druhom výroku, uložil mi ako žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému v druhom rade trovy konania vo výške 59,54 EUR /t. j. MPSVaR SR za štát-pozn./, a to do 3-och dní od právoplatnosti rozsudku na účet jeho zástupcu! Proti tomuto rozsudku som sa dňa 2. XII. 10 odvolal,   a   to   nielen   proti   zamietnutiu   mojej   žaloby   vo   veci   samej,   ale   na   jeho   konci špeciálne pod bodom 13./ som napadol aj tieto trovy základného konania, o ktorých však v konečnom rozsudku odvolacieho Kraj. súdu v Prešove sp. zn. 11 Co/7/2011-199, zo dňa 28. IV. 11, sa nielen v jeho výroku, ale ani odôvodnení nepíše celkom nič! Pritom aj ja, ako laik   viem,   že   o   akýchkoľvek   trovách   súdneho   konania   sa   rozhoduje   vždy   osobitným výrokom, ktoré sa nemôžu implicitne subsumovať do verdiktu súdu o merite sporu a vo veci samej!   A z toho   vyplýva   záver,   že   o   trovách   základného   konania   nebolo   voči   mne rozhodnuté zákonne a právoplatne a teda aj ústavne a že nie som ich povinný platiť!“Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   nálezom   ústavný   súd rozhodol že „... základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl. 6 Dohovoru v spojení s jeho čl. 13, postupom Krajského súdu v Prešove v súdnom konaní vedenom   na   Okresnom   súde   v   Bardejove   pod   č.   k.   3C   171/05   porušené   boli,   a   preto sťažovateľ nie je povinný   znášať súdne trovy základného konania v sume 59,54 EUR na základe 2.výroku prvostupňového súdu v jeho rozsudku, zo dňa 21. X. 2010.

... Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 3 tis. EUR /slovom tritisíceur/,   ktoré   je   mu   povinný   Krajský   súd   v   Prešove   zaplatiť   najneskôr   do   2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

... Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to v lehote do 15-tich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Sťažovateľ návrh na priznanie spravodlivého finančného zadosťučinenia odôvodnil ako «náhradu...   za   nezákonnosť   a   neústavnosť   /viď   judikát   I.   ÚS   26/94/   hoci   aj z nedbanlivosti odvolacieho prešovského súdu podľa hesla: Za chyby sa pyká, čo má platiť v demokracii   a   právnom   štáte   pre   všetkých,   kto   prekročí   alebo   zneužije   na   úkor   iného zákon! Ja mám dôchodok, ktorý patrí do kategórie nízkych, a preto vážiac si každý cent je pre mňa aj necelých 60.- EUR privysoká suma, už nehovoriac, že za čo a prečo by som ju mal platiť, či za tie klamstvá a hlúposti, ktoré tu prišli na súd natárať „veľkomožní“ páni až z Bratislavy.».

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež žiadal, aby mu ústavný súd ustanovil zástupcu z radov advokátov na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Postup ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy predurčuje jeho ústavné postavenie vyjadrené v čl. 124 ústavy, podľa ktorého je ústavný súd nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.   V   súvislosti   so   svojím   ústavným postavením   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení zákona alebo iného všeobecne záväzného právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd ani vo veci sťažovateľa nespochybňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Z judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 209/04), ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997) zároveň vyplýva, že splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie treba posudzovať vždy so zreteľom na konkrétny prípad, a preto právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten   argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

Štruktúra   odôvodnenia   rozhodnutia   súdu   je   rámcovo   upravená   v   §   157   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) s tým, že toto ustanovenie sa uplatňuje aj v odvolacom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   teda   nemá   odpovedať na každú   námietku   alebo argument   v   opravnom   prostriedku,   ale iba na tie,   ktoré   majú rozhodujúci   význam   pre   rozhodnutie   o   odvolaní,   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné na doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zamedzuje, aby v odôvodnení rozhodnutia   odvolacieho   súdu   dochádzalo   k   zbytočnému   kopírovaniu   obsahu   podaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a umožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom odbornej literatúry a judikatúry.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co/7/2011 a jeho rozsudkom z 28. apríla 2011. Z obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   za   porušenie   označených   práv   považuje skutočnosť, že krajský súd osobitne nerozhodol aj o vecnej správnosti výroku rozsudku Okresného súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“), ktorým mu bola uložená povinnosť nahradiť trovy konania Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo práce“) ako žalovanému v 2. rade. Zároveň sťažovateľ namieta vecnú správnosť rozsudku okresného súdu vo výroku, ktorým bol zaviazaný na náhradu trov konania. Výšku uloženej náhrady nenamieta, v sťažnosti neuvádza žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali oprávnenosť vyúčtovania trov ministerstvom práce.

Krajský   súd   o   odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   napadnutým   rozsudkom   č.   k. 11 Co/7/2011-199 z 28. apríla 2011 tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa. Žalovaným v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Súd prvého stupňa náležite zistil skutkový stav a vyvodil z neho aj správny právny záver. Odvolací   súd   v   zmysle   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   sa   stotožňuje   s   odôvodnením napadnutého rozhodnutia a konštatuje správnosť dôvodov, na ktoré aj vo svojom rozhodnutí poukazuje.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajský   súd   na   zdôraznenie správnosti   rozsudku   okresného   súdu   doplnil   ďalšie   dôvody   týkajúce   sa   veci   samej. V záverečnej časti odôvodnenia krajský súd uviedol:

„Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.

V odvolacom konaní boli žalovaní v 1. až 3. rade úspešní, avšak trovy si neuplatnili, preto im ich náhrada nemohla byť priznaná.“

V súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu a jeho odôvodnením ústavný súd poukazuje na právne názory vyslovené vo svojej doterajšej judikatúre, podľa ktorých odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09). Z týchto dôvodov je ústavne relevantné hodnotiť postup krajského súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co/7/2011   a   jeho   rozsudok   z   28.   apríla   2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu a jeho odôvodnením.

Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 3 C/171/2005-169 z 21. októbra 2010 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol. Sťažovateľa zaviazal nahradiť trovy žalovaného v 2. rade v sume 59,54 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, žalovanému v 1. rade právo na náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd výrok o trovách konania odôvodnil takto:„Žalovaným v 1. a 2. rade bola vo vyhlásenom rozsudku (dňa 21. 10. 2010) priznaná náhrada trov konania v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p.. Keďže žalovaný v 1. rade si trovy konania nevyčíslil do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozsudku (vyčíslenie trov konania a ich výška nevyplýva ani zo spisu), súd mu v súlade s § 151 ods. 2 OSP náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému v 2. rade bola priznaná náhrada   trov   konania   vo   výške   59,54   eur,   ktorá   predstavuje   náhradu   za   spotrebované pohonné   hmoty   pri   pracovnej   ceste   motorovým   vozidlom   na   pojednávanie   konané   dňa 14. 09. 2009, ktorého sa zúčastnil zástupca žalovaného v 2. rade (1012 km x 5,3 L/100 km x 1,11   eur/L   -   cena   zistená   prostredníctvom   Štatistického   úradu   SR,   keďže   súdu   nebol predložený   dôkaz   o   zakúpení   pohonných   hmôt).   Ostatné   vyčíslené   trovy   konania (v prevyšujúcej   časti   vyčíslená   náhrada   za   spotrebované   pohonné   hmoty,   parkovné, cestovné   náhrady   zamestnancov,   ktorí   sa   zúčastnili   pojednávania)   neboli   priznané vzhľadom k tomu, že neboli žiadnym spôsobom preukázané. Žalovaný v 3. rade si náhradu trov   konania   neuplatnil   návrhom   na   ich   náhradu   podľa   §   151   O.   s.   p.,   preto   súd nerozhodoval výrokom o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 3. rade.“

Z citovaného je zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu ako súdu prvého stupňa s tým, že sa plne stotožnil s odôvodnením jeho rozsudku. Pokiaľ ide o dôvody týkajúce sa veci samej, krajský súd na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného   súdu   doplnil   ďalšie   dôvody.   Odôvodnenie   rozsudku   okresného   súdu   v   časti týkajúcej sa trov konania krajský súd nepovažoval za potrebné doplniť ďalšími dôvodmi, stotožnil sa s odôvodnením, ktoré uviedol okresný súd vo svojom rozsudku. Okresný súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 OSP z dôvodu, že žalovaný v 2. rade mal   vo   veci   plný   úspech,   pričom   tomuto   účastníkovi   priznal   náhradu   v   rozsahu preukázateľne   vynaložených   trov,   ktorých   náhradu   si   v   konaní   uplatnil.   Odvolací   súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 OSP), pričom z tohto ustanovenia   nemožno   vyvodiť   záver,   že   odvolací   súd   je   povinný   osobitným   výrokom rozhodnúť   o   každom   výroku   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa.   Postup odvolacieho súdu,   ktorý   jediným výrokom   potvrdí   napadnutý   rozsudok   okresného súdu vo všetkých jeho výrokoch, je v súlade s § 219 ods. 1 OSP. Rovnako tak, ak odvolací súd dospeje k záveru, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa je dostatočné a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje, v súlade s § 219 ods. 2 OSP postačuje konštatovanie správnosti tohto   odôvodnenia.   Krajský   súd   v   namietanom   konaní   a   vo   svojom   rozsudku   uvedené ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   rešpektoval   a   postupoval   v   súlade   s   nimi. Z odôvodnenia namietaného rozsudku je tiež zrejmé, že krajský súd ako odvolací súd sa odvolaním sťažovateľa riadne zaoberal a o ňom zákonom ustanoveným spôsobom rozhodol.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   ako odvolacieho súdu v namietanom konaní nebol svojvoľný, teda arbitrárny, krajský súd svoje závery v napadnutom rozsudku v spojení s rozsudkom okresného súdu v časti týkajúcej sa trov   konania   primerane   odôvodnil.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru,   v   ktorej   konštatuje,   že   postup   súdneho   orgánu,   ktorý   koná   v   súlade s procesnoprávnymi   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania   v   občianskoprávnej   alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné   uvažovať len   v   prípade,   ak by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný právny výklad príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku krajským súdom ako odvolacím súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Z uvedených dôvodov je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená pre nedostatok príčinnej   súvislosti   medzi   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 11 Co/7/2011   a   jeho   rozsudkom   z   28.   apríla   2011   v   napadnutej   časti   a   namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012