znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/09-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   verejnom   zasadnutí   senátu   16.   júla   2009 v senáte   zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti RSDr. V. H., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 a sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo RSDr. V. H. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 a sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenia   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   1   Nto   16/08   z 8.   októbra   2008 a sp. zn.   6   Tos   32/08   z 20.   októbra   2008   z r u š u j e   a veci   mu v r a c i a   na   ďalšie konanie.

3.   Krajský   súd   v Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť   RSDr.   V.   H.   trovy   konania v sume 265,90   € [slovom   dvestošesťdesiatpäť   eur   a deväťdesiat   centov (8 010,50 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. decembra 2008 doručená sťažnosť RSDr. V. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008.

Napadnutým uznesením krajský súd rozhodol, že sudca krajského súdu JUDr. V, D. (ďalej len „sudca“) nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa   vedenej   pod   sp.   zn.   6   Tos   32/08.   Podľa   sťažovateľa   boli   dané   dôvody   na vylúčenie sudcu z dôvodu jeho nepriateľského postoja k nemu, ktorý je zjavný z toho, že podal na neho trestné oznámenie. Označené uznesenie krajského súdu je podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

Preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a aby zrušil napadnuté uznesenie a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavnému súdu bola 14. januára 2009 doručená ďalšia sťažnosť sťažovateľa, ktorou namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008, ktorým bola zamietnutá jeho sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 10/07 zo 16. júla 2008 o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania. Podľa sťažovateľa krajský súd v označenom uznesení nereagoval na jeho argumenty, ktoré boli podstatné pre rozhodnutie vo veci.

Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že „Je pravdou, že iba súd sám môže rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná,   ale na druhej strane je povinný o uplatnených návrhoch   účastníka   konania   v   sťažnosti   na vykonanie   konkrétnych   dôkazov   rozhodnúť a - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí uviesť, z akých dôvodov navrhnuté dôkazy nevykonal (§ 168 ods. 1 v korelácií s § 180 TP). Pokiaľ súd takto nepostupoval, máme zato, že porušil zákon a zároveň aj práva zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V   sťažnosti   podanej   právnym   zástupcom   sťažovateľa   ide   o   argumenty,   ktoré   sú pre rozhodnutie o merite veci rozhodujúce, a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol, že aj týmto uznesením krajského súdu bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby ho ústavný súd zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že obidve sťažnosti vecne súvisia, ústavný súd ich na predbežnom prerokovaní   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   38/09-16   z 12.   februára   2009   spojil   na   spoločné konanie, rozhodol o ich prijatí na ďalšie konanie a ďalej ich viedol ako jednu vec pod sp. zn. IV. ÚS 38/09.

Po tomto rozhodnutí ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval, aby sa   vyjadril   k veci.   Predseda krajského   súdu   oznámil,   že   na   ústnom   pojednávaní   netrvá,   a vo   vyjadrení   sp.   zn. Spr 10018/2009 z 3. marca 2009 k veci uviedol:

„Uznesením   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   6Tos   7/2007   zo   dňa   4.   9.   2007 (rozhodol   senát   v zložení   predseda   senátu   JUDr.   V.   D.   a členovia   senátu   JUDr.   E.   R. a JUDr. P. Š.) bola sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č. k. 2 Nt 6/2006-105 zo dňa 14. 3. 2007 podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. zamietnutá   ako   nedôvodná.   Následne   dňa   7.   10.   2007   odsúdený   vzniesol   námietku zaujatosti proti   predsedovi senátu   JUDr.   V.   D.,   ktorý na základe nej   a tam   uvedených nepravdivých   skutočností   podal   trestné   oznámenie,   pričom   vec   bola   vyšetrovateľom odložená.

K uvedenému   je   potrebné   uviesť   aj   to,   že   vyššie   citovanému   rozhodnutiu predchádzalo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndt 9/2007 zo dňa 18. 7. 2007. Ním nebolo vyhovené námietke zaujatosti odsúdeného a jeho obhajcu JUDr. M. K., pretože predmetná trestná vec odsúdeného vedená na Krajskom súde v Prešove pod sp. zn. 6 Tos 7/07 nebola sťažnostnému súdu odňatá.

Dňa 18. 9. 2008 bola do senátu 6 Tos pridelená na prejednanie a rozhodnutie pod sp. zn. 6 Tos 32/2008 ďalšia sťažnosť odsúdeného RSDr. V. H. proti uzneseniu Okresného súdu Humenné sp. zn. 3 Nt 10/2007 zo dňa 16. 7. 2008, ktorým mu bol zamietnutý návrh na povolenie   obnovy   konania.   V tejto   sťažnosti   okrem   iného   odsúdený   uviedol,   že   žiada z rozhodovania v tejto jeho veci vylúčiť sudcu JUDr. V. D. pre jeho zaujatosť.

Namietaný   predseda   senátu   predložil   túto   námietku   odsúdeného   so   svojím stanoviskom inému senátu (predseda senátu JUDr. J. B. a členovia senátu JUDr. P. T. a JUDr. E. D.) Krajského súdu v Prešove, ktorý uznesením sp. zn. 1 Nto 16/08 zo dňa 8. 10. 2008 rozhodol, že sudca JUDr. V. D. nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania v tejto veci. V dôvodoch tohto uznesenia je v dostatočnom rozsahu reagované nielen na vyjadrenie namietaného predsedu senátu, ale aj na námietku zaujatosti odsúdeného, vrátane trestného oznámenia.

Sťažnostný   senát   (predseda   senátu   JUDr.   V.   D.   a členovia   senátu   JUDr.   E.   R. a JUDr.   V.   S.)   uznesením   sp.   zn.   6   Tos   32/08   zo   dňa   20.   10.   2008   zamietol   sťažnosť ods. RSDr. V. H. V dôvodoch tohto rozhodnutia je reagované na všetky návrhy odsúdeného, v ktorých sa opakovane domáhal doplnenia dokazovania, o ktorom bolo už v pôvodnej veci, ale   aj   následne   pri   prejednávaní   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   právoplatne rozhodnuté.

Odsúdený RSDr. V. H. podal prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. M. K. sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky a to v dňoch 18. 12. 2008 a 14. 1. 2009. V nich napáda uznesenia Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 1 Nto 16/2008 z 8. 10. 2008 a sp. zn. 6 Tos 32/2008   z 20.   10.   2008.   Prvému   rozhodnutiu   vytýka,   že   sa   nezaoberalo   vzťahom rozhodujúceho sudcu k prejednávanej veci a k osobe odsúdeného.   Druhému rozhodnutiu vytýka,   že   v ňom   nebolo   vôbec   reagované   na   obsah   sťažnosti   právneho   zástupcu odsúdeného. Na podklade toho sa domáha zrušenia oboch týchto rozhodnutí.

S ohľadom   na   uvedené   zastávam   názor,   že   konania   predchádzajúce   týmto   dvom uzneseniam   boli   uskutočnené   zákonným   spôsobom.   Sťažnosťami   napadnuté   rozhodnutia považujem   za   zákonné,   vrátane   ich   odôvodňujúcich   častí,   v ktorých   bolo,   z hľadiska výsledku   súdneho   rozhodnutia   reagované   na   podstatné   sťažnostné   námietky.   Nedošlo pritom   k porušeniu   žiadnych   práv   odsúdeného   RSDr.   V.   H.   Ním   opakovane   uvádzané námietky zaujatosti neboli preukázané.

Vyššie rozvedené skutočnosti jednoznačne preukazujú snahu odsúdeného zvrátiť pre neho nepriaznivé odsudzujúce meritórne rozhodnutie. Má sa tak stať zmenou hodnotenia námietok   zaujatosti   vznesených   odsúdeným,   ktoré   už   predtým   opakovane   procesným spôsobom   vykonali   nielen   zákonné   senáty   Krajského   súdu   v Prešove,   ale   aj   senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Uvedený postup by bol však nezákonný. Pre zmenu napadnutých uznesení nie sú totiž dané žiadne zákonné dôvody.

Z uvedených dôvodov navrhujem predmetným sťažnostiam odsúdeného RSDr. V. H. nevyhovieť.“

Právny   zástupca   sťažovateľa   v reakcii   na   stanovisko   krajského   súdu   v podaní z 31. marca 2009 neuviedol žiadne nové skutočnosti relevantné na posúdenie veci.

Ďalšie stanovisko k vyjadreniu krajského súdu predložil sťažovateľ ústavnému súdu 6. apríla 2009. Sťažovateľ ďalej 24. júna 2009 doručil ústavnému súdu ako listinný dôkaz ústne vyhlásenie Ing. D. Č. k spôsobu vyšetrovania dopravnej nehody.

Ústneho pojednávania vo veci, ktoré sa konalo 16. júla 2009, sa zúčastnil sťažovateľ a jeho   právny   zástupca,   zástupca   krajského   súdu   sa   na   ústnom   verejnom   pojednávaní nezúčastnil (doručenie bolo vykázané dátumom 12. júna 2009). Ústavný súd na ústnom pojednávaní nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli relevantné pre jeho rozhodnutie.

II.

Ústavný   súd   z podaní   účastníkov   konania,   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 3 Nt 10/2007   a   spisu   úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru P. (ďalej len „okresné riaditeľstvo“) sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007 zistil tento skutkový stav:

Sťažovateľ   bol   rozsudkom   okresného   súdu   sp. zn.   4 T 41/04   z 3. novembra   2004 v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   3 To 1/05   z 10.   februára   2005   uznaný   za vinného   z trestných   činov   ublíženia   na   zdraví   podľa   § 224   ods. 3   Trestného   zákona a ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 201 písm. d) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, za čo bol odsúdený na úhrnný ma trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov so zaradením do I. nápravnovýchovnej skupiny, ako aj na trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel všetkých druhov na dobu 10 rokov.

Sťažovateľ viackrát   (naposledy   podaním   z 25.   septembra   2007)   podal   okresnému súdu   návrh   na povolenie   obnovy   konania   v jeho   trestnej   veci.   Podstata   jeho   návrhu spočívala   v tom,   že   navrhnutými dôkazmi   (prezretie   DVD   nosiča,   výsluch   navrhnutých svedkov) sa dožadoval zrušenia odsudzujúceho právoplatného rozhodnutia, pretože podľa jeho názoru   vozidlo   v kritickom   čase   neviedol   on,   ale A.   I.   alebo muž s iným   menom albánskej   národnosti,   ktorý   mu   v kritický   deň   odovzdal   žiadosť   o udelenie   štátneho občianstva Slovenskej republiky a zároveň ho požiadal o urýchlenie jej vybavenia. Tiež spochybňoval   miesto   zrážky   motorových   vozidiel,   ktoré   bolo   pôvodne   znaleckým dokazovaním ustálené na ľavej strane vozovky v smere jazdy. Zároveň navrhol vypočutie dvoch svedkýň, ktoré podľa neho potvrdia, že zranenie na ľavom lakti utrpel v kritický deň na lyžovačke, a nie pri dopravnej nehode.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn. 3 Nt 10/2007   zo 16.   júla 2008   návrh   sťažovateľa na povolenie   obnovy   konania   zamietol.   Pokiaľ   ide   o tvrdenie   sťažovateľa,   že   vozidlo neviedol   on,   ale   iná   osoba   (A.   I.   alebo   niekto   iný),   okresný   súd   vykonal   dokazovanie dopytom   na   Obvodné   oddelenie   Policajného   zboru   v H.,   ktoré   mu   oznámilo,   že   takýto občan v H. niekedy býval, ale dlhšiu dobu tu už nežije a zdržiava sa na neznámom mieste. Taktiež sám sťažovateľ pri bratí do väzby bezprostredne po dopravnej nehode označoval za vodiča   istého   J.,   ktorého   pozná   len   z videnia,   pritom   na   základe   výpovedí   svedkov z prípravného konania bolo preukázané, že vo vozidle bola iba jedna osoba, ktorá bola aj odvezená zdravotnou službou na ošetrenie, a tou bol sťažovateľ.

Čo sa týka vykonania dôkazu výsluchom dvoch označených svedkýň, okresný súd vykonal dokazovanie ich výsluchom, ktorý potvrdil, že obe boli prítomné na lyžovačke, kde sťažovateľ   utrpel   zranenie   na   ľavom   predlaktí   a videli,   resp.   aj   ošetrovali   sťažovateľov krvácajúci zranený lakeť. Okresný súd uviedol, že ich označenie po viac ako štyroch rokoch od skutku vyvoláva pochybnosti o ich vierohodnosti a aj určenie miesta zranenia (oblasť na ľavej ruke pod lakťom) jednou svedkyňou nedodáva na vierohodnosti jej tvrdenia.

Okresný súd taktiež v rámci konania o povolení obnovy konania doplnil dokazovanie týkajúce sa poranenia sťažovateľa odborným vyjadrením primára chirurgického oddelenia Nemocnice   s poliklinikou   v H.   Z jeho   vyjadrenia   vyplynulo,   že   sťažovateľovo   zranenie mohlo byť spôsobené tzv. prasknutím kože aj pri náraze ľavého lakťového kĺbu v interiéri vozidla tak, aby súčasne nemuselo dôjsť k sprievodnému javu v podobe poškodenia odevu nachádzajúceho sa v oblasti rany. Teda nebolo spochybnené tvrdenie znalca, ktorý podal znalecký posudok v pôvodnom konaní.

K miestu zrážky, ktoré sťažovateľ namietal, okresný súd po vykonaní sťažovateľom predloženého dôkazu (pozretie DVD nosiča a fotografií) uviedol, že nezistil skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iný záver o mieste zrážky, ako v pôvodnom konaní.

Okresný súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Nt 10/2007 zo 16. júla 2008 poukázal okrem iného na to, že z dôkazov navrhnutých sťažovateľom aj navyše vykonaných súdom nevyšli   najavo   žiadne   nové   skutočnosti   alebo   dôkazy,   ktoré   by   odôvodňovali   iné rozhodnutie o vine, čoho sa sťažovateľ v podstate domáhal. Z tohto dôvodu bol jeho návrh na obnovu konania zamietnutý ako nedôvodný (§ 399 ods. 2 Trestného poriadku).

Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 8. septembra 2008 sťažnosť (z 3. septembra 2008). V úvode sťažnosti navrhol vylúčiť z konania o sťažnosti sudcu   „pre zaujatosť od r. 2004 nakoľko sudca bol vopred zaujatý, a teda nespôsobilý spravodlivo rozhodnúť o celej veci“. Vo svojom vyjadrení uviedol, že namietaný sudca ako predseda senátu uznesením sp. zn. 6 Tos 7/07 zo 4. septembra 2007 zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 2 Nt 6/06 zo 14. marca 2007. Následne po tomto rozhodnutí sťažovateľ vzniesol voči nemu námietku zaujatosti, na základe ktorej podal tento sudca   na   sťažovateľa   trestné   oznámenie   tvrdiac,   že   v námietke   uvedené   skutočnosti   sa nezakladali   na   pravde.   V závere   vyjadrenia   sudca   konštatoval,   že „tento   spor   medzi predsedom senátu a odsúdeným by mohol pri rozhodovaní o ďalšej sťažnosti odsúdeného vyvolať podozrenie, že by som mohol v tejto veci rozhodovať zaujato“.

Krajský   súd   rozhodol   o námietke   zaujatosti   uznesením   č.   k.   1   Nto   16/08-118 z 8. októbra 2008 tak, že namietaného sudcu nevylúčil z vykonávania úkonov trestného konania.   Svoje   rozhodnutie   po   sumarizácii   návrhu   sťažovateľa,   vyjadrenia   namietaného sudcu a citácii ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku odôvodnil takto:

„Vzhľadom   na   vyššie   citované   ustanovenie   Trestného   poriadku,   dôvody   návrhu odsúdeného na vylúčenie sudcu krajského súdu, ako aj vyjadrenie sudcu krajského súdu k návrhu odsúdeného, dospel senát krajského súdu k záveru, že v danom prípade nie sú dôvody na vylúčenie sudcu krajského súdu JUDr. V. D. z vykonávania úkonov trestného konania v tejto trestnej veci. Podľa názoru krajského súdu nebol zistený u sudcu krajského súdu JUDr. V. D. osobný pomer k odsúdenému alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka alebo pomer k prejednávanej veci. Iba sama námietka odsúdeného, že podľa jeho názoru sudca rozhodoval neobjektívne, nie je tou skutočnosťou, ktorá by zakladala postup v zmysle   §   32   ods.   1   Tr.   por.,   ktorým   by   mal   byť   sudca   krajského   súdu   vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.

Aj zo samotného vyjadrenia sudcu krajského súdu vyplýva, že tento sa necíti byť zaujatý,   avšak   bol   medzi   ním   a odsúdeným   spor   vzhľadom   na   námietky   a skutočnosti uvádzané odsúdeným. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti preto krajský súd rozhodol tak,   že   sudca   Krajského   súdu   v Prešove   JUDr.   V.   D.   nevylúčil   z vykonávania   úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému RSDr. V. H. na Krajskom súde v Prešove.“

Po   rozhodnutí   o námietke   zaujatosti   krajský   súd   napadnutým   uznesením   sp.   zn. 6 Tos 32/08   z 20.   októbra   2008   zamietol   sťažnosť   sťažovateľa.   V závere   uznesenia skonštatoval, že sťažnosti sťažovateľa nebolo možné vyhovieť, pretože neuviedol ani nové dôkazy,   ani   nové   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   akúkoľvek   zmenu   právoplatného rozsudku. V tomto návrhu na povolenie obnovy konania sa sťažovateľ odvolával v podstate na tie isté skutočnosti, o ktorých už bolo predtým rozhodnuté. Preto krajský súd poukázal aj na   dôvody   predchádzajúcich   zamietavých   uznesení   v súvislosti   s   prvým   návrhom sťažovateľa na povolenie obnovy konania.

Krajský   súd   s poukazom   na   § 193   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   zamietol sťažnosť   sťažovateľa,   pretože   nezistil   žiadne   procesné   ani   hmotnoprávne   pochybenie na strane okresného súdu.

Z trestného   spisu   okresného   riaditeľstva   sp.   zn.   ČVS:   ORP-1037/1-JP-PO-2007 ústavný   súd   zistil,   že   na   základe   oznámenia   sudcu   z   15.   októbra   2007   vyšetrovateľ uznesením zo 4. januára 2008 začal trestné stíhanie za prečin ohovárania podľa § 373 ods. 1 Trestného zákona preto, že „dňa 8. 10. 2007 v Ústave na výkon trestu odňatia slobody v P., RSDr. V. H. vo svojom liste adresovanom predsedovi Krajského súdu v Prešove uviedol nepravdivý   údaj   o predsedovi   senátu   Krajského   súdu   v Prešove   JUDr.   V.   D.,   ktorý rozhodoval o sťažnosti odsúdeného RSDr. H. proti uzneseniu Okresného súdu v Humennom a to, že JUDr. D. žiadal finančnú čiastku za pomoc v trestnej veci odsúdeného Dr. H., čím takto   značnou   mierou   ohrozil   vážnosť   a meno   JUDr.   D.   ako   sudcu   u spoluobčanov a kolegov v zamestnaní“.

Uznesením   z 25.   júna   2008,   právoplatným   15.   júla   2008,   bolo   trestné   stíhanie zastavené podľa § 215 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Vyšetrovateľ v uznesení konštatoval, že sudca vo svojej   výpovedi   uviedol,   že   neznáša   dosiaľ   žiadne   následky   konania   sťažovateľa, predmetný list je založený v spise a s jeho obsahom sa oboznámil úzky okruh ľudí. Na základe toho dospel k záveru, že konanie sťažovateľa smerovalo proti záujmu chránenému Trestným zákonom, ale vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolností za ktorých   bol   čin   spáchaný,   je   závažnosť   tohto   prečinu   nepatrná,   a   teda   nebol   naplnený materiálny znak, t. j. zákonom požadovaný stupeň závažnosti činu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 1 Nto 16/08 z 8. októbra 2008

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o   ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade   sa   vytvárajú podmienky   na domáhanie sa   práva   na súdnu   ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

Obsahom   práva   na   nestranný   súd   je,   aby   rozhodnutie   v konkrétnej   veci   bolo výsledkom   konania nestranného súdu,   čo   znamená, že   súd   musí   každú   vec   prerokovať a rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal   a   objektívne   posúdil   všetky   skutočnosti   závažné   pre   rozhodnutie   vo   veci. Nestranný súd poskytuje všetkým účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom   však   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   a   vylúčiť   nimi označeného sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného   práva   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   je   len   povinnosť   súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97).

Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca   poskytoval   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená   pochybnosť   (III.   ÚS   16/00).   Nestrannosť   sudcu   nespočíva   len   v   hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba   nestrannosť.   V rozhodnutí   Piersack   v.   Belgicko   z 21.   septembra   1982   súd konštatoval, že z rozhodovania by mal byť vylúčený sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania. Rozhodujúcim prvkom   v otázke   rozhodovania   o zaujatosti   zákonného   sudcu   je   to,   či   obava   účastníka konania   je   objektívne   oprávnená.   Treba   rozhodnúť   v každom   jednotlivom   prípade,   či povaha   a stupeň   vzťahu   sú   také,   že prezrádzajú   nedostatok   nestrannosti   súdu   (Pullar   v. Spojené kráľovstvo).

Dôvodom na vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku sú dôvodné pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Podľa   judikatúry   všeobecných   súdov   sa   pomerom   orgánu   trestného   konania k osobám uvedeným v   § 31 ods. 1 Trestného poriadku rozumie taký vzťah k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o nezaujatosti orgánu trestného konania práve pre tento vzťah. Môže ísť o vzťah príbuzenský, priateľský, ale aj o vzťah   negatívneho   charakteru   vyplývajúci   napr.   z toho,   že   medzi   úradnou   osobou a niektorou z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku došlo k sporom a pod. Existencia takéhoto pomeru musí byť preukázaná (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Tz 53/92 z 18. februára 1993, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zv. 3 – 4, r. 1994). Vylúčiť sudcu z vykonávania úkonov trestného konania z dôvodov podľa § 31 Trestného poriadku možno len výnimočne, ak je evidentné, že jeho vzťah k účastníkom konania   alebo   k prejednávanej   veci   je   takej   intenzity,   že   nebude   schopný   nezávisle a nestranne o veci   rozhodnúť (uznesenie Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky sp.   zn. 1 Toš Nd 2/2007 z 25. apríla 2007, Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zv. 1 r. 2008, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Toš 8/2006 z 1. januára 2009, Zo súdnej praxe zv. 1, r. 2009).

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   po   posúdení obsahu námietky sťažovateľa dospel k záveru, že sťažovateľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o zaujatosti   namietaného   sudcu   a   mohli   ovplyvniť   jeho schopnosť spravodlivo o veci rozhodnúť, a teda boli dôvodom na jeho vylúčenie podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku. Všeobecné konštatovanie sťažovateľa, že „sudca bol vopred zaujatý“, krajský súd posúdil ako reakciu sťažovateľa na predošlé zamietajúce uznesenie senátu krajského súdu (sp. zn. 6 Tos 7/07 zo 4. septembra 2007), ktorého predsedom bol sudca, o čom svedčí záver krajského súdu v napadnutom uznesení: „Iba sama námietka odsúdeného, že podľa jeho názoru sudca rozhodoval neobjektívne, nie je tou skutočnosťou, ktorá by zakladala postup v zmysle § 32 ods. 1 Tr. por., ktorým by mal byť sudca krajského súdu vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania.“

Krajský   súd   sa   už   ale nezaoberal   ďalšími   okolnosťami,   ktoré   súviseli   s reakciou sťažovateľa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 6 Tos 7/07 zo 4. septembra 2007 a ktoré ústavný súd považoval v okolnostiach danej veci za významné. Tieto boli známe krajskému súdu z vyjadrenia sudcu k námietke zaujatosti, v ktorom uviedol: „...po tomto rozhodnutí odsúdený   vzniesol   voči   mojej   osobe   námietku   zaujatosti,   na   základe   čoho   som   na menovaného   podal   trestné   oznámenie,   pretože   v námietke   uvedené   skutočnosti   sa nezakladali   na   pravde.“ Krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   len   veľmi všeobecne uviedol, že v minulosti bol medzi sudcom a sťažovateľom spor vzhľadom na námietky uvádzané sťažovateľom. Konkrétnemu posúdeniu tohto „sporu“ sa krajský súd už nevenoval. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva ani to, čoho sa tento spor týkal. Krajský   súd   neuviedol   žiadne   skutočnosti   týkajúce   sa   obsahu   trestného   oznámenia, následného   trestného   konania,   výpovedí   sťažovateľa   a namietaného   sudcu,   spôsobu skončenia   tohto   konania, časovej   súvislosti   obidvoch   konaní,   prípadne   iných   okolností, ktoré boli nevyhnutné na objasnenie podstaty „sporu“ a následné vyhodnotenie, či tieto okolnosti majú význam pri posudzovaní existencie dôvodov na vylúčenie z konania podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku.

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre svoje rozhodnutie. Podľa názoru ústavného súdu tieto skutočnosti nemožno prehliadať. Z reakcie sudcu na obsah listu zo 7. novembra 2007 jednoznačne vyplýva, že tvrdenia sťažovateľa posúdil ako útok na svoju osobu, ktorý bol spôsobilý poškodiť jeho meno a sudcovskú činnosť a mohol by mať pre sťažovateľa aj trestnoprávne následky. Ústavnému súdu neprislúcha hodnotiť primeranosť reakcie sudcu na zjavne provokačný obsah spomínaného listu, sudca však prenesením tohto sporu mimo sféru krajského súdu verejne prejavil, že tvrdenia sťažovateľa presiahli únosnú mieru jeho tolerantnosti.   Hoci   nemožno tvrdiť,   že   je tým   preukázaná   osobná   zaujatosť   sudcu   voči sťažovateľovi,   ktorá   by   mohla   ovplyvniť   jeho   schopnosť   nestranne   a spravodlivo rozhodovať vo veci sťažovateľa, nemožno opomenúť ani javovú stránku veci, čo napokon pripustil vo vyjadrení k námietke aj samotný sudca, keď uviedol, že oznámené skutočnosti by mohli vo verejnosti vzbudiť podozrenie, že vo veci rozhodoval zaujatý sudca. Zistené skutočnosti musí podľa kritérií testu objektívnej nestrannosti posúdiť krajský súd.

Ústavný súd pripomína, že relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na   nestrannosť   sudcu,   ho   automaticky   vylučuje   ako   sudcu   nestranného.   Existencia oprávnených   pochybností   závisí   od   posúdenia   konkrétnych   okolností   prípadu. Tzv. objektívna   nestrannosť   sa   teda   neposudzuje   podľa   subjektívneho   postoja   sudcu, ale podľa   objektívnych   symptómov.   Sudca   môže   byť   subjektívne   absolútne   nestranný, ale i napriek   tomu   môže   byť   jeho   nestrannosť   vystavená   oprávneným   pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer   k veci,   k stranám konania, k   ich   právnym zástupcom,   k svedkom   a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia   objektívnych   skutočností,   ktoré   vzbudzujú   pochybnosť   o   jeho   nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 110/07 mutatis mutandis III. ÚS 24/05).

Európsky   súd   pre ľudské   práva   v rámci   svojej   judikatúry   vyslovil, že   „Právo   na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Taktiež vyslovil, že „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci“ (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B). Rozhodujúcou skutočnosťou z pohľadu ústavného súdu, s ktorou sa krajský súd mal zaoberať, bolo vysporiadanie sa s námietkou zaujatosti vo väzbe na trestné oznámenie zákonného sudcu podané na sťažovateľa, čo však krajský súd neurobil.

Uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   1   Nto   16/08-118   z 8.   októbra   2008   neobsahuje dôvody,   ktoré   by   umožňovali   záver   o neexistencii   okolností   na   vylúčenie   namietaného sudcu   z konania. Zo   spisu   nevyplýva, že by si   krajský   súd v súvislosti   s rozhodovaním o námietke zaujatosti vyžiadal spis okresného riaditeľstva sp. zn. ČVS: ORP-1037/1-JP-PO-2007,   ktorý   bol   nevyhnutný   na   obstaranie   dostatočného   skutkového   podkladu   na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti.   Na   základe   toho   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   Nto   16/08-118   z 8.   októbra   2008   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože z uznesenia krajského súdu nevyplýva, že   náležite   preskúmal   všetky   relevantné   okolnosti   potrebné   na   rozhodnutie   a svoje rozhodnutie o nevylúčení namietaného sudcu dostatočne neodôvodnil.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008 o zamietnutí sťažnosti

Pretože   ústavný   súd   zrušil   rozhodnutie   sp.   zn.   1   Nto   16/08   z 8.   októbra   2008, vzhľadom   na   organickú   väzbu rozhodnutia   sp.   zn.   6   Tos   32/08   z 20.   októbra   2008   na rozhodnutie   sp.   zn.   1   Nto   16/08   z 8.   októbra   2008   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených práv sťažovateľa aj týmto rozhodnutím a zrušil uznesenie sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008.

Vychádzal pritom z logickej premeny, že ak nebolo ústavne akceptovateľné označené rozhodnutie o námietke zaujatosti, nemohlo byť ústavne akceptovateľné ani rozhodnutie o návrhu na povolenie obnovy konania, na rozhodovaní ktorého participoval sudca, a to na základe síce právoplatného rozhodnutia o jeho nevylúčení pre jeho sťažovateľom namietanú zaujatosť, ktoré bolo ústavným súdom zrušené, keďže ústavný súd vyslovil, že ním došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   zaručeného   ústavou a medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach,   a preto   zrušil   označené   rozhodnutia krajského súdu č. k. 1 Nto 16/08-118 z 8. októbra 2008 a sp. zn. 6 Tos 32/08 z 20. októbra 2008 a prikázal mu vo veci znovu konať.

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu opäť vec prerokovať a rozhodnúť,   náležite   zistiť   skutkový   stav   a v uznesení   o vylúčení,   resp.   nevylúčení zákonného   sudcu   uviesť   relevantné   dôvody   na   vylúčenie,   resp.   jeho   nevylúčenie a v nadväznosti na to rozhodnúť aj o sťažnosti sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na povolenie obnovy konania.

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v tomto rozhodnutí [§ 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)]. Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd napokon rozhodol v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o náhrade   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. K. Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej pomoci podľa §   14   ods.   1   písm.   a)   a c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 655/2004   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov v sume 265,90 € [za každý úkon právnej služby po 105,42 € (3 176 Sk) a 2-krát po 6,30 € (190 Sk) režijný paušál, po zvýšení o daň z pridanej hodnoty].

Krajský súd je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2009