znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/08-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2008 predbežne prerokoval (...) exekútora JUDr. Ing. K. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a podľa čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 CoE 132/2007 z 30. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. januára 2008 telefaxom a 24. januára 2008 prostredníctvom Slovenskej pošty doručená sťažnosť (...) JUDr.   Ing.   K.   M. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len   „krajský   súd“)   sp. zn.   6 CoE 132/2007   z 30.   októbra   2007   (ďalej   aj „uznesenie krajského súdu z 30. októbra 2007“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 4. mája 2007 podal sťažovateľ Okresnému súdu Košice II (ďalej   len   „okresný   súd“) „podnet   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a zastavenie exekúcie, v ktorom si aj vyčíslil trovy exekúcie“ v sume 3 034 Sk. Okresný súd uznesením sp. zn. 34 Er 294/2002, Ex 382/02 zo 16. júla 2007 (ďalej len „uznesenie okresného súdu zo 16. júla 2007“) vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi (sťažovateľovi) trovy exekúcie v sume 2 320 Sk. Dňa 3. augusta 2007 sťažovateľ podal proti tomuto uzneseniu odvolanie. Dňa 22. novembra 2007 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu z 30. októbra 2007, ktorým krajský   súd potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   zo 16.   júla   2007   vo   výroku   o trovách exekúcie a účastníkom právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Sťažovateľ, odvolávajúc sa na čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,   na   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   a na   vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych   exekútorov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   o odmenách a náhradách súdnych exekútorov“), vo svojej sťažnosti uvádza:

„Z citovaných ustanovení právnych predpisov a skutkových okolností (...) vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 CoE 132/2007 zo dňa 30. 10. 2007 došlo k porušeniu práva sťažovateľa

- na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods. 1 Ústavy,

- na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva na ochranu vlastníckeho práva podľa článku 20 ods. 1 a na ochranu pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR (...)“

Ďalej sťažovateľ uviedol: „Uznesenie Krajského súdu v Košiciach ako odvolacieho súdu   potvrdilo   rozhodnutie   okresného   súdu,   ktorým   tento   nepriznal   odmenu   súdnemu exekútorovi v súlade s vyčíslením trov exekúcie.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej veci však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v   tom,   že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z., jeho ustanovenia § 196, Vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.“

Podľa sťažovateľa rovnaký názor, «teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 233/1995 Z. z.   a   Vyhlášky   č. 288/1995   Z. z.   zaujal   aj   Najvyšší   súd   SR   vo   svojom   rozhodnutí 2 MCdo 16/2005.

Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30. 3. 2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti uviedol:

„Z citovaného § 14 ods. 2 prvá veta vyhlášky možno jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú   hodinu,   že   odmena   sa   určuje   za   jednotlivé   úkony   a   preto   sčítanie   času   trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu je v rozpore s týmto ustanovením.“

Rovnako   Krajský   súd   v Košiciach   v   uznesení   sp. zn.   2 CoE 113/2006   zo   dňa

23. 3. 2007, ktorý v odôvodnení rovnako uviedol: „Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom súdu I.   stupňa, že súdny exekútor nemá nárok na náhradu základnej hodinovej sadzby za každý úkon exekučnej činnosti, ale za celkový čas účelne vynaložený na jednotlivé úkony exekučnej   činnosti   uvedené   v   časovej   špecifikácii.   Podľa   názoru   odvolacieho   súdu z citovaného   ustanovenia   § 14   ods. 2   veta   prvá   Vyhlášky   č. 288/1995   Z. z.   možno   jeho jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť, že odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony a preto sčítame času trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu, je v rozpore s týmto ustanovením.“»

Sťažovateľ ďalej uviedol: «Ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 M-Cdo 16/2005 zo dňa 28. 4. 2006: „Podľa dovolacieho súdu, z ostatne citovanej právnej normy možno jej jazykovým (gramatickým) výkladom vyvodiť iba to, že základná hodinová sadzba   odmeny   exekútora   je   200 Sk   za   každú,   hoci   aj   začatú   hodinu   úkonu   exekučnej činnosti. Táto odmena patri exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony; sčítanie času trvania jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore s citovanými právnymi normami.»

Podľa   sťažovateľa   je   „Rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   Krajského   súdu v Košiciach (...) zjavne arbitrárne, účinok jeho interpretácie a aplikácie právnych predpisov je nezlučiteľný so základnými právami zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR“.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 20   ods. 1   a 3   ústavy sťažovateľ uviedol: „Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh na začatie exekúcie, je povinný exekúciu vykonať. Exekútor postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol uspokojený. Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní od podania   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v   návrhu na zastavenie exekúcie špecifikoval.“

Sťažovateľ považoval za potrebné upriamiť pozornosť na to, že „v predmetnej veci sa oprávnený v čase podania návrhu na začatie exekúcie, mohol rozhodnúť, či na nútený výkon vykonateľného rozhodnutia využije súdny výkon rozhodnutia alebo podá návrh na exekúciu. V prvom prípade by oprávnený znášal veľmi nízke náklady (súdny poplatok 2 %) ale musel by rátať s možnosťou veľmi nízkej efektívnosti takéhoto výkonu. Oprávnený sa rozhodol podať návrh na exekúciu, pričom mu mohlo a malo byť zrejmé, že vzhľadom na to, že činnosť exekútora je činnosťou za ktorú patrí odmena, je možný aj taký výsledok konania, že   túto   odmenu   bude   musieť   zaplatiť   on   sám.   Sťažovateľ   nie   je   a   ani   nebol   súčasťou súkromnoprávnych   vzťahov   medzi   oprávneným   a   povinným   a   preto   neexistuje   dôvod, pre ktorý   by   mal   znášať   riziká   z týchto   vzťahov   vznikajúce.   Ak   súd   rozhodol   inak   to rozhodnutia je v rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv“.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 dohovoru uznesením krajského   súdu   z 30.   októbra   2007   s tým,   aby   bolo predmetné   uznesenie   zrušené   a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sa krajskému súdu zabránilo pokračovať v porušovaní jeho práv. Napokon požadoval, aby krajský súd uhradil „sťažovateľovi všetky trovy konania“.

V petite sťažnosti je síce uvedené „podľa čl. 6 Dohovoru“, avšak z obsahu sťažnosti zjavne vyplýva, že   sťažovateľ mal na mysli čl. 6   ods. 1   dohovoru, a preto   ústavný súd vychádzajúc z materiálneho chápania ochrany ústavnosti túto formálnu chybu sťažovateľa pri svojom rozhodovaní zohľadnil.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Predmetom   sťažnosti   je sťažovateľom   namietané porušenie jeho základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu z 30. októbra 2007, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu zo 16. júla 2007 vo výroku o náhrade trov exekúcie. Z predloženého rovnopisu uznesenia okresného súdu bolo zistené, že tento súd rozhodol o podaní sťažovateľa, ktorým požiadal o zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku tak, že exekúciu zastavil   a súčasne   oprávneného   zaviazal   nahradiť   sťažovateľovi   trovy   exekúcie   v sume 2 320 Sk,   a to   do   3   dní   od   právoplatnosti   tohto   uznesenia.   K porušeniu   sťažovateľom označených práv malo dôjsť tým, že krajský súd mu ako súdnemu exekútorovi v dôsledku nesprávnej aplikácie § 14 vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych exekútorov nepriznal trovy exekúcie v rozsahu, v akom si ich v uvedenom konaní uplatnil.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že pri priznaní nároku na náhradu trov exekúcie vychádzal z § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak dôjde k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Pri   vyčíslení trov   exekúcie   krajský   súd vychádzal   z   § 14   až 16   vyhlášky   o odmenách a náhradách   súdnych   exekútorov.   K argumentácii   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nesprávneho vyčíslenia trov exekúcie v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Ust.   § 14   ods. 1   písm. a/   cit.   vyhl.   stanovuje   zásadu   určenia   odmeny   súdneho exekútora   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu   tak,   ako   na   to   správne poukázal aj súd prvého stupňa. Rozhodujúcim kritériom pre priznanie odmeny súdneho exekútora   v   súvislosti   so   zastavením   exekúcie   bolo   teda   určenie   počtu   hodín   účelne vynaložených na exekúciu tak, ako to správne zistil súd prvého stupňa a správne určil celkový čas potrebný na vykonanie exekúcie, z ktorého potom následne určil odmenu podľa základnej hodinovej sadzby. Správny bol postup aj pri vyčíslení paušálne odmeňovaných úkonov, ako aj náhrady hotových výdavkov, ktoré položky však neboli sporné a správny bol aj postup,   keď súd priznal súdnemu exekútorovi daň z pridanej hodnoty iba z odmeny v zmysle   ust.   § 196   Exekučného   poriadku,   z   ktorého   jednoznačne   vyplývaj,   že   o   daň z pridanej hodnoty sa zvyšuje iba odmena súdneho exekútora.

Z vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky súdneho exekútora nedôvodné a odvolací súd uznesenie v napadnutom výroku ako vecne správne podľa ust. § 219 O. s. p. potvrdil a v plnom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdom prvého stupňa a na toto odôvodnenie odkazuje.“

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   zo   16.   júla   2007,   na ktoré   odkázal a s ktorým   sa   plne   stotožnil   aj   krajský   súd   v rámci   svojho   rozhodnutia,   podrobne a konkrétnym   spôsobom   špecifikoval,   ktorú   časť   úkonov   vykonaných   sťažovateľom považoval   za   účelnú,   ako aj   dôvody,   prečo   mu   nebolo   možné   priznať   trovy   exekúcie v celom   ním   uplatnenom   rozsahu,   keď   uviedol: „súd   zaviazal   oprávneného   nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia, t. j. 6 x 200,- Sk za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu (§ 14 ods. 2) cit. vyhlášky, t. j.   1200,- Sk,   5   x   100,- Sk   za   paušálne   odmeňované   úkony   exekučnej   činnosti   podľa ust. § 15 ods. 1 písm. a), i), j) cit. vyhlášky, náhradu hotových výdavkov v sume 297,- Sk a DPH   19 %   z   priznanej   odmeny   exekútora   vo   výške   323,- Sk.   Súd   priznal   súdnemu exekútorovi odmenu vo výške 1700,- Sk za počet hodín vynaložených na exekúciu (5 hod.), nakoľko súd má za to, že zákonodarcom v § 14 ods. 1 písm. a) určený počet hodín účelne vynaložených na exekúciu znamená násobok v celku dokončených šesťdesiat minútových intervalov   vynaložených   na   exekúciu   súdnym   exekútorom,   zároveň   každý   po   nich nasledujúci posledný a exekútorom nedokončený takýto minútový interval.“

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   do   pôsobnosti   všeobecného   súdu   z dôvodov tvrdených sťažovateľom by mohol zasiahnuť len vtedy, ak by jeho rozhodovanie (a jemu predchádzajúci postup) bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by malo za následok porušenie označených základných práv sťažovateľa, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02).

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia a aplikácia § 203 Exekučného poriadku v spojení   s   § 14   vyhlášky   o odmenách   a náhradách   súdnych   exekútorov,   ktorou   súdy zúčastnené   na   rozhodovaní   v tejto   veci   dospeli   k záveru,   že   za   počet   hodín   účelne vynaložených na exekúciu možno považovať súčet všetkých účelne vynaložených hodín bez ohľadu na skutočnosť, že exekučná činnosť bola vykonávaná v rôznych dňoch, nie je v rozpore   s   účelom   a   cieľom   uvedených   ustanovení,   ktoré   vo   svojom   texte   nesporne obsahujú zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie v celom rozsahu uplatnenom súdnym exekútorom, ktoré pri výkone exekúcie do jej zastavenia vynaložil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   samotná   skutočnosť,   že   v   konečnom   dôsledku   môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie v plnom rozsahu, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, séria A, č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (citované v prípade   advokáta),   kam   spadá   i   riziko   neuhradenia   odmeny   za   odvedenú   prácu,   je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (IV. ÚS 27/08).

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa týkajúcu sa odlišnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ohľadom spôsobu vyčíslenia trov exekúcie, ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na uvedené (namietané) porušenie základných práv sťažovateľa ústavný súd pripomína, že ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky (dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Namietané porušenie práv sťažovateľa uznesením krajského súdu z 30. októbra 2007 ústavný   súd   nezistil.   Toto   uznesenie   krajského   súdu   je   riadne   a náležite   odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by mohol vyvodiť závery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, resp. neudržateľné, a ktoré by súčasne mali za následok porušenie označených práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ   s uznesením   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   záveru   o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V závere ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy odkazuje na svoju judikatúru, podľa   ktorej   základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy zahŕňa požiadavku minimálnych garancií procesnej povahy ustanovených priamo v čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy, ktorých nedodržanie môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa   požiadavku   spravodlivosti   súdneho   konania   [čl. 6   ods. 1   dohovoru   (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].

Ústavný súd konštatuje, že ak postupom a rozhodnutím krajského súdu v označenom konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom už neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   základného   práva   sťažovateľa   podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy. Preto aj túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. januára 2008