znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/06-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   D.   a A.   D.,   obaja   bytom   J.,   zastúpených   advokátkou JUDr. Ľ. R., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 62/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   J.   D.   a A.   D. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2006 doručená sťažnosť J. D. a A. D. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Stará Ľubovňa (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 62/05.Z obsahu sťažnosti vyplýva, že je proti nim vedené na okresnom súde „... pod sp. zn. 1 T 62/05 (...) trestné konanie vo veci porušovania domovej slobody spolupáchateľstvom podľa   § 238 ods. 1,   2 Tr.   zák.,   ako aj   proti   sťažovateľke   A.   D.   vo veci   trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 ods. 1, 2 Tr. zák. a trestného činu ublíženia na zdraví   podľa   § 221   ods. 1   Tr.   zák.   Obžaloba   bola   podaná   3. 5. 2005   Okresnou prokuratúrou v S.“.

Vo svojej sťažnosti ďalej sťažovatelia uviedli, „... ešte v rámci prípravného konania dňa 15. 5. 2005 podali podnet na preskúmanie zákonnosti postupu Okresnej prokuratúry v S.   z   dôvodov,   že   v   prípravnom   konaní   bolo   vedené   vyšetrovanie   len   v neprospech obvinených.   Najmä   však   už   v prípravnom   konaní   sa   opis   skutkového   deja   rôznil u samotných   poškodených,   a ďalej   nebolo   riadne   zistené,   či   obvinení   skutočne   porušili domovú slobodu poškodených vstupom na ich dvor, nakoľko viac ráz uviedli, že pás dvora, na ktorý vstupovali, vlastnícky patrí obvineným.

Krajská   prokuratúra   v   P.   listom   sp. zn.   2 Kpt 436/05   vyhodnotila   podnet sťažovateľov už za bezpredmetný, nakoľko bol podaný oneskorene – po podaní obžaloby. Ďalej   upriamila   pozornosť   sťažovateľov   na   postup   súdu   podľa   § 185   a   nasl.   zák. č. 141/1961 Zb., o trestnom konaní pred súdom (Tr. por.), ktorým je predbežné prejednanie obžaloby.

Sťažovatelia   sa   domnievajú,   že   konanie   vo   veci   sa   začalo   otvorením   hlavného pojednávania dňa 1. 6. 2005, a teda že v označenej trestnej veci súd vynechal procesný postup podľa 12. hlavy Tr. por., ktorým je predbežné prejednanie obžaloby“.

V nadväznosti na uvedené sťažovatelia zastávajú názor, „... že Okresný súd v Starej Ľubovni vôbec nepostupoval spôsobom, aký ustanovuje zákon č. 141/1961 Zb., respektíve sa odchýlil od jeho znenia natoľko, že úplne poprel ich účel a význam.

Týmto postupom Okresný súd v Starej Ľubovni odňal sťažovateľom právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, pričom porušil aj čl. 6 dohovoru“.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd po predbežnom prerokovaní prijal ich sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov J. D. a A. D. na súdnu ochranu upravené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 dohovoru v konaní vedenom na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp. zn. 1 T 62/05 bolo porušené.

Ústavný súd vracia vec. sp. zn. 1 T 62/05 vedenú na Okresnom súde v Starej Ľubovni do štádia pred predbežným prejednaním obžaloby.“

II.

Podľa ustanovenia čl. 130 ods. 1 písm. f) ústavy ústavný súd začne konanie o návrhu fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   v   prípadoch   ustanovených   v   čl. 127   a čl. 127a ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľov a ich právnej zástupkyne.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd návrh odmietne, ak dospeje   k názoru,   že   je   tu   ktorýkoľvek   z dôvodov   opodstatňujúci   jeho   odmietnutie, a spravidla   neskúma   aj   ďalšie   dôvody   umožňujúce   odmietnuť   návrh.   Pre   odmietnutie návrhu   teda   postačuje   existencia   čo   i   len   jediného   z dôvodov   uvedených   v   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zistil, že prijatiu návrhu na konanie bráni dôvod ustanovený v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to nedostatok právomoci ústavného súdu na jeho prerokovanie.

Ochrana základných práv a slobôd v konaní o ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ústavy vychádza z princípu subsidiarity (arg. ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd).   Ochranu základným právam a slobodám   poskytujú predovšetkým   všeobecné súdy. Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná iba vtedy, ak ochranu neposkytujú všeobecné súdy (napr. III. ÚS 32/03, I. ÚS 66/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   čl. 6   ods. 3   písm. c)   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu, má právo obhajovať sa osobne alebo za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby mu bol poskytnutý bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa   čl. 6   ods. 3   písm. d)   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z trestného   činu, má právo   vypočúvať   alebo dať   vypočúvať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe.

Podľa § 564 ods. 3 prvej vety zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok vo veciach, v ktorých bola podaná obžaloba na okresný súd pred dňom účinnosti tohto zákona, okresný súd vykoná konanie podľa doterajších predpisov. Podľa § 564 citovaného zákona nadobúda tento zákon účinnosť 1. januára 2006.

Z obsahu sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že obžaloba v trestnej veci sťažovateľov bola podaná 3. mája 2005.

Sťažovatelia   v konaní   pred   ústavným   súdom   namietali,   že   k zásahu   do   ich označených práv malo dôjsť v dôsledku toho, že okresný súd v ich trestnej veci nariadil po podaní obžaloby hlavné pojednávanie bez toho, aby podanú obžalobu najskôr predbežne prejednal podľa § 185 a nasl. zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (Trestný poriadok) platného a účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Tr. por.“).

V   dôsledku   toho   okresný   súd   podľa   sťažovateľov „... vynechal   procesný   postup podľa 12. hlavy Tr. por., ktorým je predbežné prejednanie obžaloby“.

V uvedenom pochybení okresného súdu vidia sťažovatelia porušenie ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 2 ods. 4 prvej vety Tr. por. ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány   činné   v   trestnom   konaní   z   úradnej   povinnosti;   musia   trestné   veci   prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva zaručené ústavou.

Podľa § 2 ods. 5 prvej vety Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou   starostlivosťou   objasňujú   okolnosti   svedčiace   proti   obvinenému,   ako   aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrhy strán.

Podľa   § 12 ods. 1 Tr. por.   orgánmi činnými v trestnom   konaní sa   rozumejú súd, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán.

Podľa § 12 ods. 8 Tr. por. pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným aj obžalovaný a odsúdený.

Podľa § 33 ods. 1 Tr. por. obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, nie je však povinný vypovedať. Môže uvádzať okolnosti a dôkazy slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné   prostriedky...   Všetky   orgány   činné   v   trestnom   konaní   sú   povinné   vždy obvineného   o   jeho   právach   poučiť   a   poskytnúť   mu   plnú   možnosť   na   ich   uplatnenie (ods. 3 citovaného ustanovenia).

Podľa   § 185   ods. 1   Tr. por.   obžalobu podanú   na súde   preskúma   predseda   senátu a podľa   jej   obsahu   alebo   podľa   obsahu   spisu   posúdi,   či   ju   treba   predbežne   prejednať na zasadnutí senátu alebo či môže nariadiť o nej hlavné pojednávanie.

Podľa   § 186   písm. b) a c)   Tr. por.   predseda   senátu   nariadi   predbežne prejednanie obžaloby, ak vec má byť postúpená podľa § 171 ods. 1 a ak sú tu okolnosti odôvodňujúce zastavenie trestného stíhania podľa § 172 ods. 1 alebo 3 alebo jeho prerušenie podľa § 173 ods. 1 písm. a) až e) alebo 2 alebo podľa § 224 ods. 6 alebo 7 alebo okolnosti odôvodňujúce podmienečné   zastavenie   trestného   stíhania   podľa   § 307,   alebo   schválenie   zmieru   podľa § 309.

Podľa   § 186 písm. e) a f) Tr. por.   predseda senátu nariadi predbežné prejednanie obžaloby, ak je toho názoru, že prípravné konanie nebolo vykonané podľa zákona, najmä že v ňom   boli   porušené   predpisy   zabezpečujúce   právo   obhajoby,   alebo   že   vec   nie   je v potrebnom rozsahu objasnená z hľadísk, ktoré súd potrebuje pre svoje rozhodnutie.

Zo sťažnosti a jej príloh, ako aj z informácie okresného súdu poskytnutej ústavnému súdu   na jeho vyžiadanie vyplýva, že trestná vec sťažovateľov v čase podania sťažnosti ústavnému   súdu   stále   prebieha   a ku   dňu   predbežného   prerokovania   ich   sťažnosti   sa nachádza v štádiu trestného konania pred súdom prvého stupňa, ktorý v nej dosiaľ meritórne nerozhodol. Ostatné hlavné pojednávanie sa uskutočnilo 17. februára 2006 a bolo odročené na 29. marec 2006.

Ústavný   súd   ako   nezávislý   súdny   orgán   ochrany   ústavnosti   poskytuje   ústavnú ochranu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhodovaním o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb len za podmienky, že o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 142   ods. 1   prvej   vety   ústavy   súdy   (všeobecné)   rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach.

Ústavný súd neskúmal opodstatnenosť tvrdení sťažovateľov, pretože aj v prípade, že by sa s nimi stotožnil, existujú možnosti nápravy v ďalšom priebehu súdneho konania.

Ústavný súd vo veci sp. zn. III. ÚS 64/04 okrem iného vyslovil: „Trestné konanie je totiž   od   svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   proces,   v   ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v tomto konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu. (...)Závisí samozrejme od konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu a práv, ktorých porušenie sa namieta, či možno pravidlo uvedené v predošlom odseku aplikovať. Ak to relevantné skutočnosti vyžadujú, námietky porušenia práv a slobôd treba totiž zo strany ústavného súdu posúdiť aj v priebehu trestného konania (ochrana ústavnosti vyžaduje napr. posúdenie namietaného porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, prípadne aj práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy v súvislosti s právoplatným rozhodnutím súdu o väzbe a konaním, ktoré mu predchádzalo).“

Ústavný súd v súvislosti s tým poznamenáva, že ústavné súdnictvo a jeho právomoc v individuálnych   veciach   sú   v   Slovenskej   republike   konštituované   predovšetkým na princípe prieskumu právoplatne skončených vecí a v nadväznosti na vyvodené závery takéhoto prieskumu, prípadne aj kasácie právoplatných rozhodnutí orgánov verejnej moci, avšak iba za predpokladu, že protiústavnosť už nie je možné napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem upravujúcich   príslušné   konanie.   Právomoc   ústavného   súdu   smeruje   voči   právoplatným rozhodnutiam   orgánov   verejnej   moci   a   právomoc   prípadného   preskúmania   ich „iného zásahu“ predstavuje   iba   nevyhnutú   výnimku,   pri   ktorej   však   podmienka   nemožnosti nápravy protiústavnosti iným spôsobom musí byť tiež bezpodmienečne zachovaná.

Z uvedeného vyplýva, že sťažovatelia sa ochrany svojich základných práv, porušenie ktorých namietajú v konaní pred ústavným súdom, môžu využitím oprávnení, ktoré im priznáva ustanovenie § 33 ods. 1 a 3 v spojení s § 12 ods. 1 a 8 Tr. por., domáhať priamo v trestnom   konaní pred okresným súdom   a v prípade   neakceptovania aj prostredníctvom odvolania pred súdom odvolacím.

V danom štádiu trestného konania v trestnej veci sťažovateľov je to teda v prvom rade všeobecný súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane ich základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu v tejto veci konať. Skutočnosti, ktoré   uviedli   sťažovatelia   v sťažnosti,   neumožňujú   vyvodiť   taký   záver,   že   by   nimi namietané porušenie označených základných práv a slobôd nebolo možné odstrániť pred všeobecným súdom.

Nevyužitie uvedených možností ochrany namietaného porušenia práv sťažovateľov nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala už inú možnosť účinnej ochrany svojich práv   (čl. 127   ods. 1   ústavy).   Za   daných   okolností   však   neexistuje   ústavný   dôvod,   aby ústavný   súd   vstupoval   v tejto   fáze   prebiehajúceho   trestného   konania   v trestnej   veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov.

S poukazom na uvedené dôvody ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. februára 2006