znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/05-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Jána Kuzmu, bytom K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a porušenia zákazu diskriminácie   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 So 12/2004 z 31. augusta 2004, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Jána Kuzmu o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2005 doručená sťažnosť Jána Kuzmu, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   porušenia   zákazu   diskriminácie   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 So 12/2004 z 31. augusta 2004.

Sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že „Najvyšší   súd   SR   nespravodlivo   rozhodol vo veci, aby som zaplatil soc. poisťovni preplatok na starobnom dôchodku, ktorý mi mal byť vraj neprávom vyplatený, čím je porušené moje právo podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Tiež je porušené   moje   právo   podľa   článku   ústavy,   ktorý   zakotvuje,   resp.   zakazuje   veškerú diskrimináciu,   pretože   som   jednoducho   diskriminovaný.   Najvyšší   súd   nadržiava   sociál. poisťovni, ktorá moju osobu jednoducho diskriminuje, odo mňa požaduje úbohých 3800 Sk (...)“.

Z označeného rozhodnutia najvyššieho súdu pripojeného k sťažnosti vyplýva, že ním bol ako vecne správny potvrdený rozsudok Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Sd 118/03 z 13. novembra 2003, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredia Bratislava (ďalej len „sociálna poisťovňa“), č. 370 616 7370 z 18. júna 2003.   Podľa   citovaného   rozhodnutia   sociálnej   poisťovne   jej   bol   sťažovateľ povinný   vrátiť   sumu   3 830 Sk   ako   neprávom   vyplatený   starobný   dôchodok   z   dôvodu nesplnenia ohlasovacej povinnosti podľa § 106 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, čím spôsobil, že dávka v čase od 25. júna 1999 do 13. februára 2002 mu bola poskytovaná vo vyššej sume, než mu prináležala.

Pretože   sťažovateľ   nesúhlasí   s   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   žiada, aby ústavný súd začal konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy a rozhodol o porušení jeho uvedených základných práv.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   jeho prítomnosti.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Ústavný súd zistil, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 So 12/2004 z 31. augusta 2004   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn.   1 Sd 118/03   z   13. novembra 2003 nadobudol právoplatnosť 5. novembra 2004.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil so sťažnosťou, ktorú podal osobne do podateľne ústavného   súdu   7. januára 2005,   pričom   posledným   dňom   zákonom   ustanovenej dvojmesačnej   lehoty   na   jej   podanie   bola   streda   5. januára 2005,   ktorá   bola   pracovným dňom. Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Oneskorenosť podania sťažnosti nemožno odstrániť a vzhľadom na to ústavný súd nevyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov   zákonom   predpísaných   náležitostí   jeho   sťažnosti   (neuvedenie   návrhu rozhodnutia,   ktorého   sa   domáha,   nepredloženie   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie advokátom) podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd preto musel túto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde bez toho, aby sa zaoberal opodstatnenosťou   v nej uvedených námietok, odmietnuť ako podanú oneskorene.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2005