znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 38/03-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júla 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval prijatú sťažnosť MUDr. P. M., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. I. P., T., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 1/01 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 1/01   p o r u š e n é   b o l o.

2.   MUDr.   P.   M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom pod sp. zn. 29 Cb 1/01 konal bez zbytočných prieťahov.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť MUDr. P. M. trovy právneho zastúpenia vo výške 12 000 Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. P., T., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. augusta 2002 doručená sťažnosť MUDr. P. M., bytom T. (ďalej len sťažovateľ), zastúpeného advokátom JUDr.   I.   P.,   T.,   ktorou   namietal   porušenie   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Z-2-47 Cb 392/96   a postupom   Okresného súdu   Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 1/01.

Predmetom   konania   bolo   namietané   porušenie   základného   práva   sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy vo veci zrušenia leasingovej zmluvy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 29 Cb 1/01.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol: „(...)   na   Okresnom   súde pre Bratislavu 1 pod sp. zn. 29 Cb 1/01 boli hrubým spôsobom porušené moje základné práva zakotvené v Ústave SR (...). Od podania návrhu, aj napriek uhradenému súdnemu poplatku do dnešného dňa súdy nevydali meritórne rozhodnutia a preto Vám ho nemôžem predložiť.

(...) S poukazom na § 50 ods. 3 Zákona o ústavnom súde uvádzam, že sa domáham finančného zadosťučinenia v sume 403.323,20 Sk, ktorá suma predstavuje nákupnú cenu nefunkčného zubárskeho kresla, ktoré je predmetom reklamačného konania a teda tvorí predmet súdneho sporu, a v ktorej výške mám spôsobenú majetkovú ujmu.

(...) V danom prípade došlo k porušeniu základného práva MUDr. P. M. zakotveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel a svojím meritórnym rozhodnutím vyslovil:

„... Okresný súd Bratislava 1 v konaní 29 Cb 1/01 porušil základné právo MUDr. P. M.,   bytom   v T.,   na   prerokovanie   veci   nestranným   súdom   bez   zbytočných   prieťahov upravených   v čl.   46   ods.   1   a v čl.   48   ods.   Ústavy   Slovenskej   republiky   a priznal menovanému finančné zadosťučinenie vo výške 403.323,20 Sk.“

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 38/03-21 z 13. marca 2003 sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. Z-2- 47-Cb 392/96 odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť, a v časti, v ktorej namietal porušenie citovaného práva postupom okresného súdu v uvedenom konaní, prijal na ďalšie konanie.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   došlo   k namietanému   porušeniu   označeného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2, ústavy sa ústavný súd zameral už len na to, či došlo k namietanému porušeniu označeného práva okresným súdom.

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd výzvou z 26. marca 2003 požiadal okresný súd, aby sa vyjadril, či súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania   o prijatej   sťažnosti.   Rovnakú   výzvu   s vyjadrením   okresného   súdu   zaslal ústavný súd aj sťažovateľovi.

Obidvaja účastníci (sťažovateľ podaním doručeným ústavnému súdu 29. mája 2003 a okresný   súd   podaním   č.   Spr.   3480/02   doručeným   ústavnému   súdu   17.   apríla   2003) ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   poukázal   na   to,   že   právny   zástupca navrhovateľa   (sťažovateľa)   bol   výzvou   zo 14.   marca   2003   opätovne   vyzývaný na odstránenie vád návrhu, ktorú neobsahoval spis v čase, keď bol zaslaný ústavnému súdu. Poukázal na to, že „navrhovateľ podľa § 53 ods. 1 zák. č. 38/93 Zb. z. nevyčerpal iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje. Pokiaľ ide o samotný obsah   sťažnosti,   právny   zástupca   navrhovateľa   bol   Okresným   súdom   Bratislava I opakovane vyzývaný na odstránenie vád návrhu, pričom tieto vady riadne neodstránil. Je pravdou, že medzi jednotlivými výzvami uplynulo určité časové obdobie. Pri počte spisov v súdnom   oddelení   je   však   problematické   tvrdiť,   že   ide   o subjektívne   zavinený   prieťah v konaní. Pre dokreslenie situácie, sudkyňa ktorá v tomto spore rozhodovala je od 1. 4. 2003 sudkyňou Krajského súdu Bratislava. Dňa 31. 12. 2002 totiž oznámil Krajský súd Bratislava, že z piatich sudcov obchodného sporového úseku traja sudcovia prechádzajú na Krajský súd Bratislava“. S poukazom na uvedené ústavnému súdu navrhuje, aby „sťažnosť MUDr.   P.   M.   zamietol   ako   neprípustnú,   resp.   aby   ju   zamietol   ako   neodôvodnenú   a to v celom rozsahu“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania v predmetnej veci:

Dňa   11.   októbra   1996   podal   sťažovateľ   návrh   na   krajský   súd   vo   veci   zrušenia leasingovej zmluvy.

Dňa   17.   novembra   2000   bol   spis   postúpený   okresnému   súdu   z dôvodu   vecnej a miestnej nepríslušnosti krajského súdu.

Okresný   súd   13.   júna   2001   požiadal   Okresný   súd   v Nitre   o zaslanie   výpisu z obchodného   registra   týkajúceho   sa   AMIREX,   s. r. o.,   Nitra   (ďalej   len   „odporca v II. rade“).

Dňa 20. júla 2001 výzvou doručenou sťažovateľovi 26. júla 2001 vyzval okresný súd sťažovateľa na odstránenie vád žaloby v súlade s jeho zápisom v obchodnom registri a na opravu petitu návrhu v tom smere, čoho sa domáha voči odporcovi v II. rade.

Sťažovateľ písomne podaním doručeným okresnému súdu 21. augusta 2001 upravil návrh.Dňa 2. apríla 2003 okresný súd vyzýva sťažovateľa na doplnenie petitu ohľadom odporcu v II. rade (výšky kúpnej ceny a lehoty jej vrátenia).

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ods.   2   citovaného   článku   ústavy   ak   porušenie   práv   alebo   slobôd   vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil vo veci konal.

Podľa   ods.   3   citovaného   článku   ústavy   môže   ústavný   súd   svojím   rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy z dôvodu zbytočných prieťahov v súdnom konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 29 Cb 1/01 o zrušenie leasingovej zmluvy a o zaplatenie náhrady 403 323,20 Sk.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K stavu   právnej   istoty dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa:

a) právnej a faktickej zložitosti veci,

b) správania sa účastníka konania,

c) spôsobu, akým v konaní postupoval súd.

a) Predmetom konania je návrh sťažovateľa na zrušenie leasingovej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľom a VÚB Leasing, s. r. o., Bratislava (ďalej len „odporca   v I. rade“). Sťažovateľ modifikoval listom z 20. augusta 2001 svoje podanie v tom smere, aby súd zaviazal odporcu v II. rade aj k vráteniu kúpnej ceny.

Po oboznámení sa so spisom okresného súdu ústavný súd konštatuje, že vec nie je právne a fakticky zložitá. Právny dôvod žaloby je opretý o bezdôvodné obohatenie upravené v   Občianskom   zákonníku   vo   väzbe   na   Obchodný   zákonník   (§   1   ods.   2   Obchodného zákonníka). Okresný súd vo veci vykonal len prípravné úkony. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanom prípade skutková a právna zložitosť veci nemohla mať vplyv na vznik zbytočných prieťahov v konaní.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svojím   konaním   neprispel   k zdĺhavosti konania. Za úkon znamenajúci zbytočné prieťahy v konaní nemožno považovať úkon podľa §   95   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   resp.   rozšírenie   žaloby.   Ide o dovolený procesný úkon.

c) Tretím kritériom, na základe ktorého ústavný súd hodnotil, či v označenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Spis bol podľa § 104a ods. 2 a § 105 ods. 2 OSP z dôvodu vecnej nepríslušnosti krajského súdu postúpený 17. novembra 2000 okresnému súdu, kde sa vedie pod sp. zn. 29 Cb 1/01.

Od postúpenia spisu okresný súd vykonal nasledovné úkony:

Listom z 13. júna 2001 požiadal okresný súd o zaslanie výpisu z obchodného registra týkajúceho sa odporcu v II. rade.

Dňa   20.   júla   2001   vyzval   sťažovateľa   na   úpravu   petitu   návrhu   pod   následkom zastavenia konania.

Podaním označeným ako „Úprava návrhu č. 29 Cb 1/01“ doručeným okresnému súdu 20. augusta 2001 sťažovateľ upravil označenie obchodného mena odporcu v II. rade. Zákonný sudca v tejto veci nastúpil od 1. apríla 2003 na Krajský súd v Bratislave a z toho dôvodu bol spis pridelený novému sudcovi.

Okresný súd podiel na zbytočných prieťahoch v konaní pripisuje sťažovateľovi, že tento napriek výzvam okresného súdu neodstránil vady návrhu. Podľa názoru ústavného súdu   takéto   prenášanie   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy   v konaní   na   sťažovateľa neobstojí, pretože v takomto prípade (neodstránenie vád návrhu) mal a mohol okresný súd postupovať   podľa   §   43   ods.   2   prvej   vety   OSP „Ak   sa   napriek   výzve   predsedu   senátu podanie neopraví alebo nedoplní a v konaní nemožno pre tento nedostatok pokračovať, súd konanie zastaví“, čo však neurobil.

Ústavný súd zistil obdobie nečinnosti okresného súdu, ktoré malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania a ktoré treba považovať za zbytočné prieťahy konania v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, v období od 5. januára 2001 (prijatie spisu na okresnom súde) do 13. júna 2001 (výzva Okresnému súdu Nitra na predloženie výpisu z obchodného registra), od 20. júla 2001 (výzva sťažovateľa na úpravu petitu) do 2. apríla 2003 (výzva na úpravu petitu). Do podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   sa   vo   veci   nepojednávalo   a nerozhodlo.   Na   základe uvedeného možno konštatovať, že postupom okresného súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu „Pri počte spisov v súdnom konaní je však problematické tvrdiť, že ide o subjektívne zavinený prieťah v konaní. Pre dokreslenie situácie, sudkyňa ktorá v tomto spore rozhodovala je od 1. 4. 2003 sudkyňou Krajského súdu Bratislava“.

Nie je namieste akceptovať obranu okresného súdu poukazovaním na počet spisov, resp. zmenu zákonného sudcu z dôvodu odchodu predchádzajúceho sudcu na Krajský súd v Bratislave.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sa ustálil názor, že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 120/02, IV. ÚS 15/03). Povahu objektívnych príčin   možno   priznať právnym   udalostiam,   ale uplatnenie ústavou   zaručeného   práva   sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou ( I. ÚS 145/02).

Z tohto dôvodu   námietka   okresného   súdu   spočívajúca v odvolaní   na veľký   počet nevybavených vecí a odchody sudcov z okresného súdu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala   alebo   znižovala   zodpovednosť   okresného   súdu   za   prerokovanie   veci a rozhodovanie bez zbytočných prieťahov.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 29 Cb 1/01 konal bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v rozsahu náhrady 403 323,20 Sk z dôvodu, že súdy bezdôvodne nekonali od 8. októbra 1996.

Základným   ústavne   vyjadreným   predpokladom   pre   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia je to, že ústavný súd žiadosti vyhovie.

Pri   určovaní   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   20   000   Sk ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pri   tom   riadi   úvahou,   že   cieľom primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia   nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná náhrada škody, ktorá by sa po splnení zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi.

Primerané   finančné   zadosťučinenie   odôvodnil   sťažovateľ   tým,   že   „odporcovia výslovne a bezdôvodne nekonali od 8. októbra 1996“. Pokiaľ ide o dôvody, z akých sa ho domáha, argumentuje tým, že okresný súd porušil jeho základné práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd sa stotožnil s tým, že sťažovateľ je dlhodobo v právnej neistote, za ktorú   len   sčasti   môže   niesť zodpovednosť   okresný   súd.   Preto   v primeranom   finančnom zadosťučinení bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výroku nálezu.

Ústavný   súd   rozhodol   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. I. P., T. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania vo výške 12 000 Sk (slovom dvanásťtisíc slovenských korún), a to za tri úkony právnej služby   vo   výške   3 900 Sk   (príprava   a prevzatie   veci,   písomné   vyhotovenie   podania a odstránenie nedostatkov podania). Základom za tri úkony právnej služby bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk.   Ústavný   súd priznal právnemu zástupcovi   sťažovateľa   trikrát   náhradu režijného paušálu po 100 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb). Vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa z 29. mája 2003 k stanovisku okresného súdu po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd so zreteľom na jeho obsah nepovažoval za účelne vynaložené trovy právnej služby, a preto odmenu zaň nepriznal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2003