znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 379/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 23. augusta 2006 poskytla fyzickej osobe úver v sume 265,55 € s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu a ďalšie poplatky v dvanástich mesačných splátkach po 43,15 €.

Keďže dlžník   neuhradil   niekoľko   po sebe   idúcich   splátok,   čím   sa   stal   celý   úver v zmysle   „Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru“   okamžite   splatný,   sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka na jeho úhradu. Dlžník však dlžnú sumu neuhradil, v dôsledku čoho   sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

Dňa 24. januára 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný a 20. apríla 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (návrh) sťažovateľky na vykonanie   exekúcie.   Na   základe   poverenia   vydaného   Okresným   súdom   Liptovský Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   začal   exekútor   30.   októbra   2008   nútený   výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný   súd   následne   z vlastného   podnetu,   t. j. „ex   officio“ bez   akéhokoľvek dokazovania   či   predchádzajúcej   výzvy   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   uznesením č. k. 3 Er   214/2008-13   z 18.   februára   2010 exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka 17. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd   napadnutým   uznesením tak,   že   odvolaním   sťažovateľky   napadnuté   prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   najskôr   odvoláva   na   judikatúru   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   z časového hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie,   keďže   návrh   na   zmenu   exekútora   nepredvída zastavenie   exekúcie ani   nové skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch   stupňov vykonali   dokazovanie   opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, pričom «V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1   dodatkového   protokolu zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd   exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 3 Er 214/2008-13   z 18.   februára   2010 o zastavení   exekúcie   vedenej   súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 2834/2008 potom, ako okresný súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, ako aj s prihliadnutím na to, že v danom prípade nemožno oddeliť nedovolené plnenie, príp. plnenie rozporné s dobrými mravmi, od ostatného vymáhaného plnenia.

Podstatou   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 3 Er 214/2008-13 z 18. februára 2010,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   preskúmať   prípustnosť   exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Okresný   súd   zastavil exekúciu postupujúc podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1   písm. c)   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších predpisov   a krajský   súd,   ktorý   prejednal   vec   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, reagujúc na odvolacie námietky sťažovateľky uviedol:

„Krajský   súd   po   preskúmaní   veci   sa   plne   stotožnil   s   právnym   posúdením   veci zo strany okresného súdu, odôvodnenie jeho rozhodnutia považoval za plne vyčerpávajúce a podrobné, od ktorého nemal dôvod sa podstatným spôsobom odchýliť. Krajský súd sa plne stotožnil so záverom okresného súdu o tom, že zmluva o úvere uzatvorenú medzi účastníkmi 19. 10. 2006 je typickou spotrebiteľskou zmluvou i napriek tomu, že bola uzatvorená podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Jednalo sa o typickú formulárovú zmluvu, ktorá bola vopred pripravená a teda nebol vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej   zmeny.   Súčasťou   zmluvy   sú   všeobecné   podmienky   poskytnutia   úveru,   ktoré   boli pripravené vopred, pre neznámy počet potencionálnych spotrebiteľov a ani skutočnosť, že sa   jednalo   o zmluvu   uzatvorenú   v   zmysle   Obchodného   zákonníka,   nemohol   spotrebiteľ podstatným spôsobom ovplyvniť, nakoľko aplikácia Obchodného zákonníka na vzťah medzi účastníkmi   bola   daná   vo   všeobecných   obchodných   podmienkach,   tvoriacich   súčasť predmetnej zmluvy a teda bola vopred veriteľom vyhradená.

Pokiaľ   odvolateľ   namietal,   že   Smernicu   Rady   93/13/EHS   slovenský   súd   nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá, je potrené poukázať na to, že zák. č. 150/2004 Z. z. premietol   do   Občianskeho   zákonníka   Smernicu   Európskej   únie   a   teda   Smernicu   Rady č. 93/13/EHS   o   nekalých   podmienkach   v   spotrebiteľských   zmluvách.   To   znamená,   že Občiansky zákonníka implementoval uvedenú smernicu a to práve v ustanoveniach § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti je potrené uviesť, že EÚ nevytvára právne normy, ktoré priamo regulujú ochranu spotrebiteľa, vytvára však na to právny rámec a je vecou členských krajín ako prijaté smernice transformujú do svojej národnej legislatívy. Prevažnú väčšinu z týchto smerníc Slovenská republika premietla do svojej legislatívy, či už č. 634/1992 Zb.   o ochrane spotrebiteľa,   do   Občianskeho zákonníka (ust.   § 741 a nasl.) alebo do osobitných zákonov (napr. zák. č. 108/2000 Z. z., zák. č. 258/2001 Z. z. a podobne. Nemožno súhlasiť ani s námietkou odvolateľa o tom, že v danom prípade pokiaľ bola úverová zmluva uzatvorená v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, ako podstatná náležitosť v nej nemusela byť dohodnutá aj ročná percentuálna miera nákladov, nakoľko oprávnený poskytoval svojím klientom peňažné prostriedky, síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient mal možnosť výberu z podmienok, za ktorých   poskytuje   úvery   a   to,   či   bude   splácať   v   pravidelných   mesačných,   alebo pravidelných 14-dňových splátkach. V tomto intervale si určí deň splatnosti splátky. Ďalej tvrdil, že vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby poskytoval   úvery   na   základe   Zákona   o   spotrebiteľských   úveroch,   nakoľko   činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona.

V tejto súvislosti krajský súd považoval za potrebné poukázať na ust. § 52 ods. 1 OZ, podľa   ktorého   spotrebiteľskými   zmluvami   sú   kúpna   zmluva,   zmluva   o   dielo   alebo   iné odplatné zmluvy, upravené v ôsmej časti tohto zákona, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane   dodávateľ   a   na   druhej   strane   spotrebiteľ,   ktorý   nemohol   individuálne   ovplyvniť obsah dodávateľom   vopred   pripraveného   návrhu   na   uzavretie   zmluvy.   Dodávateľom   je osoba, ktorá po uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení   spotrebiteľskej   zmluvy   nekoná   v   rámci   predmetu   svojej   obchodnej   alebo   inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľská   zmluva   nepredstavuje   samostatný   ani   nový   zmluvný   typ.   Ide   skôr o rovnorodý okruh občianskoprávnych zmlúv prípadne aj obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu, ktorých druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. Pod druhom zmluvy sa má na mysli určitá skupina zmlúv, ktorá má osobitný režim právnej úpravy.   Táto   osobitosť   vyplýva   zo   zvýšeného   záujmu   spoločnosti   ochraňovať   slabšieho účastníka   zmluvného   vzťahu   spotrebiteľa,   ktorý   vstupuje   do   zmluvných   vzťahov s predajcami a poskytovateľmi rôznych plnení a služieb.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   spotrebiteľskými   zmluvami   nie   sú   len   občianskoprávne zmluvy, ale sa týka i obchodných zmlúv, ktoré majú charakter absolútneho obchodu v tom prípade, ak druhým účastníkom zmluvy je spotrebiteľ. I v takom prípade je potrebné zmluvy, uzatvorené síce podľa Obchodného zákonníka posudzovať podľa noriem spotrebiteľského práva. Z   tohto   dôvodu   ani   krajský   súd   nepovažoval   úverovú   zmluvu   uzatvorenú   medzi účastníkmi   za   úverovú   zmluvu   v   zmysle   ust.   § 497   Obchodného   zákonník   a nasl.,   ale za zmluvu   o   spotrebiteľskom   úvere.   To,   že   nesplnila   podstatné   náležitosti   zmluvy o spotrebiteľskom úvere neznamená, že takouto zmluvou nemohla byť. Uvedené sa skôr mohlo prejaviť v platnosti, neplatnosti uzatvorenej úverovej zmluvy, prípadne pri absencii tým, že sa považuje takáto zmluva za bezúročnú a bez poplatkov.

V nadväznosti na uvedené preto ani krajský súd nepovažoval dojednanie o výške úrokov   za   platné,   nakoľko   podľa   noriem   občianskeho   práva   je   stanovená   výška   úroku z omeškania   kogentne.   Plne   sa   stotožnil   s   postupom   okresného   súdu   i   pokiaľ   zastavil exekúciu   v   časti   poplatku   za   poskytnutie   úveru   a   za   zasielanie   upomienok   a   v závere považoval za potrebné zdôrazniť, že zmluvný vzťah nemožno posudzovať podľa označenia, ale   podľa   účastníkov   zmluvného   vzťahu,   predmetu   zmluvy,   jej   účelu,   pričom   v danom prípade   sa   jednalo   o   zmluvu   uzatvorenú   medzi   podnikateľom   –   dodávateľom,   tzv. nebankovým   subjektom,   ktorý   poskytoval   pôžičky   hromadne   a   za   rovnakých   podmienok a spotrebiteľom – osobou, ktorá pri uzatváraní o plnení zmluvy nekonalo v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, fyzickou osobou. Uvedené vyplýva z označenia – povinnej, tak v úverovej zmluve, ako i rozsudku stáleho rozhodcovského súdu.

K námietke odvolateľa o tom, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, pričom v tejto fáze okresný súd uznal exekučný titul za súladný so zákonom, udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, je potrebné uviesť, že ust. § 57 ods. 2 EP, v súvislosti s ust.   1,   2   zák.   č. 244/2002   o   rozhodcovskom   konaní   ukladajú   súdu   príslušnému na exekúciu,   resp.   exekučné   konanie   i   bez   návrhu   v   prípade   zistenia   v   rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v odseku 1 písm. b/ alebo c/ rozhodcovského zákona a teda, že rozhodcovský   rozsudok   má   nedostatok   uvedený   v   § 43   písm. a/   a   b/,   alebo   rozsudok zaväzuje   účastníka   rozhodcovského   konania   na   plnenie,   ktoré   je   nemožné,   právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Práve tým, že rozhodcovská doložka bola v zmluve o úvere vopred daná, nebola účastníkmi zmluvy o úvere osobitne dojednaná a rozhodcovský rozsudok nezohľadnil normy spotrebiteľského práva, správne okresný súd postupujúc v súlade s ust. § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom   konaní   v súvislosti   s ust.   § 57   ods. 2   Exekučného   poriadku   exekúciu zastavil i bez ohľadu na to, že pôvodne vyhovel požiadavke súdneho exekútora a udelil poverenie na vykonanie predmetnej exekúcie.“

V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd nedospel   k záveru,   že   by   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   neprípustným   spôsobom zasahovalo   do   sťažovateľkinho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom   uznesení   považovať   za arbitrárne,   zjavne   neopodstatnené   alebo   vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď zmluvu o úvere rovnako ako okresný súd   vyhodnotil   ako „zmluvu   o spotrebiteľskom   úvere“ uzavretú   podľa   zákona č. 258/2001 Z. z.   o   spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov.   Aj   pokiaľ   ide   o príslušné   ustanovenia   Obchodného   zákonníka,   Občianskeho zákonníka a Exekučného   poriadku   podstatné   pre posúdenie   veci,   krajský   súd   ich   podľa názoru ústavného súdu interpretoval a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom a jeho úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne a z ústavného hľadiska udržateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k   porušeniu   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pretože   už   z povahy   veci vyplýva, že ak všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť   o zastavení   exekúcie,   dokonca   aj   bez   návrhu   z vlastného   podnetu,   urobí   tak aj bez   vyjadrenia   účastníkov   konania.   Krajský   súd   ako   súd odvolací   teda   napadnutým rozhodnutím   poskytol   náležitú   ochranu   sťažovateľkinmu   právu   na   spravodlivé   súdne konanie   postupujúc   v intenciách   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku a Občianskeho zákonníka, ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 22/2011 z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že   z jeho   odôvodnenia   nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa   ich   obsahu (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka a Exekučného   poriadku)   a rozhodoval   v zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   v   nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011