znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 379/2010-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., V., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/3/2008 a jeho rozsudkom z 22. mája 2009, postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/312/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/2010 a jeho uznesením z 21. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. augusta 2010   doručená   sťažnosť   M.   K.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“),   ako aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy postupom Okresného súdu Veľký Krtíš (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S/3/2008 a jeho rozsudkom z 22. mája 2009 (ďalej len,,rozsudok z 22. mája 2009“), postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len,,krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/312/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 (ďalej len  ,,rozsudok   z 27.   januára 2009“)   a postupom   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/2010 a jeho uznesením z 21. apríla 2010 (ďalej len,,uznesenie z 21. apríla 2010“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa svojou žalobou z 27. marca 2008 doručenou okresnému súdu   a smerujúcou proti žalovanému – S., P.   P.– domáhal „nahradenia súhlasu členskej schôdze žalovaného tak, že mu vzniká členstvo u žalovaného dňom   právoplatnosti   rozsudku“. Okresný   súd   viedol   konanie o   žalobe sťažovateľa   pod sp. zn. 1 S 3/2008.

Okresný súd rozsudkom z 22. mája 2009 žalobu sťažovateľa zamietol a na základe odvolania   sťažovateľa   krajský   súd   rozsudkom   z   27.   januára   2010   potvrdil   rozsudok okresného súdu z 22. mája 2009.

Sťažovateľ   následne   podal   najvyššiemu   súdu   dovolanie   proti   rozsudku   krajského súdu z 27. januára 2010. Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa uznesením z 21. apríla 2010 ako neprípustné ,,...bez možnosti preskúmania dovolaním napadnutého rozsudku po vecnej stránke... odmietol.

Podľa sťažovateľa „...vyššie uvedenými rozhodnutiami súdov bol porušený zákon a Ústava Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľ v podanej   sťažnosti   okrem iného opisuje skutkový   stav veci   v konaní pred všeobecnými súdmi. K splneniu zákonných podmienok na podanie sťažnosti uviedol: „Sťažovateľ pri uplatnení ochrany svojho základného práva využil všetky právne prostriedky, ktoré mu právne predpisy na jeho ochranu poskytujú, tým splnil podmienku ustanovenú v § 53 ods.   1 zákona SNR č.   38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Taktiež sťažovateľ dodržal v zmysle § 53 ods. 3 zákona SNR č. 38/1993 Z. z. lehotu na podanie tejto sťažnosti, pretože uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 6 Cdo 79/2010 – 335 zo dňa 21. 4.2010 bolo sťažovateľovi doručené 15. 6. 2009.“

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jeho   sťažnosť   na   ďalšie   konanie a rozhodol týmto nálezom:

,,1) Základné právo M. K.   upravené v čl. 12 ods. 4, čl. 20, ods. 1, čl. 29 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Veľký Krtíš pod č. k. 1 S/3/2008, v konaní vedenom na Krajskom súde Banská Bystrica pod č. 15 Co /312/2009, v konaní   vedenom   na   Najvyššom   súde   Slovenskej   republiky   pod   č. k. 6 Cdo/79/2010 porušené bolo

2) Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica, č. k 15 Co/312/2009-250 zo dňa 27.1.2010 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3)   M.   K.   priznáva   finančné   zadosťučinenie   4.969,02   EUR   (slovom štyritisícdeväťstošesťdesiatdeväť EUR, 02/100), ktoré je Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský súd   Banská   Bystrica,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   M.   K.   spoločne a nerozdielne vyplatiť do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4) M. K. priznáva trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky so sídlom B. vo výške 254,88 EUR, ktoré sú Okresný súd Veľký Krtíš, Krajský súd Banská Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný spoločne a nerozdielne zaplatiť JUDr. D. Š. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy, ako aj porušenia čl. 12 ods. 4 ústavy postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   1   S/3/2008   a   jeho   rozsudkom z 22. mája 2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co/312/2009 a jeho rozsudkom z 27. januára 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/2010 a jeho uznesením z 21. apríla 2010.

1.   Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo   slobôd,   je   založená   na   princípe   subsidiarity.   Zo   subsidiarity právomoci   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   môže   domôcť   ochrany svojho   základného práva   alebo slobody   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   pred   iným orgánom verejnej moci, odmietne takúto sťažnosť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na prerokovanie   (napr.   I.   ÚS   103/02,   I.   ÚS   269/06).   Z uvedeného   vyplýva,   že   v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa namietaným porušením základného práva alebo slobody za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99) pred iným orgánom verejnej moci. Jedným z účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba alebo právnická osoba   k dispozícii   vo   vzťahu   k základnému   právu   alebo   slobode,   porušenie   ktorých   sa namieta a ktorý jej umožňuje odstrániť ten stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

V danom   prípade   bol   sťažovateľ   oprávnený   podať   proti   označenému   rozsudku okresného súdu č. k. 1 S 3/2008-188 odvolanie, čo aj urobil a krajský súd o ňom rozsudkom rozhodol.   Z toho   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   k dispozícii   účinný   právny   prostriedok   na ochranu svojich práv v systéme všeobecných súdov, o ktorom bol oprávnený rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   túto sťažnosť   sťažovateľa   v časti   namietajúcej   porušenie   jeho   základného   práva   označeným rozsudkom okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 20 ods.   1 a čl. 29 ods.   1 ústavy postupom   krajského súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn. 15 Co/312/2009   a jeho   rozsudkom   z 27.   januára   2010   a postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo/79/010 a jeho uznesením z 21. apríla 2010   ústavný súd   v súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05,   IV. ÚS 326/07) poukazuje   na   svoj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj „vlastnícke právo“ a,,právo slobodne sa združovať“, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy,   resp. čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 29 ods. 1 ústavy možno uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Sťažovateľ však porušenie čl. 46 až čl. 48 ústavy nenamieta. Ústavný súd preskúmajúc dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutie krajský   súd   a najvyšší   súd,   dospel   k záveru,   že   napadnuté   rozhodnutia   sú   ústavne konformné, a nie arbitrárne. Na tomto základe odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Ústavný súd takto rozhodol už aj v iných veciach (pozri napr. II. ÚS 34/08, III. ÚS 30/08, IV. ÚS 38/08).

3. Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy. Ustanovenie čl. 12 ods. 4 ústavy   má   charakter   ústavného   princípu,   ktorý   sú   povinné   rešpektovať   všetky   orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“). Tieto ustanovenia ústavy a listiny sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o porušovaní   základných   práv   a slobôd garantovaných ústavou a listinou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto ak neboli porušené základné   práva   a slobody   sťažovateľa,   nie   je   potrebné   deklarovať   ani   porušenie   týchto ustanovení ústavy a listiny (IV. ÚS 119/07). Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol aj túto časť   sťažnosti   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o ďalších   požiadavkách sťažovateľa nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2010