znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 379/08-82

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. apríla 2009 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho   a Ladislava Orosza o sťažnosti M. S., B., zastúpeného advokátom JUDr. Z. L., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 8 Co 463/2005 z 11. apríla 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007 takto

r o z h o d o l :

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007   p o r u š i l   základné právo   M.   S.   na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. S. trovy konania v sume 320,73 € [slovom tristodvadsať eur a sedemdesiattri centov (9 662,31 Sk)] na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Z. L., B., a to do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2007 doručená faxom sťažnosť (2. júla 2007 bol poštou doručený jej originál) M. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 463/2005 z 11. apríla 2006 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu uviedol:«Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. 5C 47/03 zo dňa 25. mája 2005 mňa a moju manželku A. S. prvostupňový súd zaviazal zaplatiť navrhovateľke J. F., trvale bytom (...) sumu 2.100.000,-Sk s 15,5 % úrokom z omeškania od 01. 07. 2000 až do zaplatenia ako aj   trovy   konania,   to   všetko   do 3 dní   odo   dňa   právoplatnosti   rozsudku   (ďalej   len „rozsudok“).

Dňa 16. 11. 2005 som voči uvedenému rozsudku, ktorý mi bol doručený 17. 10. 2005, podal   v zákonnej lehote   na   príslušnom   súde   odvolanie,   ktorým   som sa   domáhal   zmeny rozsudku tak, aby mi súd uložil zaplatiť navrhovateľke sumu 780.000,- Sk s 15,5 % úrokom z omeškania od 01. 08. 2003 do zaplatenia.

Uvedené odvolanie Krajský súd Bratislava preskúmal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a svojím uznesením č. 8 Co 463/2005-155 zo dňa 11. apríla 2006 (ďalej len „uznesenie KS“) odmietol.

V odôvodnení uznesenia Krajský súd uviedol, že odvolanie bolo podané oneskorene, nakoľko odporkyni   v II.   rade (manželke   A.   S.) márne uplynula lehote dňa   07. 09. 2005 a mne ako odporcovi v I. rade bol napadnutý rozsudok po dvoch neúspešných pokusoch a doručenie uložený na pošte dňa 09.08.2005. Zákonná lehote na odvolanie mi tak podľa zdôvodnenia súdu začala na základe § 47 ods. 2 O. s. p. plynúť dňom 13. 08. 2005 a táto mi mala márne uplynúť dňom 12. 09. 2005.

Krajský súd vo svojom uznesení konštatoval, že skutočnosť, že som dňa 30. 08. 2005 podal osobne na súde prvého stupňa žiadosť o zaslanie rozsudku a časti spisu na adresu I., B., nemala vplyv na beh už začatej odvolacej lehoty a že moje prevzatie napadnutého rozsudku na novej adrese (I.) dňa 17. 10. 2005 nijako neovplyvnilo skutočnosť, že v tom čase   už   bol   rozsudok   právoplatný.   Odvolací   súd   v odôvodnení   skonštatoval,   že   nemal pochybnosť, že som sa zdržiaval v mieste prvého doručenia predmetného rozsudku ako aj, že rozsudok nebolo možné napadnúť odvolaním vzhľadom k tomu, že tento už nadobudol právoplatnosť.»

Proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp. zn.   8 Co 463/2005   z 11.   apríla   2006   podal sťažovateľ   dovolanie,   ktorým   sa   domáhal jeho zrušenia   a vrátenia   veci   krajskému   súdu na ďalšie   konanie,   namietajúc,   že   krajský   súd   nesprávne   zistil   skutkový   stav,   pretože prvostupňový   rozsudok   mu bol doručený   na jeho žiadosť až 17. októbra   2005 na jeho správnu adresu I., B., kde ho riadne prevzal. Najvyšší súd ako dovolací súd podľa § 10a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) dovolanie sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007 odmietol potom, ako dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné. Zároveň najvyšší súd odmietnutie dovolania odôvodnil aj tým, že nezistil dôvod jeho prípustnosti podľa § 237 písm. f) OSP, teda že by sťažovateľovi ako účastníkovi konania mala byť postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

V doplňujúcom podaní k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 11. septembra 2007 sťažovateľ uvádza, že v čase doručenia sťažnosti sa nielenže nezdržiaval na adrese U., B., ale v tom čase na tejto adrese už ani neexistovala poštová schránka s jeho menom. Preto poštová doručovateľka nemala ani objektívnu možnosť zanechať mu na pôvodnej adrese oznámenie   o neúspešnom   doručení   zásielky   a jej   vyhlásenie „adresát   nezastihnutý   - zásielka nevyzdvihnutá v odbernej lehote“ sa nemôže zakladať na pravde. Postup poštovej doručovateľky bol podľa sťažovateľa navyše aj v rozpore s § 30 zákona č. 507/2001 Z. z. o poštových službách v znení neskorších predpisov, z ktorého ustanovenia zároveň cituje.

Sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   jeho   sťažnosti   na ďalšie   konanie vo veci samej takto rozhodol:

„1. Uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 04. 2006 č. 8 Co 463/2005- 155 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a ľudské právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11. 04. 2006 č. 8 Co 463/2005-155 sa zrušuje.

3. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 03. 2007 č. k. 2 Cdo 201/2006 bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   ľudské   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 21. 03. 2007 č. k. 2 Cdo 201/2006 sa zrušuje.

5. Prikazuje sa Najvyššiemu súdu v právnej veci pod č. k. 2 Cdo 201/2006 konať ďalej

6. Sťažovateľovi   M.   S.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 100 tis. Sk (slovom stotisíc korún slovenských), ktoré sú mu povinní spoločne a nerozdielne uhradiť Najvyšší súd SR a Krajský súd v Bratislave do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

7. Ukladá   sa   Najvyššiemu   súdu   SR   a   Krajskému   súdu   v   Bratislave   spoločne a nerozdielne uhradiť vzniklé trovy tohto konania na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Z. L.“

Dňa   1.   apríla   2008   bol   ústavnému súdu   doručený   návrh   sťažovateľa   na vydanie dočasného   opatrenia   s tým,   aby   ústavný   súd   okrem   iného   odložil   vykonateľnosť právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 47/03   z 25.   mája   2005 „až   do   právoplatnosti   rozhodnutia   o účinných   právnych prostriedkoch   nápravy   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Bratislava IV   č. 5 C 47/03-123 z 25. 05 2005,   Uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   11. 04. 2006 č. 8 Co 463/2005-155   a Uzneseniu   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   21. 03. 2007   č. k. 2 Cdo 201/2006, ktoré sťažovateľovi dáva domáce právo (včítane ústavnej sťažnosti proti týmto rozhodnutiam)“.

Ústavný súd 26. septembra 2008 vyzval sťažovateľom označených porušovateľov jeho   práv,   t. j.   krajský   súd   a najvyšší   súd,   aby   sa   vyjadrili   k sťažnosti   ešte   pred   jej predbežným prerokovaním. Predsedníčka krajského súdu v odpovedi doručenej ústavnému súdu 29. októbra 2008 uviedla, že k správnosti postupu doručovania zásielok sťažovateľovi sa   nevie   vyjadriť,   pretože   rozhodnutia   súdov   vyšších   stupňov   doručoval   účastníkom konania okresný   súd,   a rovnako sa   nevie   vyjadriť   ani k dodržaniu   postupu   doručovania zásielok   poštovou   doručovateľkou.   Sťažnosť   označuje   s ohľadom   na   dôvody   uznesenia krajského   súdu   sp. zn.   8 Co 463/2005   z 11.   apríla   2006   za   nedôvodnú,   a tým aj za neopodstatnenú. Najvyšší súd vo vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 3. novembra   2008   upriamil   pozornosť   najmä na   § 45   ods. 2   OSP,   podľa   ktorého   údaje uvedené   na   potvrdení   o doručení   písomnosti   (ďalej   len   „doručenka“)   sa   považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak. Ďalej uviedol, že „Citované ustanovenie priznáva doručenke povahu verejnej listiny. Súd teda vychádza z údajov na doručenke a kým nie je preukázaný opak, súd považuje údaje na doručenke za pravdivé. Bez preukázania opaku súd nemôže spochybňovať údaje na doručenke.

Najvyšší   súd   uskutočnil   výklad   ustanovení,   týkajúcich   sa   doručovania   v súlade so zaužívanou praxou najvyššieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa vyporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými   námietkami   sťažovateľa.“. Z uvedených   dôvodov navrhol sťažnosti nevyhovieť.

V replike   na   vyjadrenie   krajského   súdu   právny   zástupca   sťažovateľa   v podaní doručenom   ústavnému   súdu   18. novembra   2008   uviedol   najmä   to,   že «v prípade dôkladného   prešetrenia   podmienok   a vzniku   fiktívneho   doručenia   a vypočutia   poštovej doručovateľky ako i nového majiteľa bytu na U., by sa spoľahlivo zistil skutkový stav veci. Krajský súd však takto nepostupoval a namiesto toho rozhodol bez odstránenia rozporu a nejasností   okolo   dvoch   podstatných   podmienok   „fiktívneho“   doručenia,   ktorými   sú zanechanie   oznámenia   pri   prvom   pokuse   o doručení   o čase   opätovného   doručenia a zanechanie oznámení o uložení zásielky.».

Vo vzťahu k stanovisku najvyššieho súdu sa v uvedenom podaní právneho zástupcu sťažovateľa poukazuje na to,   že aj keď je pravdepodobné, «že ak písomnosť prevezme manžel   alebo   manželka   určitej   osoby   dozvie   sa   o tom   aj   druhý   z manželov,   takúto domnienku nemožno považovať za domnienku v právnom slova zmysle a nemá ani nikde oporu v zákone. Napriek vysokej miere pravdepodobnosti, že sa o písomnosti dozvie druhý z manželov, totiž ostáva tento predpoklad iba domnienkou a nemusí byť pravdivý v každom prípade...

Rovnako   tak,   sa   podľa   môjho   názoru   Najvyšší   súd   ani   nevysporiadal   s otázkou porušenia   povinnosti   zo   strany   poštovej   doručovateľky,   nakoľko   táto   nielenže   oznámila písomnosť na adrese matky mojej manželky, ale na doručenke vyznačila chybne „adresát nezastihnutý“ namiesto „adresát neznámy/odsťahovaný“. Či už doručovateľka nevedela, že sa na adrese už nezdržiavam alebo tak učinila z iného dôvodu nič nemení na fakte, že som nebol iba „nezastihnutý“ ale skutočne odsťahovaný.».

Za   podstatnú   skutočnosť   považuje   sťažovateľ   aj   to, „že   doručovateľka   musí na adrese, na ktorej sa jej nepodarilo doručiť písomnosť zanechať lístok s odkazom, že písomnosť bude uložená na pošte spolu s informáciou o lehote na prebranie písomnosti. V danom prípade však ani nemala možnosť informáciu o zásielke na adrese neúspešného doručenia zanechať, nakoľko opätovne zdôrazňujem, že v tom čase sme už na uvedenej adrese nemali ani poštovú schránku.“.

Jediným   dôkazom   v tejto   veci   tak   ostáva   podľa   sťažovateľa   oznámenie   poštovej doručovateľky,   že   na   uvedenej   adrese   bol „nezastihnutý“, avšak   rozpornosť   takéhoto oznámenia so skutočnosťou už ozrejmil vo svojich predchádzajúcich podaniach.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra 2008 podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   a podľa   ods. 3   ju   prijal   na   ďalšie   konanie.   Zároveň   rozhodol   o odložení vykonateľnosti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   5 C 47/2003   z 25.   mája   2005 do právoplatnosti   rozhodnutia   o sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu sp. zn.   8 Co 463/2005   z 11. apríla 2006   a uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn. 2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami   k predmetu   sťažnosti,   v ktorých   zotrvávali   na   svojich   názoroch,   dospel k záveru, že má dostatok podkladov na meritórne rozhodnutie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustaveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo verejne   a v   primeranej   lehote   prejednaná   nestranným   a   nezávislým   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podmienky   a   podrobnosti   o súdnej   a inej   právnej   ochrane   ustanoví   zákon   (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa   „právo   na   súd“,   to   znamená   právo   začať konanie   na   súde   v   „občianskoprávnych   veciach“   ako   jeden   z jeho   aspektov.   K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).   Formuláciou   uvedenou   v čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v základnom právnom   predpise   Slovenskej   republiky   teda   vyjadril   zhodu   zámerov   vo   sfére   práva na súdnu   ochranu   s právnym   režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97). Z uvedeného   dôvodu   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie   zákonných   ustanovení   príslušných   procesných   predpisov   musí   v celom rozsahu rešpektovať základné právo   účastníkov   konania na súdnu   ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu.   Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z toho,   že   všeobecné   súdy   majú poskytovať   v občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bola zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv   a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania (§ 1 OSP).

Právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale v záujme zaistenia najmä právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha obmedzeniam, resp. podmienkam (čl. 46 ods. 4 v spojení   s čl. 51   ods. 1   ústavy),   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte však pre záver o nesplnení podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok konania musí byť preukázané mimo rozumných pochybností (I. ÚS 119/07).

Pokiaľ teda všeobecný súd nemá záver o nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný prostriedok v zákonnej lehote podaný bol.

III.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 201/2006 z 21. marca 2007

Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento súd odmietol dovolanie sťažovateľa (ako žalovaného v 1. rade) a jeho manželky (ako žalovanej v 2. rade) proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 8 Co 436/2005 z 11. apríla 2006 ako neprípustné dôvodiac tým, že „v prejednávanej veci dovolanie žalovaných smerovalo proti uzneseniu odvolacieho súdu, proti ktorému podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je a neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p.“.

Sťažovateľ   vytýka   najvyššiemu   súdu   pochybenie pri hodnotení   skutkového stavu a nadväzne na to nesprávny právny záver, ku ktorému dospel. V súvislosti s tým poukazuje na to, že „Byt na U. v B. bol bytom mojich rodičov, v ktorom sme reálne bývali s manželkou iba   do   decembra roku 2000.   Byt   bol v roku   2004   predaný   jeho   súčasným   majiteľom zmluvou o prevode vlastníctva bytu a nebytového priestoru v dome, ktorú moji rodičia O. a E. S. uzatvorili so súčasnými vlastníkmi (Ing. P. Š. a manželka J. Š.) dňa 26. 07. 2004. V čl. VIII bod 5 sa zaviazali uvoľniť byt i garáž, ktorú moji rodičia predali súčasne s bytom do 08. 08. 2004. Po tomto dátume sa do bytu nasťahovali jeho terajší vlastníci, ktorí si samozrejme odstránili pôvodné označenia poštovej schránky menom „S.“, dverí a pod. Najneskôr od tohto dátumu som sa teda nemohol z objektívnych dôvodov ani ja ani moja manželka reálne zdržiavať na uvedenej adrese.

Na konci roku 1999 sme na I. v B. kúpili rodinný dom a tento sme čiastočne obývali od konca roku 1999 a reálne v ňom začali s manželkou bývať približne od apríla roku 2001. Nakoľko sme od mája roku 2000 s pôvodnou vlastníčkou domu na I. J. F. viedli súdny spor (jedná sa práve o ten istý súdny spor, v ktorom Okresný súd Bratislava IV vydal vyššie spomínaný rozsudok), pričom nebolo isté či v dome ostaneme bývať, adresu trvalého pobytu sme   vtedy   ešte   neprehlásili.   Napriek   tomu   nám   však   z   pošty   sporadicky   doručovali korešpondenciu adresovanú na U. na adresu I., kde sme sa reálne zdržiavali.

V tejto súvislosti je významnou skutočnosťou, že ulice U. a I. sú susediace ulice. V priebehu mesiaca február 2002 sme na rovnakej ulici kúpili iný starší rodinný dom – I., ktorý bol neskôr zbúraný a na jeho mieste sme postavili novostavbu, pričom po jej dokončení   sme   sa   v   mesiaci   júl   2004   do   nej   s   manželkou   presťahovali.   Následne   sme nahlásili zmenu trvalého pobytu na túto adresu (I., ktorá je odvtedy našou adresou trvalého bydliska, kde sa aj zdržiavame).

Poštu ešte stále smerujúcu na adresu U. aj po 08. 08. 2004 keď sme sa tam už reálne nezdržovali nám poštové doručovateľky, ktoré sa v tom období veľmi často menili, niekedy odovzdali na našu adresu I., no väčšinou vracali s označením „adresát neznámy“ alebo „adresát odsťahovaný“, o čom sme vo väčšine prípadov ani netušili.

Skutočnosť,   že   (ako   uvádza   odôvodnenie   uznesenia   NS)   som   niektoré   zásielky adresované na U. prevzal (na I.), nastala vďaka tomu, že niektorí poštoví doručovatelia, ktorí ma osobne poznali tieto doručovali na novú adresu. Po odsťahovaní z U. som však už žiadnu zásielku na tejto adrese neprebral a prebrať ani nemohol.

Pri doručovaní predmetného rozsudku na U. som túto zásielku a ani oznámenie ojej uložení neobdržal.

Moja manželka rozsudok naozaj osobne prevzala na pošte. Oznam o uložení zásielky adresovanej na U. doručovateľka po tom, čo nenašla poštovú schránku s naším menom (keďže v tej dobe sme už na uvedenej adrese nebývali) vložila do poštovej schránky jej rodičov, ktorí bývali neďaleko na adrese U. Konkrétna doručovateľka totiž zrejme vedela o skutočnosti, že manželka pred našou svadbou bývala s rodičmi na U.

Keď   som   sa   následne   dozvedel   o   vydaní   rozsudku,   požiadal   som   súd,   aby   mi rozsudok doručil na správnu adresu, čo súd aj skutočne urobil.“.

Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľa najvyšší súd pripustil, že je, ale iba čiastočne, pravdivé   jeho   tvrdenie,   podľa   ktorého   majú   s manželkou   adresu   trvalého   pobytu od 30. novembra   2004   na   I., B.   (podľa   oznámenia   Registra   obyvateľov   Slovenskej republiky   zo 4.   októbra 2005 je ich   trvalý pobyt evidovaný už od 15. novembra 2004 na adrese   I.,   B.).   Na   druhej   strane   však   najvyšší   súd   dospel   k záveru,   že   tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého sa on ani jeho manželka od uvedeného dátumu nezdržiavali na adrese   U., „nemá   oporu   v obsahu   spisu,   na   čo   správne   poukázal   aj   odvolací   súd“. Vychádzajúc zo skutočnosti, že manželka sťažovateľa prevzala osobne označený rozsudok okresného   súdu   9. augusta   2005   na   adrese   U.,   B.,   je   podľa   názoru   najvyššieho   súdu „vylúčená pravdivosť tvrdenia žalovaných, že žalovaná 2/ sa v čase doručovania rozsudku okresného súdu v mieste bydliska nezdržiavala“. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa poukazuje aj na to, že podľa relácie poštovej doručovateľky vyplývajúcej z doručenky, ktorá preukazuje miesto, deň a spôsob doručenia, bol sťažovateľ nezastihnutý (nie neznámy, prípadne   odsťahovaný),   ako   aj   na   to,   že   v písomných   podaniach   z 18. apríla 2005 a z 20. apríla 2005 nachádzajúcich sa v spise uviedol svoju pôvodnú adresu. Z uvedeného najvyšší súd vyvodil, že aj keď mal sťažovateľ od 15. novembra 2004 trvalý pobyt na I. v B.,   to   ešte   nedokazuje,   že   sa   nemohol   zdržiavať   s manželkou   v mieste   doručenia rozsudku, t. j. v mieste predošlého trvalého bydliska.

Sťažovateľ   odmieta   závery   najvyššieho   súdu,   že   sa   v čase   doručovania prvostupňového rozhodnutia mohol s manželkou zdržovať na adrese U., B., pretože z veci logicky   vyplýva,   že   tam   v tom   čase   už   bývali   noví   vlastníci,   a neobstojí   ani   argument s „oporou   v obsahu   spisu“, pretože   išlo   „o objektívnu   nemožnosť   zdržiavať   sa   v danom byte“.

Odvolávanie sa najvyššieho súdu na to, že manželka sťažovateľa prevzala zásielku na starej   adrese,   ako   aj   na   reláciu   poštovej   doručovateľky   považuje   sťažovateľ za nedostatočný dôkaz, že sa na adrese U., B., naozaj s manželkou v inkriminovanom čase zdržiavali.   Vzhľadom   na   to   označuje   sťažovateľ   argumentáciu   najvyššieho   súdu   ako pôsobiacu nekonzistentne a nelogicky.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľ cituje relevantné ustanovenie § 47 ods. 2 OSP a poukazuje tiež na doterajšiu judikatúru ústavného súdu (III. ÚS 297/05, III. ÚS 288/05, III. ÚS 12/05),   Ústavného   súdu   Českej   republiky,   ako   aj   judikatúru   najvyššieho   súdu (napr. 2 Cdo 33/2005) vyvodzujúc z toho záver, že „fikcia doručenia zásielky do vlastných rúk nastáva len vtedy, ak adresát sa na mieste zdržiava a doručovateľ ho zároveň vhodným spôsobom   upovedomí,   že   mu   zásielku   príde   doručiť   znovu   v   deň   a   hodinu   uvedenú v oznámení. Podmienkou, aby doručovateľ platne upovedomil adresáta, je potrebné, aby sa adresát   na   predmetnej   adrese   zdržiaval.   Ak   sa   adresát   v   čase   doručovania   nezdržiava na mieste   doručovania,   nemôže   sa   uplatniť   zákonná   fikcia   doručenia   podľa   §47   ods. 2 O. s. p.   V   takomto   prípade   je   súd   povinný   opätovne   doručiť   predmetné   rozhodnutie a pokračovať   v   konaní   (čo   okresný   súd   aj   doručením   rozsudku   na   I.   v skutočnosti aj vykonal).

Odvolací   aj   dovolací   súd   túto   skutočnosť   mali   akceptovať   a   odvolanie,   príp. dovolanie pripustiť.“.

Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva, že sa v mieste doručenia nezdržiaval a ani zdržiavať   z povahy   veci   objektívne   nemohol.   Preto   sa   domnieva, „že   krajský   súd jednoznačne   pochybil,   keď   považoval   predmetný   rozsudok   za   právoplatný   a správne doručený a moje odvolanie ako neskoro podané odmietol. Týmto pochybením krajského súdu   a odmietnutím   môjho   dovolania   som   stratil   možnosť   brániť   sa   proti   rozsudku okresného súdu došlo k vade v konaní podľa § 237 písm. f), nakoľko sa mi postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Spomenutú vadu konania mal Najvyšší súd SR ako dovolací   súd   odstrániť,   uznesenie   krajského   súdu   zrušiť   a odvolanie   ako   včas   podané pripustiť.   Samotný   dovolací   súd   však   dovolanie   odmietol...   Odmietnutím   odvolania aj dovolania   z dôvodu   jasného   pochybenia   krajského   a Najvyššieho   súdu   som   bol poškodený na svojom práve domáhať sa súdnej ochrany.“.

V prerokovávanej veci najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) po zistení, že dovolanie podal sťažovateľ včas (§ 240 ods. 1 OSP), pri posudzovaní jeho prípustnosti vychádzal jednak z § 47 ods. 1 v spojení s § 158 ods. 2 OSP, podľa ktorých sa rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku doručuje účastníkom konania, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk, a jednak z § 47 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak nebol adresát zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste doručenia, doručí sa inej dospelej osobe bývajúcej v tom istom byte alebo v tom istom dome alebo zamestnanej na tom istom pracovisku, ak je ochotná obstarať odovzdanie písomnosti. Ak nemožno ani takto doručiť, uloží sa písomnosť na pošte alebo na   orgáne   obce   a   adresát   sa   vhodným   spôsobom   vyzve,   aby   si   písomnosť   vyzdvihol. Písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď bola súdu vrátená, i keď sa adresát o tom nedozvedel.

Najvyšší súd zároveň vychádzal z dvoch podmienok doručenia písomnosti, ktorá sa má   doručiť   do   vlastných   rúk,   a to   po   prvé,   že   doručovateľ   pri   doručovaní   písomnosti zachová zákonom predpísaný postup, a po druhé, že adresát sa v mieste doručenia zdržuje. Ak boli tieto predpoklady ustanovené v § 47 ods. 2 OSP splnené, zásielka sa považuje za doručenú tretí deň od jej uloženia bez zreteľa na to, kedy si zásielku adresát skutočne prevzal.

Pri doručovaní poštou sa miesto, deň a spôsob doručenia preukazuje doručenkou, ktorú   pošta   vracia   späť   odosielajúcemu   súdu.   Príslušnou   poštou   vystavená   doručenka zachytávajúca   postup   pri   doručení   vrátane   údajov   vyžadovaných   v   § 47   ods. 2   OSP osvedčuje pravdivosť toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na nej uvedené.

Podľa judikatúry najvyššieho súdu (rozsudok sp. zn. 1 Cdo 43/2006 z 25. mája 2006) „Pokiaľ   doručenka   neobsahuje   údaj,   že adresát   sa   v mieste   doručenia   zdržoval,   nie   je osvedčené,   či   táto   podmienka   náhradného   doručenia   je   splnená.   V   takomto   prípade   je povinnosťou   súdu   vykonať   šetrenie   na   zistenie   jej   splnenia,   pričom   nie   je   povinnosťou účastníka   konania,   ktorému   bolo   doručované   poštou,   navrhnúť   dôkazy   na   preukázanie svojho   prípadného   tvrdenia,   že   sa   v čase   doručovania   v mieste   doručenia   nezdržoval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho, čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy, ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.“.

Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   nesprávne   zistil,   že   odvolanie   bolo   podané oneskorene, čo má za následok porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.V predmetnej   veci   je z obsahu doručenky   nachádzajúcej   sa   v súvisiacom   súdnom spise, ktorý si ústavný súd zadovážil, pripojenej k č. l. 128 zrejmé, že prvý neúspešný pokus o doručenie   zásielky   sťažovateľovi   s výzvou   na opakované   doručenie   bol   vykonaný 8. augusta 2005, opakovaný pokus o doručenie bol vykonaný 9. augusta 2005 a zásielka obsahujúca rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 47/03 z 25. mája 2005 mu bola vrátená 31. augusta   2005   s tým,   že   adresát   bol   pri   oboch   pokusoch   o doručenie   zásielky nezastihnutý a že mu bol zanechaný oznam o možnosti vyzdvihnutia zásielky na pošte. Pretože   tak   sťažovateľ   neurobil,   uplynula   mu   dňom   27.   augusta   2005   odberná   lehota. Okolnosť,   že   sťažovateľ   sa   v mieste   doručenia   zdržoval,   však   doručenka   nepotvrdzuje (neosvedčuje), pretože žiaden takýto údaj na nej nie je uvedený (doručenka neobsahuje predtlač   s textom   „hoci   sa   v mieste   doručenia   zdržuje“,   porov.   už   citovaný   rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn. 1 Cdo 43/2006 z 25. mája 2006). Za týchto okolností,   navyše, ak sťažovateľ namietal, že sa v mieste doručovania predmetnej zásielky nezdržoval (v čase jej doručovania už nemal na adrese U., B., preukázateľne trvalý pobyt, čo ani najvyšší súd nespochybňuje) a nemal tam už ani poštovú schránku (v inkriminovanom čase tam už totiž podľa   jeho   tvrdenia   býval   nový   majiteľ),   bolo   povinnosťou   odvolacieho   súdu   vykonať šetrenie na zistenie týchto okolností (najmä vypočutím poštovej doručovateľky a nového majiteľa bytu na U., B.).

Odvolávanie sa najvyššieho súdu na obsah spisu, z ktorého vyplýva, že sťažovateľ preberal   súdom   doručované   zásielky   aj   po   zmene   adresy   trvalého   pobytu   na   pôvodnej adrese, aj to, že jeho manželka (ako žalovaná v 2. rade) prevzala rozsudok doručovaný jej na adresu U., B., nemôže postačovať na prijatie záveru (preukázaného mimo rozumných pochybností), že sa sťažovateľ v čase doručovania rozsudku skutočne zdržoval v mieste doručovania.

V prípade náhradného doručovania je uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku   konštruovaná   právna   fikcia,   že   účinky   doručenia   písomností   nastanú   ex lege po uplynutí ustanovenej doby aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal.

Právna   fikcia   je   právno-technický   postup,   pomocou   ktorého   sa   považuje za existujúcu situácia, ktorá je zjavne v rozpore s realitou a ktorá dovoľuje, aby z nej boli vyvodené   odlišné   právne   dôsledky   než   tie,   ktoré   by   plynuli   iba   z   konštatovania   faktu. Účelom   fikcie   v práve   je   posilniť   právnu   istotu.   Právna   fikcia   ako   nástroj   odmietnutia reality právom je nástrojom výnimočným, striktne určeným pre naplnenie tohto jedného z hlavných ústavných postulátov právneho poriadku v podmienkach právneho štátu. Aby mohla   právna   fikcia   svoj   účel   naplniť   (dosiahnutie   právnej   istoty),   musí   dôsledne rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája. Ak nie sú všetky právne náležitosti splnené, súd nie je oprávnený naplnenie fikcie konštatovať (pozri čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého   možno   štátnu   moc   uplatňovať   len   v prípadoch   a v   ustanovených   medziach spôsobom, ktorý ustanoví zákon).

V danom prípade najvyšší súd konštatoval, že doručenka bola vrátená okresnému súdu   s údajmi   preukazujúcimi   dátumy   neúspešného   pokusu   o doručenie   v dňoch 8. a 9. augusta 2005 a akceptoval údaj informujúci o následnom uložení zásielky na pošte s poznámkou o nezastihnutí adresáta. Súčasne s odvolaním sa na obsah spisu   považoval najvyšší   súd všetky   tieto   skutočnosti   za dostačujúce   pre záver,   že   sa   sťažovateľ   v čase doručenia   zdržoval   v mieste   doručovania.   Tým   došlo   podľa   názoru   ústavného   súdu ku konštruovaniu   právnej   fikcie   o doručení   písomnosti   (rozsudku   okresného   súdu) 11. septembra   2005   (v nedeľu)   bez   ohľadu   na   skutočné   prevzatie   zásielky   (17.   októbra 2005)   na základe   nedostatočne   zisteného   naplnenia   všetkých   zákonných   podmienok na uplatnenie fikcie doručenia, t. j. predčasne.

Základným   predpokladom   náhradného   doručenia   podľa   § 47   ods. 2   OSP   je skutočnosť, že adresát nebol zastihnutý na adrese doručenia, hoci sa na tejto adrese v čase doručenia, ale aj počas plynutia úložnej doby zdržiaval (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp. zn.   5 Cdo 94/2000   uverejnený   v časopise   Zo   súdnej   praxe č. 1/2001). Tento predpoklad nemôže byť daný v prípade, že sa adresát na tomto mieste nezdržuje, pretože je odsťahovaný.

Ak   je   na   základe   vykonaného   šetrenia   dostatočne   preukázané,   že   záver   o tomto predpoklade náhradného doručenia bol nesprávny, ide o doručenie neúčinné. Len riadne a zákonným predpisom vyhovujúce doručenie rozhodnutia má ten dôsledok, že odvolacia lehota   začína   plynúť osobe,   ktorej   je doručené   (porov.   rozhodnutie   č.   19/1968 Zbierka súdnych rozhodnutí a oznámení).

V   danom   prípade   závery   prijaté   najvyšším   súdom   nemožno   potvrdiť   mimo rozumných pochybností, ktoré vyjadril sťažovateľ. Vo veci je najmä spochybnené, či sa vôbec sťažovateľ zdržoval v čase doručovania spornej zásielky v mieste doručenia, ale aj to, či poštová doručovateľka pri doručovaní písomnosti zachoval zákonom predpísaný postup. Tieto skutočnosti je potrebné v ďalšom konaní pred všeobecným súdom došetriť.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   (II. ÚS 122/05)   základné   právo   na   spravodlivé súdne   konanie   všeobecný   súd   nemôže   porušiť,   ak   koná   vo   veci   v   súlade   s   procesno-právnymi   predpismi   upravujúcimi   postupy   v   občianskoprávnom   konaní.   A contrario, ak všeobecný súd koná v rozpore s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní, môže dôjsť k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie.

Výklad ustanovenia § 47 ods. 2 OSP urobený najvyšším súdom bol tak vzhľadom na uvedené interpretáciou, ktorá podľa názoru ústavného súdu vybočila z ústavných medzí, lebo   porušila   princíp   zákazu   denegatio   iustitie,   a zasiahla   tak   do   práva   sťažovateľa na spravodlivý proces chránený čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa ako neprípustné, odňal mu možnosť konať pred súdom [§ 237 f) OSP].

Vzhľadom na uvedené okolnosti ústavný súd vyhovel sťažnosti, podľa § 56 ods. 6 zákona   o ústavnom   súde   napadnuté   uznesenie   v celom   rozsahu   zrušil   (§ 31a   zákona o ústavnom   súde   v spojení   s   § 91   ods. 2   OSP)   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu   na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu), v ktorom bude najvyšší súd pokračovať v dovolacom konaní. Jeho úlohou bude zabezpečiť, aby sa v ďalšom konaní dôsledne preverili všetky skutočnosti   nevyhnutné   na   zistenie,   či   v danej   veci   boli   mimo   rozumných   pochybností splnené všetky predpoklady umožňujúce prijatie záveru o naplnení zákonom ustanovených podmienok na uplatnenie fikcie náhradného doručenia spornej zásielky.

V ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v odôvodnení tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu (ako súdu odvolacieho) sp. zn. 8 Co 463/2005 z 11. apríla 2006

So zreteľom na to, že najvyšší súd po vrátení veci bude pokračovať v dovolacom konaní, v ktorom sa bude musieť vysporiadať aj s argumentáciou sťažovateľa vo vzťahu k jeho   námietkam   týkajúcim   sa   postupu   a rozhodnutia   krajského   súdu   ako   súdu odvolacieho, ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel. V tomto pokračujúcom konaní má sťažovateľ k dispozícii dostatok procesných prostriedkov na ochranu svojich práv a zároveň sa   mu   otvára   možnosť   uplatniť   argumentáciu   týkajúcu   sa   skutkovej   a právnej   stránky rozhodovanej   veci.   Okrem   toho   ústavný   súd   prihliadol   aj   na   zásadu   minimalizovania zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci, keďže nálezom zrušujúcim vo vzťahu k   sťažovateľovi   rozhodnutie o poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   mu   zákon na ochranu jeho práva poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu namietaného porušenia jeho práv v rámci sústavy všeobecných súdov. Opačný postup by navyše viedol k ústavne neakceptovateľnej   situácii,   keď   by   skutkový   stav   podstatný   pre   rozhodnutie   zároveň zisťovali a následne vo veci rozhodovali paralelne dva súdy.

IV.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho práva boli porušené, aj primerané finančné zadosťučinenie. Sťažovateľ si z tohto dôvodu uplatnil podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde nárok v sume 100 000 Sk, čo odôvodnil komplikáciami   a problémami,   ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   pochybení   krajského   súdu a najvyššieho súdu.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody   nemožno   napraviť   zrušením   rozhodnutia   alebo   opatrenia,   resp.   uvedením do pôvodného stavu (I. ÚS 15/02, III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06).

Vzhľadom na okolnosti uvedeného prípadu považoval ústavný súd za dostatočnú a účinnú nápravu výrok deklarujúci porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj následné zrušenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorým došlo k porušeniu týchto práv, a vrátenie veci najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).

Ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na povahu prerokúvanej veci a na výsledok konania ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania v sume 320,73 € (9 662,31 Sk). Úhradu priznal za tri úkony právnej   služby   (prevzatie   a prípravu   zastúpenia,   podanie   sťažnosti   a vyjadrenie k stanoviskám súdov sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to za dva úkony vykonané v roku 2007, každý úkon po 98,59 € (2 970 Sk), za jeden úkon vykonaný v roku 2008 – 105,42 € (3 176 Sk), čo spolu s režijným paušálom   2   x   5,91 €   (178 Sk)   a   1x   6,31 €   (190 Sk)   (§ 16   ods. 3   vyhlášky)   predstavuje celkovú sumu 320,73 € (9 662,31 Sk).

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 149   OSP)   v lehote   dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

Na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. apríla 2009