znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 379/04-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Františka Timára, bytom Š., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a základného práva na starostlivosť o deti a ich ochranu podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7 CoP 23/03 z 1. júna 2004, za účasti Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Františka Timára o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2004 doručená sťažnosť Františka Timára, bytom Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl. 46 ods.   1 a základného   práva   na   starostlivosť   o   deti   a   ich   ochranu   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a práva na rešpektovanie rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoP 23/03 z 1. júna 2004.

Sťažovateľ uviedol, že po tom, ako bolo v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) právoplatne rozhodnuté tak, že jeho maloletá dcéra bola zverená do výchovného prostredia starých rodičov, domáhal sa na uvedenom súde úpravy   styku   s   ňou.   Okresný   súd   rozhodol   o   návrhu   sťažovateľa   rozsudkom   sp.   zn. 17 P 83/02 z 30. júna 2003, ktorým jeho návrh zamietol s odôvodnením, že úprava styku sťažovateľa s maloletou dcérou nie je potrebná, lebo starí rodičia sú ochotní mu tento styk umožniť.   Proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie,   o   ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 CoP 23/03 z 1. júna 2004 tak, že odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Krajský   súd   vo   veci   postupoval   príliš   formalisticky (arbitrárne)   pri   posudzovaní   námietok   sťažovateľa   o   tom,   že   od   1.   6.   1999   nestratil rodičovský záujem o maloletú dcérku, ktorú mu vtedy zobrali starí rodičia do svojej rodiny a odmietli ju čo len ukázať otcovi, čím ho zbavili možnosti dosiahnuť preskúmanie týchto okolností; v tomto smere navrhol vypočuť viacerých svojich rodinných príbuzných (rodičov, súrodencov, manželku a pod.), ale súd sa obmedzil negativisticky – tomu zrejme napovedalo aj zloženie senátu zo sudkýň – len na osobu otca, že jeho tvrdenie nie je pravdivé a že ani výživné neplatil“.

Sťažovateľ   považuje   rozhodnutie   krajského   súdu   za „...   vnútorne   rozporné,   keď na jednej   strane   sa   v   ňom   konštatuje,   že   podľa   starých   rodičov   návrh   otca   nie   je realizovateľný (...) a na druhej strane dodáva, že styk otca s maloletou dcérkou zostáva neobmedzený, teda širší, než žiada sám...“.

Krajskému súdu sťažovateľ vytýka aj to, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku „... kladie dôraz len na tie skutočnosti, ktoré svedčia v neprospech sťažovateľa (...),   pričom   dôkazy   svedčiace   v   jeho   prospech   (...)   neboli   súdom   vôbec   vykonané, resp. neboli hodnotené spôsobom zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 OSP“.

Sťažovateľ   taktiež   tvrdí,   že „...   odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   vyslovil   aj denegatio iustitiae, keď odmietol vyriešiť konflikt ohľadne styku s malol. dieťaťom medzi sťažovateľom a starými rodičmi, hoci tento konflikt konštatoval“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prerokovaní   jeho sťažnosti   vydal   tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 1. 6. 2004, sp. zn. 7 CoP 23/03 porušil právo   Františka   Timára   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy (čl. 6 ods. 1   dohovoru)   a právo   na   rešpektovanie   rodinného   života   podľa   čl.   8   ods.   1 dohovoru (čl. 41 ods. 4 ústavy),

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Františkovi   Timárovi   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 500 000 Sk,   ktoré   je   mu   Krajský   súd   v Bratislave   povinný   vyplatiť   do   2   mesiacov od doručenia nálezu.“

Okrem toho sťažovateľ požaduje aj priznanie úhrady trov konania.

Ústavný   súd   si   vyžiadal   z   okresného   súdu   kompletný   spisový   materiál   vo   veci sp. zn. 17 P 83/02, ktorý mu bol doručený 25. októbra 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...“.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 CoP 23/03 z 1. júna 2004 podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, skúmal, či v danom   prípade   nejde   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť.   Zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namietal (I. ÚS 20/97, III. ÚS 130/04).

O   zjavne neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v   tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie   vylúči   akúkoľvek   možnosť   existencie   takéhoto   porušenia.   Inými   slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Súčasťou   práva   na   spravodlivý   proces   nie   je   to,   aby   účastník   konania   bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom úspešný vrátane opravných prostriedkov. Z toho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom   účastníka   konania.   Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať o nich. Všeobecný súd je však   povinný   na   všetky   tieto   procesné   úkony   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje najprv za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie   práv   a   slobôd   vyplývajúcich   z   ústavy   alebo   dohovoru   (napr.   III.   ÚS 131/04). Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. IV. ÚS 329/04).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí   všeobecných súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi   označenými základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádanými rozhodnutiami všeobecných súdov, prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Podľa názoru ústavného súdu z obsahu odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 7 CoP 23/03 z 1. júna 2004 konfrontovaného s obsahom odvolania sťažovateľa vyplýva, že krajský súd na každý uplatnený odvolací dôvod uviedol skutkové a právne závery, ktoré ho   viedli   k   potvrdeniu   napadnutého   prvostupňového   rozsudku.   Tieto   závery   netrpia žiadnymi   vnútornými   rozpormi   a   dávajú   stanovisko   k   podstatným   dôvodom   odvolania v rozsahu, ktorý je porovnateľný s obsahom odvolania.

K   tvrdeniu   sťažovateľa,   že „...   odvolací   súd   napadnutým   rozsudkom   vyslovil   aj denegatio iustitiae, keď odmietol vyriešiť konflikt ohľadne styku s malol. dieťaťom medzi sťažovateľom a starými rodičmi...“, ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej by k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo vtedy, pokiaľ by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu   (žalobe)   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   (I.   ÚS   35/98)   alebo   v   prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil konanie o ňom bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím.

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy boli v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   subjektívnych   názorov   sťažovateľa. Všeobecné   súdy   prejednali   jeho   vec   a   rozhodli   o   nej,   avšak   sťažovateľ   nemal   úspech v konaní, pretože jeho návrh na úpravu styku s maloletou dcérou bol okresným súdom zamietnutý a krajský súd na základe odvolania sťažovateľa rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil vychádzajúc z toho, že je vecne správny. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu však aj neúspech v konaní napĺňa obsah základného práva ustanoveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ak nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov konania pred všeobecnými súdmi (čl. 46 až 50 ústavy).

Z uvedených záverov vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nemá žiadnu vecnú súvislosť s tvrdeným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

2. Sťažovateľ namietal tiež porušenie svojho základného práva podľa čl. 41 ods. 4 ústavy a práva podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy „Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú   právo   na   rodičovskú   výchovu   a   starostlivosť.   Práva   rodičov   možno   obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím na základe zákona“.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených práv   iba   z   dôvodu   arbitrárnosti   záverov   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu.   Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľom označené základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ani princípy spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené neboli, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv podľa čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru.

Z uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti namietajúcej porušenie čl. 41 ods. 1 ústavy a čl. 8 ods. 1 dohovoru zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na to ústavný súd aj pokiaľ ide o túto časť sťažnosti rozhodol po jej predbežnom prerokovaní tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004