znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 378/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta   Mgr. J.   H.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   sp. zn.   9 CoE 21/2011 z 31. januára 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 9 CoE 21/2011 z 31. januára 2011 [sťažovateľka nesprávne uviedla spisovú značku uznesenia ako sp. zn. 9 CoE 22/2011, avšak z priloženej fotokópie uznesenia vyplýva, že správna sp. zn. je 9 CoE 21/2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“)].

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 23. augusta 2006 poskytla fyzickej osobe úver v sume 265,55 € s tým, že dlžník jej bol podľa uvedenej zmluvy povinný uhrádzať dlžnú sumu a ďalšie poplatky v dvanástich mesačných splátkach po 43,15 €.

Keďže dlžník   neuhradil   niekoľko   po sebe   idúcich   splátok,   čím   sa   stal   celý   úver v zmysle   „Všeobecných   podmienok   poskytnutia   úveru“   okamžite   splatný,   sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka na jeho úhradu. Dlžník však dlžnú sumu neuhradil, v dôsledku čoho   sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovským   súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľom a dlžníkom“.

Dňa 24. januára 2008 sa stal rozhodcovský nález rozhodcovského súdu vykonateľný a 20. apríla 2008 bola spísaná pred súdnym exekútorom zápisnica (návrh) sťažovateľky na vykonanie   exekúcie.   Na   základe   poverenia   vydaného   Okresným   súdom   Liptovský Mikuláš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   začal   exekútor   30.   októbra   2008   nútený   výkon rozhodnutia (exekúciu).

Okresný   súd   následne   z vlastného   podnetu,   t. j. „ex   officio“ bez   akéhokoľvek dokazovania   či   predchádzajúcej   výzvy   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   uznesením č. k. 5 Er 226/2008-13 z 23. februára 2010 (sťažovateľka nesprávne označila prvostupňové uznesenie   ako   č. k.   3 Er 214/2008-13   z 18.   februára   2010,   avšak   z priloženej   fotokópie uznesenia vyplýva, že správne uznesenie je č. k. 5 Er 226/2008-13 z 23. februára 2010, pozn.) exekúciu   zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka 17. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že prvostupňové uznesenie ako vecne a právne správne potvrdil.

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   najskôr   odvoláva   na   judikatúru   ústavného   súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva vo väzbe na namietané porušenie jej označených práv a následne okrem iného uvádza:

„Ako vyplýva z vyššie uvedeného skutkového stavu okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresný súd vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného. Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.“

Sťažovateľka ďalej   poukazuje   na   to,   že okresný   súd   ani   krajský   súd   z časového hľadiska nijako nezdôvodnili, aký verejný záujem povýšili nad verejný záujem nad výkonom exekúcie,   keďže   návrh   na   zmenu   exekútora   nepredvída zastavenie   exekúcie ani   nové skúmanie podmienok na jej vykonanie. Výhrady sťažovateľky sa týkajú aj toho, že súdy oboch   stupňov vykonali   dokazovanie   opätovným   preskúmaním   exekučného   titulu a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, pričom «V priebehu tohto konania súd nedal priestor   na vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal   možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných   dôkazoch   a možnosti   účastníkov   sa   k týmto   vyjadriť   alebo   navrhnúť   nové dôkazy.

Dokonca   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, tj. exekúcie, ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví ako v tomto prípade, pričom ale povinnosť dlžníka   plniť   zostáva   zachovaná   spolu   s povinnosťou   hradiť   príslušenstvo   a   istinu   tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový záväzok povinného.

Na   záver   okresný   súd   a   krajský   súd   svojím   rozhodnutím   zlomil   právnu   istotu účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] a aj ich oprávnené očakávanie užívať   svoj   majetok   nastolený   vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   bez   splnenia zákonných povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie. V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím   právoplatne   zastaviť   exekučné   konania   voči   povinnému   aj   práva sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver   poskyt[la].   Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[a] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[a] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená.».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovanom prípade došlo okrem porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj k zásahu do jej práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1   dodatkového   protokolu zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   okresný   súd   exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší toto uznesenie, vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu alebo jeho namietaným rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

1.   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 21/2011 z 31. januára 2011

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu č. k. 5 Er 226/2008-13   z 23.   februára   2010   v spojení   s doplňujúcim   uznesením č. k. 5 Er 226/2008-40   zo   16.   novembra   2010 o zastavení   exekúcie   vedenej   súdnym exekútorom   JUDr. R.   K.   pod   sp. zn.   EX 3180/2008   potom,   ako   okresný   súd   dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú   právom   nedovolené   a odporujúce   dobrým   mravom,   ako   aj   s prihliadnutím   na   to, že v danom   prípade   nemožno   oddeliť   nedovolené   plnenie,   prípadne   plnenie   rozporné s dobrými mravmi, od ostatného vymáhaného plnenia.

Podstatou   sťažnosti   je   v prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd označeným uznesením porušil jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa preto obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnej otázke nastolenej sťažnosťou, a to k tomu, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu č. k. 5 Er 226/2008-13 z 23. februára 2010,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   mal   právomoc   preskúmať   prípustnosť   exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu a súvisiace doklady, najmä predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonať dokazovanie bez vyjadrenia účastníkov.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný   titul.   Bez   jeho   existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Okresný   súd   zastavil exekúciu postupujúc podľa § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1   písm. c)   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní   v znení   neskorších predpisov   a krajský   súd,   ktorý   prejednal   vec   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, reagujúc na odvolacie námietky sťažovateľky uviedol:

„Zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej a preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských   úveroch,   pretože ako   vyplynulo z uzatvorenej   zmluvy   o   úvere (označená   ako   zmluva   v   zmysle   §   497   a   nasl.   Obchodného   zákonníka),   nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľským   vzťahom   je   okrem   iného   vlastné   slabšie   postavenie   spotrebiteľa,   čomu zodpovedá   povinnosť   súdu   poskytnúť   mu   v tomto   fakticky   nerovnom   postavení   náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa viaže aj k činnosti a postupu exekučného súdu aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom vyjadrená v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (predtlačená zmluva,   nemožnosť dojednať individuálne podmienky,   predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia   úveru).   Ak   sa   potom   obsah   zmluvy   má   riadiť   ustanoveniami   Občianskeho zákonníka, je nepochybné, že dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne priznané aj exekučným titulom – rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády, SR č. 87/1995 Z. z. Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 2 a nasl Občianskeho zákonníka, pričom záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že vopred   stanovená   podmienky   v   zmluve   uzatvorená   medzi   spotrebiteľom   a dodávateľom v zmysle   Smernice   (93/13/EHS),   ktorá   nebola   individuálne   dohodnutá   a   ktorá   priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu   alebo   dodávateľa,   spĺňa   všetky   podmienky,   aby   mohla   byť   kvalifikované   ako nekalá.   Podľa   stanoviska   súdneho   dvora   teda   spĺňa   všetky   podmienky   nekalosli   už   len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky nielenže   nerozhodoval   všeobecný   súd,   ale   rozhodoval   rozhodcovský   súd   zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku C-40/08, zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi podnikateľom   a   spotrebiteľom   v   rozsahu,   v   akom   podľa   vnútroštátnych   procesných pravidiel   môže   takéto   posúdenie   vykonať   v   rámci   obdobných   opravných   prostriedkov vnútroštátnej   povahy.   Ak   je   tomu   tak,   prináleží   vnútroštátnemu   súdu   vyvodiť   všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ   nebol   uvedenou   doložkou   viazaný.   Slovenský   právny   poriadok   nielenže umožňuje,   ale   priamo   zákonom   ukladá   (§   45   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní)   aj   bez návrhu   zastaviť   exekúciu   vedenú   na   základe   rozhodcovského   rozsudku,   ak   tento nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku.   Formálne   amateriálne   podmienky   exekučného   titulu   je   možné   skúmať   v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.“

V kontexte citovaného odôvodnenia napadnutého uznesenia v danej veci ústavný súd nedospel   k záveru,   že   by   predmetné   uznesenie   krajského   súdu   neprípustným   spôsobom zasahovalo   do   sťažovateľkinho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy vo svojich záveroch nestotožnia s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu vyslovené v napadnutom   uznesení   považovať   za arbitrárne,   zjavne   neopodstatnené   alebo   vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   uznesenia   ústavný   súd   konštatuje,   že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď zmluvu o úvere rovnako ako okresný súd   vyhodnotil   ako „zmluvu   o spotrebiteľskom   úvere“ uzavretú   podľa   zákona č. 258/2001 Z. z.   o   spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej   inšpekcii   v   znení   neskorších predpisov.   Aj   pokiaľ   ide   o príslušné   ustanovenia   Obchodného   zákonníka,   Občianskeho zákonníka a Exekučného   poriadku   podstatné   pre posúdenie   veci,   krajský   súd   ich   podľa názoru ústavného súdu interpretoval a aplikoval ústavne akceptovateľným spôsobom a jeho úvahy   vychádzajú   z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne a z ústavného hľadiska udržateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné   a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať do postupu   a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenie   základných   práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“),   ktorý   v   rozsudku   sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto uzavrel, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k   porušeniu   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pretože   už   z povahy   veci vyplýva, že všeobecný súd (v danom prípade okresný súd) je podľa zákona oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie, dokonca aj bez návrhu z vlastného podnetu, a urobí tak aj bez   vyjadrenia   účastníkov   konania.   Krajský   súd   ako   súd odvolací   teda   napadnutým rozhodnutím   poskytol   náležitú   ochranu   sťažovateľkinmu   právu   na   spravodlivé   súdne konanie   postupujúc   v intenciách   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku a Občianskeho zákonníka, ako aj judikatúry formulovanej najvyšším súdom, teda ústavne konformným spôsobom, a svoje potvrdzujúce rozhodnutie riadne odôvodnil.

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   a   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. m. m. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu sp. zn. 9 CoE 21/2011 z 31. januára 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku   s   výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).

K namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu   vyplývajúce   z čl. 46   až čl. 48   ústavy, resp.   čl. 6   dohovoru.   Keďže   ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného práva podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu   (obdobne   napr.   II. ÚS 71/07,   III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,   III. ÚS 103/2010).   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal   opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v   spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s uznesením   prvostupňového   súdu   dospel   k záveru,   že   z jeho   odôvodnenia   nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd svojím postupom aplikoval zákony podľa   ich   obsahu (v   danom   prípade   predovšetkým   ustanovenia   Občianskeho   zákonníka a Exekučného   poriadku)   a rozhodoval   v zmysle   ustálenej   judikatúry   formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd uzavrel, že z tohto dôvodu nie je daná ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto je sťažnosť v tomto rozsahu aj v tejto časti zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ju z toho dôvodu po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   o   ďalších   nárokoch   v   nej uplatnených už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011