znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 378/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., K., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   a jeho   uznesením   č.   k.   9   CoP/6/2010-765, 9 CoP/7/2010-765, 9 CoP/8/2010-765 z 31. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Stažnosť M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2010   doručená   sťažnosť   M.   H.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“)   a jeho   uznesením   č.   k.   9   CoP/6/2010-765, 9 CoP/7/2010-765,   9   CoP/8/2010-765   z 31. mája 2010.   Sťažovateľ   podaním z 13. septembra   2010   predložil   ústavnému   súdu   dokumenty   súvisiace   s podaním   jeho sťažnosti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:„Na Okresnom súde v Humennom sa pod sp.zn. 19P 65/2008 vedie konanie o úprave práv a povinností rodičov Mgr. L. V. a M. H., sťažovateľa, teda mňa k maloletej A. H. Toto konanie nie je doposiaľ právoplatne skončené. Uvedené konanie začalo na návrh matky dňa 14.02.2008.

Na Okresnom súde v Humennom začalo na návrh matky podaný dňa 12.06.2008 konanie,   ktorým sa matka domáha zákazu styku sťažovateľa,   teda mňa s maloletou A.. Podaním   zo   dňa   15.03.2010   som   sa   domáhal   poukazujúc   na   ustanovenie   §   83   O.s.p. zastavenia konania   vo   veci zákazu   styku vzhľadom na   to,   že   konanie o   úprave práv a povinností rodičov k maloletej A. je konaním, v ktorom sa rozhoduje aj o úprave styku rodičov s maloletým dieťaťom.

Uznesením sp.zn. 19P 65/2008-688 zo dňa 06.04.2010 súd návrh sťažovateľa, teda mňa na zastavenie konania o zákaze styku vedeného na Okresnom súde v Humennom pod sp. zn. 20P 68/2008 zamietol. Tým istým uznesením spojil na spoločné konanie vec vedenú pod sp.zn. 19P 65/2008 (úprava práv a povinností) a pod sp.zn. 20P 68/2008 (zákaz styku). Poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde v Humennom pod sp.zn. 19P 65/2008 nebol vôbec podaný návrh na zákaz styku, ani návrh na úpravu styku a ani súd nezačal tieto konania z úradnej povinnosti,   preto prebiehajúce konanie o úprave styku nebráni konaniu o zákaze styku, nie je ani jeho prekážkou, a preto nie je dôvod na jeho zastavenie.

Proti tomuto uzneseniu som podal odvolanie na Krajský súd v Prešove, kde som poukázal na to, že konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu je konaním, v ktorom sa musia vyriešiť otázky týkajúce sa rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o ktorých sa rodičia nedohodnú.

Krajský   súd   v   Prešove   svojím   uznesením   9CoP/6/20l0-765,   9CoP/7/2010-765, 9CoP/8/2010-765 zo dňa 31.05.2010 potvrdil napadnuté uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľa, teda mňa na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca (mňa)   s   maloletou.   Toto   rozhodnutie   bolo   mojej   právnej   zástupkyni   doručené   dňa 21.06.2010.“

V súvislosti s namietaným porušením označených práv uznesením krajského súdu sťažovateľ ďalej uvádza:

„V konaní bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp.zn. 19 P 65/2008-20 dňa 07.04.2009.

Uvedeným rozsudkom súd zveril mal. dieťa do osobnej starostlivosti matky a zaviazal ma platiť výživné na mal. dieťa vo výške 100 Eur mesačne, určil nedoplatok na výživnom z mojej strany voči mal. A., určil povinnosť matky prispievať na výživu mal. A. za určené obdobie, určil nedoplatok matky na tomto výživnom a môj návrh na zverenie mal. A. do mojej   osobnej   starostlivosti   zamietol,   zároveň   zastavil   konanie   o   predbežné   určenie výživného z mojej strany, o určenie výživného z mojej strany za presne vymedzené obdobie, a o úprave môjho styku s maloletou, ako aj o úprave matkinho styku s maloletou.

Krajský súd v Prešove svojim uznesením sp. zn. 9 CoP 6/2009 zo dňa 23.06.2009 zrušil výrok súdu I. stupňa o zverení do osobnej starostlivosti, o výživnom z mojej strany na mal. A., o mojom nedoplatku na výživnom, o povinnosti matky prispievať na výživu mal. A., o zamietnutí môjho návrhu na zverenie mal. dieťaťa do osobnej starostlivosti, a o určení výživného zo strany matky a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu I. stupňa na nové konanie. Uznesením odvolacieho súdu neboli zrušené výroky o zastavení konania o úprave styku. Odvolací súd však v odôvodnení svojho uznesenia uviedol: Ani z týchto listinných dôkazov (odvolací súd má namysli listinné dôkazy, ktoré vymenúva v predchádzajúcich   častiach   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia)   však   nie   je   možné   vyvodiť jednoznačný záver pre všetky otázky, ktoré sa musia vyriešiť rozsudkom súdu vydaným podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine....... V zmysle tohto ustanovenia rodičia mal. dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí mal. dieťa do osobnej starostlivosti. Súčasne toto ustanovenie odkazuje na primerané použitie aj § 26 Zákona o rodine, podľa ktorého, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom, upraví styk rodičov s dieťaťom vo svojom rozhodnutí. V takom prípade, ak je to potrebné v záujme mal. dieťaťa súd obmedzí styk mal. dieťaťa s rodičom alebo ho zakáže. Súčasne však § 25 ods. 4 Zákona o rodine stanovuje zásadu, že ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožni druhému rodičovi styk s mal dieťaťom, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti a teda môže z tohto dôvodu zveriť mal. dieťa do opatery druhého rodiča, či do opatery inej osoby. „ V   predmetnej   veci,   teda   vo   veci   19   P   65/2008,   je   teda   v   súlade   s   názorom odvolacieho súdu po zrušení rozhodnutia súdu I. stupňa úlohou súdu I. stupňa upraviť výkon rodičovských práv a povinností vrátane úpravy podľa ustanovenia § 25 a 26, na ktorú citované ustanovenie § 36 Zákona o rodine priamo odkazuje.

Ustanovenie § 25 a ustanovenie § 26 sa vzťahujú k úprave styku rodičov s mal. dieťaťom v situácií, keď sa manželstvo účastníkov - rodičov mal. dieťaťa rozvádza a dieťa je zverené do starostlivosti jedného z rodičov.

Ustanovenie § 36 teda v spojení s ustanovením § 25 k úprave rodičovských práv a povinností zahŕňa aj úpravu styku mal. dieťaťa s tým z rodičov, ktorému nie je zverené do výchovy.

Toto konanie pod sp. zn. 19 P 65/2008 doposiaľ nie je skončené.

.... Ako som už uviedol... proti prvostupňovému rozhodnutiu súdu o zamietnutí môjho návrhu   na   zastavenie   konania   som   podal   odvolanie,   pričom   som   poukázal   tak   na   už citované   uznesenie   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   16   CoP   6/2009-466   zo   dňa 23.06.2009, ako aj na ustanovenie § 24 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine. So zreteľom na tieto ustanovenia v spojení s ustanovením § 36 ods. 1 Zákona o rodine, je úprava styku rodiča s maloletým   dieťaťom   neoddeliteľnou   súčasťou   rodičovských   práv.   Zdôraznil   som,   že neexistuje zákonný dôvod, pre ktorý by otázka zákazu styku mala alebo mohla byť vyňatá z okruhu rodičovských práv, o ktorých úprave už konanie na súde prebieha. Poukázal som takisto   na   ustanovenie   §   153   ods.   2   O.s.p.,   ktoré   umožňuje   súdu   prekročiť   návrhy účastníkov konania, ak ide o konanie, ktoré možno začať bez návrhu. Poukázal som aj na skutočnosť,   že   v   konaní   o   úprave   rodičovských   práv   a   samotný   súd   prvého   stupňa   to priznáva, vykonáva dokazovanie, ktoré má slúžiť ako podklad pre rozhodnutie o úprave styku, vrátane možností jeho zákazu.

V   uznesení   napadnutom   touto   sťažnosťou,   odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu prvého   stupňa,   pričom   v   odôvodnení   svojho   uznesenia,   ktorým   rozhodol   o   viacerých odvolaniach   účastníkov   konania   v   tomto   konaní,   vo   vzťahu   k   môjmu   odvolaniu   proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na zastavenie konania uviedol, že konanie o úprave styku podľa   §   36   ods.   1   a   §   25   Zákona   o   rodine   nie   je   totožné   s   konaním   o   obmedzenie rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa ustanovenia § 38 ods. 4 Zákona o rodine, a preto nepochybil súd prvého stupňa, keď môj návrh na zastavenie konania zamietol.

Rozhodnutím napadnutým touto sťažnosťou Krajský súd Prešove porušil moje právo domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným spôsobom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Je nepochybné, že právu domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zodpovedá aj povinnosť orgánov verejnej moci konať o právach a povinnostiach každého zákonom predpísaným spôsobom....“

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Právo sťažovateľa M. H. vo veci porušenia jeho práva domáhať sa zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na súde   zakotveného   v článku   4   ods.   1   Ústavy   SR   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zakotveného v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoP/6/200-765, 9CoP/7/2010- 765, 9 CoP/8/2010-765 zo dňa 31.5.2010 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9CoP/6/200-765,   9CoP/7/2010-765,   9   CoP/8/2010-765   zo   dňa   31.5.2010   a vracia   vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zakazuje   Krajskému   súd   v Prešove   pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi M. H. všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Predmetom   sťažnosti   sťažovateľa   je   namietané   porušenie   jeho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktoré spočíva   podľa   sťažovateľa na právnom názore krajského súdu   na právnu kvalifikáciu zákazu styku rodiča so svojím maloletým dieťaťom v kontexte úpravy rodičovských práv v Zákone o rodine.

Sťažovateľ formuluje svoj odlišný právny názor od právneho názoru okresného súdu a krajského   súdu   na   otázku,   či   konanie   o zákaze   styku,   „ktoré   začalo   na   návrh   matky maloletého dieťaťa dňa 12.06.2008, je konaním o úprave styku v rámci ktorého, možno so zreteľom na ustanovenie § 25 ods. 3 Zákona o rodine styk zakázať alebo je konaním o obmedzení rodičovských práv podľa ustanovenia § 38 ods. 4 Zákona o rodine“. Nesúhlasí s právnym   názorom   uvedeným   v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu,   podľa   ktorého „konanie o úprave styku podľa čl. 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s konaním o obmedzenie rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa ustanovenia §   38   ods.   4   Zákona   o rodine,   a preto   nepochybil   súd   prvého   stupňa,   keď  ...   návrh   na zastavenie konania zamietol“.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:„Dňa   12.6.2008   matka   maloletej   podala   na   súd   návrh   na   zákaz   styku   otca   s maloletou. Tento návrh bol zapísaný pod číslom 20P/68/2008. Vtom istom konaní otec maloletej na pojednávaní dňa 3.4.2009 navrhol upraviť jeho styk s maloletou A.. Okrem toho dňa 20.4.2009 podal písomný návrh, na úpravu jeho styku s maloletou. Dňa 16.3.2010 podal otec vo veci 20P/68/2008 návrh, aby súd zastavil konanie o zákaze styku otca s maloletou. Vo veci 19P/65/2008 obaja rodičia vzali svoje návrhy na úpravu styku druhého z rodiča s maloletou A. späť. Súd rozsudkom 19P/65/2008-429 zo dňa 7.4.2009 o týchto návrhoch konanie zastavil a v týchto výrokoch je rozsudok právoplatný a vykonateľný. Súd skúma podľa pokynov odvolacieho súdu skutkový stav, ktorý bude podkladom pre úpravu styku, resp. pre zákaz styku. Konanie je začaté dňom, keď došiel sudu návrh na jeho začatie, alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu. Vo veci 19P/65/2008 nebol vôbec podaný návrh na zákaz styku a po 7.4.2009 ani návrh na úpravu styku.   Preto   prebiehajúce   konanie   vo   veci   19P/65/2008   nebráni   konaniu   pod   číslom 20P/68/2008, nie je jeho prekážkou a nie je dôvod na jeho zastavenie. V oboch veciach koná tá istá sudkyňa. Veci sa týkajú tých istých účastníkov a skutkovo spolu súvisia, tak že ich súd z dôvodu hospodárnosti konania spojil na spoločné konanie. Z týchto dôvodov návrh otca na zastavenie konania o zákaz styku bol zamietnutý.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletej. Napadol ním predovšetkým výrok, ktorým bol zamietnutý jeho návrh na zastavenie konania o zákaze styku. Tento výrok navrhol zmeniť tak, že konanie vedené na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 20P/68/2008 o zákaze styku maloletej s otcom sa zastavuje. Súčasne navrhol zrušiť výrok uznesenia o spojení vecí vedenej pod sp. zn: 19P/65/2008 a pod sp. zn. 20P/68/2008 ako nadbytočný. Ako dôvod uviedol, že na súde prebieha od 14.2.2008 konanie o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine. V tomto konaní sa musia vyriešiť všetky otázky, ktoré sa týkajú rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu, o ktorých sa rodičia nedohodnú. Pri definovaní okruhu rodičovských práv a povinností treba vychádzať z ustanovení § 24 ods. 1 v spojení s § 25 Zákona o rodine. Medzi tieto rodičovské práva patrí osobná starostlivosť o dieťa, zastupovanie a spravovanie jeho majetku, určenie výživného zo strany toho rodiča, ktorému dieťa nie je zverené do osobnej starostlivosti a úprava styku. Úprava styku s maloletým dieťaťom je neoddeliteľnou súčasťou rodičovských práv, ktoré sa upravujú rozsudkom pri rozvode. Nie je dôvod posudzovať rozsah rodičovských práv, ktoré majú byť upravené v konaní podľa § 36   ods.   1   iným   spôsobom,   ako   je   to   v   ustanoveniach   upravujúcich   úpravu   práv   a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. Niet dôvodu pre názor uvedený v napadnutom   uznesením,   že   pre   každú   zložku   rodičovských   práv,   ktoré   sa   majú   upraviť podľa ustanovenia § 36 ods. 1 sa vyžaduje osobitný návrh. Konanie o úprave rodičovských práv bolo začaté dňa 14.2.2008 a týmto je daná vec, o ktorej na súde prebieha konanie podľa § 83 O.s.p.. Táto dispozícia zodpovedajúca obsahu rozhodnutia podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva aj z ustanovenia § 153 ods. 2 O.s.p.; Toto ustanovenie umožňuje súdu nielen kvalitatívne prekročiť návrhy účastníkov konania, ale nebyť nimi viazaný aj z dôvodu, že z ustanovenia § 36 ods. 1 Zákona o rodine vyplýva povinnosť súdu upraviť rodičovské práva aj so zreteľom na ustanovenia § 25 a § 26 Zákona o rodine. V konaní o úprave rodičovských práv súd skúma skutkový stav pre úpravu, resp. pre zákaz styku....   V   preskúmavanej   veci   rodičia   maloletej   spolu   nežijú,   pričom   doposiaľ   sa nedohodli na úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Dňa 18.2.2008 podala matka maloletej návrh na úpravu rodičovských práv a povinností, pričom výslovne v ňom žiadala upraviť aj styk otca s maloletou. V dôsledku späťvzatia časti návrhu týkajúcej sa úpravy styku prvostupňový, súd rozsudkom zo dňa 7.4.2009 konanie v tejto časti zastavil. Nakoľko   táto   časť   rozsudku   prvostupňového   súdu   zo   dňa   7.4.2009   nebola   napadnutá odvolaním otca, nadobudla právoplatnosť a nebolo ju možné v rámci odvolacieho konania dňa 23.6.2009 preskúmavať. Pretože však rodičia maloletej sa doposiaľ na úprave styku s maloletou nedohodli, zostalo bez ohľadu na takýto postup matky maloletej a rozhodnutia súdov naďalej povinnosťou súdu rozhodnúť v rámci úpravy rodičovských práv a povinností aj o úprave styku s maloletou z toho z rodičov, ktorému v budúcnosti nebude dieťa zverené do rodičovskej starostlivosti. Naviac otec maloletej dňa 3.4.2009 a 20.4.2009 podal vo veci sp. zn. 20P/68/2008 vlastný návrh na úpravu jeho styku s maloletou.

Matka maloletej dňa 12.6.2008 podala návrh na zákaz styku otca s maloletou, ktorý bol až do spojenia na spoločné konanie vedený pod sp. zn. 20P/68/2008. Konanie o úprave styku rodiča s maloletým dieťaťom podľa § 36 ods. 1 a § 25 Zákona o rodine nie je totožné s konaním o obmedzení rodičovských práv formou zákazu styku rodiča s dieťaťom podľa § 38 ods. 4 Zákona o rodine. Preto skôr začaté konanie o úprave rodičovských práv a povinností, ktorých súčasťou je aj úprava styku, netvorí procesnú prekážku pre konanie o zákaze styku rodiča s maloletým dieťaťom. Za tohoto stavu nepochybil prvostupňový súd, keď návrh otca na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou zamietol. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 6.4.2010 v tejto jeho napadnutej časti.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru, že   krajský   súd   svoje   rozhodnutie,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 19 P/65/2008-688 zo 6. apríla 2010   v časti týkajúcej sa jeho výroku o zamietnutí návrhu otca na zastavenie konania o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou, odôvodnil ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   čo   podľa   neho   vyplýva   už   aj   z jeho   citovanej relevantnej časti.

Vo vzťahu k odlišným právnym záverom, z ktorých podľa sťažovateľa krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní sťažovateľa k tejto časti uznesenia vychádzal, ústavný súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   zdôraznil   potrebu   rozlišovania   procesného postavenia účastníka konania pri objasňovaní a zisťovaní skutkového stavu veci na jednej strane   a   procesnými   možnosťami   účastníka   konania   ovplyvňovať   právne   hodnotenie zisteného   skutkového   stavu   konajúcim   súdom   na   strane   druhej.   Kým   procesná   stránka účastníctva   pri   dokazovaní   je   takmer   výlučne   pokrytá   procesnými   právami   účastníka konania   smerujúcimi   k   objasneniu   skutkovej   stránky   prerokúvanej   kauzy,   právne hodnotenie   skutkového   stavu   je   úlohou   konajúceho   súdu,   čo   vyplýva   i   z   uplatňovania pravidla „iura novit curia“.

Napadnutý rozsudok krajského súdu neobsahuje podľa názoru ústavného súdu také právne závery, ktoré by boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj   stabilná rozhodovacia   činnosť ústavného súdu   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na súdnu   ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Uznesenie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu tieto znaky nemá.

Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet relevantnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru. S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   II. ÚS 229/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010