znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 378/08-55

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.,   K.,   zastúpenej advokátom JUDr. A, G, K, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na spravodlivé   súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   2 Sž-o-KS 140/2004 z 25. januára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2006 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   R.,   a. s.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn. 2 Sž-o-KS 140/2004 z 25. januára 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažnosť   bola   doplnená   podaním   právneho   zástupcu   sťažovateľky   doručeným ústavnému súdu 12. júla 2006 označeným ako jej „prepracované úplné znenie“ a následne ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 3. októbra 2006.

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedla,   že namietaným   rozsudkom   došlo „k porušeniu   zákona   -   § 243f   ods. 1   písm. c)   Zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, a to tým, že rozhodnutie   spočíva   v nesprávnom   právnom   posúdení   veci   tak   súdu   I.   stupňa   ako aj odvolacieho súdu“.

Skutkový stav, v ktorom sťažovateľka vidí porušenie svojich   práv, sa v sťažnosti odvíja od 30. apríla 2002, keď T. (ďalej len „žalovaný“) na základe v tom čase platného zákona   č. 195/2000   Z. z.   o telekomunikáciách   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len zákon č. 195/2000 Z. z.) vydal rozhodnutie č. 5473/2001 (ďalej aj „rozhodnutie o udelení licencie“),   ktorým   udelil   sťažovateľke   licenciu   na prevádzkovanie   pevnej   bezdrôtovej telekomunikačnej siete, pričom v bode M. tohto rozhodnutia stanovil podmienky úhrady takto:„Držiteľ licencie je povinný uhradiť jednorazovú čiastku vo výške 70.000.000,- Sk (sedemdesiat miliónov slovenských korún) za vydanie licencie na účet T. vedený v NBS v dvoch splátkach.   Prvá splátka   úhrady za licenciu   musí byť   poukázaná na účet   úradu najneskôr   do   13. 8. 2002,   držiteľ   licencie   musí   túto   skutočnosť   preukázať   najneskôr do 19. 8. 2002,   druhá   splátka   úhrady   na   licenciu   musí   byť   poukázaná   na   účet   úradu najneskôr   do   17. 2. 2003,   držiteľ   licencie   musí   túto   skutočnosť   preukázať   najneskôr do 19. 2. 2003. V prípade, že ktorákoľvek splátka nebude uhradená v stanovenom termíne, vydá úrad rozhodnutie o odňatí licencie.“

Z rozhodnutia o udelení licencie podľa sťažovateľky vyplýva, „že dané rozhodnutie bolo dostatočne jasné a vykonateľné, preto žalobca (teda sťažovateľka, pozn.) plnil uloženú povinnosť podľa daného rozhodnutia tak, že v lehote na zaplatenie prvej splátky uhradil žalovanému sumu 10.000,- Sk. Splnenie tejto povinnosti bolo úplne v súlade s vydaným rozhodnutím, nakoľko v rozhodnutí nebolo uvedené, že žalobca má plniť v dvoch rovnakých splátkach, a teda žalobca bol oprávnený výšku jednorázových splátok určiť tak, aby splnil podmienky rozhodnutia. Podstatné v danom rozhodnutí bolo to, aby žalobca zaplatil sumu 70.000.000,-   Sk   v dvoch   splátkach   a v lehotách   ustanovených   v rozhodnutí   žalovaného. Výška jednotlivých splátok však nebola určená, a preto bolo v dispozícii žalobcu určiť ich výšku ta, aby naplnil podmienky rozhodnutia žalovaného.“

Po   úhrade   prvej   splátky   samotnou   sťažovateľkou   v   určenej   sume   10 000 Sk (v rozhodnutí o udelení licencie totiž nebolo výslovne uvedené, že sťažovateľka má plniť v dvoch rovnakých splátkach) ju žalovaný vyzval, aby „na základe“ rozhodnutia o udelení licencie doplatila sumu 34 990 000 Sk. Sťažovateľka to však považovala za neodôvodnenú požiadavku, ktorá nemá oporu v rozhodnutí o udelení licencie. Nadväzne na to žalovaný podľa sťažovateľky «v rozpore so zákonom č. 71/1967 Zb. Správnym poriadkom v platnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) vydal 09. mája 2002 podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku „Upovedomenie o oprave rozhodnutia o udelení licencie“.

V upovedomení o oprave rozhodnutia o udelení licencie žalovaný doplnil pôvodne rozhodnutie   o dva   samostatné   odseky.   Na   základe   toho   potom   výrok   rozhodnutia   znel nasledovne:

„Držiteľ licencie je povinný uhradiť jednorazovú čiastku vo výške 70.000.000,- Sk (sedemdesiat miliónov slovenských korún) za vydanie licencie na účet T. vedený v NBS v dvoch   splátkach.   Prvá   splátka   úhrady   za licenciu   vo   výške   35   miliónov   Sk   musí   byť poukázaná na účet úradu najneskôr do 13. 8. 2002, držiteľ licencie musí túto skutočnosť preukázať najneskôr do 19. 8. 2002, druhá splátka úhrady na licenciu vo výške 35 miliónov Sk musí byť poukázaná na účet úradu najneskôr do 17. 2. 2003, držiteľ licencie musí túto skutočnosť preukázať najneskôr do 19. 2. 2003.“

Keďže si žalobca nesplnil povinnosť uloženú v upovedomení o oprave rozhodnutia, žalovaný   odňal   svojím   rozhodnutím   č. 5473/2/2001   z 23. 09. 2002   udelenú   licenciu. Rozhodnutie bolo potvrdené aj druhostupňovým rozhodnutím žalovaného č. 9238/2002 dňa

12. 12.2002.».

Sťažovateľka ďalej cituje relevantné znenie § 47 ods. 6 Správneho poriadku, podľa ktorého   chyby   v   písaní,   v   počtoch   a   iné   zrejmé   nesprávnosti   v   písomnom   vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov konania.

Sťažovateľka   povinnosť   uloženú   v upovedomení   o oprave   rozhodnutia   nesplnila, a preto   jej   žalovaný   svojím   rozhodnutím   č. 5473/2/2001   z 23.   septembra   2002   odňal udelenú licenciu. Sťažovateľka je toho názoru, že «zmenou výroku rozhodnutia došlo... k porušeniu   Správneho   poriadku,   nakoľko   v danom   prípade   žalovaný   nebol   oprávnený vykonať opravu podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku.

Citované ustanovenie Správneho poriadku je možné použiť len výlučne na prípady, keď   v   písomnom   vyhotovení   rozhodnutia   dôjde   k   pochybeniu   povereného   pracovníka k pisárskym chybám, z ktorých je zrejmé, že ide o nedopatrenie pri písomnom spracovávaní vyhotovenia rozhodnutia. Taktiež tento postup nie je možné použiť, ak by sa opravou menil zmysel, dosah a dopad rozhodnutia. Je ho možné použiť len vtedy, ak nejde o obsahové nesprávnosti rozhodnutia.

Navyše   tak   prvostupňový   súd,   ako   aj   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   s   týmito skutočnosťami   a   nevzal   ani   do   úvahy   ani   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia   v   iných podobných prípadoch (C 21/1998 (Rc 76/98), sp. zn.: 5 Sž 64/96 ako aj sp. zn.: 5 Sž 152/96, 5 Sž 153/96, 5 Sž 154/96, 5 Sž 155/96). Najvyšší súd Slovenskej republiky citované prípady odôvodnil aj tým, že „Pod zrejmým omylom či nesprávnosťou pritom treba rozumieť také chyby v písaní a počítaní, ku ktorým došlo zjavným a okamžitým zlyhaním duševnej či mechanickej činnosti osoby, ktorá rozhodnutie vyhotovila a ktoré je každému zrejmé.“ Z povahy rozhodnutia, ktoré bolo predmetom rozhodovania krajského súdu sp. zn.: 3 S 13/03 a odvolacieho súdu je jednoznačné, že k takejto nesprávnosti nedošlo.».

V ďalšej časti sťažnosti sa sťažovateľka odvoláva na judikatúru najvyššieho súdu, z ktorej vyvodzuje záver, že použitie § 47 ods. 6 Správneho poriadku prichádza do úvahy iba vtedy, ak ide o zrejmé chyby a nesprávnosti pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, teda nie o obsahové nesprávnosti, ktorých opravou by sa zmenil zmysel rozhodnutia. Oprava chyby   alebo   zrejmej   nesprávnosti   je   prípustná   len   vtedy,   ak   sú   takéto   chyby   alebo nesprávnosti zrejmé z kontextu rozhodnutia.

Podľa   sťažovateľky   je   nepochybné,   že   doplnením   výroku   rozhodnutia   o udelení licencie „sa zásadne zmenila podstata rozhodnutia, jeho zmysel aj dopad na účastníkov konania, čo je aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného napr. v rozhodnutí sp. zn.: 7 Sž 142/01 v rozpore s podmienkami, ktoré musia byť splnené, aby nesprávnosť   rozhodnutia   mohla   byť   opravená   podľa   § 47   ods. 6   Správneho   poriadku, nakoľko ide o vecnú a nie formálnu nesprávnosť rozhodnutia. Určenie výšky splátky, resp. jej zmenu je potrebné považovať za zásadnú zmenu podstaty rozhodnutia.

Uvedenou zmenou rozhodnutia dňa 9. mája 2002 došlo bez akýchkoľvek pochybností aj k zmene právnej situácie založenej rozhodnutím, nakoľko pôvodným rozhodnutím uložil žalovaný   žalobcovi   povinnosť   zaplatiť   jednorazovú   čiastku   v   dvoch   splátkach   v   dvoch stanovených   termínoch   a   zároveň   povinnosť   preukázať   zaplatenie   každej   zo   splátok v stanovenom termíne; na základe zmeny rozhodnutia jeho doplnením bol však žalobca povinný zaplatiť jednorázovú čiastku v dvoch splátkach, pričom bol stanovený nielen ich termín   splatnosti,   ale   aj   ich   výška,   t. j.   35.000.000,-   Sk,   ako   aj   povinnosť   preukázať zaplatenie každej zo splátok v stanovenom termíne. Je nepochybné, že tak došlo k zmene právnej   situácie   žalobcu,   ktorý   sa   pripravoval   na   plnenie   podľa   právoplatného a vykonateľného rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. apríla 2002, č. 5473/2001. Uvedenú zmenu rozhodnutia žalobca považuje za doplnenie výroku pôvodného rozhodnutia, ktoré má za následok zmenu právnej situácie.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka odmieta názor prvostupňového súdu, ktorý následne prevzal do odôvodnenia svojho rozsudku   aj najvyšší súd,   podľa ktorého vadu výroku   rozhodnutia   o udelení   licencie   nemožno   považovať   za   podstatnú   dôvodiac,   že „z celého kontextu rozhodnutia je zrejmé, že sumu 70.000.0000,- Sk mal žaloba zaplatiť v dvoch   rovnakých   splátkach,   a teda   že   v súlade   so   zákonom   boli   žalobcom   namietané rozhodnutia o odňatí licencie“.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   oprava   rozhodnutia   o udelení   licencie   spôsobom a rozsahom, v akom ju urobil žalovaný, bola neprípustná a podľa platného práva nemožná, čím   nespôsobuje žiadne právne následky. Na základe uvedeného sťažovateľka tvrdí,   že „konanie o odňatí licencie bol žalovaný oprávnený začať len v prípade, ak by žalobca nebol zaplatil sumu 70.000.000,- Sk v dvoch splátkach najneskôr do 17. februára 2003 a túto skutočnosť nepreukázal žalovanému najneskôr do 19. februára 2003“.

K   porušeniu   označených   práv   namietaným   rozsudkom   došlo   podľa   sťažovateľky tým, že najvyšší súd nerozhodol v súlade so zákonom, keď sa nevysporiadal s celou jej argumentáciou, a tiež tým, že svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil.

V doplnení   sťažnosti   doručenom   ústavnému   súdu   3.   októbra   2006   cituje sťažovateľka   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   Ústavného   súdu   Českej   republiky vzťahujúcu   sa   na princípy   spravodlivého   procesu   vyslovujúc   názor,   že   najvyšší súd namietaný   rozsudok   neodôvodnil   v súlade   so   zásadami   uvedenými   v   § 157   ods. 2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Z rozsudku   najvyššieho   súdu   podľa sťažovateľky   nevyplýva,   že   sa   zaoberal   vecou   z hľadiska   rozporov   v jej   argumentácii a argumentácii   žalovaného,   ani   pokiaľ   ide   o možnosti   existencie   a danosti   dôvodov   na „opravu“ rozhodnutia spôsobom podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku. Najvyšší súd sa podľa   sťažovateľky   nezaoberal   ani   jeho   inými   rozhodnutiami,   na   ktoré   poukazovala v odvolacom   konaní,   a nevysporiadal   sa   ani   s jej   výhradami   voči   argumentácii prvostupňového súdu, podľa ktorej „ak je uvedené, že sa má jednorázová čiastka zaplatiť v dvoch splátkach, má sa za to, že tieto splátky majú byť rovnaké“, hoci pri právnom názore, ktorý   zaujal,   bol   podľa   neho   takýto   postup   nevyhnutý.   Tento   nedostatok   považuje sťažovateľka za prejav nespravodlivosti a nepresvedčivosti namietaného rozsudku a zároveň v tom vidí aj porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá na ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   bolo   rozhodnuté   v súlade   s návrhom   na   rozhodnutie (petitom) jej sťažnosti tohto znenia:

„1. Najvyšší   súd   SR   svojím   rozhodnutím   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 Sž-o-KS 140/2004 porušil základné právo sťažovateľa, spoločnosti R. a. s.,... na súdnu ochranu   zaručené   v   článku   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jeho   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 25. 1. 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Sž-o-KS 140/2004 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti   R.   a. s.,...   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1.000.000,- Sk   (slovom:   jedenmilión   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   SR povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 25. marca 2008. V tomto stanovisku najvyšší súd predovšetkým vyjadril nesúhlas s názorom sťažovateľky, že namietaným rozsudkom došlo k porušeniu jej označených práv, a nestotožnil sa ani s jej tvrdením, že predmetný rozsudok nemá náležitosti ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. Najvyšší súd zároveň v ďalšom v celom rozsahu zotrval na záveroch vyslovených v namietanom rozsudku vyslovujúc okrem iného názor,   že   v danej   veci   bol   vykonaný   výklad   § 47   ods. 6   Správneho   poriadku   ústavne súladným   postupom   v súlade   s princípmi   spravodlivého   procesu,   ale   tiež „v súlade s uznávanými   výkladmi   k ustanoveniu   § 47   ods. 6   správneho   poriadku   v odbornej literatúre“.

Sťažovateľka v reakcii zo 7. apríla 2008 na stanovisko najvyššieho súdu zhrnula hlavné   dôvody,   ktoré   tvorili   podstatu   jej   sťažnosti,   a to   najmä,   že   oprava   rozhodnutia o udelení licencie podľa § 47 ods. 6 Správneho poriadku nebola v súlade s týmto zákonom a nebola   ani   potrebná.   V ďalšom   zotrvala   na   doterajšej   argumentácii   uvedenej v predchádzajúcich podaniach.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   sťažnosti   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a z nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, IV. ÚS 300/08).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 140/2004   z 25.   januára   2006   najmä   preto,   že   podľa   jej   názoru   „oprava“ rozhodnutia   o udelení   licencie   podľa   § 47   ods. 6   Správneho   poriadku   nebola   v súlade s týmto zákonom   a došlo   ňou   k zásadnej   zmene   jeho   výroku,   keďže   doplnením   slov „vo výške   35 miliónov   slovenských   korún“ došlo k úplnej   zmene   významu „aj   dovtedy určitého a zrozumiteľného výroku rozhodnutia“, ktorý sťažovateľka vykladá tak, že mala zaplatiť   sumu   70   miliónov   korún   v dvoch   splátkach   v určených   termínoch   bez   ohľadu na výšku splátok.

Ďalšie   obsažné   dôvody,   pre   ktoré   mali   byť   namietaným   rozsudkom   porušené označené   práva   sťažovateľky,   spočívajú   v   rade   námietok,   ktoré   sťažovateľka   v rôznych obmenách opakuje, a možno ich zhrnúť takto:

-   najvyšší   súd   sa   nevysporiadal   s jej   odvolacou   námietkou   týkajúcou   sa   záveru Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o tom, že „ak je uvedené, že sa má jednorázová čiastka   zaplatiť   v dvoch splátkach,   má   sa   za   to,   že   tieto   splátky   majú byť rovnaké...   Ak   by   splátky   nemali   byť   rovnaké,   potom   by   to   muselo   byť   uvedené v rozhodnutí.“,

-   závery, ku   ktorým   dospel   najvyšší   súd,   nekorešpondujú   so   závermi obdobných rozhodnutí, na ktoré poukazovala vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozsudku,

-   vydaný rozsudok   nerešpektoval zákonnú úpravu a navyše z jeho obsahu nebolo možné   pre   nedostatočné   odôvodnenie   a nepresvedčivosť   zistiť,   na   základe   čoho   dospel odvolací súd k svojim záverom.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti   v   naznačenom   smere,   predovšetkým   možnosť preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   rozsudkom   a základným   právom upraveným   v čl. 46   ods. 1   ústavy,   resp.   právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   porušenie ktorých   sťažovateľka   v sťažnosti   namietala. V nadväznosti   na to   posudzoval   dôvodnosť námietok   sťažovateľky   k jednotlivým   častiam   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia porušenia jej označených práv.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces, ktorému ochranu poskytuje aj čl. 6 ods. 1   dohovoru.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k porušeniu   základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru by došlo vtedy, ak by komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať o podanom   návrhu   fyzickej   osoby   alebo právnickej   osoby   (II. ÚS 8/01)   alebo v prípade opravných konaní by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím (IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).

V prípade sťažovateľky však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie   základných   práv,   ale   o prípad,   keď   právo   na   súdnu   ochranu   a právo na spravodlivé   súdne   konanie   bolo   v celom   rozsahu   realizované,   aj   keď   nie   podľa   jej subjektívnych názorov.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných   práv   a slobôd   je   preto   daná   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   v danej   veci   nebola   vylúčená   právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodovaním o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 S 13/03 zo 16. marca 2004 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy a dohovoru.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku dospel k záveru, že tento svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z jeho odôvodnenia.

1.   Najvyšší   súd   oboznámil priebeh   dovtedajšieho konania, rozhodnutie   krajského súdu vrátane rozhodnutia o trovách konania, dôvody (rozhodujúce faktické skutočnosti), ktoré viedli k rozhodnutiu a z ktorých krajský súd vychádzal, ako aj interpretáciu na vec (skutkový stav) aplikovaných právnych predpisov takto:

„Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach žalobu na preskúmanie v záhlaví rozsudku uvedeného rozhodnutia žalovaného zamietol a žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.   Prvostupňový   súd   dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   žalovaného,   ktorým   bol zamietnutý rozklad žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové správne rozhodnutie o odňatí licencie   z   dôvodu   nedodržania   povinnosti   ustanovenej   v   rozhodnutí   o   udelení   licencie v bode M - úhrady, podľa ktorej držiteľ licencie bol povinný uhradiť jednorázovú čiastku 70 000 000 Sk   v   dvoch   splátkach   v   stanovených   lehotách   je   vecne   správne   a   v   súlade so zákonom č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v platnom znení.“

2.   Najvyšší   súd   potom   uviedol   (okrem   iného)   odvolacie   dôvody   sťažovateľky konštatujúc, že:

„Proti rozsudku žalobca podal odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok krajského sudu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Súčasne žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. V odvolaní namietal, že rozhodnutie žalovaného, v ktorom nebola určená výška splátok, nebolo možné opraviť inštitútom upraveným v ustanovení § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov. Zmenou rozhodnutia o udelení licencie vykonanou 9. mája 2002   na   základe   jeho   opravy   došlo   k   zmene   právnej   situácie   založenej   rozhodnutím o udelenie licencie, nakoľko pôvodným rozhodnutím uložil žalovaný žalobcovi povinnosť zaplatiť jednorázovú čiastku v dvoch splátkach v dvoch stanovených termínoch a zároveň preukázať zaplatenie každej zo splátok v stanovenom termíne. Na základe rozhodnutia, jeho doplnením - t. j. opravou rozhodnutia, bol žalobca povinný zaplatiť jednorázovú čiastku v dvoch   splátkach,   pričom   bol   stanovený   nielen   termín   ich   splatnosti,   ale   aj   ich   výška 35 000 000 Sk   ako   aj   povinnosť   preukázať   zaplatenie   každej   zo   splátok   v   stanovenom termíne. Podľa názoru žalobcu je nepochybné, že tak došlo k zmene jeho právnej situácie, nakoľko sa pripravoval na plnenie rozhodnutia žalovaného zo dňa 30. apríla 2002, č. k. 5473/2001. Uvedenú zmenu rozhodnutia žalobca považuje za doplnenie výroku pôvodného rozhodnutia.   Táto zmena zmenila jeho právnu situáciu.   Uviedol,   že žalobca zaplatením sumy   10 000 Sk   postupoval   v   súlade   s   rozhodnutím   o   udelení   licencie,   prvú   splátku aj zaplatil a preto nebol dôvod na vydanie rozhodnutia o odňatí licencie.“

3. Svoj právny názor a sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odôvodnil najvyšší súd takto: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací na nariadenom pojednávaní preskúmal   napadnutý   rozsudok   v   intenciách   dôvodov   uplatnených   v   podanom   odvolaní a dospel k záveru, že odvolaniu nemožno priznať úspech.

Podľa § 244 ods. 1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí   a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa   ustanovení   druhej   hlavy   piatej   časti   O. s. p.   sa   postupuje   v   prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 O. s. p.).

V zmysle § 250i ods. 1 O. s. p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Podľa   § 250i   ods. 3   O. s. p.   pri   preskúmavaní   zákonnosti   a   postupu   správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd v konaní a rozhodovaní d žalobe žalobcu   postupoval   v   intenciách   vyššie   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho poriadku.

Z administratívneho spisu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Žalovaný správny orgán rozhodnutím zo dňa 30. apríla 2004 č. 5473/2001 podľa § 11 ods. 2 písm. c/ a § 15 - 18 zákona o telekomunikáciách (zákon č. 195/2000 Z. z.) udelil žalobcovi   licenciu   na   zriaďovanie   a   prevádzkovanie   pevnej   verejnej   bezdrôtovej telekomunikačnej   siete   prostredníctvom   technológie   FWA   (Fixed   Wireless   Access) v stanovenom úseku pásma 26 GHz a na poskytovanie verejných telekomunikačných služieb prostredníctvom tejto siete. V bode M - úhrady je uvedené, že držiteľ licencie je povinný uhradiť   jednorázovú   čiastku   70 000 000 Sk   za   vydanie   licencie   na účet   T.   vedený v Národnej banke Slovenska v dvoch splátkach. Prvá splátka úhrady za licenciu musí byť preukázaná   na   účet   najneskôr   do   13. 8. 2002,   držiteľ   licencie   musí   túto   skutočnosť preukázať najneskôr do 19. 8. 2002, druhá splátka úhrady za licenciu musí byť poukázaná na účet úradu najneskôr do 17. 2. 2003, držiteľ licencie musí túto skutočnosť preukázať najneskôr do 19. 2. 2003. V prípade, že ktorákoľvek splátka nebude uhradená v stanovenom termíne, vydá úrad rozhodnutie o odňatí licencie. Upovedomením o oprave rozhodnutia o udelení licencie zo dňa 9. mája 2002 žalovaný podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v zmysle ústnych rokovaní uskutočnených v rámci licenčného konania na udelenie licencie opravil bod M - úhrady 1 licencie tak, že držiteľ licencie je povinný uhradiť jednorázovú splátku v sume 70 000 000 Sk za vydanie licencie na účet T. v dvoch splátkach. Prvá splátka bola určená v sume 35 000 000 Sk s dobou splatnosti do 13. 8. 2002 (túto   skutočnosť   mal   žalobca   preukázať   najneskôr   do   19. 8. 2002).   Druhá   splátka   bola určená vo výške 35 000 000 Sk s dobou splatnosti do 17. 2. 2003 (žalobca mal splatenie preukázať najneskôr do 19. 2. 2003).

Žalovaný poučil žalobcu, že v prípade nesplatenia splátky v stanovenom termíne, začne úrad konanie o odňatí licencie.

Z   ustanovenia   § 53   ods. 1   zákona   č. 195/2000   Z. z.   o   telekomunikáciách   v   znení neskorších predpisov vyplýva, že na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. V odkaze pod čiarou č. 21 k citovanému ustanoveniu je uvedený zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.

Zákon č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len správny poriadok) pamätá aj na postup v prípadoch, keď v písomnom vyhotovení rozhodnutia došlo k chybám v písaní, vo výpočtoch alebo k iným nesprávnostiam. Podľa ustanovenia § 47 ods. 6 zákona o   správnom   konaní   chyby   v   písaní,   počítaní   a   iné   zrejmé   nesprávnosti   v   písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek aj bez návrhu opraví a upovedomí o tom účastníkov   konania.   Použitie   tohto   ustanovenia   však   prichádza   do   úvahy,   len   ak   ide o zrejmé chyby a nesprávnosti pri písomnom vyhotovení rozhodnutia, nie teda o obsahové nesprávnosti, opravou ktorých by sa zmenil samotný zmysel rozhodnutia.

Správny   orgán   vykonáva   opravu   z   vlastnej   iniciatívy   alebo   na   základe   návrhu účastníkov konania.   Pre konanie o oprave rozhodnutia ako rovnocenné platia -   zásada dispozičná a zásada oficiality.

V predmetnej veci krajský súd posudzoval, či žalobca opravou rozhodnutia neutrpel právnu   ujmu   a   či   nebolo   zasiahnuté   do   jeho   subjektívnych   práv   ako   aj   skutočnosť,   či opravou rozhodnutia sa nezmenil samotný zmysel rozhodnutia.

Prvostupňový   súd   vadu   výroku   rozhodnutia   nepovažoval   za   podstatnú   a   dospel k záveru, že z celého kontextu rozhodnutia je zrejmé, že sumu 70 000 000 Sk mal žalobca zaplatiť v dvoch splátkach.

Z tohto dôvodu potom krajský súd rozhodol, že v súlade so zákonom boli vydané žalobcom namietané rozhodnutia o odňatí licencie.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu žalobca nemal dôvod mať pochybnosti o podstate rozhodnutia   a   jeho   obsahu.   Vydaním   rozhodnutia   o   oprave   nebol   ukrátený   na   svojich právach.

Odvolací súd dospel k záveru, že vykonaním opravy rozhodnutia nebola porušená ani zásada slušnosti a dobrej viery, ktorá nepripúšťa, aby správny orgán využíval svoje pochybenia na ujmu účastníka konania.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   krajského   súdu v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne a nepovažuje za potrebné na   nich   nič   meniť   ani   dopĺňať.   Na   uvedenom   závere   nič   nemení   ani   obsah   podaného odvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových zisteniach a záveroch rozhodnutia krajského súdu.

Za   tejto   situácie,   ktorú   nemení   ani   obsah   odvolania   žalobcu   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky nezostávalo nič iné, ako podľa § 219 O. s. p. rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť.“

Jednou   z   neoddeliteľných   súčastí   princípu   právnej   istoty   v demokratickom a právnom štáte je aj garancia, že ak sa osoba využijúc svoje základné právo na súdnu ochranu obráti so svojím návrhom na nezávislý a nestranný súd, má právo na to, aby súd o jej návrhu rozhodol a svoj právny názor vyjadril vo forme zákonného rozhodnutia. Na túto skutočnosť pamätá aj generálna právna norma civilného procesu (Občianskeho súdneho poriadku) v ustanovení § 157 ods. 2, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný),   prípadne   iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a výstižne   vysvetlí,   ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec   právne posúdil.   Súd dbá   na to,   aby odôvodnenie   rozsudku   bolo   presvedčivé. Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na spravodlivé súdne konanie, vykladať a uplatňovať   aj   s   ohľadom   na   príslušnú   judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva [(ďalej len „ESĽP“) pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí   sa   posúdiť   vo   svetle   okolností   každej   veci.   Judikatúra   ESĽP   teda   nevyžaduje, aby na každý   argument   strany   bola   daná   odpoveď   v   odôvodnení   rozhodnutia.   Ak   však ide o argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď práve na tento   argument   (Georiadis   c.   Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins   c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,   argumentmi   a   návrhmi   na   vykonanie   dôkazov   strán   s   výhradou,   že   majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993).

Vzhľadom na uvedené je potrebné, aby všeobecný súd pamätal na všetky náležitosti zákonného rozhodnutia, tak ako ich predpokladá zákon, a tieto pri jeho tvorbe prakticky aj aplikoval.   Výsledkom   dodržania   zákonných   ustanovení   by   malo   byť   presvedčivé a preskúmateľné rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej zdôrazňuje, že jeho primárnou úlohou v konaní o sťažnostiach podľa   čl. 127   ústavy   nie   je   podávať   výklad   právnych   predpisov,   ktoré   všeobecný   súd v dotknutom   konaní   pred   ním   aplikuje.   Za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd. Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v súlade   s ústavou   (čl. 144   ods. 1   a čl. 152   ods. 4   ústavy)   a ústavný   súd   iba   posudzuje, či príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej veci Občianskeho súdneho poriadku a Správneho poriadku) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu, podstaty a zmyslu.

Ústavný   súd   ďalej   pripomína,   že   v súlade   so   svojou   judikatúrou   posudzuje spravodlivosť procesu ako celku (napr. m. m. II. ÚS 307/06) preto k vyhoveniu sťažnosti dochádza zásadne iba v prípadoch, ak dospeje k názoru, že namietané a relevantné procesné pochybenia zo strany orgánu verejnej moci umožňuje prijatie záveru, že proces ako celok bol nespravodlivý a vzhľadom na to aj jeho výsledok môže vyznievať ako nespravodlivý. Ústavný súd preto nepristupuje k vyhoveniu sťažnosti v prípadoch, keď zo strany orgánov verejnej moci síce k určitému pochybeniu došlo, avšak jeho intenzita a existujúca príčinná súvislosť medzi porušením práva a jeho dôsledkami na spravodlivosť procesu ako celku nemala podstatný dosah.

Ústavný súd taktiež poznamenáva, že sťažnosťou napadnuté rozhodnutie posudzoval len z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nebolo jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, po zistení, že tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľkou nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil, aké skutkové zistenia a úvahy   ho   viedli   k vyslovenému   právnemu   názoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   objasnil svoje úvahy o tom, prečo sťažovateľka opravou rozhodnutia o udelení licencie neutrpela ujmu   a nedošlo   tým   k   zásahu   do   jej   subjektívnych   práv   ani   sa   tým   nezmenil   zmysel predmetného   rozhodnutia.   Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého rozsudku   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľka   uviedla   v predmetnej   sťažnosti, ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení   Občianskeho súdneho poriadku,   resp.   Správneho   poriadku,   ktoré   by   mohli   vyvolať   účinky   nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.

Citované rozhodnutie obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný súd konštatuje, že závery, ku ktorým   najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu, ktorú   napokon   spomína   v sťažnosti   aj   samotná   sťažovateľka   (II. ÚS 4/94,   II. ÚS 3/97), rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd   sa námietkami   sťažovateľky   zaoberal   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie,   že sťažovateľka   v tomto   konaní   dostala   odpoveď   na   všetky   podstatné   okolnosti   prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05,   I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené   a majú   oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných   myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Je tiež potrebné zdôrazniť, že zmyslom čl. 46 ods. 1 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6   ods. 1   dohovoru)   nemôže   byť   to,   aby   sa   ústavný   súd   stal   bežnou   prieskumnou inštanciou   proti   rozhodnutiam   všeobecných   súdov   v správnom   súdnictve.   Podľa   názoru ústavného súdu by bolo negáciou zmyslu čl. 46 ods. 1 ústavy, ak by si ústavný súd pod zámienkou povinnosti zistiť, či všeobecné súdy náležite preskúmali zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, vyhradil právomoc preskúmavať výsledok ich konania, pokiaľ ide o zisťovanie   a vyhodnocovanie   skutkového   stavu,   výklad   v okolnostiach   prípadu aplikovaných   právnych   noriem   z iných   než   ústavných   princípov   alebo   ich   aplikáciu. Plnohodnotný súdny prieskum rozhodnutí orgánov verejnej správy z hľadiska ich súladu so zákonmi je podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zverený všeobecným súdom v rámci rozhodovania v správnom súdnictve, teda nie ústavnému súdu. Sťažovateľka však svoju sťažnosť opiera o čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pritom z obsahu spisu vyplýva, že jej nebol odopretý prístup k súdu a ako prvostupňový súd, tak aj najvyšší súd sa jej vecou podrobne zaoberali   a argumentačne   v dostatočnej   miere   sa   vysporiadali   s jej   žalobnými,   ako   aj odvolacími námietkami.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi odôvodnením   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   a namietaným porušením   základného práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   ani   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru (m. m. IV. ÚS 112/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné so   sťažovateľkou   označenými právami,   a preto   sťažnosť   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   napokon   poznamenáva,   že   rozhodovanie   o návrhu   na   zrušenie sťažovateľkou označeného právoplatného rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2   ústavy   a prichádzalo   by   do úvahy   iba   v tom   prípade,   ak   by   nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jej základných práv. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá,   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu   na   rozhodnutie   (petitu   sťažnosti)   už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008