znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 377/2014-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o., Grösslingová   4,   Bratislava,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 23877/2013, Rvp 23878/2013, Rvp 23879/2013, Rvp 23880/2013, Rvp 23881/2013, Rvp 23882/2013, Rvp 23883/2013, Rvp 23884/2013, Rvp 23885/2013 Rvp 23886/2013, Rvp 23887/2013, Rvp 23888/2013, Rvp 23889/2013, Rvp 23890/2013, Rvp 23891/2013, Rvp 23892/2013, Rvp 23893/2013, Rvp 23894/2013, Rvp 23895/2013, Rvp 23896/2013, Rvp 23897/2013, Rvp 23898/2013, Rvp 23899/2013, Rvp 23900/2013, Rvp 23901/2013, Rvp 23902/2013, Rvp 23903/2013, Rvp 23904/2013, Rvp 23905/2013, Rvp 23906/2013, Rvp 23907/2013, Rvp 23908/2013, Rvp 23909/2013, Rvp 23914/2013 a Rvp 23915/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:

- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými značkami: 2 CoE 549/2011 a jeho uznesením z 20. júna 2012, 16 CoE 228/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012, 13 CoE 171/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, 1 CoE 348/2012 a jeho uznesením z 12. júla 2012, 41 CoE 163/2012 a jeho uznesením z 11. júla 2012, 15 CoE 105/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012, 41 CoE 171/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012, 17 CoE 146/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2012, 41 CoE 100/2012 a jeho uznesením z 27. júna 2012, 2 CoE 469/2012 a jeho uznesením z 28. novembra 2012, 14 CoE 226/2012 a jeho uznesením z 10. júla 2012, 14 CoE 332/2012 a jeho uznesením z 15. novembra 2012, 14 CoE 208/2012 a jeho uznesením zo 4. júna 2012, 2   CoE   281/2012   a jeho   uznesením   z 26.   septembra   2012,   14   CoE   308/2012   a jeho uznesením z 8. októbra 2012, 41 CoE 275/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012, 13 CoE 168/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, 15 CoE 93/2012 a jeho uznesením zo   14.   júna   2012,   14   CoE   271/2012   a jeho   uznesením   zo   14.   augusta   2012, 16 CoE 192/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, 17 CoE 161/2012 a jeho uznesením z 25.   júla 2012,   15   CoE   186/2012   a jeho   uznesením   z 19.   decembra   2012   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami: 5 Oboer 35/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 5 Oboer 11/2013 a jeho uznesením z 21.   októbra   2013,   1   ECdo   30/2013   a   jeho   uznesením   z 19.   septembra   2013, 7 ECdo 16/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 3 Cdo 428/2012 a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 3 ECdo 55/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 5 Co 27/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013, 4 Cdo 403/2012 a jeho uznesením z 19. septembra 2013,   3   ECdo   11/2013   a jeho   uznesením   z 3.   októbra   2013,   7   ECdo   105/2013   a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 3 Cdo 409/2012 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 7 ECdo 43/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 6 Cdo 459/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 ECdo 105/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013, 7 ECdo 6/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, 3 ECdo 69/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013,   3   ECdo   28/2013   a jeho   uznesením   z 3.   októbra   2013,   3   Cdo   324/2012   a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 Oboer 29/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 4 Cdo 384/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 3 Oboer 173/2013 a jeho uznesením z 15. augusta 2013, 5 ECdo 112/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 15 CoE 154/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012, 16 CoE 240/2012 a jeho uznesením zo 16. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   5   Oboer   47/2013   a   jeho   uznesením z 21. októbra 2013, 4 ECdo 85/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 CoE 230/2012 a jeho uznesením z 31. decembra 2012, 26 CoE 44/2013 a jeho uznesením z 30.   apríla   2013,   6   CoE   49/2012   a   jeho uznesením   z 29.   novembra   2012   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 ECdo   160/2013   a   jeho   uznesením   z   30.   septembra   2013,   6   ECdo   210/2013   a   jeho uznesením z 9. októbra 2013, 2 Oboer 39/2013 a jeho uznesením z 18. apríla 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 20 CoE 252/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013, 13 CoE 52/2012 a jeho uznesením   z 27.   augusta   2012,   14   CoE   57/2012   a   jeho   uznesením   zo   6.   júla   2012, 6 CoE 152/2012   a   jeho   uznesením   z 19.   júla   2012,   19   CoE   45/2012   a   jeho   uznesením zo 7. júna   2012,   1   CoE   57/2012   a   jeho   uznesením   z 27.   septembra   2012   a   postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod spisovými značkami: 7 ECdo 125/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 1 E Cdo 35/2013 a jeho uznesením z 19.   septembra   2013,   7 Cdo   17/2013   a   jeho   uznesením   zo   14.   augusta   2013, 7 ECdo 12/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 4 Cdo 24/2013 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 4 ECdo 75/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 68/2012 a jeho uznesením z 9. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 3/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013,

- postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 61/2012a jeho uznesením z 1. augusta 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Oboer 41/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými značkami:   Rvp   23877/2013,   Rvp   23878/2013,   Rvp   23879/2013,   Rvp   23880/2013, Rvp 23881/2013, Rvp 23882/2013, Rvp 23883/2013, Rvp 23884/2013, Rvp 23885/2013 Rvp 23886/2013, Rvp 23887/2013, Rvp 23888/2013, Rvp 23889/2013, Rvp 23890/2013, Rvp 23891/2013, Rvp 23892/2013, Rvp 23893/2013, Rvp 23894/2013, Rvp 23895/2013, Rvp 23896/2013, Rvp 23897/2013, Rvp 23898/2013, Rvp 23899/2013, Rvp 23900/2013, Rvp 23901/2013, Rvp 23902/2013, Rvp 23903/2013, Rvp 23904/2013, Rvp 23905/2013, Rvp 23906/2013, Rvp 23907/2013, Rvp 23908/2013, Rvp 23909/2013, Rvp 23914/2013 a Rvp   23915/2013 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 23877/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. novembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“):

- postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými značkami: 2 CoE 549/2011 a jeho uznesením z 20. júna 2012, 16 CoE 228/2012 a jeho uznesením z 30. augusta 2012, 13 CoE 171/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, 1 CoE 348/2012 a jeho uznesením z 12. júla 2012, 41 CoE 163/2012 a jeho uznesením z 11. júla 2012, 15 CoE 105/2012 a jeho uznesením z 31. júla 2012, 41 CoE 171/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012, 17 CoE 146/2012 a jeho uznesením z 26. júna 2012, 41 CoE 100/2012 a jeho uznesením z 27. júna 2012, 2 CoE 469/2012 a jeho uznesením z 28. novembra 2012, 14 CoE 226/2012 a jeho uznesením z 10. júla 2012, 14 CoE 332/2012 a jeho uznesením z 15. novembra 2012, 14 CoE 208/2012 a jeho uznesením zo 4. júna 2012, 2   CoE   281/2012   a   jeho   uznesením   z   26.   septembra   2012,   14   CoE   308/2012   a   jeho uznesením z 8. októbra 2012, 41 CoE 275/2012 a jeho uznesením z 21. novembra 2012, 13 CoE 168/2012 a jeho uznesením z 23. októbra 2012, 15 CoE 93/2012 a jeho uznesením zo   14.   júna   2012,   14   CoE   271/2012   a   jeho   uznesením   zo   14.   augusta   2012, 16 CoE 192/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, 17 CoE 161/2012 a jeho uznesením z 25. júla 2012, 15 CoE 186/2012 a jeho uznesením z 19. decembra 2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaniach vedených pod   spisovými   značkami:   5   Oboer   35/2013   a   jeho   uznesením   z   21.   októbra   2013, 5 Oboer 11/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 1 ECdo 30/2013 a jeho uznesením z 19.   septembra   2013,   7   ECdo   16/2013   a   jeho   uznesením   z   30.   septembra   2013, 3 Cdo 428/2012 a jeho uznesením z 19. septembra 201, 3 ECdo 55/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 5 Co 27/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013, 4 Cdo 403/2012 a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 3 ECdo 11/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 7 ECdo 105/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 3 Cdo 409/2012 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 7 ECdo 43/2013 a jeho uznesením z 11. septembra 2013, 6 Cdo 459/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 ECdo 105/2013 a jeho uznesením z 10.   októbra   2013,   7   ECdo   6/2013   a   jeho   uznesením   z   26.   septembra   2013, 3 ECdo 69/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 3 ECdo 28/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013, 3 Cdo 324/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 5 Oboer 29/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 4 Cdo 384/2012 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 3 Oboer 173/2013 a jeho uznesením z 15. augusta 2013, 5 ECdo 112/2013 a jeho uznesením z 10. októbra 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach   v   konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 15 CoE 154/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012, 16 CoE 240/2012 a jeho uznesením zo 16. januára 2013 a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod   spisovými   značkami:   5   Oboer   47/2013   a   jeho   uznesením   z   21.   októbra   2013, 4 ECdo 85/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaniach vedených pod spisovými značkami: 8 CoE 230/2012 a jeho uznesením z 31. decembra 2012, 26 CoE 44/2013 a jeho uznesením z 30. apríla 2013, 6 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012, a postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 6 ECdo 160/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 6 ECdo 210/2013 a jeho uznesením z 9. októbra 2013, 2 Oboer 39/2013 a jeho uznesením z 18. apríla 2013,

-   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   konaniach   vedených   pod   spisovými značkami: 20 CoE 252/2012 a jeho uznesením z 31. januára 2013, 13 CoE 52/2012 a jeho uznesením   z   27.   augusta   2012,   14   CoE   57/2012   a   jeho   uznesením   zo   6.   júla   2012, 6 CoE 152/2012 a jeho uznesením   z 19. júla 2012, 19 CoE 45/2012 a jeho uznesením zo 7. júna   2012,   1   CoE   57/2012   a   jeho   uznesením   z   27.   septembra   2012   a   postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod spisovými značkami: 7 ECdo 125/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013, 1 E Cdo 35/2013 a jeho uznesením z 19. septembra 2013, 7 Cdo 17/2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013, 7 ECdo 12/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013, 4 Cdo 24/2013 a jeho uznesením z 22. augusta 2013, 4 ECdo 75/2013 a jeho uznesením z 30. septembra 2013,

- postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 CoE 68/2012 a jeho uznesením z 9. augusta 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 3/2013 a jeho uznesením z 3. októbra 2013,

- postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 61/2012 a jeho uznesením z 1. augusta 2012 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia krajských súdov“) a   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Oboer   41/2013 a jeho uznesením z 21. októbra 2013 (spolu ďalej aj „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľka poskytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky jej boli dlžníci povinní vrátiť podľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bola priamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípade sporu   medzi   zmluvnými   stranami   úverovej   zmluvy   založená   právomoc   Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., Bratislava (ďalej len „rozhodcovský   súd“),   alebo   dlžníci   priamo   v   úverových   zmluvách   splnomocnili sťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade, ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v mene dlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučného titulu.

Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúv dobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedené sťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice, na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučných konaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začala rozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktorého rozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľka iniciovala začatie exekučných konaní.

Potom,   ako   príslušné   okresné   súdy   v   začatých   exekučných   konaniach   poverili sťažovateľkou zvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, uzneseniami príslušných   okresných   súdov   boli   exekúcie   ex   offo   zastavené,   resp.   vyhlásené za neprípustné a následne zastavené. Na základe odvolaní sťažovateľky boli tieto uznesenia okresných súdov potvrdené uzneseniami príslušných krajských súdov ako vecne správne.

Okresné súdy podľa sťažovateľky rozhodli nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu   exekúcie   zastavili,   čím   jej   mali   odňať   možnosť   konať   pred   súdom,   pretože   jej nebolo umožnené vyjadriť sa, aj napriek tomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právne postavenie, hoci podľa nej má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučný titul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak   tento   je   nevykonateľný.   Uvedené   pochybenie   okresných   súdov   podľa   tvrdenia sťažovateľky nenapravili ani krajské súdy.

Sťažovateľka   v   predostretej   argumentácii   namieta   právne   závery   vyplývajúce z rozhodovacej   činnosti   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu,   ktorým   vytýka   ich nesprávnosť   z   hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení príslušných právnych predpisov na predmetnú právnu vec.

Sťažovateľka za relevantné pochybenie v postupe a rozhodovaní krajských súdov ako aj   najvyššieho   súdu   považuje   predovšetkým   skutočnosť,   že   o   zastavení   uvedených exekučných   konaní   bolo   rozhodnuté   bez   toho,   aby   boli   predtým   účastníci   exekučných konaní upozornení na podľa všeobecných súdov neprijateľnú (nekalú) zmluvnú podmienku a bolo im umožnené sa k nej vyjadriť. V nadväznosti na to sťažovateľka tvrdí, že mala byť ukrátená   o   reálnu   možnosť   domáhať   sa,   aby   všeobecné   súdy   konajúce   v   jej   právnych veciach   zohľadnili   jej   nesúhlas   so   záverom   o   neprijateľnosti   zmluvnej   podmienky. Uvedeným   postupom   krajských   súdov   a   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti konania.

Najvyšší súd sa podľa sťažovateľky tiež dopustil porušenia jej základného práva na zákonného sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy,   pretože   sa „neobrátil   na   Súdny   dvor Európskej únie s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny   dvor“)   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v   tom   zmysle,   že vnútroštátny   súd,   ktorý   konštatoval ex offo   nekalú povahu zmluvnej podmienky,   nemusí   na   to,   aby   mohol   vyvodiť   dôsledky   tohto   konštatovania,   čakať, či   spotrebiteľ   informovaný   o svojich   právach   navrhne,   aby   uvedená   podmienka   bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval   v   rámci   preskúmavania   ex   offo   nekalú   povahu   zmluvnej   podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka je tiež toho názoru, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej   únie   vo   veci   výkladu   čl.   3   ods.   1   smernice   93/13/ES   v   tom   zmysle,   či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne   dodávateľ,   v   rozhodcovskom   konaní,   je   podľa   §   53   ods.   1   a   ods.   4   písm.   r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na viacero rozhodnutí Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1   ústavy   a   podľa   čl.   47   charty   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom a uzneseniami krajských súdov a postupom a uzneseniami najvyššieho súdu v uvedených konaniach,   zruší   uznesenia   krajských   súdov   a   uznesenia   najvyššieho   súdu,   veci   vráti na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   sťažností   je   námietka   sťažovateľky   o   porušení   ňou   označených   práv zaručených ústavou, chartou a dohovorom postupom a označenými uzneseniami krajských súdov, ako aj postupom a označenými uzneseniami najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi.

Podľa čl. 47 charty každý, koho práva a slobody zaručené právom únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL.   ÚS   21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno   v   konaní   o   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   použiť   na   prípadné   spojenie   vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred ústavným   súdom,   a   z   ich   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a   skutkovú   súvislosť   a   taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a najvyššieho súdu, proti ktorému (okrem iného) tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy, tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.:   41   CoE   100/2012   a   jeho uznesením   z 27.   júna   2012,   14   CoE   208/2012   a jeho   uznesením   zo   4.   júna   2012, 2 CoE 281/2012   a jeho   uznesením   z 26.   septembra   2012,   15   CoE   93/2012   a jeho uznesením   zo   14.   júna   2012,   16   CoE   192/2012   a jeho   uznesením   z 28.   júna   2012, Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 154/2012 a jeho uznesením zo 14. augusta 2012, Krajského súdu v Prešove v konaniach vedených pod sp.   zn.:   14 CoE   57/2012   a jeho   uznesením   zo 6.   júla   2012, 19 CoE   45/2012   a jeho uznesením zo 7. júna 2012 a 1 CoE 57/2012 a jeho uznesením z 27. septembra 2012

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV.   ÚS   92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011, I. ÚS 143/2014).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a to či krajské súdy rozhodujúce v rámci exekučných konaní o odvolaniach proti   prvostupňovým   rozhodnutiam,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené,   mali   právomoc skúmať   prípustnosť   exekúcií   z   hľadiska   relevantnosti   exekučných   titulov,   ktorými   boli rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade iných sťažností, o ktorých už pri ich predbežnom prerokovaní rozhodol tak, že ich vo vzťahu k uzneseniam krajských súdov, ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcií odmietol ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danom prípade označila len iné konania krajských súdov, postupom ktorých malo dôjsť k porušeniu ňou označených práv. Z takmer totožnej argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých   uznesení   krajských   súdov   obsahovalo,   čo   sa   týka   skutkových   zistení a právneho posúdenia vecí krajskými súdmi, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom predbežne prerokované a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, pričom v týchto rozhodnutiach vyslovil, že okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.   V   tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   ústavný   súd   poukázal   na ustálenú   judikatúru   najvyššieho   súdu,   ktorá   je   sťažovateľke   známa   aj   z   napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr. R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností sa teda ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. uzneseniach sp. zn. III. ÚS 242/2011 z 31. mája 2011, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. II. ÚS 473/2011 z 20. októbra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. III. ÚS 397/2011 z 27. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 227/2012 zo 16. mája 2012, sp. zn. IV. ÚS   299/2012   zo   7.   júna 2012   sp.   zn.   I.   ÚS   382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp.   zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012, sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013 a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013, ako aj ďalších   rozhodnutiach,   ktoré   skončili   odmietnutím   rovnakých,   opakujúcich   sa   sťažností sťažovateľky   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   pri   akceptovaní   právnych   záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v rádovo stovkách prípadov, pretože rozhodcovské rozsudky alebo notárske zápisnice, na podklade ktorých boli exekúcie vedené (resp.   navrhnuté), neboli z rôznych dôvodov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

V označených uzneseniach ústavný súd odpovedal aj na argumentáciu sťažovateľky, že došlo k pochybeniu v postupe krajských súdov spočívajúcom v zastavení uvedených exekučných   konaní bez toho,   aby bolo predtým   rozhodnuté   o jej   návrhu   na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP z dôvodu potreby podania žiadosti Súdnemu dvoru na rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ako aj na argumentáciu sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej,   resp.   pred   posúdením splnomocnenia udeleného povinným ako absolútne neplatného, nedali účastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013.

Keďže sťažovateľke sú už z predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ústavného súdu notoricky známe dôvody, pre ktoré ústavný súd iné jej obdobné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené, nepovažuje za účelné uvádzať podrobnejšie argumenty, pre ktoré dospel k rozhodnutiu vyplývajúcemu z 2. bodu výroku tohto uznesenia, a v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie uvedených rozhodnutí ústavného súdu vydaných v obdobných sťažovateľkiných veciach.

Vzhľadom   na   postavenie   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k   rozhodovacej   činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08),   ústavný   súd   sťažnosti   v   časti   smerujúcej   proti   postupu   označených krajských   súdov   a   ich   napadnutým   uzneseniam   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   a   ostatnými napadnutými   uzneseniami   krajských   súdov   (okrem   konaní   a   uznesení   uvedených v bodoch II.5 a II.7)

Vo   vzťahu   ku   konaniam   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   a   jeho   uzneseniam ústavný súd zistil, že sťažnosti sťažovateľky, ktorými sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru,   boli   ústavným   súdom   už   odmietnuté   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti uznesením sp. zn. II. ÚS 585/2012 zo 7. januára 2013 (sp. zn. 2 CoE 549/2011 a jeho uznesenie z 20. júna 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 110/2013 z 20. februára 2013 (sp. zn. 16 CoE 228/2012 a jeho uznesenie z 30. augusta 2012), uznesením sp. zn. III. ÚS 453/2013 z 24.   októbra   2013   (sp.   zn.   13   CoE   171/2012   a   jeho   uznesenie   z   23.   októbra   2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 80/2013 zo 14. februára 2013 (sp. zn. 1 CoE 348/2012 a jeho uznesenie z 12. júla 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 516/2012 zo 17. októbra 2012 (sp. zn. 41 CoE 163/2012 a jeho uznesenie z 11. júla 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 119/2013 z 21. februára 2013 (sp. zn. 15 CoE 105/2012 a jeho uznesenie z 31. júla 2012), sp. zn. IV. ÚS   488/2012   z 3.   októbra   2012   (sp.   zn.   41   CoE   171/2012   a   jeho   uznesenie z 21. novembra 2012), uznesením sp. zn. III. ÚS 528/2012 z 31. októbra 2012 (sp. zn. 17 CoE 146/2012 a jeho uznesenie z 26. júna 2012), uznesením sp. zn. IV. ÚS 768/2013 z 11.   februára 2014 (sp.   zn.   2   CoE   469/2012   a   jeho uznesenie z 28.   novembra 2012), uznesením sp. zn. III. ÚS 3/2013 zo 17. januára 2013 (sp. zn. 14 CoE 226/2012 a jeho uznesenie z 10.   júla 2012),   uznesením   sp.   zn. II.   ÚS   599/2013 zo 14. novembra 2013 (sp. zn.   14   CoE   332/2012   a   jeho   uznesenie   z 15.   novembra   2012),   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 554/2013   z 13.   novembra   2013   (sp.   zn.   14   CoE   308/2012   a   jeho   uznesenie z 8. októbra   2012),   uznesením   sp.   zn.   II.   ÚS   355/2013   z 3.   júla   2013   (sp. zn. 41 CoE 275/2012   a   jeho   uznesenie   z   21.   novembra   2012),   uznesením   sp.   zn. II. ÚS 222/2014 z 25. apríla 2014 (sp. zn. 13 CoE 168/2012 a jeho uznesenie z 23. októbra 2012), uznesením sp. zn. II. ÚS 372/2013 z 3. júla 2013 (sp. zn. 14 CoE 271/2012 a jeho uznesenie zo 14. augusta 2012), uznesením sp. zn. I. ÚS 3/2013 zo 17. januára 2013 (sp. zn. 17 CoE 161/2012 a jeho uznesenie z 25. júla 2012) a uznesením sp. zn. II. ÚS 225/2014 z 25. apríla 2014 (sp. zn. 15 CoE 186/2012 a jeho uznesenie z 19. decembra 2012).

Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Košiciach a jeho uzneseniu ústavný súd zistil,   že   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, bola ústavným   súdom   už   odmietnutá   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS   102/2014   z 21.   februára   2014   (sp.   zn.   16   CoE   240/2012   a   jeho   uznesenie zo 16. januára 2013).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Nitre a jeho uzneseniam ústavný súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS   157/2014   zo   14.   marca   2014   (sp.   zn.   8   CoE   230/2012   a   jeho   uznesenie z 31. decembra 2012) a uznesením sp. zn. I. ÚS 747/2013 z 12. decembra 2013 (sp. zn. 26 CoE 44/2013 a uznesenie z 30. apríla 2013).

Vo vzťahu ku konaniam Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniam ústavný súd zistil,   že   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru, boli ústavným   súdom   už   odmietnuté   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 781/2013 z 11. februára 2014 (sp. zn. 20 CoE 252/2012 a uznesenie z 31. januára 2013), uznesením sp. zn. III. ÚS 470/2013 z 24. októbra 2013 (sp. zn. 13 CoE 52/2012 a uznesenie z 27. augusta 2012) a uznesením sp. zn. I. ÚS 146/2013 zo 14. marca 2013 (sp. zn. 6 CoE 152/2012 a uznesenie z 19. júla 2012).

Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Trnave a jeho uzneseniu ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu,   ako aj   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru,   bola ústavným   súdom   už   odmietnutá   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 645/2013 z 29. októbra 2013 a z dôvodu neprípustnosti uznesením I. ÚS 106/2013 z 13. februára 2013 (sp. zn. 5 CoE 68/2012 a jeho uznesenie z 9. augusta 2012).

Vo vzťahu ku konaniu Krajského súdu v Žiline a jeho uzneseniu ústavný súd zistil, že sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového   protokolu,   ako aj   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a čl.   14   dohovoru,   bola ústavným   súdom   už   odmietnutá   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 283/2013 z 5. júna 2013 (sp. zn. 20 CoE 61/2012 a jeho uznesenie z 1. augusta 2012).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   odmietol   v   označených   predchádzajúcich konaniach   sťažnosti   sťažovateľky,   ktorými   sa   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenia čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom označených krajských súdov a ich uzneseniami pre zjavnú neopodstatnenosť, teda z iného dôvodu ako pre nesplnenie podmienok konania.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o   ktorej   ústavný   súd   už   rozhodol,   okrem   prípadov,   v   ktorých   sa   rozhodovalo   len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosti sťažovateľky v časti, v ktorej namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označenými   uzneseniami označených krajských súdov, sú neprípustné, a preto ich pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu a jeho napadnutými uzneseniami (okrem konaní a uznesení uvedených v bodoch II.6 a II.7)

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namieta porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   a   napadnutými uzneseniami   najvyššieho   súdu,   ktorými   boli   ňou   podané   dovolania   odmietnuté   ako neprípustné.

Ústavný súd už uviedol, že „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru.“ (II.   ÚS 71/97).   Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.Z   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   také   rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu, pričom nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolaní je   v   napadnutých   uzneseniach   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom   a   presvedčivo. V odôvodnení napadnutých uznesení najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné, a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.

Otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do   právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie vyslovenej   neprípustnosti   ňou   podaných   dovolaní   nestotožňuje,   ústavný   súd   napokon dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho konania nerozhodoval o veciach meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody podľa § 237 OSP.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť medzi   napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba   z   určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnené.

II.5 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu v Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   CoE   154/2012   a   jeho   uznesením zo 14. augusta 2012

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 15   CoE   154/2012   zo   14.   augusta   2012   bolo   odmietnuté   odvolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu Okresného súdu Rožňava sp. zn. 4 Er 289/2006 z 11. novembra 2011, ktorým bola exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom na podklade exekučného titulu (notárska zápisnica) vyhlásená za neprípustnú a zastavená, ako oneskorene podané.

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením Krajského súdu v Košiciach bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Rožňava o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavení,   pričom   odôvodnenie   sťažnosti   je   zamerané   na poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   a   v   sťažnosti uvedenou argumentáciou o namietanom porušení označených základných práv podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

II.6 K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 27/2013 a jeho uznesením z 24. októbra 2013

Ústavný súd zistil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Co 27/2013 z 24. októbra 2013   bolo   konanie   o odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici z 21. novembra 2012 zastavené. Najvyšší súd odôvodnil zastavenie odvolacieho konania   svojou   chýbajúcou   funkčnou   príslušnosťou   podľa   §   104   ods.   1   OSP   v spojení s § 211 ods. 2 OSP.

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením najvyššieho   súdu   bolo   odmietnuté   jej   dovolanie   ako   neprípustné,   pričom   odôvodnenie sťažnosti je zamerané na poukázanie pochybenia na strane najvyššieho súdu pri aplikácii úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   a   uznesením   najvyššieho   súdu   a   v   sťažnosti   uvedenou argumentáciou   o   namietanom   porušením   označených   základných   práv   podľa   ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť aj v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

II.7 K namietanému porušeniu označených práv postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoE 49/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Oboer 39/2013 a jeho uznesením z 18. apríla 2013

Pozornosti ústavného súdu ďalej neušlo, že Krajský súd v Nitre uznesením sp. zn. 6 CoE 49/2012 z 29. novembra 2012 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie   za   neprípustnú   a jej   zastavení.   Proti   tomuto   rozhodnutiu   podala   sťažovateľka dovolanie. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Oboer 39/2013 z 18. apríla 2013 uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 6 CoE 49/2012 z 29. novembra 2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa   § 237 písm. f)   OSP, pretože podľa   jeho názoru   odvolací   súd nerozhodol o včas podanom procesnom návrhu oprávneného bez toho, aby boli splnené podmienky na takýto postup, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.

Sťažovateľka však v odôvodnení sťažnosti argumentuje, že označeným uznesením Krajského súdu v Nitre bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie (pričom v čase podania sťažnosti už bolo predmetné uznesenie zrušené) a že najvyšší súd odmietol   jej   dovolanie   ako   neprípustné,   pričom   odôvodnenie   sťažnosti   je   zamerané na poukázanie pochybení na strane všeobecných súdov pri aplikácii úniového práva.

Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, je toho názoru, že niet príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   a   (zrušeným)   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   a   tiež najvyššieho   súdu   a   v   sťažnosti   uvedenou   argumentáciou   o   namietanom   porušením označených základných práv podľa ústavy a charty, ako aj práva podľa dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti z uvedeného dôvodu odmietol tiež ako zjavne neopodstatnenú.

II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   47   charty   postupom   a   ostatnými   uzneseniami   krajských   súdov postupom   a   uzneseniami   najvyššieho   súdu   (okrem   konaní   a   uznesení   uvedených v bodoch II.5, II.6, II.7)

V   súvislosti   s   námietkou   sťažovateľky,   v   zmysle   ktorej   pochybenie   v   postupe najvyššieho súdu spočíva najmä v tom, že rozhodol o dovolaniach sťažovateľky bez toho, aby predtým podal žiadosť Súdnemu dvoru o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ústavný súd poukazuje na odôvodnenie uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 299/2012-16 zo 7. júna 2012 vo veci inej sťažnosti podanej sťažovateľkou,   v   ktorom   ústavný   súd   sťažovateľke   podrobne   vysvetlil,   že   „nie   každé nepredloženie   prejudiciálnej   otázky   Súdnemu   dvoru,   ktoré   by   mohlo   byť   v   rozpore s právom EÚ, musí mať automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň   oprel   aj   o   uznesenie   Spolkového   ústavného   súdu   BVerfG,   2   BvR   2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku z 20. 9. 2011, sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07.

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor vo   veci   vykladania smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých   zmluvných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné (bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke ústavný   súd   nepovažoval   za   spôsobilú   vyvrátiť   záver   o   ústavnej   konformnosti   postupu krajských súdov, ako aj najvyššieho súdu v napadnutých konaniach.

Na uvedenom nemení nič ani argumentácia sťažovateľky o porušení práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces zaručeného čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady   kontradiktórnosti   konania   tým,   že   konajúce   súdy   pred   rozhodnutím   o   posúdení zmluvnej   podmienky   (rozhodcovskej   doložky)   ako   nekalej   nedali   účastníkom   konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľka odvodzuje z rozsudku Súdneho   dvora   vo   veci   Banif   Plus   Bank   Zrt   proti   Csaba   Cipani   a   spol.   C-472/11 z 21. 2. 2013. Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína, že sťažovateľka mala možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania z uvádzaných dôvodov z uznesení   okresných   súdov,   proti   ktorým   aj   podala   odvolania,   v   ktorých   sa   k   týmto dôvodom   vyjadrila.   Obdobne   aj   povinní   z   exekúcie,   ktorí   majú   v   zmluvnom   vzťahu so   sťažovateľkou   postavenie   spotrebiteľov,   mali po   doručení   uznesení   prvostupňových súdov možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniu okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky.   Sťažovateľkou   uplatnenými   argumentmi   sa   krajské   súdy   v   napadnutých uzneseniach   náležite   zaoberali   a vyložili   svoje   závery,   pre   ktoré   vzhliadli   uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti   dodržaná   v   konaní ako   celku   (v   posudzovaných   prípadoch   v   konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že postupom krajských súdov a ich uzneseniami, rovnako ako postupom najvyššieho   súdu   a   jeho   napadnutými   uzneseniami,   bol   v   daných   veciach   princíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práva zaručeného aj v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedených dôvodov boli preto sťažnosti sťažovateľky aj v tejto časti odmietnuté ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok odmietnuté, ústavný súd už o ďalších návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014