znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 377/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. júna 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   F.   P., s. r. o.,   B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa a advokáta   JUDr.   B.   F.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Partizánske   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Er 1914/2008,   ako aj postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne   v   konaní vedenom   pod   sp. zn.   2 CoE 164/2012 a uznesením z 20. septembra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Partizánske (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 1914/2008, ako aj postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 164/2012 a uznesením z 20. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá inter   alia poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov.   V   rámci   zmluvných   vzťahov   založených zmluvami o úvere pristúpila po dohode s dlžníkmi k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky alebo   rozhodcovskej   zmluvy,   ktorá   založila   právomoc   Stáleho   rozhodcovského   súdu zriadeného   Slovenskou   rozhodcovskou,   a. s.,   Bratislava   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský súd“),   rozhodovať   o   právnom   postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom na omeškanie   dlžníka   a návrh   sťažovateľky,   aby   Stály   rozhodcovský   súd   autoritatívne deklaroval jej právo na úhradu peňažných pohľadávok a uložil dlžníkovi povinnosť platiť, bola   dlžníkovi   na   základe   rozsudku   Stáleho   rozhodcovského   súdu   uložená   povinnosť zaplatiť sťažovateľke pohľadávky spoločne s príslušenstvom.

Z dôvodu nesplnenia povinnosti zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa   splatenia   pohľadávky   aj   s   príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcie   na   podklade exekučného   titulu   (rozhodcovského   rozsudku,   pozn.).   Okresný   súd   poveril   súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúciu uznesením   sp. zn.   3 Er 1914/2008   z 23.   novembra   2011   (ďalej   aj   „uznesenie   okresného súdu“)   zastavil.   Na   základe   odvolania   sťažovateľky   bolo   uznesenie   okresného   súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady proti právnym záverom vyplývajúcim z uznesenia   okresného   súdu   a   krajského   súdu,   ktoré   považuje   za nesprávne   z   hľadiska právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných   právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetné právne veci, a zároveň podáva vlastnú interpretáciu príslušných právnych predpisov aplikovateľných na právnu vec, ktoré tvorili právny základ napadnutého konania. Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovateľka   považuje predovšetkým   skutočnosť,   že   o zastavení   uvedeného   exekučného konania bolo rozhodnuté bez toho, aby bolo predtým prerušené konanie, resp. rozhodnuté o návrhu   sťažovateľky   na   prerušenie   konania   podľa   § 109   ods. 1   písm. c)   Občianskeho súdneho   poriadku   z   dôvodu   potreby   podania   žiadosti   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie o rozhodnutie   o predbežnej   otázke   podľa   čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní   Európskej   únie. Sťažovateľka   tiež   tvrdí,   že   v   jej   veci   konajúce   súdy   nesprávne   aplikovali   ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, ako aj postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, toto napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   návrh   na   odklad   vykonateľnosti   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   v   súlade   s   § 52   ods. 2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v súvislosti s prípravou na predbežné prerokovanie sťažnosti zistil, že 11. decembra   2012   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľky   vedená   pod sp. zn.   Rvp 14710/2012,   v ktorej   žiada   o   vydanie   rozhodnutia,   ktorým   by   rovnako   ako v tomto prípade ústavný súd vyslovil okrem iného aj porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 1914/2008 a uznesením z 23. novembra 2011, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 CoE 164/2012 a uznesením z 20. septembra 2012, zrušil toto uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu   o zastavení   exekúcie   vedenej   v   prospech   sťažovateľky,   a   sťažovateľke   priznal primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Podľa § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Porovnaním   sťažností   vedených   pod   sp. zn.   Rvp 14710/2012   a   sp. zn. Rvp 14817/2012 ústavný súd zistil, že nimi sťažovateľka namieta postup okresného súdu a krajského súdu v totožnom súdnom (exekučnom) konaní a žiada v nich vysloviť porušenie tých istých základných práv, priznať primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.   V sťažnosti   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 14710/2012   doručenej   ústavnému   súdu 11. decembra   2012   sťažovateľka   navyše   žiada   vysloviť   porušenie   aj ďalších   práv vyplývajúcich z ústavy, resp. z dohovoru, a zrušiť aj rozhodnutie okresného súdu. Z   uvedeného   teda   nespochybniteľne   vyplýva,   že   v   čase   doručenia   prerokúvanej sťažnosti, keď podľa § 18 ods. 2 zákona o ústavnom súde konanie začína, t. j. 13. decembra 2012, ústavný súd už v tej istej veci viedol pod sp. zn. Rvp 14710/2012 konanie začaté 11. decembra 2012. Uvedené zistenie odôvodňuje odmietnutie sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14817/2012 ako neprípustnej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže tým došlo k naplneniu dôvodu neprípustnosti ustanoveného v § 24 písm. b) zákona o ústavnom súde.   Navyše,   sťažnosť   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 14710/2012   obsahuje   rozsiahlejšiu argumentáciu, ako aj formuláciu petitu než sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 14817/2012 doručená ústavnému súdu neskôr a obe sťažnosti obsahujú návrh na vyslovenie porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu,   resp.   postupom krajského   súdu   a   obsahujú   návrh   na   zrušenie   totožného   rozhodnutia   krajského   súdu, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj úhrady trov konania.

Vzhľadom   na   tieto   zistenia   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. júna 2013