znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 377/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. augusta 2012 predbežne prerokoval   sťažnosti   JUDr.   R.   K.,   B.,   zastúpeného   F.,   s.   r.   o.,   B.,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp 5287/2012, sp. zn. Rvp 5288/2012, sp. zn. Rvp 5289/2012, sp. zn. Rvp 5290/2012, sp. zn. Rvp 5291/2012, sp.   zn.   Rvp   5292/2012,   sp.   zn.   Rvp   5293/2012,   sp.   zn.   Rvp 5294/2012,   sp.   zn.   Rvp 5295/2012, sp. zn. Rvp 5296/2012, sp. zn. Rvp 5297/2012, sp. zn. Rvp 5298/2012, sp. zn. Rvp 5299/2012, sp. zn. Rvp 5300/2012, sp. zn. Rvp 5301/2012, sp. zn. Rvp 5302/2012, sp. zn. Rvp 5303/2012, sp. zn. Rvp 5304/2012, sp. zn. Rvp 5305/2012, sp. zn. Rvp 5306/2012, sp.   zn.   Rvp   5307/2012,   sp.   zn.   Rvp 5308/2012,   sp.   zn.   Rvp   5309/2012,   sp.   zn.   Rvp 5310/2012, sp. zn. Rvp 5311/2012, sp. zn. Rvp 5312/2012, sp. zn. Rvp 5313/2012 a sp. zn. Rvp 5314/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   ako aj porušenia   čl.   12   ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 2 Er 803/2008, sp. zn. 2 Er 828/2008 zo 16. marca 2012 a sp. zn. 5 Er 370/2003, sp. zn. 5 Er 373/2003, sp. zn. 5 Er 26/2007, sp. zn. 5 Er 10/2004, sp. zn. 5 Er 447/2003, sp. zn. 5 Er 476/2003, sp. zn. 5 Er 477/2003, sp. zn. 5 Er 966/2007, sp. zn. 5 Er 8/2004, sp. zn. 5 Er 129/2005, sp. zn. 5 Er 141/2003, sp. zn. 5 Er 11/2004, sp. zn. 5 Er 418/2003, sp. zn. 5 Er 51/2004, sp. zn. 5 Er 856/2005, sp. zn. 5 Er 426/2003, sp. zn. 5 Er 427/2004, sp. zn. 5 Er 56/2004, sp. zn. 5 Er 147/2004, sp. zn. 5 Er 198/2004, sp. zn. 5 Er 12/2004, sp. zn. 5 Er 141/2004, sp. zn. 5 Er 127/2004, sp. zn. 5 Er 120/2007, sp. zn. 5 Er 394/2011 a sp. zn. 5 Er 146/2011 z 23. marca 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti JUDr. R. K. vedené pod sp. zn. Rvp 5287/2012, sp. zn. Rvp 5288/2012, sp.   zn.   Rvp   5289/2012,   sp.   zn.   Rvp   5290/2012,   sp.   zn.   Rvp   5291/2012,   sp. zn.   Rvp 5292/2012, sp. zn. Rvp 5293/2012, sp. zn. Rvp 5294/2012, sp. zn. Rvp 5295/2012, sp. zn. Rvp 5296/2012, sp. zn. Rvp 5297/2012, sp. zn. Rvp 5298/2012, sp. zn. Rvp 5299/2012, sp. zn. Rvp 5300/2012, sp. zn. Rvp 5301/2012, sp. zn. Rvp 5302/2012, sp. zn. Rvp 5303/2012, sp.   zn.   Rvp   5304/2012,   sp.   zn.   Rvp   5305/2012,   sp. zn.   Rvp   5306/2012,   sp.   zn.   Rvp 5307/2012, sp. zn. Rvp 5308/2012, sp. zn. Rvp 5309/2012, sp. zn. Rvp 5310/2012, sp. zn. Rvp 5311/2012, sp. zn. Rvp 5312/2012, sp. zn. Rvp 5313/2012 a sp. zn. Rvp 5314/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 5287/2012.

2. Sťažnosti JUDr. R. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 21. mája 2012 doručené sťažnosti JUDr. R. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vedené pod sp. zn. Rvp 5287/2012, sp.   zn.   Rvp   5288/2012,   sp.   zn.   Rvp   5289/2012,   sp.   zn.   Rvp   5290/2012,   sp. zn.   Rvp 5291/2012, sp. zn. Rvp 5292/2012, sp. zn. Rvp 5293/2012, sp. zn. Rvp 5294/2012, sp. zn. Rvp 5295/2012, sp. zn. Rvp 5296/2012, sp. zn. Rvp 5297/2012, sp. zn. Rvp 5298/2012, sp. zn. Rvp 5299/2012, sp. zn. Rvp 5300/2012, sp. zn. Rvp 5301/2012, sp. zn. Rvp 5302/2012, sp.   zn.   Rvp   5303/2012,   sp.   zn.   Rvp   5304/2012,   sp. zn.   Rvp   5305/2012,   sp.   zn.   Rvp 5306/2012, sp. zn. Rvp 5307/2012, sp. zn. Rvp 5308/2012, sp. zn. Rvp 5309/2012, sp. zn. Rvp 5310/2012, sp. zn. Rvp 5311/2012, sp. zn. Rvp 5312/2012, sp. zn. Rvp 5313/2012 a sp. zn. Rvp 5314/2012 vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“),   ako   aj   porušenia   čl.   12   ods.   2   ústavy   a   čl.   14   dohovoru uzneseniami Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 Er 803/2008, sp. zn. 2 Er 828/2008 zo 16. marca 2012 a sp. zn. 5 Er 370/2003, sp. zn. 5 Er 373/2003, sp. zn. 5 Er 26/2007, sp. zn. 5 Er 10/2004, sp. zn. 5 Er 447/2003, sp. zn. 5 Er 476/2003, sp. zn. 5 Er 477/2003, sp. zn. 5 Er 966/2007, sp. zn. 5 Er 8/2004, sp. zn. 5 Er 129/2005, sp. zn. 5 Er 141/2003, sp. zn. 5 Er 11/2004, sp. zn. 5 Er 418/2003, sp. zn. 5 Er 51/2004, sp. zn. 5 Er 856/2005, sp. zn. 5 Er 426/2003, sp. zn. 5 Er 427/2004, sp. zn. 5 Er 56/2004, sp. zn. 5 Er 147/2004, sp. zn. 5 Er 198/2004, sp. zn. 5 Er 12/2004, sp. zn. 5 Er 141/2004, sp. zn. 5 Er 127/2004, sp. zn. 5 Er 120/2007, sp. zn. 5 Er 394/2011 a sp. zn. 5 Er 146/2011 z 23. marca 2012.

Sťažovateľ   uviedol,   že   od   6.   júna   2007   začal   vykonávať   exekučnú   činnosť   ako exekútor podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“),   a   to   aj   pre obchodnú spoločnosť P., s. r. o., B., s ktorou bol v pracovnom pomere do 5. júna 2007. Okresný súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcií vo   veciach   vedených   pod   sp.   zn.   2   Er   803/2008,   sp.   zn.   2 Er 828/2008,   sp.   zn.   5   Er 370/2003, sp. zn. 5 Er 373/2003, sp. zn. 5 Er 26/2007, sp. zn. 5 Er 10/2004, sp. zn. 5 Er 447/2003, sp. zn. 5 Er 476/2003, sp. zn. 5 Er 477/2003, sp. zn. 5 Er 966/2007, sp. zn. 5 Er 8/2004, sp. zn. 5 Er 129/2005, sp. zn. 5 Er 141/2003, sp. zn. 5 Er 11/2004, sp. zn. 5 Er 418/2003, sp. zn. 5 Er 51/2004, sp. zn. 5 Er 856/2005, sp. zn. 5 Er 426/2003, sp. zn. 5 Er 427/2004, sp. zn. 5 Er 56/2004, sp. zn. 5 Er 147/2004, sp. zn. 5 Er 198/2004, sp. zn. 5 Er 12/2004, sp. zn. 5 Er 141/2004, sp. zn. 5 Er 127/2004, sp. zn. 5 Er 120/2007, sp. zn. 5 Er 394/2011 a sp. zn. 5 Er 146/2011 z dôvodu jeho zaujatosti proti oprávnenej – spoločnosti P., s. r. o., čím zasiahol do ním označených práv.

Sťažovateľ ďalej vo svojich sťažnostiach uvádza, že «... je súdnym exekútorom, ktorý vykonáva   exekučnú   činnosť   na   základe   zákona   č.   233/1995   Z.   z.   (zákon   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   a   o   zmene   a   doplnení   ďalších   zákonov,   ďalej   aj „Exekučný poriadok“)...

Sťažovateľ   bol   vymenovaný   do   funkcie   exekútora   Ministrom   spravodlivosti Slovenskej republiky s účinnosťou odo dňa 28. 5. 2007 a to rozhodnutím zo dňa 16. 05. 2007 č. 6899/2007-41 po tom, čo splnil všetky taxatívne určené formálne a materiálne podmienky   obsiahnuté   v   ust.   §   10   ods.   1   Exekučného   poriadku   (rozhodnutie   ministra prikladáme).   Sťažovateľ   po   vymenovaní   za   exekútora   ministrom   spravodlivosti   oznámil Slovenskej   komore   exekútorov   podaním   zo   dňa   06.   06.   2007,   že   z   výkonom   exekučnej činnosti   začne   06.   06.   2007   (je   potrebné   vysvetliť,   že   pracovníčka   Slovenskej   komory exekútorov omylom v podacej pečiatke nastavila dátum 11. 06. 2007, pričom však vlastnou rukou z dôvodu opravy na spodnú stranu listiny následne napísala „prevzala dňa 6. 6. 2007“) a dohodou o skončení pracovného pomeru zo dňa 29. 05. 2007 ukončil pracovný pomer so spoločnosťou P., s. r. o., k 05. 06. 2007 (dohodu o skončení pracovného pomeru pripájame). Exekútor teda začal s reálnym výkon exekučnej činnosti dňa 06. 06. 2007. Sťažovateľ začal vykonávať exekučnú činnosť po zložení sľubu a splnení ďalších zákonom stanovených podmienok upravených v ust. § 12 ods. 1 Exekučného poriadku pre široký   okruh   fyzických   a   právnických   osôb,   ktoré   sa   na   neho   na   základe   vlastnej   vôle a slobodného rozhodnutia obrátili s návrhom na vykonanie exekúcie. Podľa ust. § 38 ods. 1 Exekučného   poriadku   sa   exekučné   konanie   začína   len   na   návrh,   na   ktorý   je   procesné legitimovaný   oprávnený   (veriteľ)   alebo   ten,   kto   preukáže,   že   na   neho   prešlo   právo z exekučného titulu (právny nástupca veriteľa).

Medzi osobami, ktoré sa dobrovoľne rozhodli využiť služby sťažovateľa poskytované prostredníctvom výkonu exekučnej činnosti bola aj právnická osoba – obchodná spoločnosť – P., s. r. o...

Spoločnosť P., s. r. o., v záujme vymoženia jednej zo svojich finančných pohľadávok, ktorá vznikla na základe poskytnutej pôžičky fyzickej osobe... (ďalej aj „Povinný“) a ktorej pravosť   čo   do   dôvodu   a   výšky   bola   autoritatívne   deklarovaná   rozsudkom   Stáleho rozhodcovského   súdu   spoločnosti   Slovenská   rozhodcovská,   a.   s.,   (rozsudok   je   detailne špecifikovaný   v   uznesení   Okresného   súdu   Kežmarok,   ktorým   došlo   k nelegitímnym   a nelegálnym zásahom do základných práv sťažovateľa...».

Okresný súd napadnutými uzneseniami „ex offo rozhodol o vylúčení sťažovateľa z vykonávania   exekúcie.   Práve označené uzneseni[a]   a   postup všeobecného súdu,   ktorý viedol k [ich] vydaniu, sťažovateľ napáda z hľadiska porušenia jeho základných, nižšie definovaných, práv...“.

Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd svojím postupom v konaniach vedených pod sp. zn. 2   Er   803/2008,   sp.   zn.   2   Er   828/2008   zo   16.   marca   2012   a   sp.   zn.   5   Er   370/2003, sp. zn. 5 Er 373/2003, sp. zn. 5 Er 26/2007, sp. zn. 5 Er 10/2004, sp. zn. 5 Er 447/2003, sp. zn. 5 Er 476/2003, sp. zn. 5 Er 477/2003, sp. zn. 5 Er 966/2007, sp. zn. 5 Er 8/2004, sp. zn. 5 Er 129/2005, sp. zn. 5 Er 141/2003, sp. zn. 5 Er 11/2004, sp. zn. 5 Er 418/2003, sp. zn. 5 Er 51/2004, sp. zn. 5 Er 856/2005, sp. zn. 5 Er 426/2003, sp. zn. 5 Er 427/2004, sp. zn. 5 Er 56/2004, sp. zn. 5 Er 147/2004, sp. zn. 5 Er 198/2004, sp. zn. 5 Er 12/2004, sp. zn. 5 Er 141/2004, sp. zn. 5 Er 127/2004, sp. zn. 5 Er 120/2007, sp. zn. 5 Er 394/2011 a sp. zn. 5 Er 146/2011 z 23. marca 2012 porušil jeho práva, konkrétne:

«A. právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „Ústava SR“);

B. právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“);

C. právo vlastniť majetok zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy; D. právo na pokojné užívanie majetku zaručené čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru; E. všeobecný zákaz diskriminácie ustanovený čl. 12 ods. 2 Ústavy; F. zákaz diskriminácie ustanovený čl. 14 Dohovoru....»

Sťažovateľ poukazuje na to, že podáva tieto sťažnosti «a)... poznajúc obsah čl. 142 ods. 2 Ústavy SR a ust. § 374 ods. 4 OSP. Sťažovateľ však na základe doterajšieho postupu všeobecného súdu nemôže byť dostatočne presvedčený o tom, že všeobecný súd príjme jeho odvolanie podané podľa ust. § 201 a nasl. OSP a bude o ňom vecne rozhodovať a to najmä z obavy, že všeobecný súd nebude sťažovateľa považovať za účastníka konania (cit. ust. § 201 ods. 1 OSP: „Účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ   to   zákon   nevylučuje.   Ak   z   právneho   predpisu   vyplýva   určitý   spôsob   vyrovnania vzťahu   medzi   účastníkom   a   vedľajším   účastníkom,   môže   podať   odvolanie   aj   vedľajší účastník.“). V snahe vyhnúť sa zmeškaniu lehoty určenej ust. § 53 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z.   z.   sťažovateľ   pristupuje   k   paralelnému   podaniu   tejto   sťažnosti   a   verí,   že   v   prípade existencie pochybností o postavení sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom ústavný súd   počká   a   nepristúpi   k   odmietnutiu   sťažnosti   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

b)   Sťažovateľ   pozná   argumentáciu   ústavného   súdu   sformulovanú   v   obdobnom prípade (napr. I. ÚS 478/2011), ktorá stavia sťažovateľa do pozície objektu rozhodovania zbaveného základných práv. Sťažovateľ však s takouto argumentáciu zásadne nesúhlasí a nepovažuje   ju   za   natoľko   právne   udržateľnú,   aby   mohla   byť   predpokladom   pre odmietnutie   jeho   sťažnosti   ako   takej,   ktorá   bola   podaná   zjavne   neoprávnenou   osobou. Na doloženie nesprávnosti argumentácie ústavného súdu sťažovateľ uvádza:

b.1)   Súdny   exekútor   je   osoba   splnomocnená   na   vykonávanie   núteného   výkonu súdnych a iných rozhodnutí (ust. § 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ide o fyzickú osobu – občana (ust. § 10 ods. 1 Exekučného poriadku) nadanú základnými právami a slobodami, ktorá je splnomocnená na uskutočňovanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (súdny exekútor nie je štátnym orgánom). Je teda zrejmé, že zákonné postavenie exekútora má   zmiešanú   povahu.   Predovšetkým,   a   to   v   primárnej   rovine,   vystupuje   a   koná   súdny exekútor ako podnikajúca fyzická osoba, ktorej základné práva a slobody sú rovnaké ako základné práva a slobody akejkoľvek inej podnikajúcej fyzickej osoby, a až následne, a to v sekundárnej rovine, vystupuje a koná súdny exekútor ako verejný činiteľ a to len pri výkone exekučnej činnosti podľa štvrtej časti Exekučného poriadku po tom, čo mu bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Iba v sekundárnej rovine pri výkone exekučnej činnosti je možné uvažovať vzhľadom na skutkové okolnosti konkrétnych prípadov o limitácii základných práv a slobôd súdneho exekútora, inak rozhodne nie. b.2)   To,   že   súdnemu   exekútorovi   sa   priznalo   postavenie   verejného   činiteľa,   len dotvára skutočnosť, že štát preniesol na túto osobu časť svojich kompetencií. Upozorňujeme na znenie ust. § 5 ods. 1 Exekučného poriadku cit.: „V súvislosti s výkonom exekučnej činnosti má exekútor postavenie verejného činiteľa.“ a ďalej ods. 2 označeného ust. cit.: „Vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.“

b.3) Súdny exekútor má postavenie verejného činiteľa len v súvislosti s výkonom exekučnej   činnosti   a   len   vykonávanie   exekučnej   činnosti   je   výkonom   verejnej   moci. Exekučný poriadok v ust. § 2 ods. 1 definuje pojem exekučná činnosť ako vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí.

b.4) Súdny exekútor nemá postavenie verejného činiteľa ak nevykonáva nútený výkon súdnych   alebo   iných   rozhodnutí   (ak   nevykonáva   exekučnú   činnosť)   a   výkon   inej   ako exekučnej činnosti súdnym exekútorom nie je výkonom verejnej moci. Súdny exekútor môže vykonávať exekučnú činnosť s charakterom výkonu verejnej moci na základe ust. § 44 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie   exekúcie   alebo   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   alebo   exekučného   titulu so zákonom,   do   15   dní   od   doručenia   žiadosti   písomne   poverí   exekútora,   aby   vykonal exekúciu...), ust.§ 36 ods. 2 veta druhá Exekučného poriadku (Exekútor však môže začať vykonávať   exekúciu až   udelením poverenia   súdu na jej vykonanie.)   a   ust.   §   46   ods.   1 Exekučného poriadku (Exekútor poverený vykonaním exekúcie sa postará o jej vykonanie) len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom. Zároveň tiež platí, že výkonom exekučnej činnosti je uskutočňovanie činnosť súdny exekútor podľa štvrtej časti Exekučného poriadku. Aby sa prejavila možná limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora   v   sekundárnej   rovine,   je   nutné,   aby   vykonával   činnosť   podľa   štvrtej   časti Exekučného   poriadku.   Táto   ústavná   sťažnosť   nie   je   podávaná   v   súvislosti   s   postupmi a rozhodnutiami   exekučného   súdu,   ktoré   by   boli   voči   súdnemu   exekútorovi   realizované v súvislosti s jeho činnosťou vykonávanou podľa štvrtej časti Exekučného poriadku a teda v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti.

b.5) Inak povedané, aby mohla nastať limitácia základných práv a slobôd súdneho exekútora, musí dôjsť ku kumulatívne splneniu dvoch podmienok, jednej formálnej a jednej materiálnej.   Jednak   musí   byť   exekútorovi   formálne   udelené   poverenie   na   vykonanie exekúcie a jednak musí z materiálnej stránky súdny exekútor uskutočňovať úkony pri výkone exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   časti   Exekučného   poriadku.   V   danom   prípade   súdny exekútor ako sťažovateľ podanou individuálnou sťažnosťou namieta postup a rozhodnutie exekučného   súdu,   ktoré   sa   netýkajú   výkonu   exekučnej   činnosti   podľa   štvrtej   hlavy Exekučného poriadku. Po posúdení splnenia prvej formálnej podmienky je zrejmé, že druhá materiálna podmienka v danom prípade vôbec nie je splnená.

b.6) Obiter dictum pojem „výkon exekučnej činnosti“ nemožno zamieňať s pojmom „výkon funkcie exekútora“. Pojem „výkon funkcie exekútora“ je pojmom širším a zahŕňa v sebe aj výkon iných činností (napr. činností uskutočňovaných súdnym exekútorom podľa piatej časti Exekučného poriadku). Nemožno súhlasiť s tvrdením, že výkon akýchkoľvek funkcií exekútora je výkonom núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (exekučnou činnosťou) a teda výkonom činností v postavení verejného činiteľa s charakterom výkonu verejnej moci.

b.7)   V   tomto   prípade   je   súdny   exekútor   subjektom   so   základnými   právami a slobodami,   ktorý   má   záujem   na   výsledku   súdneho   rozhodovania,   pretože   takéto rozhodovanie ovplyvní jeho právne postavenie v exekučnom konaní. Exekučný súd musí pri svojom rozhodovaní, ktorého objektom sú práva a povinnosti strán exekučného konania, dodržiavať základné práva i slobody súdneho exekútora a preto súdny exekútor má aktívnu legitimáciu na podanie individuálnej sťažnosti proti rozhodnutiu exekučného súdu, ktorým ho súd vylúčil z vykonávania exekúcie.».

V ďalšej časti sťažností sťažovateľ zdôvodňuje, v čom podľa neho spočíva porušenie jeho v sťažnostiach označených práv, tvrdiac, že postup okresného súdu v napadnutých konaniach   a   jeho   napadnuté   uznesenia „nelegitímne   a   nelegálne   limitovali   práva sťažovateľa, najmä jeho právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy a právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru a to v takej miere, že je to v právnom štáte neprípustné. Je tomu tak preto, že všeobecný súd:

a) bez toho aby upovedomil sťažovateľa o Náleze ústavného súdu zo dňa 13. 04. 2011, sp. zn.: III. ÚS 322/2010-37;

b)   bez   toho   aby   vykonal   akékoľvek   dokazovanie   v   otázke   subjektívnej   alebo objektívnej   zaujatosti   sťažovateľa   vo   veci   alebo   v   pomere   k   účastníkom   exekučného konania;

c)   bez   toho   aby   existovala   námietka   zaujatosti   alebo   akékoľvek   racionálne pochybnosti o legálnom a legitímnom postupe sťažovateľa v exekúcii;

d) bez toho aby existovali oprávnené obavy povinného o legálny priebeh exekúcie;

e) bez toho aby umožnil sťažovateľovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu vyjadriť sa k otázke zaujatosti a to aj na podklade konkrétnych dôkazov a rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.: III. ÚS 322/2010; rozhodol s konečnou platnosťou (podľa ust. § 30 ods. 10 Exekučného poriadku proti rozhodnutiu všeobecného súdu   o   námietke   zaujatosti   exekútora   nemožno   podať   opravný   prostriedok)   o   právnom postavení   sťažovateľa,   pričom   toto   rozhodnutie   vyvolalo   právne   účinky   do   budúcnosti a definitívne zbavilo sťažovateľa možnosti vykonávať teraz i v budúcnosti exekúciu vedenú pre vymoženie pohľadávky obchodnej spoločnosti P., s. r. o., voči povinnému, ktorá bola prisúdená rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s.“.

Osobitne sťažovateľ upozorňuje na skutočnosť, že «V danom prípade okresný súd bez existencie návrhu na vylúčenie exekútora z výkonu exekúcie (bez existencie námietky zaujatosti) bez toho, aby akokoľvek vypočul sťažovateľa ako súdneho exekútora, ktorého možno považovať za stranu sporu, de facto rozhodol o jeho vylúčení z vykonávania exekúcie vedenej   pre   pohľadávky   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.   Sťažovateľ   namieta,   že   nemal   možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia všeobecného   súdu,   pritom   však   dané   rozhodnutie   výrazným   spôsobom   ovplyvnilo   jeho právne postavenie. Postup, ktorý zvolil všeobecný súd, navyše dával povinnému dodatočnú príležitosť, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie sťažovateľa, došlo k mareniu exekúcie a to aj vylúčením sťažovateľa z jej výkonu. Sťažovateľ však bol voči povinnému v pozícii súdneho exekútora a nútene vymáhal voči nemu pohľadávku oprávneného. Preto možno   bez   pochýb   predpokladať,   že   povinný   prechovával   voči   sťažovateľovi   averziu   a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívne posúdenie veci vypočuť sťažovateľa a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne z dodržaním zásady „rovnosti zbraní“.».

V   nadväznosti   na   to   sťažovateľ   zdôrazňuje,   že „ako   strana   konania   nebol oboznámený s tým, že všeobecný súd vedie konanie, v ktorom rozhoduje o jeho právach a právnom postavení (a to v súvislosti s jeho zaujatosťou), nebol oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa konštantnej judikatúry súdu nemôže   vnútroštátny   súd   založiť   svoje   rozhodnutie   na   skutočnostiach,   o   ktorých   strana vystupujúca   v   konaní   nevedela.   Nie   je   pritom   dôležité   ani   to,   či   tieto   skutočnosti   boli predložené   ako   dôkazy   druhou   stranou   konania   alebo   vybrané   k   použitiu   súdom samotným.“.

V   záverečnej   časti   svojich   sťažností   sťažovateľ   uvádza,   že   vzhľadom   na   to,   že Exekučný poriadok nepripúšťa, aby podal proti napadnutým uzneseniam okresného súdu „odvolanie alebo iný účinný opravný prostriedok, je splnená formálna podmienka upravená ust. § 53 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že jeho v petite   sťažností   označené   práva,   resp.   označené   články   ústavy   a   dohovoru   boli napadnutými uzneseniami a postupom predchádzajúcim ich vydaniu porušené, a zároveň navrhuje, aby boli napadnuté uznesenia okresného súdu zrušené. Sťažovateľ sa napokon domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania.

II.

1. K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa   §   31a   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestného poriadku.

Podľa   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť   na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

V   danom   prípade   sa   sťažnosti   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   5287/2012,   sp.   zn. Rvp 5288/2012, sp. zn. Rvp 5289/2012, sp. zn. Rvp 5290/2012, sp. zn. Rvp 5291/2012, sp. zn.   Rvp   5292/2012,   sp.   zn.   Rvp   5293/2012,   sp.   zn.   Rvp   5294/2012,   sp.   zn. Rvp 5295/2012, sp. zn. Rvp 5296/2012, sp. zn. Rvp 5297/2012, sp. zn. Rvp 5298/2012, sp. zn.   Rvp   5299/2012,   sp.   zn.   Rvp   5300/2012,   sp.   zn.   Rvp   5301/2012,   sp.   zn. Rvp 5302/2012, sp. zn. Rvp 5303/2012, sp. zn. Rvp 5304/2012, sp. zn. Rvp 5305/2012, sp. zn.   Rvp   5306/2012,   sp.   zn.   Rvp   5307/2012,   sp.   zn.   Rvp   5308/2012,   sp.   zn. Rvp 5309/2012, sp. zn. Rvp 5310/2012, sp. zn. Rvp 5311/2012, sp. zn. Rvp 5312/2012, sp. zn. Rvp   5313/2012 a sp.   zn.   Rvp   5314/2012 týkajú tých   istých   účastníkov   konania (sťažovateľ a okresný súd) a navyše sú takmer identické z hľadiska právnej argumentácie použitej   v nich   sťažovateľom,   ako aj z hľadiska   právneho problému, ku   ktorému bude potrebné zo strany ústavného súdu prijať meritórny záver.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   rozhodol   o spojení sťažností   na spoločné konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu a k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 2 Er 803/2008 a sp. zn. 2 Er 828/2008 a jeho uzneseniami zo 16. marca 2012 a v konaniach vedených pod sp. zn. 5 Er 370/2003, sp. zn. 5 Er 373/2003, sp. zn. 5 Er 26/2007, sp. zn. 5 Er 10/2004, sp. zn. 5 Er 447/2003, sp. zn. 5 Er 476/2003, sp. zn. 5 Er 477/2003, sp. zn. 5 Er 966/2007, sp. zn. 5 Er 8/2004, sp. zn. 5 Er 129/2005, sp. zn. 5 Er 141/2003, sp. zn. 5 Er 11/2004, sp. zn. 5 Er 418/2003, sp. zn. 5 Er 51/2004, sp. zn. 5 Er 856/2005, sp. zn. 5 Er 426/2003, sp. zn. 5 Er 427/2004, sp. zn. 5 Er 56/2004, sp. zn. 5 Er 147/2004, sp. zn. 5 Er 198/2004, sp. zn. 5 Er 12/2004, sp. zn. 5 Er 141/2004, sp. zn. 5 Er 127/2004, sp. zn. 5 Er 120/2007, sp. zn. 5 Er 394/2011 a sp. zn. 5 Er 146/2011 a jeho uzneseniami z 23. marca 2012

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd, t. j. právomoc ústavného súdu je daná subsidiárne. Znamená to, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu pred porušením základných práv a slobôd je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a základných slobôd nerozhoduje   iný   súd.   Zásada   subsidiarity   zahŕňa   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Všeobecné   súdnictvo   zabezpečuje   fyzickým   osobám   a   právnickým   osobám presadzovanie svojich práv, zaväzuje sa poskytnúť im účinnú ochranu pred neoprávnenými štátnymi zásahmi, pritom má prednostne chrániť a presadzovať individuálne základné práva a   slobody.   Príslušné   procesné   poriadky   sú   zárukou   účinnosti   tejto   právnej   ochrany   aj zárukou   ochrany   zákonného   prístupu   k   uplatňovaniu   základných   práv   a   slobôd (I. ÚS 61/06).

Sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   môže   vzhľadom   na   princíp   subsidiárnej právomoci ústavného súdu zásadne smerovať iba proti právoplatnému rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorý vo veci rozhodol po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov, resp. iných právnych prostriedkov, ktoré mal sťažovateľ k dispozícii v poslednom stupni. V tejto súvislosti   je   potrebné   poukázať   aj   na   doterajšiu   judikatúru   ústavného   súdu   (m.   m. IV. ÚS 177/05),   podľa   ktorej   vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo iných   právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Návrh musí podpísať navrhovateľ (navrhovatelia) alebo jeho (ich) zástupca.

Podľa § 20 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom..., ak tento zákon neustanovuje inak.

V zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Citované ustanovenia § 20 ods. 1 až 3 zákona o ústavnom súde sa v celom rozsahu vzťahujú aj na sťažnosti podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd má v ústave a v zákone o ústavnom súde presne   definované   právomoci,   uplatnenie   ktorých   je   viazané   na   splnenie   viacerých formálnych aj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde). Až na výnimky, ktoré v danej veci nie sú relevantné, je ústavný súd viazaný pritom návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde),   čo   osobitne   platí   v   prípadoch,   v   ktorých   osoby   požadujúce   ochranu   svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný   súd   sa   najskôr   zaoberal   otázkou,   či   sú   naplnené   procesné   predpoklady meritórneho prerokovania ústavných sťažností podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde vrátane toho, či ich podala oprávnená osoba. Uvedené ustanovenie v záujme racionality a efektivity   konania   pred   ústavným   súdom   dáva   tomuto   súdu   kompetenciu   posúdiť „prijateľnosť“   návrhu   predtým,   než   dospeje   k   záveru,   že   o   návrhu   rozhodne   meritórne nálezom, pričom   ide   o špecifickú   a relatívne samostatnú časť konania, ktorá   ešte nemá charakter   kontradiktórneho   konania,   keď   ústavný   súd   môže   obvykle   rozhodnúť   bez ďalšieho, len na základe obsahu napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej sťažnosti.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami.

Ústavný   súd   predovšetkým   skúmal,   či   sťažnosti   majú   zákonom   predpísané

náležitosti.   Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovateľ  zastúpený   v konaniach kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   síce   namieta   porušenie   svojich   práv   označenými uzneseniami   okresného   súdu,   tieto   však   k sťažnostiam   nepriložil,   hoci   na   prvej   strane sťažností   uvádza,   že   k sťažnostiam   sú   priložené „dokumenty   podľa   textu“ (z obsahu sťažností vyplýva, že vrátane uznesení).

Ústavný súd zdôrazňuje, že právny inštitút predbežného prerokovania návrhu (§ 25 ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde)   a   s   ním   spojené   náležitosti,   ktoré   musí   každý   návrh obsahovať, nie je samoúčelný, pretože týmto postupom sa skúmajú podmienky konania a bez ich splnenia nie je ústavný súd oprávnený vo veci konať.

Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov   advokát   je   povinný   pri   výkone   advokácie   dôsledne   využívať   všetky   právne prostriedky,   a   takto   chrániť   a   presadzovať   práva   a   záujmy   klienta.   Tieto   povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať   advokát   tak,   aby   také   úkony   boli   objektívne   spôsobilé   vyvolať   nielen   začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Ústavný súd uvádza, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce z podaní sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút   povinného   právneho   zastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   a   publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom predpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (IV.   ÚS   409/04,   IV.   ÚS   168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).

Ústavný súd preto aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa konštatuje, že sťažnosti vykazujú také nedostatky náležitostí predpísaných zákonom, že nie je   možné   preskúmať   splnenie   hoci   len   procesných   podmienok   konania   pred   ústavným súdom.   Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   sú   splnené predpoklady   na   odmietnutie   označených   sťažností   sťažovateľa   z   dôvodu   nesplnenia zákonom   predpísaných   náležitostí,   poukazujúc   pritom   aj   na   svoje   predchádzajúce rozhodnutia,   ktorými   už   odmietol   z   obdobných   dôvodov   v   zásade   identické   sťažnosti sťažovateľa (pozri napr. uznesenia vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 283/2012, sp. zn. I. ÚS 284/2012, sp. zn. I. ÚS 306/2012, sp. zn. III. ÚS 263/2012, sp. zn. III. ÚS 275/2012, sp. zn. III. ÚS 282/2012).

Uvedené   nedostatky   v náležitostiach   sťažností   neumožňujú   ústavnému   súdu   ani náležite   preskúmať   využitie   účinných   prostriedkov   nápravy   podľa   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, ktoré má sťažovateľ k dispozícii podľa príslušných procesno-právnych predpisov (napr. ak napadnuté uznesenia vydal vyšší súdny úradník, tak v súlade s čl. 142 ods. 2 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu zamestnanca súdu povereného sudcom je prípustný opravný prostriedok, o ktorom rozhoduje vždy sudca, mal sťažovateľ jednoznačne možnosť podať opravný prostriedok).

Ďalej ústavný súd skúmal, či sťažnosti boli podané oprávnenou osobou. Sťažovateľ podal svoje sťažnosti v súvislosti s namietaným porušením jeho práv v súvislosti s výkonom funkcie súdneho exekútora. Súdny exekútor má pri výkone exekučnej činnosti postavenie verejného činiteľa. Tento svoj status získal podľa zákona Exekučného poriadku, keďže § 2 ods. 1 ustanovuje, že exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí. Podľa ustanovenia § 5 Exekučného poriadku má exekútor pri výkone exekučnej činnosti ako výkonu verejnej moci postavenie verejného činiteľa. Z uvedeného vyplýva, že Exekučným poriadkom preniesol štát časť výkonu svojej moci – špecificky moci súdnej, ktorej súčasťou je aj konanie vykonávacie – na súdnych exekútorov.   Nimi   sú   síce   fyzické osoby, avšak   táto skutočnosť má význam len právne technický či organizačne inštitucionálny. Z hľadiska funkcionálneho vykonávajú tieto osoby štátnu   moc,   resp.   moc   súdnu.   Preto,   ak   exekútor   vykonáva   funkcie,   ktoré   by   inak   bol povinný vykonať štát, resp. súd, je pri výkone zverenej štátnej moci povinný rešpektovať a dbať na základné práva tých osôb, vo vzťahu ku ktorým prenesenú štátnu moc vykonáva; rovnako tak pre tieto osoby musí platiť rovnaký štandard ochrany ich základných práv ako v konaní pred súdmi (pozri napr. I. ÚS 480/2011).

Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   súdny   exekútor   nemá   aktívnu   legitimáciu na podanie   sťažností   proti   rozhodnutiu,   ktorým   ho   súd   vylúčil   z   vykonávania   exekúcií v daných   veciach   pre   jeho   pomer   k   účastníkovi   konania   (oprávnenému)   v   zmysle ustanovenia   §   30   Exekučného   poriadku.   V   takomto   prípade   je   objektom   rozhodovania o vylúčení a sám ako súčasť súdnej moci nie je nositeľom žiadnych základných práv, a to ani v záujme ochrany účastníka exekučného konania (oprávneného), preto ďalším dôvodom na odmietnutie sťažností bola skutočnosť, že boli podané zjavne neoprávnenou osobou (bod 2 výroku).

Ústavný súd ďalej skúmal, či sťažnosti nie sú aj zjavne neopodstatnené, poukazujúc pritom na svoju doterajšiu judikatúru (IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   považuje   ústavný   súd   aj   takú   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie ústavou, prípadne kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na   základe   takých   tvrdení   a argumentov,   ktoré   už   v rámci   svojej   predchádzajúcej rozhodovacej činnosti rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa) posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   uviedol podrobne dôvody odmietnutia obdobných (takmer identických) sťažností sťažovateľa pre zjavnú neopodstatnenosť, preto nepovažoval za potrebné ich opakovane uvádzať, len sa na ne   odvolať;   napr.   sp.   zn.   IV.   ÚS   221/2012   z   3.   mája   2012,   sp.   zn.   IV.   ÚS   355/2012 z 9. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 384/2012 z 9. augusta 2012 a sp. zn. IV. ÚS 458/2012 z 28. augusta 2012. Ich predmetom bolo namietané porušenie tých istých práv a slobôd tohto istého sťažovateľa, ako aj ten istý predmet konania. S argumentáciou obsiahnutou v označených   rozhodnutiach   sa   ústavný   súd   aj   v tomto   prípade   stotožňuje a v podrobnostiach na ňu odkazuje.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. augusta 2012