znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 377/2011-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   septembra   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   F.   M.,   V.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky v spojení s čl. 12 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenia § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004   Z. z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v   niektorých   oblastiach   a o ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších   predpisov   postupom   Okresného   súdu   Martin   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 158/2007   a jeho   uzneseniami   z 3. septembra   2007,   22. mája   2009   a 29.   júna   2010, postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 249/2008 a jeho uznesením   z 26.   februára   2009   a v konaní   vedenom   pod sp. zn.   6 Co/287/2010   a jeho uznesením z 26. augusta 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 38/2010, 7 Cdo 17/2011 a jeho uznesením z 31. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. M.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. júla 2011 doručené podanie Ing.   F. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktoré ústavný súd podľa obsahu kvalifikoval   ako   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 4 ústavy, ako aj porušenia § 2a ods. 2 zákona č. 365/2004   Z. z.   o   rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach   a   o   ochrane   pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „antidiskriminačný   zákon“)   postupom   Okresného   súdu Martin   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 158/2007   a jeho uzneseniami z 3. septembra 2007, 22. mája 2009 a 29. júna 2010, postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 249/2008 a jeho uznesením   z 26.   februára   2009   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 Co/287/2010   a jeho uznesením z 26. augusta 2010, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 38/2010, 7 Cdo 17/2011 a jeho uznesením z 31. marca 2011.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „obdržal... uznesenie vo veci 7 Cd/38/2010 zo dňa 31. 3. 2011,   ktoré [mu] bolo   doručené   20. 5. 2011“, s ktorým   nesúhlasí,   a preto   podáva „sťažnosť v zákonne stanovenej lehote podľa článku 127 Ústavy Slovenskej republiky... vo veci 9 C 158/2007 konaného pred Okresným súdom v Martine“. Ďalej uviedol, že „nebol v uvedenej veci riadne zastúpený pred Okresným súdom v Martine a ani Krajským súdom v Žiline   advokátom   pre   celé   konanie   aj   napriek   tomu,   že...   o   to   riadne   a zrozumiteľne požiadal a nemohol... sa účinne brániť a odporca bol advokátom zastúpený...“.

Sťažovateľ poukazuje na to, že „súčasťou súdneho spisu je potvrdenie, kde... riadne poskytol   Okresnému   aj   Krajskému   súdu   Potvrdenie   o [jeho] osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch   na   predpísanom   tlačive,   potvrdené   Matrikou   mesta   V. aj s potvrdením obvodného úradu práce, ktoré boli zavedené do databázy Okresného súdu v Martine,   že [je] vedený   od   prvopočiatku   ako   občan   s trvalým   zdravotným   a telesným postihnutím...   a   od   vtedy   sa   nič   nezmenilo,   lebo [jeho] invalidný   dôchodok   bol   len valorizovaný   a ktorého   výška   v súčasnosti   je   183   eur,   čo   je   menej   ako   je   1,4   násobku životného minima, ide o spor, kde nejde o neúspešné vymáhanie práva...“. Tým boli podľa názoru sťažovateľa „splnené všetky podmienky... pre [jeho] zastupovanie pred Okresným aj Krajským súdom v zmysle platného zákona“.

Sťažovateľ preto žiada ústavný súd, aby jeho „podanie opravil, alebo doplnil“, aby sa mohol „účinne brániť“, pretože bol ako občan Slovenskej republiky diskriminovaný „v zmysle čl. 12 ods. 4... Ústavy“, čím boli porušené jeho „práva... tiež podľa § 2a ods. 2 zákona   č. 365/2004   Z. z.,   o rovnakom   zaobchádzaní   v niektorých   oblastiach   a o ochrane pred diskrimináciou nesprávnym postupom...“.

Súčasťou sťažnosti je žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

II.

Keďže   sťažnosť   bola   v   predloženom   znení   do   značnej   miery   nezrozumiteľná a nebolo z nej možné ustáliť predmet napadnutých konaní pred okresným súdom, krajským súdom   a   najvyšším   súdom,   ústavný   súd   si   vyžiadal   spis   okresného   súdu   sp. zn. 9 C 158/2007, z ktorého zistil, že podaním označeným ako „Žaloba... podľa § 80 O. s. p. vo veci bezdôvodného ukončenia pracovného pomeru podľa § 72 ZP...“ zo 7. júna 2007 s nie dostatočne zrozumiteľným obsahom sa sťažovateľ obrátil na okresný súd s návrhom, aby zaviazal „odporcu: H., s. r. o., M... uhradiť navrhovateľovi spôsobenú škodu... vo výške 8 000 Sk za mesiac apríl 2007, alikvotnu čiastku mzdy za mesiac máj 2007... a nemocenské dávky   dočasnej   neschopnosti   za   mesiac   máj   a jún   2007   v dĺžke,   ktorú   uhrádza zamestnávateľ   s príslušenstvom,   odo   dňa   31. 5. 2007“.   K žalobe   pripojil   aj   žiadosť o ustanovenie advokáta na svoje zastupovanie v konaní, ktorý mal následne doplniť jeho podanie, ako aj žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože je osoba „opustená a nemá právnické vzdelanie... [a] je to potrebné na ochranu [jeho] záujmov“.

Sťažovateľ na výzvu okresného súdu 10. júla 2007 predložil potvrdenie o osobných, majetkových   a zárobkových   pomeroch,   ku   ktorému   priložil   aj rozhodnutie   Sociálnej poisťovne z 30. júna 2006 o priznaní dôchodku v sume 4 226 Sk.

Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/2007 z 3. septembra 2007 rozhodol tak, že sťažovateľovi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a   zamietol   jeho   žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľ „nijakým spôsobom súdu nepreukázal svoju majetkovú a finančnú situáciu, ku žiadosti... nepripojil   žiadne   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení   okrem   rozhodnutia   Sociálnej poisťovne, ktoré je dátumované rok pozadu...“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/2007 z 8. januára 2008 vyzval sťažovateľa, aby   v lehote   10   dní   doplnil   svoje   neúplné   podanie   z 8.   júna   2007   najmä,   aby   uviedol zreteľne   vymedzený,   zrozumiteľný   a vykonateľný   petit.   Sťažovateľ   tak   urobil   podaním zo 17. januára 2008 a následne mu bol okresným súdom vyrubený súdny poplatok v sume 500 Sk.   Sťažovateľ   reagoval   na   výzvu   okresného   súdu   na   zaplatenie   súdneho   poplatku podaním   z 20.   marca   2008   tak,   že   ju   vrátil   okresnému   súdu   z dôvodu,   že   v nej   bola „nesprávne formulovaná žaloba“, a uviedol, že vo svojom podaní zo 7. júna 2007 žiadal, aby mu bol riadne ustanovený „bezplatný“ zástupca z radov advokátov, ktorý jeho podanie opraví   a doplní.   Okresný   súd   10.   apríla   2008   opätovne   vyzval   sťažovateľa   na   úhradu súdneho poplatku.

Sťažovateľ podaním z 3. mája 2008 podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 3.   septembra   2007,   ktorým   mu   nebolo   priznané   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a taktiež bola zamietnutá jeho žiadosť o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. Krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 249/2008 z 26. februára 2009 odvolanie sťažovateľa odmietol bez vecného preskúmania ako oneskorene podané, pretože odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu bolo sťažovateľovi doručené náhradným spôsobom 13. septembra 2007 (po uskutočnení opakovaného doručenia a uloženia na pošte). Lehota na podanie odvolania tak uplynula 28. septembra 2007 a sťažovateľ podal odvolanie až 3. mája 2008. Krajský súd vo svojom v odmietajúcom uznesení poukázal okrem iného na to, že keďže sťažovateľ nespochybňoval spôsob doručovania uznesenia okresného súdu ani dodržanie zákonných podmienok náhradného doručenia, jeho odvolanie odmietol.

Následne okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/2007 z 22. mája 2009 z dôvodu nezaplatenia   súdneho   poplatku   konanie   v právnej   veci   sťažovateľa   zastavil   a žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania.

Dňa 5. novembra 2009 podal sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2009 osobne do podateľne najvyššieho súdu „Dovolanie“. Okresný súd uznesením sp. zn. 9 C 158/2007 z 21. decembra 2009, ako aj uznesením z 12. apríla 2010 vyzval sťažovateľa na   doplnenie   neúplného   podania   označeného   ako „Dovolanie“. Sťažovateľ   podaním z 26. apríla   2010   doplnil   svoje „Dovolanie“, pričom   v tomto   doplnení   požiadal o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   v dovolacom   konaní. Dňa   28.   mája   2010 predložil   sťažovateľ   okresnému   súdu   vyplnené   potvrdenie   o osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch   bez   pripojenia   dokladov   preukazujúcich   jeho   mesačné   príjmy a výdavky (hoci bol okresným súdom vyzvaný na ich predloženie). Okresný súd uznesením sp. zn.   9 C 158/2007   z 29.   júna   2010   opätovne   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie od súdnych   poplatkov   a jeho   žiadosť   o ustanovenie   advokáta   pre   dovolacie   konanie zamietol z dôvodu, že pomery sťažovateľa sa oproti predchádzajúcim situáciám nezmenili, resp. sťažovateľ prípadnú zmenu pomerov súdu riadne nepreukázal. Krajský súd odvolaním sťažovateľa   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   z 29.   júna   2010   uznesením   sp. zn. 6 Co/287/2010   z 26.   augusta   2010   ako   vecne   správne   potvrdil.   Sťažovateľ   podal   proti potvrdzujúcemu uzneseniu krajského súdu 29. októbra 2010 „Dovolanie“.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   7 Cdo 38/2010,   7 Cdo 17/2011   z 31.   marca   2011 konanie o dovolaní proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 9 C 158/2007 z 22. mája 2009 zastavil a dovolanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Co/287/2010 odmietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Z   už   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity   zakotveného v   čl. 127 ods. 1 ústavy   vyplýva, že   samotné namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa   povahy   veci   nemôže   byť   výlučne   úlohou   ústavného   súdu,   ale   úlohou   všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám zaručuje   (IV. ÚS 23/05).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. I. ÚS 214/09). Opačný záver by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu zohľadňuje okrem iného aj princíp minimalizácie   jeho   zásahov   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Podľa   § 53   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak   sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený   podľa   osobitných   predpisov   (ods. 1).   Sťažnosť   možno   podať v lehote   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehote sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (ods. 3).

Keďže   sťažovateľ   nebol   pri   podaní   sťažnosti   zastúpený   advokátom   (o   jeho ustanovenie však požiadal), z dôvodu objektívneho posúdenia sťažnosti ústavný súd ustálil predmet sťažnosti tak, ako je uvedené v záhlaví tohto uznesenia, a zoberal sa možným porušením označených práv relevantnými rozhodnutiami všeobecných súdov súvisiacimi s konaním vedeným okresným súdom pod sp. zn. 9 C 158/2007.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 158/2007 a jeho uzneseniami z 3. septembra 2007, 22. mája 2009 a 29. júna 2010

1.1 K uzneseniu okresného súdu z 3. septembra 2007Ako už bolo uvedené v časti II tohto rozhodnutia, predmetným uznesením okresný súd nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov a zamietol jeho žiadosť o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov.   Odvolanie   sťažovateľa   podané   proti   tomuto uzneseniu   bolo   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   10 Co 249/2008   z 26.   februára   2008 odmietnuté   z dôvodu,   že   bolo   podané   oneskorene.   Keďže   sťažovateľ   podal   odvolanie procesne neregulárne, je nevyhnutné vyhodnotiť túto skutočnosť, ako keby odvolanie vôbec nepodal.

1.2 K uzneseniu okresného súdu z 22. mája 2009Predmetným uznesením okresný súd zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za podaný návrh. Sťažovateľ odvolanie proti tomuto uzneseniu nepodal, ale podal až   mimoriadny   opravný   prostriedok   –   dovolanie.   Konanie   o sťažovateľom   podanom dovolaní však najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 Cdo 38/2010, 7 Cdo 17/2011 z 31. marca 2011 zastavil dôvodiac, že dovolanie môže byť podané len proti rozhodnutiu odvolacieho súdu.

1.3 K uzneseniu okresného súdu z 29. júna 2010Týmto   uznesením   okresný   súd   nepriznal   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych poplatkov v dovolacom konaní a jeho žiadosť o ustanovenie advokáta pre dovolacie konanie zamietol.   Sťažovateľ   však   proti   tomuto   uzneseniu   podal   v zákonom   ustanovenej   lehote odvolanie.

Vzhľadom   na   spomínaný   princíp   subsidiarity   ustanovený   v čl. 127   ústavy   je vylúčená   právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho práv napadnutými uzneseniami okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať, čo v prípade uznesenia uvedeného v bode   1.1   urobil,   ako   už   bolo   uvedené,   procesne   neregulárnym   spôsobom,   v prípade napadnutého   uznesenia   uvedeného   v bode   1.2   tak   neurobil   vôbec   a napokon   v prípade uznesenia   uvedeného   v bode   1.3   tak   urobil,   a preto   o sťažovateľom   podanom   odvolaní rozhodol krajský súd. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci (§ 25 ods. 2 prvá veta zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 249/2008 a jeho uznesením z 26. februára 2009

Týmto uznesením bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu   č. k.   9 C/158/2007-12   z 3.   septembra   2007   z dôvodu,   že bolo   podané oneskorene. Zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že označené uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 7. mája 2009. Sťažnosť však bola odovzdaná na poštovú prepravu až 8. júla 2011.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom   na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   v tejto   časti   bola   podaná   zjavne   po   lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní v tejto časti z tohto dôvodu odmietol (§ 25 ods. 2 prvá veta zákona o ústavnom súde).

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/287/2010 a jeho uznesením z 26. augusta 2010

Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Co/287/2010 z 26. augusta 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 9 C 158/2007 z 29. júna 2010 o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov v dovolacom konaní a zamietnutí žiadosti sťažovateľa o ustanovenie advokáta v dovolacom konaní, okrem iného uviedol:

„Krajský   súd   podrobne   preskúmal   všetky   rozhodujúce   otázky,   ktoré   boli   vo   veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci,   pre   rozhodnutie   o žiadosti   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   vecne   správne rozhodol   a svoje   rozhodnutie   odôvodnil   v súlade   s ustanovením   § 157   ods. 2   O. s. p. v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné zdôrazniť, že pre postup podľa § 30 ods. 1 a § 138 ods. 1 O. s. p. sa vyžaduje, aby účastník žiadajúci o priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov a o ustanovenie zástupcu z radov advokátov nielen tvrdil skutočnosti   odôvodňujúce   postup   podľa   citovaného   zákonného   ustanovenia,   ale   tieto tvrdenia   aj   hodnoverným   spôsobom   preukázal   (§ 120   ods. 1   O. s. p.).   Hodnotenie predložených   dôkazov   patrí   potom   do   právomoci   súdu.   V situácii,   kedy   účastník relevantným   spôsobom   nereaguje   na   výzvy   súdu,   nemá   súd   možnosť   priznať   ochranu žiadanému právu.

V prejednávanej veci už okresný súd rozhodoval o oslobodení od súdnych poplatkov a o žiadosti   o ustanovenie   zástupcu   z radov   advokátov   v roku   2007,   kedy   návrhom navrhovateľa   podľa   § 30   ods. 1   a   § 138   ods. 1   O. s. p.   nevyhovel.   Pre   rozhodovanie o aktuálnych žiadostiach tak bolo relevantné predovšetkým zistenie, či od toho času došlo na strane navrhovateľa k takej zmene pomerov, ktorá by mohla odôvodniť nové rozhodnutie o oslobodení   od   súdnych   poplatkoch   a o ustanovení   zástupcu   z   radov   advokátov,   ako aj preukázanie takého zistenia. V tomto smere sa okresný súd správne vysporiadal s danou skutkovou situáciou, správne vyhodnotil jednak neexistenciu spomínanej zmeny pomerov, jednak nepreukázanie pomerov na strane navrhovateľa, ktoré by mohli postup súdu podľa uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku odôvodniť. Z týchto dôvodov nemal krajský   súd   inú   možnosť   ako   prvostupňové   rozhodnutie   podľa   § 219   ods. 1   O. s. p. potvrdiť.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,   a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Vzhľadom   na   aplikáciu   príslušných   ustanovení   zákona   [Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“)] je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené. Ústavný súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu za legitímny a vylučujúci možnosť porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd vzhľadom na uvedené nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského   súdu   a namietaným   porušením   označeného   základného   práva,   a preto   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

4. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Cdo 38/2010, 7 Cdo 17/2011 a jeho uznesením z 31. marca 2011

Sťažovateľ   podal   dovolanie   proti   uzneseniu   okresného súdu   sp. zn. 9 C 158/2007 z 22. mája 2009 (ďalej aj „prvé dovolanie“), ktorým bolo konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku zastavené, a taktiež proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 6 Co/287/2010 z 26. augusta   2010   (ďalej   aj   „druhé   dovolanie“),   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie okresného   súdu   o nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   v dovolacom   konaní a zamietnutí sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie advokáta v dovolacom konaní.

Dovolací   súd   posúdil   prvé   dovolanie   sťažovateľa   ako   také,   ktoré   smeruje   proti takému rozhodnutiu (rozhodnutiu prvostupňového súdu), kde Občiansky súdny poriadok neupravuje funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie dovolania smerujúceho proti uzneseniu okresného súdu, a druhé dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu,   proti   ktorému   tento   mimoriadny   opravný   prostriedok   nie   je   prípustný. Na základe uvedeného konanie o prvom dovolaní zastavil a druhé dovolanie odmietol.V tejto   súvislosti   ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje za potrebné   uviesť,   že   otázka   posúdenia,   či   sú   splnené   podmienky   na uskutočnenie dovolacieho   konania,   patrí   zásadne   do   výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu, t. j. najvyššieho   súdu,   a nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale aj za dodržiavanie   práv   a slobôd   vyplývajúcich   z ústavy   alebo   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (I. ÚS 4/00),   preto   právomoc   ústavného   súdu   pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m. m.   II. ÚS 13/01)   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Právo   na   súdnu   ochranu   (ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie)   sa v občianskoprávnom   konaní   účinne   zaručuje   len   vtedy,   ak   sú   splnené   všetky   procesné podmienky,   za   splnenia   ktorých   občianskoprávny   súd   môže   konať   a rozhodnúť   o veci samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred   občianskoprávnym   súdom   vrátane dovolacieho   konania.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravuje   § 236   a nasl. OSP.   Podľa   § 236   ods. 1   OSP   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho   súdu,   pokiaľ   to   zákon   pripúšťa.   V rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) OSP. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 OSP.

Ústavný   súd   z tohto   hľadiska   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, ktorým konanie o prvom dovolaní zastavil a druhé dovolanie sťažovateľa odmietol. Nezistil pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu   v zákone.   Najvyšší   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   vo   vzťahu   k prvému dovolaniu uviedol:

„Podľa   § 236   ods. 1   O. s. p.   účastník   konania   môže   dovolaním   napadnúť   iba právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu.

Odvolacím súdom je krajský súd, ak rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého   stupňa   (§ 10   ods. 1   O. s. p.)   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   ak   rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu krajského súdu ako súdu prvého stupňa (§ 10 ods. 2 O. s. p.). Keďže   dovolanie   môže   byť   podané   len   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, Občiansky súdny poriadok ani neupravuje funkčnú príslušnosť na prejednanie dovolania smerujúceho   proti   uzneseniu   okresného   súdu.   Nedostatok   funkčnej   príslušnosti na prejednanie veci, inak patriacej do právomoci súdov, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky   konania,   ktoré   musí   mať   za   následok   zastavenie   dovolacieho   konania (§ 104 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243c O. s. p.).

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o dovolaní navrhovateľa (prvého dovolania) proti uzneseniu okresného súdu zastavil.“

Pokiaľ   ide   o   druhé   dovolanie,   najvyšší   súd   uviedol,   že „i   keď   dovolateľ   nie   je zastúpený advokátom a nemá právnické vzdelanie (v zmysle § 241 ods. 1 O. s. p. musí byť dovolateľ zastúpený advokátom,   pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám,   alebo jeho zamestnanec, člen, ktorý za neho koná), povaha tohto rozhodnutia vylučuje, aby v prípade (druhého) dovolania bolo možné nedostatok povinného zastúpenia považovať za dôvod pre zastavenie konania (§ 104 ods. 2 O. s. p.). V situácii, kedy predmetom dovolacieho konania má byť rozhodnutie, ktorým nebolo vyhovené žiadosti účastníka o ustanovenie mu zástupcu z   radov   advokátov,   by   trvanie   na   podmienke   povinného   zastúpenia   viedlo   k   popretiu vlastného cieľa, ktorý účastník podaním žiadosti sledoval a k popretiu zmyslu dovolacieho konania, v ktorom má byť záver o tom, že účastník nemá právo na ustanovenie mu zástupcu z radov advokátov, skúmaný.

Podľa   § 236   ods. 1   O. s. p.   dovolaním   možno   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci smeruje (druhé) dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie   odvolacieho   súdu   (§ 239   ods. 1   písm. a/   O. s. p.)   alebo   ak   odvolací   súd rozhodoval   vo   veci   postúpenia   návrhu   Súdnemu   dvoru   Európskych   spoločenstiev   na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Keďže   v   prípade   dovolateľom   napadnutého   uznesenia   ide   o   také   uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., nemožno prípustnosť tohto (druhého) dovolania vyvodiť z uvedených ustanovení.

So zreteľom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ § 237 O. s. p., teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdov, spôsobilosti účastníka, riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   o   prekážku   veci   právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi konať pred súdom a rozhodovania vylúčeným sudcom, či súdom nesprávne obsadeným. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však dovolacím súdom nebola zistená a nenamietal ju ani dovolateľ. Keďže procesná prípustnosť dovolania navrhovateľa proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 26. augusta 2010 sp. zn. 6 Co/287/2010, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého   stupňa   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   a   zamietnutí   žiadosti navrhovateľa o ustanovenie zástupcu pre dovolacie konanie, nevyplýva z § 239 O. s. p. ani z § 237 O. s. p.,   Najvyšší súd Slovenskej republiky toto   (druhé)   dovolanie   odmietol   ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).“.

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného konštatuje, že v dovolacom konaní nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutých uznesení, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania, ak zastavil konanie o prvom dovolaní a odmietol   druhé   dovolanie   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako   neprípustné.   Takýto postup   a rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne   umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatok   skutkových   a právnych   záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a možnosťou   porušenia   označených   práv   sťažovateľa   nie   je   taký   vzťah,   ktorý   by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

5.   K   namietanému   porušeniu   čl. 12   ods. 4   ústavy   a   § 2a   ods. 2 antidiskriminačného zákona

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).

Porušenie zásady   rovnosti   v právach podľa   čl. 12 ústavy   má charakter porušenia práva   v   zásade   iba   vtedy,   ak   je   spojené   zároveň   s   porušením   iného   základného   práva (m. m. PL. ÚS 14/98).

Pokiaľ   sťažovateľ   žiadal   o vyslovenie   porušenia   § 2a   ods. 2   antidiskriminačného zákona postupom   všeobecných   súdov, ústavný súd uvádza, že námietky porušenia tých práv, ktoré fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú zákony (napr. Občiansky súdny poriadok, antidiskriminačný zákon), nepreskúmava, ak namietané porušenie práva nemôže   zároveň   znamenať   aj   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   zaručených ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných slobodách. Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Ako už bolo uvedené, úloha ústavného súdu sa obmedzuje iba na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 165/02, I. ÚS 22/03, I. ÚS 53/03, I. ÚS 177/03, I. ÚS 215/03).

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   pre   namietané   porušenie základného práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   odmietol,   bolo potrebné tú   časť   sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 12 ods. 4 ústavy a § 2a ods. 2 antidiskriminačného zákona odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi v nej obsiahnutými nezaoberal (napr. žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011