znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 377/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   Č.,   N.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 168/2008 a jeho rozhodnutím zo 17. septembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Č. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2010 doručená   sťažnosť   L.   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 52 C 168/2008 a jeho rozhodnutím zo 17. septembra 2008.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   sťažovateľa   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 v spojení s § 50 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nebolo k nej pripojené splnomocnenie na zastupovanie   sťažovateľa   v   konaní   pred   ústavným   súdom   (§ 20   ods. 2   zákona o ústavnom   súde),   ústavný   súd   vyzval   sťažovateľa   prípisom   z 11.   augusta   2010,   aby nedostatky sťažnosti doplnil.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním označeným ako ,,Doplnenie sťažnosti“ doručeným ústavnému súdu 2. septembra 2010, avšak splnomocnenie na svoje zastupovanie v konaní pred ústavným súdom nepredložil.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol odporcom v konaní okresného súdu sp. zn. 52 C/168/2008, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o žalobe o zaplatenie pohľadávky s príslušenstvom. Toto konanie bolo právoplatne skončené rozsudkom č. k. 52 C/168/2008-32   zo   17.   septembra   2008,   ktorým   bol   sťažovateľ   zaviazaný   zaplatiť oprávnenému požadovanú pohľadávku a ktorý nadobudol právoplatnosť 16. októbra 2008 a vykonateľnosť 19. októbra 2008. V nadväznosti na nadobudnutie vykonateľnosti tohto rozhodnutia   na   základe   návrhu   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   č.   k.   Ex 893/08-1 z 10. novembra 2008 okresný súd 21. januára 2009 vydal exekútorovi poverenie na výkon exekúcie č. 5102*062 732. Exekútor upovedomil sťažovateľa o začatí exekučného konania 30. decembra 2008 upovedomením č. k. Ex 893/08-18 z 18. februára 2009, ktoré sťažovateľ prevzal 13. marca 2009. Exekučný príkaz č. k. Ex 893/08-18 z 18. februára 2009 prevzal sťažovateľ 25. novembra 2009.

Sťažovateľ sa návrhom z 20. apríla 2009 domáhal obnovy konania v konaní vedenom okresným   súdom   pod   sp.   zn.   52 C/168/2008.   Konanie   o obnovu   konania   sa   viedlo   na okresnom súde pod sp. zn. 16 C/92/2009. Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C/92/2009 z 3. novembra 2009 v znení opravného uznesenia č. k. 16 C/92/2007-19 z 5. januára 2010 nepovolil   obnovu   konania   z dôvodu   nezaplatenia súdneho   poplatku   sťažovateľom.   Toto uznesenie okresného súdu na základe sťažovateľom podaného odvolania potvrdil uznesením č.   k.   7 Co 128/2010-25   z 30. apríla 2010   Krajský   súd   v Bratislave;   sťažovateľ   toto uznesenie prevzal 18. júna 2010.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv v súvislosti s nedoručením mu rozsudku okresného súdu č. k. 52 C/168/2008-32 zo 17. septembra 2008 na adresu jeho trvalého pobytu v Spolkovej republike Nemecko, hoci podľa jeho názoru okresný súd a „polícia Bratislava II“ si nesplnili svoju zákonnú povinnosť pri doručovaní mu zásielok. Podľa jeho názoru   totižto   museli   vedieť,   že   sa   zdržiava   v Spolkovej   republike   Nemecko,   pretože v súdnom spise sa podľa jeho tvrdenia nachádzalo čestné vyhlásenie jeho bývalej manželky o informovaní   „polície“   o jeho   mieste   pobytu   či   inom   kontakte.   Sťažovateľ   tvrdí,   že o exekučnom titule sa dozvedel až po doručení informácie peňažného ústavu o blokácii jeho účtu.   Rovnako   tvrdí,   že   mu   nebol   doručený   rozsudok   č.   k.   52   C/168/2008-32 zo 17. septembra   2008,   preto   ho   nemôže   v sťažnosti   priložiť.   Svojou   „doplnenou“ sťažnosťou žiada jednak vysloviť porušenie svojich ústavných práv rozhodnutím okresného súdu, ako aj nariadiť okresnému súdu „obnovenie konania“ sp. zn. 52 C/168/08.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z princípu   subsidiarity   ako   jedného   zo   základných pojmových   znakov   právomoci ústavného súdu   podľa   čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom nemožno   využiť súčasne alebo pred   inými prostriedkami nápravy,   ktoré   má sťažovateľ k dispozícii,   ale   že   sťažnosť   je   prípustná   iba   vtedy,   ak   napriek   vyčerpaniu   všetkých prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv alebo slobôd sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 21/02).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená   samotné   podanie   oprávnenou   osobou,   ale až rozhodnutie   o ňom   príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05).

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že pokiaľ je možná a dostupná účinná   právna   ochrana   základných   práv   a slobôd   sťažovateľa   v odvolacom   konaní,   je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci.

Podľa   § 201   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   účastník   môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Z citovaného § 201 OSP vyplýva, že sťažovateľ mal možnosť proti napadnutému rozsudku   okresného   súdu   využiť   odvolanie   ako   účinný   prostriedok   nápravy.   V rámci odvolacieho   konania   môže   sťažovateľ   namietať   aj   procesný   postup   okresného   súdu predchádzajúci   vydaniu   označeného   rozsudku,   ktorým   malo   dôjsť   k porušeniu   jeho označených práv.  

Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nie je za daných okolností vo vzťahu k namietanému prvostupňovému konaniu daná právomoc ústavného súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľa bolo už bez právneho významu zaoberať sa jeho ostatnými   návrhmi   uplatnenými   v jeho   sťažnosti   (napr.   žiadosť   o ustanovenie   advokáta, zrušenie napadnutého rozsudku okresného súdu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010