znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 377/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 6 Co/451/06-86   z 13.   marca   2008   v spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 81/2008 z 25. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2009 doručená sťažnosť M. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   6 Co/451/06-86   z 13. marca   2008   v spojení   s   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 81/2008 z 25. júna 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «Konaním,   ktorým   došlo   k porušeniu   základných   práv   sťažovateľov,   je   vydanie Rozsudku NS SR sp. zn. 1 Cdo 81/2008 zo dňa 25. 06. 2008, ktorým dovolací súd dovolanie sťažovateľa zamietol bez toho, aby rozhodol o celej prejednávanej veci a bez náležitého odôvodnenia   základného   dôvodu   dovolania   a vydanie   Rozsudku   Krajským   súdom v Bratislave č. k. 6 Co/451/2006-86 zo dňa 13. 03. 2008, ktorým bolo zmenené rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby sa súd vyporiadal s rozpormi, ktoré v konaní zistil a tieto vyložil vo svojom odôvodnení, v dôsledku čoho toto rozhodnutie trpí inou vadou konania, ktorá mala negatívny vplyv na správnosť následného právneho posúdenia veci.

Sťažovateľ   ako   navrhovateľ   a bývalý   zamestnanec   inicioval   žalobu   o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru voči odporcovi spoločnosti J. B. – S, s. r. o.,... bývalému zamestnávateľovi (ďalej len „odporca“) dňa 27. 07. 2004. Uvedené konanie bolo vedené   pred   Okresným   súdom   Bratislava   II.   pod   číslom   konania   16 C 198/04,   pričom prvostupňový súd uznal dôvodnosť žaloby medzitýmnym rozsudkom. Na odvolanie odporcu bola vec postúpená odvolaciemu, Krajskému súdu v Bratislave, ktorý viedol konanie pod číslom 6 Co 451/06. Odvolací súd zmenil rozhodnutie prvostupňového súdu tak, že žalobu zamietol z dôvodu zmeškania lehoty na jej podanie a priznal trovy konania odporcovi. Sťažovateľ podal voči rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie, nakoľko mal za to, že pri rozhodovaní odvolacieho, Krajského súdu v Bratislave, došlo k pochybeniam, ktoré v konečnom   dôsledku   viedli   k nesprávnemu   rozhodnutiu.   Tieto   skutočnosti   vo   svojom dovolaní namietal, a to predovšetkým:

a)   nevysporiadanie   sa   odvolacieho   súdu   s rozpormi   vo   výpovediach   zaujatých svedkov na strane odporcu, ktoré boli priam protichodné pri výpovedi pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom, a to napriek tomu, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa s taxatívne určenými výnimkami, keď odvolací súd vykoná nové dokazovanie,

b) strohé konštatovanie, že sťažovateľ zmeškal lehotu na podanie žaloby, ktoré bolo založené na zmenených výpovediach a domnienkach zaujatých svedkov na strane odporcu bez toho, aby odvolací súd vyhodnotil zistené rozpory a uviedol svoj právny názor na tieto zistenia v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorých riadne vyhodnotenie by viedlo k zisteniu, že sťažovateľ podal žalobu včas,

c) nedôsledné vyhodnotenie všetkých dôkazov jednotlivo aj v ich vzájomnej súvislosti, ktoré sú pri formálnom logickom výklade vo vzájomnom rozpore,

d)   v dôsledku   zmenených   výpovedí   svedkov   na   strane   odporcu   došlo   k zrejmému rozporu medzi týmito účelovými tvrdeniami odporcu a konaním odporcu pri doručovaní okamžitého skončenia pracovného pomeru (viď ust.   § 38 ods.   4 druhá veta Zákonníka práce,   podľa   ktorého   nie   je   potrebné   vykonávať   doručovanie   duplicitne,   keďže   účinky doručenia nastávajú aj v prípade odmietnutia prijatia zásielky),

e)   v dôsledku   vyššie   uvedených   skutočností   pretrvávajú   negatívne   dôsledky neplatného   skončenia   pracovného   pomeru   na   ujmu   sťažovateľa,   a to   napriek právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   aj   dovolacieho   súdu,   ktorým   zákon   ukladá povinnosť spravodlivo a v súlade so zákonom o prejednávaných veciach rozhodnúť, keďže týmito napadnutými rozhodnutiami boli porušené práva sťažovateľa, pričom tento stav trvá dosiaľ.

Sťažovateľ   svoje   dovolanie   zdôvodnil   tým,   že   konanie   pred   odvolacím   súdom   je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, ktorú sťažovateľ videl najmä v rozporoch skutkových zistení súdu prvého a odvolacieho, pričom sám odvolací súd sa týmito rôznymi skutkovými zisteniami vôbec nezaoberal a nevyhodnotil tieto odlišné zistenia založené na zmenených výpovediach tých istých osôb, a zároveň z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom   posúdení   podľa   §   241   ods.   2   OSP,   ku   ktorému   došlo   tým,   že   nesprávne interpretoval   použitý   právny   predpis,   nakoľko   na   základe   neúplne   zistených   skutkových okolností vyvodil nesprávne právne závery najmä tým, že sa nezaoberal dôvodom, prečo odporca opakovane doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru, keď mal údajne toto   doručenie   vykonať   už   skôr,   keďže   odmietnutím   prijatia   písomnosti   automaticky   zo zákona nastali účinky doručenia.

NS   SR   sa   pri   rozhodovaní   o dovolaní   s predmetom   dovolania   v celom   rozsahu nevysporiadal. Naopak, v rozpore so skutočnosťou porušovateľ ako dovolací súd vo svojom Rozsudku č. 1 Cdo 81/2008 zo dňa 25. 06. 2009 uvádza, že sťažovateľ inú vadu konania v dovolaní nenamietal (str. 4), pričom dovolací súd navyše tvrdí, že jej existenciu z obsahu spisu ani sám nezistil.

Základným   a hlavným dovolacím dôvodom sťažovateľa   boli práve   protirečiace si tvrdenia zaujatých svedkov na strane odporcu, tých istých osôb, na ktorých odvolací súd založil svoje nesprávne rozhodnutie... odvolací súd (sa) žiadnym spôsobom nevysporiadal s logickým   rozporom   jednotlivých   dôkazných   prostriedkov   z hľadiska   ich   závažnosti, pravdivosti a vierohodnosti.

Sťažovateľ má za to, že súd musí svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť tak, aby toto bolo preskúmateľné. Predovšetkým je povinný uviesť, ktoré skutočnosti má za preukázané, o ktoré dôkazy opiera svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú....

Sťažovateľ má rovnako za to, že porušovateľ bol zo svojej pozície dovolacieho súdu, s poukazom   na   dôvody   dovolania   v súlade   s ust.   §   242   OSP,   povinný   vysporiadať   sa s dôvodmi dovolania a rovnako bol povinný zaujať stanovisko k procesnému pochybeniu odvolacieho súdu spočívajúcom v nedostatočnom vyhodnotení dôkazov, ktoré dosiaľ ostalo bez akéhokoľvek právneho stanoviska súdu, čo sťažovateľ vyhodnotil ako inú vadu konania pred odvolacím súdom....

Napádaným   procesným   nedostatkom   odvolacieho   súdu...   sa   porušovateľ   ako dovolací súd vôbec nevenoval, hoci šlo o základný dôvod dovolania sťažovateľa. Vzhľadom k tomu nie je sťažovateľovi zrejmé, o čom vlastne porušovateľ ako dovolací súd v konaní o jeho dovolaní rozhodol. V celom odôvodnení rozhodnutia dovolacieho súdu nie je jediná zmienka o vyriešení dôvodu, pre ktorý bolo dovolanie sťažovateľom podané – nevysvetlené rozpory v skutkových zisteniach a nevysvetlené právne úvahy odvolacieho súdu, prečo sa priklonil   k účelovo   zmeneným   dôkazným   prostriedkom   na   strane   odporcu,   a to   napriek tomu, že dovolací súd je rozsahom dovolania a dôvodmi dovolania viazaný.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2.   Základné   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   v spojení   s čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 81/2008 zo dňa 25. 06. 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 451/06-86 zo dňa 13. 03. 2008 porušené boli.

3. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/451/06-86 zo dňa 13. 03. 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 81/2008 zo dňa 25. 06. 2009 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

1. Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co/451/06-86 z 13. marca 2008, ktorým krajský súd   ako   súd   odvolací   na   základe   odvolania   žalovaného   zmenil   napadnutý   rozsudok Okresného   súdu   Bratislava   II.   č.   k.   16   C   198/04-48   z 28.   júna   2006   tak,   že   žalobu sťažovateľa zamietol.

Ústavný súd pripomína, že podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd (čl. 127 ods. 1 ústavy), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   dohovoru   tak,   ako   to   tvrdí   v sťažnosti,   a či   je   potrebné   zrušovať napadnuté rozhodnutie alebo rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal dovolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu na najvyššom súde sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil žiadny ústavný dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl.   127   ods.   1   ústavy,   a preto   aplikujúc   tento   článok   ústavy   a   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 451/06 z 13. marca 2008 pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 81/2008 z 25. júna 2009, ktorým tento súd dovolanie sťažovateľa odmietol ako nedôvodné.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo   spravodlivé,   a   nie   je   v zásade   oprávnený   a povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka   konania   dožadovať   sa   toho,   aby   všeobecné   súdy   preberali   alebo   sa   riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.   ÚS   251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz   Torija   proti   Španielsku   z 9. decembra   1994,   séria   A,   č.   288).   Znamená   to,   že odôvodnenie rozhodnutia   nemusí dať odpoveď   na každú   poznámku, pripomienku   alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľa, podané na základe § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s ustanovením § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, okrem iného uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho   pojednávania   (§   243a   ods.   1   O.   s.   p.)   preskúmal   napadnutý   rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.“

K pochybeniam   krajského   súdu,   ktoré   mali   viesť   k nesprávnemu   rozhodnutiu (v dovolaní proti rozsudku odvolacieho súdu prevzaté na s. 2 rozsudku najvyššieho súdu; v sťažnosti sťažovateľa označené ako a/ až e/) najvyšší súd ako dovolací súd uviedol, že krajský súd zistil, že „...po doplnení dokazovania výsluchom svedkov Ľ. B. a M. P. z ich výpovedí   vyplýva,   že   na   rokovaní   so   žalobcom,   ktoré   prebehlo   21. mája   2004   v sídle žalovaného v B., bola žalobcovi ponúknutá možnosť skončiť pracovný pomer u žalovaného dohodou, a keďže žalobca túto možnosť odmietol, bolo mu doručované okamžité skončenie pracovného pomeru z 21. mája 2004 podpísané konateľom žalovaného J. S...“, a súčasne vyhodnotil vykonané dokazovanie.

Na   námietku   sťažovateľa,   že   konanie   pred   odvolacím   súdom   je   postihnuté   inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP, a na tvrdenie, že dovolací súd uvádza, že „sťažovateľ inú vadu konania nenamietal (s. 3), pričom dovolací súd navyše tvrdí, že jej existenciu z obsahu spisu ani sám nezistil“, najvyšší súd ako dovolací súd reagoval v rozsudku takto:

„V   zmysle   ustanovenia   §   241   ods.   2   O.   s.   p.   môže   byť   dovolanie   podané   iba z dôvodov, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O. s. p., b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci.   Dovolací   súd   je   viazaný   nielen   rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O. s. p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci. Dovolacie   dôvody   pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných   vád   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.,   zaoberal   sa   dovolací   súd   predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania,   na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej   základom   je   porušenie   procesných   ustanovení   upravujúcich   postup   súdu v občianskom súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a ani dovolací súd jej existenciu z obsahu spisu nezistil.“

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul svoj právny názor takto: „Skutkové zistenia potrebné pre posúdenie žaloby o určenie neplatnosti okamžitého skončenia   pracovného   pomeru,   z ktorých   vychádzal   odvolací   súd   pri   rozhodovaní,   sú v prejednávanej veci postačujúce aj pre rozhodnutie dovolacieho súdu. Vyplýva z nich, že 21.   mája   2004   sa   uskutočnilo   v   sídle   žalovaného   rokovanie   so   žalobcom,   predmetom ktorého bolo skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Nakoľko k dohode o skončení pracovného   pomeru   medzi   účastníkmi   nedošlo,   žalovaný   doručoval   žalobcovi   na   tomto rokovaní   okamžité   skončenie   pracovného   pomeru   vopred   pripravené   a podpísané   v P. konateľom spoločnosti   žalovaného J.   S.,   ktoré na   predmetné   rokovanie   do B.   priniesol v konaní   vypočutý   svedok   M.   P.   Žalobca   však   prijatie   tejto   písomnosti   odmietol a z rokovania odišiel (ušiel). Znamená to teda (ako to uvádza aj odvolací súd v odôvodnení svojho   rozhodnutia),   že   týmto   dňom,   t.   j.   21.   mája   2004   nastali   účinky   doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru žalobcovi (§ 38 ods. 4 veta druhá Zákonníka práce) a súčasne mu začala plynúť zákonná dvojmesačná lehota na uplatnenie neplatnosti tohto skončenia pracovného pomeru (§ 77 Zákonníka práce), ktorej posledným dňom bol 21.   júl   2004,   a to   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   po   doručovaní   okamžitého   skončenia pracovného pomeru žalobcovi pri osobnom rokovaní 21. mája 2004 mu žalovaný následne tento písomný rozväzovací prejav doručoval (nadbytočne) poštou (23. júna 2004). Ak teda žalobca podal predmetnú žalobu   na   súd až   19.   augusta 2004,   záver odvolacieho súdu o oneskorenom podaní žaloby je správny a jej zamietnutie z toho dôvodu bolo správne Preto dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).“

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým dovolanie sťažovateľa zamietol a ktorý sťažovateľ napadol, vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal námietkami sťažovateľa. Vyjadril   sa   k nim   a svoje   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil.   Jeho závery   uvedené   v odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   preto   nemožno   považovať   za neodôvodnené   a   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje (v sťažnosti uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v dovolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia   ústavný   súd poukazuje na svoj   ustálený právny názor,   podľa ktorého   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   resp.   právo   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   dohovoru   neznačí   právo   na   úspech   v konaní   pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II.   ÚS   4/94,   mutatis   mutandis   I.   ÚS   8/96, II. ÚS 3/97).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Z čiastkových   záverov   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   označených   práv sťažovateľa vyplynulo, že ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa ako celok.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009