znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 377/08-51

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.   (...),   t. č.   vo výkone   väzby,   ktorou   namieta porušenie   svojich   bližšie   neoznačených   základných   práv   a slobôd   postupom   Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 355/2006 a v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 196/2007 a jeho uznesením zo 14. decembra 2007, ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 To 1/08, 5 To 2/08, 5 To 3/08 z 8. januára 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. januára 2008 doručené podanie J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) označené ako „Ústavná sťažnosť pre porušenie zákona“ doplnené podaniami doručenými 28. januára 2008, 11. februára 2008, 16. apríla 2008, 21. apríla 2008 a 3. septembra 2008. Z obsahu podania ústavný súd vyvodil, že   zámerom   sťažovateľa   bolo   podať   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) proti porušeniu jeho bližšie neoznačených základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 196/2007 a jeho uznesením zo 14. decembra 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   5 To 1/08,   5 To 2/08,   5 To 3/08   z 8. januára   2008   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Keďže sťažnosť v predloženom znení neobsahovala náležitosti predpísané zákonom Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ústavný súd v prípise z 27. februára 2008 poučil sťažovateľa, aké náležitosti má sťažnosť obsahovať, a vyzval ho, aby v lehote 30 dní od   doručenia   výzvy   svoju   sťažnosť   doplnil   o chýbajúce   náležitosti,   pričom   ho   zároveň upozornil, že ak svoju sťažnosť v určenej lehote nedoplní, môže to spôsobiť odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ na výzvu ústavného súdu reagoval podaním doručeným ústavnému súdu 28. marca 2008, avšak sťažnosť dostačujúcim spôsobom nedoplnil.

Ústavný   súd   si   na   preskúmanie   opodstatnenosti   sťažnosti   sťažovateľa   vyžiadal od okresného súdu fotokópiu relevantnej časti spisového materiálu vzťahujúceho sa na vec.

Zo   sťažnosti,   jej   doplnení   a z   okresným   súdom   predloženej   relevantnej   časti spisového materiálu ústavný súd zistil tieto skutočnosti:

1. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením sudcu pre prípravné konanie okresného súdu sp. zn. 0 Tp 355/2006 zo 17. augusta 2006 z dôvodov v § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a uznesením z 9. novembra 2007 boli rozšírené dôvody väzby o dôvod podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Väzba začala sťažovateľovi plynúť 15. augusta 2006 o 8.10 h.

2. Uznesením sudcu   pre prípravné konanie okresného súdu   sp. zn. 0 Tp 355/2006 z 29. januára 2007 bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby 10. augusta 2007. Sťažnosť   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   bola   krajským   súdom   13.   februára   2007 zamietnutá.

3. Uznesením sudcu   pre prípravné konanie okresného súdu   sp. zn. 0 Tp 355/2006 z 12. júla 2007 bola sťažovateľovi predĺžená lehota trvania väzby do 15. decembra 2007. Sťažnosť   sťažovateľa   proti   tomuto   uzneseniu   bola   krajským   súdom   7.   augusta   2007 zamietnutá.

4. Dňa 5. decembra 2007 podal prokurátor Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“   alebo   „prokurátor   krajskej   prokuratúry“)   obžalobu na sťažovateľa pre pokračujúci zločin úverového podvodu podľa § 222 ods. 1 a 4 Trestného zákona sčasti v štádiu pokusu, za pokus trestného činu úverového podvodu podľa § 8 ods. 1 a § 250a ods. 1 a 3 Trestného poriadku účinného do 1. januára 2006 a v spolupáchateľstve za obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 20 k § 213 ods. 1 a 4 Trestného zákona.

5. Okresný   súd   14.   decembra   2007   vypočul   sťažovateľa   k dôvodom   väzby a na neverejnom zasadnutí rozhodol, že sťažovateľa ponecháva ďalej vo väzbe. Sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu bola krajským súdom 8. januára 2008 zamietnutá.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatoval, že jeho sťažnosť ani po doplnení napriek poučeniu ústavného súdu neobsahuje všetky náležitosti predpísané   zákonom   o ústavnom   súde,   keďže   neobsahuje najmä označenie   konkrétnych základných práv a slobôd sťažovateľa, ktoré mali byť označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu porušené, a zároveň neobsahuje kvalifikovaný návrh na rozhodnutie (petit), na základe ktorého by ústavný súd mohol vo veci rozhodnúť. Ústavný súd upozornil sťažovateľa, že ak požadovaným spôsobom nedoplní svoju sťažnosť, môže byť odmietnutá pri jej predbežnom prerokovaní. Keďže sťažovateľ svoju sťažnosť požadovaným spôsobom nedoplnil,   zakladá to dôvod   na   odmietnutie   jeho   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom, ústavný súd sa neuspokojil so svojím záverom, že sťažnosť ani po doplnení   neobsahuje   všetky   náležitosti   predpísané   zákonom   o ústavnom   súde, a preskúmaval na základe dokumentácie predloženej okresným súdom   aj ďalšie dôvody na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa zohľadňujúc pritom svoju stabilizovanú judikatúru, podľa   ktorej   môže   podľa   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 30   a § 138 Občianskeho súdneho poriadku ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu,   advokáta,   ak   taká   osoba   o to požiada,   ak to odôvodňujú   jej   pomery   a nejde o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady na ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   musia   byť   splnené súčasne.   Ak   hoci   len   jeden   z   týchto   predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti o ustanovenie   právneho   zástupcu   vyhovieť   (napr.   IV. ÚS 168/07,   III. ÚS 243/07, I. ÚS 168/07).

Sťažnosť   sťažovateľa   doplnená   viacerými   podaniami   je   značne   obsiahla, neprehľadná   a sťažovateľ   v nej   uvádza   celý   rad   námietok,   ktoré   v rôznych   obmenách opakuje a ktoré možno zhrnúť takto:

Podstatou námietok sťažovateľa voči okresnému súdu je skutočnosť, že „obdobie od 5. 12. 2007   do   minimálne   14. 12. 07   kedy   sa   rozhodlo   o mojej   väzbe   je   absolútne nezákonný úsek v ktorom ma orgány činné v trestnom konaní držali vo väzbe“.

Podľa sťažovateľa „väzba ktorá plynula z prípravného konania do určitého dátumu je   po   podaní   obžaloby   pred   týmto   dátumom   nezákonná   v prípade,   že   súd   okamžite   po podaní   obžaloby   o ďalšom   trvaní   väzby   nerozhodol“.   Preto   je   podľa   jeho   názoru   aj napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti prvostupňovému rozhodnutiu o jeho ponechaní vo väzbe, nezákonné.

Ďalej   sťažovateľ   namieta,   že   o jeho   väzbe „v   celom   prípravnom   konaní   ako   aj po podaní obžaloby rozhoduje nepríslušný súd“, ako aj nepríslušný prokurátor (prokurátor krajskej prokuratúry, pozn.).

Keďže   všetky   rozhodnutia   o väzbe   (o   vzatí   do   väzby,   o zmene   dôvodu   väzby, o predĺžení lehoty trvania väzby) boli podľa sťažovateľa vydané „iným ako príslušných súdom“, považuje sťažovateľ svoju väzbu za nezákonnú a žiada, aby bol ihneď prepustený z väzby na slobodu.

1.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   0 Tp 355/2006   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 2 T 196/2007 a jeho uznesením zo 14. decembra 2007

Z čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto   ochrany   a predtým,   ako   podá   sťažnosť   ústavnému   súdu,   požiadať   o ochranu   ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

1.1 Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že všetky rozhodnutia o väzbe vydané v jeho trestnej veci sú nezákonné, pretože boli vydané „iným ako príslušných súdom“. Podľa jeho názoru došlo ku spáchaniu skutkov aj v obvode Okresného súdu Banská Bystrica, a preto mal byť miestne príslušný tento okresný súd.

Sťažovateľ   už   v žiadosti   o prepustenie   z väzby   doručenej   krajskej   prokuratúre 12. decembra   2007   namietal „nepríslušný   súd“ a žiadal   aj   z toho   dôvodu   prepustiť na slobodu.

Okresný   súd   sa   v   napadnutom   uznesení   vysporiadal   s uvedenou   námietkou sťažovateľa, a to, že „je daná príslušnosť Okresného súdu Zvolen podľa § 17 ods. 1, 2 Tr. poriadku. Takisto úkony pred začatím trestného stíhania alebo v prípravnom konaní je príslušný vykonávať súd, ktorý by bol príslušný na podanie obžaloby. Ak je takých súdov viac, úkony vykonáva súd, v obvode ktorého je činný prokurátor, ktorý podal príslušný návrh (§24 ods. 1 Tr. poriadku). Súd je preto toho názoru, že príslušnosť okresného súdu konať vo veci bola daná ako v prípravnom konaní tak aj v konaní pred súdom.“. Obsahom napadnutého uznesenia okresného súdu je aj konštatovanie, že „s poukazom na § 6 ods. 1 Zákona č. 153/2001 o prokuratúre nadriadený prokurátor je oprávnený vykonať aj úkony podriadeného   prokurátora...   Toto   ustanovenie   odkazuje   na   54   ods. 1   písm. e   Zákona o prokuratúre podľa ktorého je nadriadeným prokurátorom okresného prokurátora krajský prokurátor.“.

Sťažovateľ   aj   v sťažnosti   proti   namietanému   uzneseniu   okresného   súdu   uviedol námietky   týkajúce   sa   „nepríslušného   súdu“   a   „nepríslušného   prokurátora“.   Krajský   súd uznesením   sp. zn.   5 To 1/08,   5 To 2/08,   5 To 3/08   z   8.   januára   2008   prerokoval   túto sťažnosť a poukazujúc na odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu, ktoré si v celom rozsahu osvojil, sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   na konanie   o   sťažnosti   v časti,   v ktorej   sťažovateľ namieta porušenie bližšie neoznačených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 355/2006, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná iba   vtedy,   ak   o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Právomoc ústavného   súdu   je   preto   v   týchto   prípadoch   subsidiárna.   O ochrane   práv   sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, vo vzťahu ku konaniu okresného súdu, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť, rozhodoval v druhom stupni krajský súd. Vzhľadom na uvedenú zásadu subsidiarity   preto   nie   je   v právomoci   ústavného   súdu   preskúmať   označené   konanie okresného   súdu,   a preto   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2 ústavného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

1.2 Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie okresného súdu, ktorým bolo rozhodnuté, že jeho väzba trvá ďalej, je nezákonné, čo odôvodňuje tým, že „väzba ktorá plynula z prípravného konania do určitého dátumu je po podaní obžaloby pred týmto dátumom nezákonná v prípade, že súd okamžite po podaní obžaloby o ďalšom trvaní väzby nerozhodol“. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa konštatoval, že   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   a konaniu,   ktoré   predchádzalo   jeho vydaniu,   mohol   sťažovateľ   podať   sťažnosť   podľa   § 83   ods. 1   Trestného   poriadku (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený rozhodnúť krajský súd.

Preto ústavný súd tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich bližšie neoznačených práv postupom okresného súdu v označenom konaní a napadnutým uznesením okresného súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 5 To 1/08, 5 To 2/08, 5 To 3/08 z 8. januára 2008

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď   sa   sťažovateľ   mohol   o   opatrení   alebo   o inom   zásahu   dozvedieť,   pričom   zákon o ústavnom   súde   neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 75/04, I. ÚS 314/08).

Z podania   sťažovateľa doručeného ústavnému   súdu   16.   apríla   2008   odovzdaného na poštovú   prepravu   4.   apríla   2008 možno   vyvodiť,   že   rozšíril   svoju   sťažnosť aj o napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bola   zamietnutá   jeho   sťažnosť   proti uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   bolo   rozhodnuté,   že   sa   sťažovateľ   ponecháva   ďalej vo väzbe.   Predmetné   uznesenie   krajského   súdu   bolo   podľa   zistení   ústavného   súdu sťažovateľovi doručené 17. januára 2008.

Z uvedených   skutočností   nepochybne   vyplýva,   že   sťažovateľ   napadol   uznesenie krajského súdu zjavne po uplynutí zákonnej dvojmesačnej lehote vyplývajúcej z § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažovateľa   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   o jej   odmietnutí,   a to v časti namietajúcej porušenie jeho bližšie neoznačených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod sp. zn. 0 Tp 355/2006, ako aj napadnutým uznesením okresného súdu z dôvodu nedostatku svojej právomoci, a v časti namietajúcej porušenie jeho bližšie neoznačených práv napadnutým uznesením krajského z dôvodu oneskorenosti.

Nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   rozhodnutie   o tejto   sťažnosti   ani nesplnenie podmienky jej podania v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde   nemožno   odstrániť,   preto   bolo   už   bez   právneho   významu   vyzvať   sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho sťažnosti (najmä na označenie základných ľudských práv a slobôd, porušenie ktorých namieta).

O žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom ústavný súd už nerozhodoval, pretože z jeho už uvedených záverov vyplynulo, že v danom prípade ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti,   čím   sťažovateľ   nesplnil   jeden   zo   základných   predpokladov   potrebných na vyhovenie takejto žiadosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008