znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 376/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23498/2013, sp. zn. Rvp 23499/2013 a sp. zn. Rvp 23500/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici sp. zn. 23 NcC 252/2012 z 5. novembra 2013, sp. zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 7. februára 2013, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 23498/2013, sp. zn. Rvp 23499/2013 a sp. zn. Rvp 23500/2013 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23498/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 19. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 NcC 252/2012 z 5. novembra 2013, sp. zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 7. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka doručila Okresnému súdu Žiar nad Hronom a Okresnému   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresné   súdy“)   žaloby   o   náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktorými sa proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, domáha svojich nárokov podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „žaloby o náhradu škody“). Ku   vzniku   škody   malo   podľa   nej   dôjsť   kontinuálnym   a   zásadným   zásahom   do   jej základných práv, najmä práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v exekučných konaniach vedených okresnými súdmi, ktorých účastníkom bola sťažovateľka (oprávnená, pozn.).

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   poukazuje   predovšetkým   na   skutočnosť,   že   práve nesprávny úradný postup okresných súdov poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody okresnými súdmi, ktoré sú zároveň podľa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto vecí.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala „už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Žiar nad Hronom a Okresného súdu Rimavská Sobota sú   vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci   vzhľadom   na   ich   pomer   k   veci a k účastníkovi   konania   (námietka   zaujatosti   z   objektívneho   pohľadu)“. V   rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť, že okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánmi súdnej moci, ktoré budú o tejto škode rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo debet esse iudex in propria causa,   a   taktiež   poukázala   na   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky nesprávne, spôsobujúce zásah do jej práv, konkrétne:

«- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.»

Sťažovateľka v rámci svojej argumentácie poukázala na právne závery obsiahnuté v judikatúre   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   283/09,   III.   ÚS   116/06,   II.   ÚS   336/09, III. ÚS 47/05, III. ÚS 71/97, I. ÚS 46/05, IV. ÚS 345/09), ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25. 2. 1997, odsek 73; rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. 12. 2005).

V   predmetných   konaniach   vedených   okresnými   súdmi   bude   podľa   sťažovateľky nevyhnutné   na   základe   vykonaného   dokazovania   posúdiť,   či   a   akým   spôsobom   došlo k uskutočneniu   nesprávneho   úradného   postupu,   pričom   pri   danom   právnom   stave   budú takéto   posudzovanie   uskutočňovať   súdy,   ktoré   nesprávny   úradný   postup   vykonali a spôsobili   ním   škodu   žalobcovi.   V   tomto   prípade   preto   existuje   legitímny   dôvod pochybovať o nestrannosti okresných súdov, ako aj nestrannosti sudcov týchto súdov, a to najmä preto, že:

„a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie, kedy   boli   do   hodnoteného   úradného   postupu   zapájaní   všetci   zamestnanci   súdu.   Preto rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci administratívy   okresného   súdu,   ktorý   nesprávny   úradný   postup   uskutočnil.   V   prípade nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii, kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné rozumne   predpokladať,   že   výpovede   budú   objektívne   pravdivé,   pretože   sudca   bude vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci. Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne tento   kolega   bude   vykonávať   dôkaz   listinou   z   jeho   súdneho   spisu   (alebo   súdneho oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie nemožno   predpokladať.   Nemožno   tiež   predpokladať   spravodlivé zadovažovanie   listín zo súdneho oddelenia.

c)   Otázky,   ktoré   by   museli   v   súvislosti   s   posudzovaním   nesprávneho   úradného postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov rovnakého   druhu   prebiehajúcich   na   tom   istom   súde.   V   takomto   prípade   nemožno predpokladať   zdanie   spravodlivého   výkonu   súdnej   moci.   Sudcovia   by   opäť   mali   nutne v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.

d) Súd musí byť inter alia nezávislý od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd Žiar nad Hronom, (resp. Okresný súd Rimavská Sobota) a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   ktorý   obhajuje   postupy   sudcu a zamestnancov   Okresného   súdu   Žiar   nad   Hronom,   (resp.   Okresného   súdu   Rimavská Sobota) aby tak dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Žiar nad Hronom, (resp. Okresného súdu Rimavská Sobota) a škoda nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislý od žalovaného ako strany v spore. Navyše ak podľa úpravy   regresnej   náhrady   v   zmysle   ust.   §   21   a   nasl.   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   bude Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tým,   kto   bude   uplatňovať   regresnú náhradu   voči   súdu   a   následne   súd   bude   povinný   uplatňovať   regresnú   náhradu   voči zodpovednej osobe,   teda   sudcovi.   Sudca má   záujem na   tom,   aby   žalovaný bol   v spore úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom, zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich regresnému   postihu.   Predsudky   tohto   druhu   spochybňujú   naplnenie   požiadavky nestrannosti.“

Podľa   sťažovateľky   objektívna   skutočnosť   spočívajúca   v   tom,   že   jej   žaloby o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním sudcov okresných súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých okresných súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“, vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresných súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave,   Krajský   súd   v   Nitre   a   Krajský   súd   v   Prešove   dospeli   vo   viacerých   svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich napadnutých uzneseniach.

Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých uzneseniach dostatočne nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania predmetných vecí, ktorými sú:

„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj z   právneho   záujmu   sudcu   na   prejednávanej   veci,   pretože   môže   byť   rozhodnutím   súdu priamo dotknutý vo svojich právach;

b)   nutnosť   vylúčenia   sudcu,   ktorý   získal   o   veci   poznatky   iným   spôsobom,   než z dokazovania na konaní;

c) ekonomickú závislosť.“

Podľa sťažovateľky „sťažovateľ netvrdí a nikdy netvrdil, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí vydali touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie... boli v jeho veci zaujatí. O napadnutom uznesení Krajského súdu v Banskej Bystrici... nerozhodoval vylúčený sudca (vylúčení sudcovia)! Dokonca ani na Okresnom súde Žiar nad Hronom, (resp. Okresnom súdu Rimavská Sobota) nerozhodoval vylúčený sudca, pretože jediným ním uskutočneným   úkonom   (ktorému   predchádzalo   jeho   rozhodnutie)   bolo   oznámenie predsedovi súdu podľa ust. § 15 ods. 1 OSP, teda splnenie zákonom definovanej povinnosti slúžiacej na zabezpečenie spravodlivosti v občianskom súdnom konaní. V danej veci nie je možné nastoliť nápravu porušených práv podaním dovolania z dôvodu podľa ust. §237 písm.   g)   OSP   (dovolanie   nie   je   prípustné)!   Dovolanie   nie   je   prípustné   ani   z   iných všeobecných dôvodov...“.

V tejto súvislosti   sťažovateľka poukázala na konania ústavného súdu vo veciach vedených pod sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. III. ÚS 24/05 a sp. zn. III. ÚS 74/2011, v ktorých tento preskúmaval rozhodnutia súdov o zaujatosti sudcov. Sťažovateľka taktiež poukázala na   odôvodnenie   publikovaného   uznesenia   (40/1998   ZSP)   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 20/97, v ktorom tento súd vyslovil: ,,Na   prejednanie   opravného   prostriedku   (odvolania   či   dovolania)   proti   rozhodnutiu nadriadeného súdu, ktorým tento rozhodoval o vylúčení sudcov príslušného súdu, nie je daná príslušnosť žiadneho súdu. Preto Najvyšší súd v takomto prípade konanie o opravnom prostriedku zastaví (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.).“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva „v právnom štáte jednoznačný záver, že vo   veci   je   daná   právomoc   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   rozhodnúť   o   podanej ústavnej sťažnosti, pričom vzhľadom k existencii viac ako 10.000 pozitívnych rozhodnutí krajských   súdov   Slovenskej   republiky,   ktoré   predložil   sťažovateľ   ústavnému   súdu   ako dôkazy   v   konaní   a   ktoré   svedčia   o   jednoznačnej   potrebe   vylúčiť   okresné   súdy z prejednávania a rozhodovania vecí s predmetom náhrady škody, neostáva nič iné, len zo strany ústavného súdu vyhovieť princípu legality a princípu právnej istoty a rozhodnúť podľa predloženého petitu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví, že uzneseniami krajského súdu sp. zn. 23 NcC 252/2012 z 5. novembra 2013, sp. zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 7. februára 2013 (ďalej aj „predmetné uznesenia krajského súdu“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, citované uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“) „vydal   dočasné   opatrenie,   ktorým   rozhodne   o   odklade vykonateľnosti“ predmetných uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 23498/2013, sp. zn. 23499/2013 a sp. zn. Rvp 23500/2013, z ktorých   vyplýva ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a charakter   rozhodnutí   krajského   súdu,   proti   ktorému   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   to   môže ústavný súd sťažnosť predbežne prerokovať, resp. následne o nej rozhodnúť len z hľadiska toho, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého   označil   za porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým   v   situácii,   keď   je sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m.   II.   ÚS   19/05,   III.   ÚS   2/05, IV. ÚS 287/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označenými uzneseniami krajského súdu.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   uzneseniami   sp.   zn. 23 NcC 252/2012 z 5. novembra 2013, sp. zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 7. februára 2013 (napadnuté uznesenia krajského súdu, pozn.) opravil výroky svojich uznesení sp. zn. 23 NcC 252/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 17. októbra 2012, ktorými (ne)vylúčil jednotlivých sudcov okresných súdov z prerokúvania a rozhodovania konkrétnych právnych vecí.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   krajský   súd   rozhodol   o   námietkach   sťažovateľky v konaniach   o   jej   žalobách   o   náhradu   škody   uzneseniami   sp.   zn.   23   NcC   252/2012 z 11. októbra 2012, sp. zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 17. októbra 2012,   a   nie   uzneseniami   sp.   zn.   23   NcC   252/2012   z   5.   novembra   2013,   sp.   zn. 16 NcC 583/2012 a sp. zn. 16 NcC 586/2012 zo 7. februára 2013, ktoré majú charakter opravných uznesení.

Z odôvodnenia sťažností sťažovateľky vyplýva, že namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru vo vzťahu k uzneseniam krajského súdu, ktorými rozhodoval o námietkach sťažovateľky v konaniach o náhradu škody, pričom ale žiadna časť odôvodnenia sťažností nesmeruje proti napadnutým opravným uzneseniam krajského súdu označeným v petite sťažností. Za týchto okolností ústavný súd, majúc na zreteli   viazanosť   petitom   sťažností,   konštatuje   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi sťažovateľkinou argumentáciu o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými   krajský   súd   rozhodol   o oprave   uznesení   o   (ne)vylúčení   sudcov   z rozhodovania a prerokúvania konkrétnych právnych vecí. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014