znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 376/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť B. J., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. N., D., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn.   13 Cob/177/2010 z 21. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. J. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2011 doručená sťažnosť B. J. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej aj „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.   13 Cob/177/2010 z   21.   októbra   2010 (ďalej   aj „napadnutý   rozsudok“   alebo „namietaný rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že 21. októbra 2008 bol podaním žaloby začatý Okresným súdom Námestovo (ďalej len „okresný súd“) súdny spor, v ktorom sa žalobca Ing. R. M. domáhal   voči   sťažovateľovi   zaplatenia   sumy   304   461,50   Sk   s príslušenstvom.   Dňa 13. novembra 2008 vydal okresný súd platobný rozkaz č. k. 2 Rob/13/2008-9, ktorým bol sťažovateľ   zaviazaný   na   zaplatenie   žalovanej   sumy   spolu   s príslušenstvom.   Dňa 15. decembra   2008   podal   sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   proti uvedenému platobnému rozkazu odpor, ale iba do sumy 70 924 Sk, ktorú však v lehote na podanie odporu žalobcovi uhradil.

Podľa sťažovateľa bola podstatou uvedeného sporu „ústna zmluva medzi žalobcom a sťažovateľom,   ktorou   sa   žalobca   zaviazal   pre   sťažovateľa   zabezpečiť   vykonanie stavebných   prác   na   stavbe   likvidácia   skládky   pri   B.   a   to   prostredníctvom   ním zabezpečených pracovníkov, ktoré riadil ich majster – R. P. Uvedené stavebné práce boli hradené investorom – spoločnosťou S... a. s. a to na základe sťažovateľom vystavených faktúr, pričom tieto faktúry (celkovo 9 faktúr v celkovej hodnote 1.283.093,- Sk) zahŕňali jednak položené metre štvorcové a súčasne aj odpracované hodiny. A práve metre štvorcové boli podstatné pre predmetný spor, nakoľko medzi žalobcom a sťažovateľom bola dohoda, že pri uvedených prácach,   ktoré boli hradené zo strany investora za bežný 1 m2, bola dohodnutá pre žalobcu a sťažovateľa provízia vo výške 100,- Sk z tejto fakturácie, ktorá sa medzi nich mala deliť v pomere 50 % : 50 %, čiže pre každého 50,- Sk.“.

Okresný súd po vykonanom dokazovaní rozhodol rozsudkom č. k. 2 Cb/49/2008-96 z 22. marca 2010, ktorým zaviazal sťažovateľa ako žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 7 752,02   €   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   8,5 %   ročne   zo   sumy   10 106,27 € od 16. septembra 2008 do 12. decembra 2008 a s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7 752,02 € od 13. decembra 2008 do zaplatenia, a to všetko v lehote 15 dní od právoplatnosti   rozsudku.   Ďalšími   výrokmi   uvedeného   rozsudku   vo   zvyšku   žalobu žalobcu zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 327,38 € v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

Krajský   súd   na   základe   odvolania   sťažovateľa   napadnutým   rozsudkom   potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 2 Cb/49/2008-96 z 22. marca 2010 v odvolaním napadnutej časti.

Sťažovateľ sa sťažnosťou dovoláva vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a zároveň sa domáha zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si taktiež uplatňuje priznanie úhrady trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych   názorov   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť   alebo   arbitrárnosť   súdneho   rozhodnutia   v   súvislosti   s jeho   posúdením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a tiež v tom prípade, ak sú   dôvody,   na   ktorých   je   rozhodnutie   založené,   zjavne   jednostranné   alebo   sú v extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   (III. ÚS 305/08,   IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľa.

Sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právom   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zásadnú   odlišnosť   (m. m.   II. ÚS 71/97), a preto sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   napadnutý rozsudok krajského súdu možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.

Z napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd   sa   stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného súdu č. k. 2 Cb/49/2008-96 z 22. marca 2010, a preto sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v zásade obmedzil len na skonštatovanie správnosti týchto dôvodov.

Podľa   § 219   ods. 2   OSP   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ústavný   súd   pripomína   svoju   doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   je   možnosť odvolacieho súdu uvedenú v § 219 ods. 2 OSP obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia   vždy potrebné   v   záujme   ústavne   konformného   výkladu   (čl. 152   ods. 4   ústavy)   aplikovať aj vo svetle   judikatúry   ústavného   súdu   a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   [ďalej   len „ESĽP“   (I. ÚS 342/2010,   IV. ÚS 229/2010)].   Judikatúra   ústavného   súdu   a ESĽP nevyžaduje, aby bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď na každý argument strany. Ak   však   ide   o argument,   ktorý   je   pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická odpoveď   práve   na tento   argument   (Georgidias c. Grécko   z   29.   mája   1997,   Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Sťažovateľ považuje napadnutý rozsudok za „arbitrárny, resp. za nie dostatočne zdôvodnený,   nakoľko   krajský   súd   popri   jednoznačnom   právnom   závere   dospel   bez akéhokoľvek vysvetlenia či zdôvodnenia aj k protichodnému právnemu záveru, a súčasne že krajský súd svoj právny záver nezdôvodnil zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzajú do úvahy“.

Sťažovateľ namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkou, ktorú uviedol v odvolaní   a ktorú   považuje   za   dôležitú   a ťažiskovú   pre   rozhodovanie   vo   veci,   pričom v sťažnosti uvádza, že krajský súd sa „nevysporiadal s názorom sťažovateľa, že pre toto konanie (pred všeobecným súdom, pozn.) sú podstatné faktúry vystavované sťažovateľom investorovi   (spoločnosti   S...),   z   ktorých   zásadným   je   počet   fakturovaných   metrov štvorcových, nakoľko vo vzťahu ku tejto argumentácii (obrane) sťažovateľa iba uviedol, že rozhodným bol práve základný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. V podstate tak zo strany krajského súdu došlo k protichodnému právnemu záveru, kde na jednej strane považoval vzťah (sťažovateľa, pozn.) so spoločnosťou S... za podstatný a následne sa týmto vzťahom ani na námietku sťažovateľa nezaoberal.. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Pokiaľ za takejto situácie krajský súd v napadnutom rozsudku prakticky vôbec neodpovedal na túto odvolaciu námietku sťažovateľa,   treba absenciu   argumentácie   v tomto   smere považovať   za prejav arbitrárnosti.“. Tento   rozdiel   vo   fakturovaných   údajoch   mal   viesť   podľa   sťažovateľa k nesprávne určenej výške jeho záväzku voči žalobcovi, a tým aj k nesprávnemu rozsudku.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v časti, ktorá sa vzťahuje na uvedenú námietku sťažovateľa,   sa   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd „Len   na   zdôraznenie   správnosti napadnutých výrokov I. a III. rozsudku okresného súdu považuje za potrebné uviesť, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol obchodno-právnym vzťahom vzhľadom k postaveniu subjektov ako subjektov podnikateľských. Určujúcim bol založený zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného,   vymedzujúci   vzájomné   práva   a povinnosti   zmluvných   strán   a to   zmluva o dielo, ktorou sa žalobca zaviazal žalovanému dodať stavebné práce na stavbe likvidácia skládky pri B., s dohodnutým spôsobom určenia ceny, a to pri prácach hradených za bežný m2 s dohodnutou províziou 100,- Sk, ktorá sa delila medzi žalobcu a žalovaného po 50 %, t. z.   po   50,-   Sk/m2 pre   každého   a   prác   vykonávaných   v   časovej   mzde   podľa   dohody s pracovníkmi,   ktorí   tieto   práce   vykonávali.   Ďalej   medzi   účastníkmi   nebolo   sporné,   že práce,   ktoré   vykonával   žalobca   ako   zhotoviteľ,   vykonával   prostredníctvom   osoby,   a   to podnikateľa p. R. P. ako subdodávateľa. Rozsah vykonávaných prác, od ktorého sa odvíjal i vznik   nároku   na   zaplatenie   ceny   prác   určenej   zmluvne   dojednaným   spôsobom,   bol dojednaním účastníkov stanovený množstvom vykonaných a odsúhlasených prác (v úkolovej a   časovej   mzde),   ktoré   fakturoval   p. P. priamo   žalobcovi,   resp.   žalovanému,   ktoré odsúhlasenie vykonávali pracovníci priameho investora spoločnosti S... Tento dojednaný spôsob fungovania zmluvného vzťahu vyplýval z výpovedí účastníkov, pričom svedkovia p. M. K. a p. J. B. (č. l. 93 rub a 94 spisu) zhodne uviedli, že systém vykonaných prác bol taký, že na konci mesiaca sa vykonávalo preberanie a tzv. súpis vykonaných prác... Napriek   preukázanej   existencii   tzv.   štvorstranného   právneho   vzťahu   žalobca   – objednávateľ, žalovaný – zhotoviteľ, R. P. – subdodávateľ žalovaného, S... – hlavný investor (objednávateľ), však krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť tú skutočnosť, že základom uplatneného   nároku   žalobcu,   ktorý   bol   prvostupňovým   a   následne   v rámci   podaného odvolania žalovaným i vyhodnocovaný krajským súdom, bol právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, i keď odvislým od zmluvných vzťahov so spoločnosťou S... a p. R. P. Práve založený   zmluvný   vzťah   bol   určujúcim   a nevyhnutným   pre   posúdenie   uplatneného peňažného   nároku   na   zaplatenie   faktúry   č. 08/2008   zo   dňa   6. 8. 2008,   splatnej   dňa 15. 9. 2008...

Vo vzťahu k obrane žalovaného, ktorý poukazoval na zistené rozdiely medzi plnením základného investora S... žalovanému (č. l. 31 spisu) a vykonaným plnením žalovaného voči žalobcovi vo väzbe na žalobou uplatnený nárok, zvýrazňuje krajský súd, že rozhodným pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo väzbe na žalovaným vznesenú obranu, bol práve základný vzťah medzi žalobcom a žalovaným. Nepochybne obidvaja účastníci zmluvného vzťahu sú v postavení podnikateľov, majú rovné postavenie, z ktorého nemožno vyvodzovať rozdielne   následky   právnych   úkonov   v   rovine   nesenia   podnikateľských   rizík,   v   danom prípade   tak   u   žalobcu,   ako   i   žalovaného   vo   vzťahu   k   svojim   zmluvným   partnerom.   Je potrebné zdôrazniť a poukázať na odbornú starostlivosť vyžadovanú pri podnikaní oboch zúčastnených strán i na samotné konanie účastníkov zmluvného vzťahu, keď bol žalobcom tvrdený   a   namietaný   rozdiel   medzi   plnením   voči   žalovanému   a   plnením   základného investora voči žalobcovi (č. l. 31 spisu). V tejto súvislosti poukazuje krajský súd i na ust. § 43 Občianskeho zákonníka aplikovateľného cez ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka i pre obchodno-právne vzťahy, podľa znenia ktorého účastníci sú povinní dbať, aby sa pri úprave zmluvných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov. Pokiaľ žalobca a žalovaný v rámci svojho uzavretého obchodno-právneho vzťahu nepostupovali tým   spôsobom,   aby   odstránili   všetko,   čo   pri   úprave   ich   základného   zmluvného   vzťahu zmluvy   o   dielo   vo   väzbe   na   sekundárne   zmluvné   vzťahy   mohlo   dôjsť   k rozporu,   v   tom prípade bolo potrebné v rámci konania o žalobe žalobcu a v rámci odvolacieho konania vyvolaného   podaním   odvolania   žalovaného   vychádzať   len   z   tých   skutkových   zistení preukázaných   pred   súdom   prvého   a   následne   i   odvolacieho   súdu...   V podrobnostiach krajský súd odkazuje na závery rozhodnutia okresného súdu.“.

Podľa ústavného súdu dal krajský súd na uvedenú námietku sťažovateľa výslovnú odpoveď spôsobom, ktorý možno považovať za ústavne konformný. Krajský súd aj okresný súd   identifikovali   v riešenom   prípade   viacstranný právny   vzťah,   resp.   viacero   právnych vzťahov   určených   „dodávateľským   reťazcom“.   Ústavný   súd   v odôvodnení   napadnutého rozsudku   krajského súdu nenachádza sťažovateľom namietanú protichodnosť v právnom závere,   keďže   názor   krajského   súdu   o tom,   že   právne   vzťahy   sú   od   seba   závislé   (tzv. dodávateľský reťazec), neznamená, že obsah jedného (medzi sťažovateľom a investorom) musí   nevyhnutne   a bezo   zmeny   ovplyvňovať   obsah   iného   právneho   vzťahu   (medzi sťažovateľom a žalobcom v pôvodnom konaní). Krajský súd považoval za určujúci právny vzťah   založený   ústne   uzatvorenou   zmluvou   o dielo   medzi   sťažovateľom   a žalobcom, vymedzujúci vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán (zmluva o dielo) a vychádzal z údajov relevantných práve na tento vzťah. Námietka sťažovateľa podľa ústavného súdu neobstojí ani v rámci predbežného prerokovania sťažnosti, keďže napadnuté rozhodnutie nejaví v danej veci žiadne znaky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že „krajský   súd   rozhodol   v extrémnom   rozpore   s obsahom súdneho   spisu,   nakoľko   uviedol,   že žalobca síce potvrdil   existenciu základnej dohody   o vyplácaní   p.   P.   raz   žalobcom   a   raz   žalovaným,   avšak   namietal   vykonanie priameho pokynu na vyplatenie faktúry č. 10/08 p. P. žalovanému s tvrdením, že sa o výplate dozvedel až následne, pričom opak žalovaný nepreukázal. Táto skutočnosť však zo súdneho spisu vôbec nevyplýva, nakoľko medzi žalobcom a sťažovateľom v tejto súvislosti nebolo sporu,   že   medzi   nimi   bola   dohoda,   že   p.   R.   P.   vyplatí   žalobca   alebo   sťažovateľ   (viď zápisnica z pojednávania zo dňa 20. 04. 2009 2. a 3. strana) a to bez akejkoľvek nutnosti priameho pokynu žalobcu sťažovateľovi.   To znamená,   že právo a v podstate povinnosť vyplácať   p. R.   P.   mali   ako   žalobca,   tak   aj   sťažovateľ   (bez   nutnosti   nejakého   pokynu), pričom záviselo od toho, kto mal peniaze a je preto vylúčené, aby žalobca nevedel o tom, že R. P. bol sťažovateľom vyplatený. To ostatne potvrdzuje aj fakt, že to bol sám žalobca, ktorý do súdneho spisu doložil faktúru č. 10/2008a, ktorou R. P. fakturoval sumu 203.500,- Sk sťažovateľovi.

Za daných okolností je uvedená námietka žalobcu o tom, že nedal priamy pokyn sťažovateľovi   na   vyplatenie   faktúry   č. 10/2008a   pánovi   P.   irelevantná,   navyše   keď   ju namietal iba účelovo a to až v odvolacom konaní na pojednávaní na krajskom súde. Okrem toho pokiaľ žalobca takúto skutočnosť tvrdil, bol to on, kto by mal tvrdené skutočnosti preukázať, nakoľko ho postihovalo dôkazné bremeno a nie sťažovateľ, ako uviedol krajský súd. Za týchto okolností tak sťažovateľ jednoznačne nesúhlasí s názorom krajského súdu, že bol nutný priamy pokyn žalobcu na vyplatenie faktúry sťažovateľom, nakoľko uvedený záver je v extrémnom rozpore s obsahom súdneho spisu.“.

Sťažovateľ tým nadväzuje na tie časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorých sa uvádza, že „Pokiaľ žalovaný obsah faktúry č. 08/2008 (č. l. 3 spisu) rozporoval v podaní zo dňa 31. 10. 2008 (čl. 13 spisu) a uviedol, že zaplatil p. P. za práce hotovosťou 28. 7. 2008 za mesiac 7/2008, tak krajský súd považuje za potrebné uviesť, že žalovaný v konaní pred súdom prvého stupňa, a ani v rámci odvolacieho konania nevykonal žiadny   hmotnoprávny   a   ani   procesný   úkon   v   súvislosti   s vykonanou   úhradou   faktúry č. 10/08 v sume 203 500,- Sk p. R. P. (č. l. 44 spisu), z ktorého dôvodu predmetný rozpor nemohol byť predmetom vyhodnocovania tak zo strany okresného a ani odvolacieho súdu vo vzťahu k oprávnenosti žalovanej faktúry č. 08/2008 (č. l. 3 spisu). Naviac zvýrazňuje krajský súd, že žalobca síce potvrdil existenciu základnej dohody o vyplácaní p. P. raz žalobcom   a   raz   žalovaným,   avšak   namietal   vykonanie   priameho   pokynu   na   vyplatenie faktúry č. 10/08 p. P. žalovanému s tvrdením, že sa o výplate dozvedel až následne, pričom opak žalovaný nepreukázal.“.

Sťažovateľom namietaná skutočnosť, že priamy pokyn žalobcu v pôvodnom konaní na zaplatenie faktúry sťažovateľom nebol potrebný, predstavuje v odôvodnení napadnutého rozsudku   iba   podpornú   a vedľajšiu   argumentáciu   týkajúcu   sa   otázky,   či   mal   byť posudzovaný   rozpor „predmetom   vyhodnocovania   tak   zo   strany   okresného (alebo) odvolacieho   súdu vo vzťahu k oprávnenosti   žalovanej faktúry   č. 08/2008“.   Krajský   súd v napadnutom   rozsudku   zo   sťažovateľom   namietanej   skutočnosti   ani   osobitný   záver nevyvodil, a táto časť odôvodnenia preto nie je pre posúdenie presvedčivosti jeho záverov týkajúcich   sa   danej   otázky   podľa   názoru   ústavného   súdu   rozhodujúca.   Ústavný   súd vzhľadom na to nepovažuje napadnuté rozhodnutie ani v tejto časti za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd poukazujúc najmä na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu zastáva názor, že z nich nevyplývajú také závery, ktoré by signalizovali, že by ním mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   alebo   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Napadnutý   rozsudok   je primeraným   spôsobom   odôvodnený,   a   nemožno   ho   preto   považovať   za   ústavne neakceptovateľný.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnymi   názormi   krajského   súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu   nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Nie   je   totiž   úlohou   ústavného   súdu   do   detailov   preskúmať   prípad   z   pozície v okolnostiach   prípadu   aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných   pochybení   krajského   súdu,   ak   tieto   nemajú   takú   relevanciu,   ktorá   by   mohla spochybniť   konformitu   záverov   napadnutého   rozsudku   s   ústavou   (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd na preto dospel k záveru, že krajský súd (v spojení s okresným súdom) ústavne   konformným   spôsobom   vec   posúdil   a odôvodnil   a v   nadväznosti   na   to   bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ ďalej namietal aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Okrem už uvedených námietok však neuviedol žiadne iné okolnosti, ktorými by namietané porušenie tohto základného práva podrobnejšie odôvodnil.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1   ústavy   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru   (napr.   II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu   a obsahom základného práva podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy   neexistuje taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   naznačovala   reálnu   možnosť   vysloviť   jeho   porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu ústavný súd aj pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

S odvolaním   sa   na   tieto   skutočnosti   a   závery   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní odmietol   sťažnosť z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej uplatnenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 8. septembra 2011