znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 376/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., P. SERVICE, K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho práva na pokojné užívanie majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 114/2009-100 zo 4. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   P.   P.,   P.   SERVICE,   K., o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2010 doručená sťažnosť P. P., P. SERVICE, K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a jeho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru   (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 11 Co 114/2009-100 zo 4. mája 2010, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice II vo výroku o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 7 966,54 €.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol: «Krajský súd potvrdil rozsudkom sp.   zn. 11 Co 114/2009 zo dňa 2. júna 2010 prvostupňový rozsudok Okresného súdu Košice II, sp. zn. 41 C 46/2008.

Žaloba, ktorá bola uvedeným rozsudkom zamietnutá, smerovala proti T. K.. Žalobca ňou uplatňoval zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Žalovaná firma v minulosti umiestnila na pozemku, ktorý nadobudol kúpou, teplovodné potrubie. Je vedené vzduchom, resp. nad zemou, čím trvalo obmedzuje vlastníka. Ten je povinný rešpektovať tzv. ochranné pásmo, ktoré má v tomto prípade 500 m2.

Nespornou otázkou, resp. faktom je existencia zákonného vecného bremena. Spornou je a bola otázka práva vlastníka pozemku na náhradu za výrazné obmedzenie jeho užívania. Všeobecné súdy dospeli k názoru, že zákon č. 657/2004 Z. z. „neustanovuje spôsob a formu náhrady...“, a citujú ustanovenia zákonov predchádzajúcich a § 33 ods. 1/ a 38 ods. 4/ uvedeného zákona. Obidve tieto ustanovenia interpretovali súdy chybne, v rozpore predovšetkým s článkom 152 ods. 4/ Ústavy SR.. Odporca /krajský súd/ konštatoval, že žalobca /sťažovateľ/ nemá nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, že je povinný obmedzenie trpieť bez takéhoto nároku. Zjavného omylu sa dopustil tvrdením, že o bezdôvodné obohatenie nemôže ísť, pretože „... nejde o žiadny zo zákonných dôvodov (osobitných skutkových podstát vzniku bezdôvodného obohatenia) uvedených v § 451 ods. 2)   OZ“   a tvrdením,   že   u sťažovateľa   „...   nedošlo   ani   k nútenému   obmedzeniu   jeho vlastníckeho práva v prospech žalovaného...“.

K prvému tvrdeniu treba uviesť, že aj právna teória aj právna prax nemajú žiadne pochybnosti v tom, že bezdôvodným obohatením je nárast majetkových hodnôt v prípadoch, keď povinný neplatí, čo by inak platiť mal. Zákonnú oporu nachádza oprávnený v „plnení bez právneho dôvodu“, keď plnením treba logicky chápať poskytovanie vlastného majetku k cudziemu úžitku.

Druhý, vyššie uvedený omyl je v protirečení so záverom, že práve za obmedzenie žiadny nárok neprislúcha.

Ani   jedno   z týchto   chybných   tvrdení   nie   je   pravdaže   spor   rozhodujúce.   Sú   však svedectvom o povrchnom prístupe odporcu k otázkam podstatným a rozhodujúcim. Odporca   sa   stotožnil   s chybným   pochopením   rozsahu,   v akom   prvostupňový   súd ustálil status quo ante, prolongovaný v otázke oprávnení z vecného bremena zákonom č. 657/2004 Z. z. Tento termín bol prvý raz použitý v náleze Ústavného súdu PL ÚS 28/05. Dôvod, pre ktorý som už v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku tvrdil, že pasáž z neho, použitá v jeho odôvodnení je vytrhnutá z kontextu, vychádza z porovnania obsahu zákona aktuálneho s obsahom zákona č. 79/1957 Zb. /a nasledujúcich/, vrátane vykonávacej normy Vl. nar. č. 80/57.

Citovaný nález riešil prípad s mierne odlišným skutkovým, ale v podstate totožným právnym stavom. Po odcitovaní obsahu ustanovení, zakladajúcich presne stanovený rozsah oprávnení Energetických podnikov (ktorý sa zachoval v nezmenenom znení) prijal quasi prejudiciálne závery, uplatniteľné i v okolnostiach tohto prípadu: toto ustanovenie (§ 69 ods.   10   zákona   o energetike)   samo   osebe   nezakladá   nárok   na   náhradu   pri   obmedzení vlastníkov nehnuteľností za výkon oprávnení energetických podnikov...   ktoré im vznikli pred   účinnosťou   zákona   o energetike,   ale   iba   deklaruje   zachovanie   statu   quo   ante v obmedzení   užívacieho   práva   vlastníkov   dotknutých   nehnuteľností.“   Ďalej   uviedol,   že navrhovateľ   „...   de   facto   namieta   skutočnosť,   že   zákonodarca   „neobnovil“   zaniknuté nároky   na   primeranú   jednorazovú náhradu   za obmedzenie   užívacieho   práva   vlastníkov pozemkov.“ Napokon uviedol ťažiskový názor, že „... predmetom namietaného ustanovenia sú   len   oprávnenia   k cudzím   nehnuteľnostiam   a obmedzenia   ich   užívania,   nie   však   aj náhradu   za   toto   obmedzenie.“   Keďže   aktuálny   zákon   o náhradách   mlčí   a v predtým platnom § 22 zák. č. 79/59 Zb. je náhrada výslovne uvedená v samostatnom ods. 2/ tohto ustanovenia, vyznel záver do logického konštatovania, že prechodné ustanovenie (§ 69 ods. 10 EZ) nie je protiústavné. Pre potreby tohto prípadu to znamená, že je v súlade ako s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR, tak s obsahom § 128 OZ a rovnako s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru. Sťažovateľ neuplatnil svoje právo spätne v inom rozsahu, ako mu to dovolil § 107 ods. 1/ OZ. To, že ide aj o nárok v budúcnosti, je samozrejmé.  

Odporca   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   nielen   nesprávnou interpretáciou jednoduchého zákona, ale aj absenciou vyčerpávajúcich dôvodov vo svojom rozsudku. Ani za judikatúrou ustáleného stavu, že a) Ústavný súd nenapráva ani zjavné skutkové a právne omyly všeobecných súdov, b) súdy nie sú povinné vykonať a reagovať na   každý   navrhnutý   dôkaz,   nemožno   v okolnostiach   tohto   prípadu   opomenúť,   že   aj a)   porušením   procesného   základného   práva   došlo   k porušeniu   „hmotného“   základného práva, b) návrhy a vyjadrenia účastníka k podstate sporu nemôže súd nechať bez reakcie. Spolu   s ostatnými   krajinami   (štátmi)   združenými   v Rade   Európy   patrí   Slovenská republika pri ochrane základných práv do jednotného právneho priestoru. Odporca (ani súd   prvostupňový)   nepovažoval   za   potrebné   výslovne   v odôvodnení   rozsudku   odmietnuť názor   Ústavného   súdu   ČR   vyjadrený   v náleze   I.   ÚS   137/03   z 18.   11.   2003,   i keď   bol v konaní prezentovaný. Keďže nejde o názor odťažitý, ale absolútne k tejto veci priliehavý, právom som očakával konkrétny argument, pre ktorý ho súd nepovažoval za použiteľný. Spolu   s uvedeným nálezom   Ústavného   súdu SR   (v   rozsudkoch   de facto citovaným)tvorí ústavne aj zákonne podloženú bázu vyhovenia žalobe sťažovateľa.

Zmienka o daňovej úľave a o možnostiach zníženia kúpnej ceny vecným bremenom zaťaženej nehnuteľnosti je nenáležitá. Nerieši princíp sporu, ale variabilný detail vzťahu iných subjektov, ako účastníkov. Nemôže teda nijako ovplyvniť ústavný rozmer prípadu. Sťažovateľ žalobou uplatnil nárok na odplatu za užívanie časti jeho nehnuteľnosti za obdobie   po účinnosti   zákona   č.   657/2004   Z.   z.,   teda   po 1.   januári 2005.   Ako   už bolo uvedené,   tento   zákon   žiadne   ustanovenie   o náhradách   neobsahuje.   Aby   sa   nedostal do rozporu s kogentným obsahom čl. 20 ods. 4/ Ústavy, § 128 Obč. zákonníka, ponechal túto   otázku   na   riešenie   všeobecným   predpisom.   Napokon   napriek   princípu   zmluvnej voľnosti   dovoľujúcej   uzavrieť   akúkoľvek   zmluvu,   ak   sa   neprieči   zákonu   (atď.),   zdá   sa logickým „priradiť“ jednorazovú náhradu k vyvlastneniu a trvalú k obmedzeniu vlastníctva. Povinnosť   náhradu   poskytovať   uvádza   čl.   20   ods.   4/   Ústavy   kumulatívne   s ostatnými podmienkami (miera, záujem, zákon), ktoré sú rovnocenné.

Sťažovateľ okrem tohto neúspešne viedol rovnaký spor. Bolo to síce pred účinnosťou aktuálneho EZ, no už v tom čase skôr spomenutý nález Ústavného súdu ČR nastolil pre tamojších   vlastníkov   iný   „režim“.   Napriek   tomu,   že   ak   bude   sťažnosť   úspešná,   bude úspešná aj žaloba, požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nie   ako   formu   reparácie   majetkovej   ujmy,   ale   ako   odškodnenie   frustrácie   a pocitov sklamania   z prístupu   všeobecných   súdov   k relatívne   zreteľne   porušenému   základnému právu.   Za primeranú považuje sumu 500,- Eur. »

Sťažovateľ vzhľadom na uvedené skutočnosti žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1/ Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 11 Co 114/2009 zo dňa 4. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľa zaručené v čl. 20 ods. 4/, 46 ods. 1/ Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 1 ods. 1/ Protokolu k Dohovoru.

2/ Rozsudok Krajského súdu Košice, sp. zn. 11 Co 114/2009 z 5. mája 2010 zrušuje a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3/ Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 500,- Eur. 4/ Krajský súd Košice je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   keď   preskúmanie   označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

  Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušenie svojho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 11 Co/114/2009-100 z 5. mája 2010.

Podstata   jeho   sťažnosti   spočíva   v tom,   že   podľa   jeho   názoru   absentuje   ústavne konformná   relevantná   právna   úprava,   ktorá   by   riešila   spôsob   a formu   náhrady   na obmedzenie   jeho   vlastníckeho   práva   v zákone   č. 657/2004   Z.   z.   o tepelnej   energetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 657/2009 Z. z.“). Argumentuje pritom aj judikatúrou Ústavného súdu Českej republiky, ktorý nastolil v danej veci pre vlastníkov v Českej republike „iný režim“ v zásade v identickej veci.

Ústavný   súd   v prvom   rade   pripomína   svoj   ustálený   právny   záver,   že   v konaní o sťažnostiach   nie   je oprávnený   posudzovať ústavnosť   právnych   predpisov.   K takémuto posúdeniu je oprávnený len v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ktoré možno začať len na základe návrhu jedného zo subjektov uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy. Sťažovateľ ako fyzická osoba nie je aktívne legitimovaným subjektom   na   podanie   takéhoto   návrhu   (porov.   napr.   II.   ÚS   5/02,   III.   ÚS   177/04, IV. ÚS 122/08, II. ÚS 87/2010). Z tohto dôvodu tak ústavný súd neskúmal argumentáciu sťažovateľa týkajúcu sa protiústavnosti súčasnej zákonnej úpravy (m. m. II. ÚS 182/03), ku ktorej   jeho   sťažnosť   smeruje.   Námietka   sťažovateľa   týkajúca   sa   absencie   náhrady   za obmedzenie   jeho   vlastníckeho   práva   v dôsledku   „stavu“   právnej   úpravy   totiž,   ako   už uviedol v uznesení sp. zn. III. ÚS 259/09, nemôže byť predmetom preskúmania ústavným súdom na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd k tomu dodáva, že v tomto smere existuje odlišná právna úprava napr. v Českej republike (podobne aj v Spolkovej republike Nemecko), kde možno podať spolu s ústavnou sťažnosťou návrh na zrušenie zákona alebo iného právneho predpisu (prípadne jeho jednotlivého ustanovenia), ak ich uplatnením nastala skutočnosť, ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti, a podľa tvrdenia sťažovateľa sú v rozpore s ústavným zákonom (§ 74 zákona č. 182/1993 Sb. o Ústavnom súde v znení neskorších predpisov).

Za týchto okolností posúdil ústavný súd namietané porušenie čl. 20 ods. 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

  1. Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom pre zákonom   upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy).

  Z doterajšej rozhodovacej   činnosti   ústavného súdu   vyplýva, že ústavný súd aplikujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako   aj   judikatúru   vo   vzťahu   k čl.   46   ods.   1   ústavy   skúma,   či   konanie ako   celok   bolo spravodlivé,   a   nie   je   v zásade   oprávnený   a povinný   preskúmavať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II.   ÚS   21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na   kontrolu zlučiteľnosti účinkov takéhoto   výkladu   a aplikácie s ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách, a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   malo   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

  Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru,   podľa   záverov   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   možno   posúdiť   len   so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co/114/2009 z 5. mája 2009 „nielen nesprávnou interpretáciou jednoduchého zákona (zákona č. 657/2004 Z. z., pozn.), ale aj absenciou vyčerpávajúcich dôvodov vo svojom rozsudku.“

  Krajský súd v označenom rozsudku ako súd odvolací potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 41 C 46/2008-78 zo 14. januára 2009 vo výroku o zamietnutí v časti o zaplatenie sumy 7 966,54 € (240   000 Sk),   pričom   v odôvodnení svojho rozhodnutia   okrem   iného uviedol:

„Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací   súd   sa   stotožňuje   so   správnymi   skutkovými   a právnymi   závermi   súdu prvého   stupňa   a s odôvodnením   napadnutého   rozsudku,   na   ktoré   v celom   rozsahu poukazuje. Súd prvého stupňa na správne zistený skutkový stav aplikoval správne právne predpisy, ktoré aj správne vyložil, vykonané dôkazy úplne a správne vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. a dospel k správnemu záveru, že žalobca ako nadobúdateľ vecným bremenom zaťažených nehnuteľností zapísaných na LV č. 11842 k. ô. Košice – Juh, nemá nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (ich užívania) v dôsledku zriadeného ochranného pásma v rozsahu vyplývajúcom z povolenej stavby teplovodného vedenia žalovaného, ktoré viazne na nehnuteľnostiach ako zákonné vecné bremeno,   vzniknuté na základe zák.   č.   79/1957 Zb.   o výrobe,   rozvode a spotrebe elektriny   (elektrizačný   zákon).   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   obmedzenia   výkonu vlastníckeho   práva   vlastníka   k nehnuteľnosti   zaťaženej   vecným   bremenom,   prešli   na žalobcu ako nadobúdateľa týchto nehnuteľností (v súlade s vecnoprávnou povahou vecných bremien), a preto žalobca je povinný tieto obmedzenia užívania nehnuteľností v prospech žalovaného trpieť bez nároku na (primeranú) náhradu voči žalovanému. Súd prvého stupňa dospel tiež k správnemu záveru,   že nárok na peňažnú náhradu vo výške nájomného za obdobie   od   25.   4.   2004   do   25.   4.   2008   nemožno   priznať   ani   z titulu   bezdôvodného obohatenia, keďže nejde o žiadny zo zákonných dôvodov (osobitných skutkových podstát bezdôvodného   obohatenia)   ustanovených   v ô   451   ods.   2   OZ.   V posudzovanom   prípade k zaťaženiu   nehnuteľnosti   vecným   bremenom   a z neho   vyplývajúcemu   obmedzeniu vlastníckych   (užívacích)   práv   k zaťaženej   nehnuteľnosti,   t.   j.   k vzniku   vecného   bremena došlo ešte pred účinnosťou zák. č. 657/2004 z. z. účinného od 1. 1. 2005, preto vzhľadom na zákaz retroaktivity právnych noriem,   resp.   ich retroaktívneho výkladu, a prechodné ust. § 38 ods. 4 zák. č. 657/2004 Z. z., podľa ktorého obmedzenia užívania nehnuteľnosti (to znam.   Aj   nároky   z obmedzenia   vyplývajúce)   vzniknuté   pred   účinnosťou   tohto   zákona ostávajú nedotknuté, je správny i záver, že uplatnený nárok nemožno vyvodiť ani zo zákona č. 657/2004 Z. z. účinného od 1. 1. 2005.“

  Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa, ako aj   aplikáciou ustanovení zákona č. 657/2004 Z. z. a v ich súvislosti s príslušnými ustanoveniami zákona č. 79/1957 Zb., ktoré sa vzťahujú na konkrétny prípad sťažovateľa. Rozhodnutie krajského súdu preto nemožno považovať za   neodôvodnené   a   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym názorom najvyššieho   súdu   nestotožňuje (v   sťažnosti   uvádza   tie   isté   argumenty,   ktoré   uviedol   aj v odvolaní), nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje   na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   resp.   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   dohovoru   nemožno   stotožňovať s procesným   úspechom   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   (II.   ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).

  Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy,   nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného   práva   pritom   nemožno považovať neúspech   v konaní.   Obsahom   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka   konania,   preto   nemožno   považovať   nevyhovenie   návrhu   v konaní   pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (m. m. I. ÚS 3/97).

  Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

  2. Sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy   a práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11 Co/114/2009 z 5. mája 2009.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 4 ústavy ústavný súd   pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   rozsudkom krajského   súdu   a   porušením základného   práva sťažovateľa   upraveného   v čl. 46   ods. 1 ústavy,   resp.   čl. 6 ods. 1   dohovoru, neprichádzalo   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 20 ods. 4 ústavy.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010