znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 376/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   R.   Č.,   t.   č.   vo   výkone trestu,   ktorou   namieta porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. Č. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“)   bolo 6. októbra 2009 doručené podanie R. Č. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorým namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v súvislosti s postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 57/2008.

Z   obsahu   podania   vyplýva,   že   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   sp.   zn. 3 T 147/2007 z 25. apríla 2008 bol sťažovateľ oslobodený spod obžaloby za trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 a 2 písm. a) a b) a 3 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v T. podala proti rozsudku odvolanie. Krajský súd vedie odvolacie konanie pod sp. zn. 2 To 57/2008. Sťažovateľ namieta, že krajský súd dosiaľ   nenariadil   pojednávanie   napriek   tomu,   že   dvakrát   písomne   požiadal   o určenie termínu. Na tieto žiadosti nedostal žiadnu odpoveď.

Sťažovateľ uviedol, že t. č. sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody za iný trestný čin, a vzhľadom na to, že označené konanie krajského súdu nebolo právoplatne skončené, nemôže mu byť udelená ako disciplinárna odmena vychádzka, voľné opustenie útvaru alebo preradenie do otvoreného oddelenia.

Podľa názoru sťažovateľa dochádza k porušovaniu práva na prejednanie jeho veci v primeranej lehote, a preto žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho práva a prikázal vo veci konať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Hoci podanie sťažovateľa nespĺňa náležitosti podľa § 20 a § 50 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   ústavný   súd   podľa   jeho   obsahu   usúdil,   že   zámerom sťažovateľa bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa sťažovateľa dochádza postupom krajského súdu k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods.   4,   §   52   ods.   1)   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať   bez   zbytočných   prieťahov a ustanovuje   za   také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť   (§   116   a   §   118   zákona o sudcoch).

Zo   sťažnosti   a   zistení   ústavného   súdu,   ktorý   si   overil   tvrdenia   sťažovateľa   na krajskom   súde,   vyplýva,   že   trestná   vec   sťažovateľa   bola   predložená   krajskému   súdu 13. júna 2008. Od 1. februára 2009 došlo k zmene zákonného sudcu. Krajský súd určil 7. októbra 2009 termín verejného zasadnutia o odvolaní na 12. november 2009.

Sťažovateľ podal krajskému súdu dve podania označené ako sťažnosť pre nečinnosť, ani jedno však nebolo adresované predsedovi krajského súdu, a preto mu neboli predložené na vybavenie ako sťažnosti podľa § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ má v trestnom konaní obhajcu, a teda je mu dostupná kvalifikovaná   právna   pomoc   v   odvolacom   konaní,   ústavný   súd   nepovažuje   podania sťažovateľa,   ktoré   nespĺňali   všetky   náležitosti   sťažnosti   podľa   §   62   zákona   o   súdoch a ktorými   sa   domáhal   nariadenia   pojednávania,   za   vyčerpanie   dostupného   právneho prostriedku   na odstránenie namietanej nečinnosti   krajského   súdu   v zmysle § 53   ods.   1 zákona   o   ústavnom   súde.   Z   tohto   dôvodu   je daný   dôvod   na odmietnutie   sťažnosti   pre neprípustnosť.

Pri   posudzovaní   sťažnosti,   ktorou   je   namietané   porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd vychádza zo svojej judikatúry, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne   za   následok   porušenie   tohto   základného   práva.   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich   rozhodnutiach vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť súdu   hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 63/05).

Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že   sa   postup všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04).

Podľa názoru ústavného súdu, berúc do úvahy povahu odvolacieho konania, jeho doterajšiu dĺžku v tomto konkrétnom prípade a skutočnosť, že krajský súd už nariadil termín verejného zasadnutia o odvolaní, nemožno po posúdení všetkých okolností prípadu v tomto štádiu konania dospieť k záveru, že zistená nečinnosť v postupe krajského súdu má za následok   neprimerané   predĺženie   odvolacieho   konania.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že namietaný postup krajského súdu v odvolacom konaní by neumožňoval po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zistil dôvody na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, nevyzýval už sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho podania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009