znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 376/08-9

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.,   so sídlom   B., zastúpenej advokátom JUDr. S. C., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 CoE 64/08 z 29. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra 2008   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Krajského   súdu   v Prešove (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   5 CoE 64/08   z 29.   júla   2008   (ďalej   aj „namietané uznesenie“).

Zo sťažnosti okrem iného vyplýva:«Dňa 08. marca 2005 podal právny predchodca sťažovateľa spoločnosť D., a. s. „v konkurze“ (ďalej len „pôvodný navrhovateľ“) návrh na začatie konania proti odporcovi Š. H.,... (ďalej len „pôvodný odporca“).

Uvedené konanie bolo Uznesením č. k. 4C/152/05 zastavené z dôvodu, že pôvodný odporca dňa 15. mája 2002, zomrel, teda v čase podania návrhu už bol mŕtvy.

Následne   správkyňa   konkurznej   podstaty   pôvodného   navrhovateľa   JUDr.   M.   T., na základe   jej   zákonnej   povinnosti   speňažiť   majetok   podliehajúceho   konkurzu   a z jeho výťažku   uspokojiť   čo   najviac   veriteľov,   požiadala   okresný   súd   vo   Vranove   nad   Topľou o zaslanie uznesenia, prípadne osvedčenia o dedičstve, za účelom uplatnenia pohľadávky pôvodného navrhovateľa u prípadných dedičov pôvodného odporcu.

Okresný súd Vranov nad Topľou, napriek jeho zákonnej povinnosti podľa § 9d ods. 1 ZKV poskytnúť správcovi konkurznej podstaty na písomné požiadanie všetky potrebné údaje na   výkon   jeho   činnosti,   mu   tieto   neposkytol   a   dňa   13.   februára   2007   pôvodnému navrhovateľovi   zaslal   oznámenie,   v   ktorom   uviedol,   že   dedičské   konanie   po   pôvodnom odporcovi bolo síce skončené vydaním osvedčenia o dedičstve č. k. 2D/391/2002 zo dňa 19. júna   2002,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   dňa   27.   júna   2003,   toto   osvedčenie   ale nezaslal a uviedol len menný zoznam dedičov v I. skupine a to manželky a detí.

Na základe vyššie uvedeného oznámenia okresného súdu zo dňa 13. februára 2007 pôvodný   navrhovateľ   opätovne   požiadal   súd   o   zaslanie   odpisu   osvedčenia   o   dedičstve, na ktoré tento zareagoval Stanoviskom zo dňa 02. apríla 2007, v ktorom mu oznámil, že oznámením súdu zo dňa 13. februára 2007 bola dostatočne poskytnutá súčinnosť zo strany súdu,   jediným   dedičom   nehnuteľného   majetku   sa   stala   manželka   pôvodného   odporcu a odpis   osvedčenia   o   dedičstve   poskytnúť   nemôže   (i   keď   neuviedol   zákonný   dôvod, na základe   ktorého   odmietol   zaslať   uvedený   odpis   osvedčenia   o   dedičstve),   pričom pôvodného navrhovateľa odkázal na manželku pôvodného odporcu.

Odôvodnenie   súdu,   že   dedičské   rozhodnutie   nemohlo   byť   správkyni   konkurznej podstaty zaslané, nakoľko si neprihlásila pohľadávku úpadcu do konania do momentu jeho právoplatného   skončenia   nie   je   možné   akceptovať,   nakoľko   sa   neopiera   o   žiadne ustanovenie   právneho   predpisu,   ktoré   by   obmedzovalo   neúčastníkovi   konania   prístup k rozhodnutiam súdov.

Uvedeným   postupom   súdu   bola   zmarená   jeho   možnosť   poskytnúť   správcovi súčinnosť, na ktorú je v zmysle § 9d ods. 1 ZKV povinný, a preto tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou neposkytol žiadateľovi všetky potrebné údaje na výkon jeho činnosti, považujeme za porušenie ústavného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 3 domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.»

V opise skutkového stavu, ktorý viedol k podaniu sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, pokračuje sťažovateľka takto:

«Správkyňa konkurznej podstaty pôvodného navrhovateľa, uzatvorila dňa 16. marca 2006 Zmluvu o postúpení pohľadávok s J. H.... ako postupníkom na strane druhej, ktorou bola postúpená pohľadávka pôvodného navrhovateľa voči pôvodnému odporcovi. V ten istý deň 16. marca 2006 J. H.,... postúpil vyššie uvedenú pohľadávku na sťažovateľa.

Výzvou zo dňa 13. augusta 2007 bola manželka pôvodného odporcu ako dedička vyzvaná   na   úhradu   dlhu   pôvodného   odporcu,   no   táto   na   uvedenú   výzvu   nereagovala a z uvedeného dôvodu si sťažovateľ uplatnil svoju pohľadávku v súdnom konaní.

Dňa 16. októbra 2007 sťažovateľ podal na okresný súd Vranov nad Topľou návrh na začatie konania a vydanie platobného rozkazu proti tým dedičom, ktorých súd uviedol v Oznámení zo dňa 13. februára 2007.

Zo   znenia článku I.   tohto podnetu je zrejmé,   že sťažovateľ pri spisovaní návrhu na začatie   konania   využili   opisný   spôsob   určenia   petitu   návrhu   za   súčasného   využitia osvedčenia o dedičstve č. k. 2D/391/2002.

Dňa   14. 12. 2007   okresný   súd   vydal   platobný   rozkaz   č. 5Ro/215/2007,   ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 21. 02. 2008 (ďalej len „platobný rozkaz“), na   podklade   ktorého   sťažovateľ   dňa   10.   marca   2008   zaslal   na   Exekútorský   úrad Mgr. Júliusa Konečného návrh na vykonanie exekúcie.

Po   žiadosti   súdneho   exekútora   o   udelenie   poverenia,   súd   prvého   stupňa   v odôvodnení   Uznesenia   č. k.   3 Er 203/08   uviedol,   že   rozhodol   o   zamietnutí   udelenia poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že výrok exekučného titulu, ktorým je platobný rozkaz, je neurčitý a nepresný.

Ako ďalej uvádza, zo samotného výroku nie je vôbec zrejmá výška vymáhanej istiny a preto súd považuje tento platobný rozkaz za nevykonateľný a má za to, že nemôže byť pre neurčitosť podkladom pre exekučné konanie.

Prvostupňový   súd   vo   svojom   rozhodnutí   rozoberal   obsahové   náležitosti   výroku rozsudku, pričom uviedol, že musí presne určovať práva a povinnosti účastníkov, prípadne ďalších osôb a tiež určito a presne vymedzovať sumu dlhu.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   nebol   prvostupňový   súd   pri   preskúmavaní   súladu exekučného titulu so zákonom oprávnený zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov súdu, ktorý ho vydal. V nadväznosti na to sťažovateľka uviedla:

„Rozsah prieskumnej činnosti súdu bol obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom   oprávneným   na   jeho   vydanie,   či   je   exekučný   titul   materiálne   a   formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotnoprávne legitimovaní z exekučného titulu. Formálna   vykonateľnosť   je   splnená   dodržaním   zákonom   predpísaných   náležitostí o doručení   rozhodnutia,   o   uplynutí   lehoty   a   o   podaní   alebo   nepodaní   opravného prostriedku.

Materiálnym predpokladom vykonateľnosti sa rozumie to, či sú účastníci konania dostatočne   individualizovaní,   teda   či   sú   označení   natoľko   presne,   že   nemožno   mať neodstrániteľnú pochybnosť, o koho sa jedná. Materiálnym predpokladom je tiež rozsah a obsah plnenia, pričom musí ísť o plnenie, ktorého vymoženie zákon vyslovene podľa § 62 EP predpokladá.

Exekučný   súd   nie   je   viazaný   potvrdením   o   vykonateľnosti   rozhodnutia   a   je   sám oprávnený ho preskúmavať. Máme za to, že vo vyššie uvedenej veci svojvoľne aplikoval § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a tým porušil princíp spravodlivého procesu deklarovaný v čl. 46 ústavy, keďže nebol oprávnený zaoberať sa správnosťou skutkových a právnych záverov súdu.

Okresný súd v predmetnom platobnom rozkaze dostatočne presne označil účastníkov konania,   oprávnený   aj   povinní   sú   dostatočne   hmotnoprávne   legitimovaní   z   exekučného titulu, z dôvodu, že sa na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. 2D/391/2002 stali dedičmi a zodpovedajú za dlhy poručiteľa podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu. Platobný rozkaz bol účastníkom riadne doručený a keďže proti nemu ani jeden z nich nepodal v zákonnej 15 dňovej lehote odpor na súde máme za to, že obsah jeho výroku je dostatočne zrozumiteľný a určitý a nie je dôvod na spochybňovanie jeho vykonateľnosti. Pri   špecifikovaní   pohľadávky,   ktorú   sťažovateľ   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie žiadal, vychádzal z možnosti uplatňovať si právo na zaplatenie príslušenstva pohľadávky a to   kapitalizovaného   úroku   z   omeškania,   pričom   za   súčasného   využitia   osvedčenia o dedičstve   je   absolútne   jednoznačná   a   zrejmá   dlžná   suma,   ktorú   je   možné   vymôcť hociktorým zo spôsobov predpokladaných § 62 EP.“

Následne krajský súd ako súd odvolací potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že platobný rozkaz nemožno vydať, pokiaľ   návrh   na   jeho   vydanie   neobsahuje   dostatočné   skutkové   zdôvodnenie   a presné vymedzenie   práva   a povinnosti   na   plnenie,   ako   aj   presný   rozsah   a obsah   plnenia. Sťažovateľka zdôrazňuje, že s jej právnym názorom sa v časti stotožnil aj krajský súd, ktorý v odôvodnení   namietaného   uznesenia   prisvedčil   jej   námietke,   že   exekučný   súd   nie   je oprávnený   preskúmavať   vecnú   správnosť   exekučného   titulu   a zaoberať   sa   správnosťou skutkových a právnych záverov orgánu, ktorý ho vydal v tomto štádiu konania, no napriek tomu ho posúdil ako nevykonateľný.

Odvolávajúc   sa   aj   na   judikatúru   ústavného   súdu   sťažovateľka   zastáva   názor,   že v danej veci jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu už judikovaného práva v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné právo sťažovateľa bolo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru porušené tým, že Krajský súd v Prešove, Uznesením sp. zn.: 5 CoE 64/08   zo   dňa   29. 07. 2008   potvrdil   Uznesenie   Okresného   súdu   vo   Vranove   nad Topľou č. k. 3 Er 203/08 zo dňa 30. 05. 2008.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp. zn.: 5 CoE 64/08 zo dňa 29. 07. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie, v ktorom bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 Zákona o ústavnom súde).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Relevantné   znenie   príslušných   článkov   ústavy   a   dohovoru   upravujúcich   práva, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, je:

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich označených práv uznesením krajského súdu sp. zn.   5 CoE 64/08   z 29.   júla 2008,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   Okresného   súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3 Er 203/08 z 30. mája 2008. Prvostupňový súd označeným uznesením   zamietol   žiadosť   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia   na   vykonanie exekúcie, ktorý podala sťažovateľka z dôvodu, že exekučný titul, na základe ktorého malo dôjsť   k   vykonaniu   exekúcie,   nie   je   vykonateľným   rozhodnutím   súdu.   Krajský   súd   sa v odôvodnení namietaného uznesenia stotožnil so záverom prvostupňového súdu vysloviac tento názor:

„Návrh   oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   bez   dôkazu,   teda   rozhodnutia   súdu, ktoré   by   v   takom   rozsahu   zaväzovalo   k povinnosti,   v   akom   navrhoval   vydať   poverenie (§ 41 ods. 1 EP), je v rozpore so zákonom.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zvýrazňuje zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania.

Odvolací súd znova zdôrazňuje, že nevyhnutným predpokladom pre nariadenie je, aby práva a im zodpovedajúce povinnosti boli vo vykonávanom rozhodnutí určené presným a   nepochybným   spôsobom.   Rozhodnutie   musí   vždy   obsahovať   presnú   individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a povinnosti na plnenie, ako aj presný rozsah   a   obsah   plnenia.   Rozhodnutie,   ktoré   tieto   náležitosti   nemá   nie   je   vykonateľným rozhodnutím   a   nemôže   byť   podkladom   pre   exekúciu.   Ak   bude   exekúcia,   ktorá   tieto požiadavky nespĺňa, napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania aj bez návrhu zastavená (§ 57 Exekučného poriadku).“

Základným ústavným predpokladom podľa citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy na vznik právomoci   ústavného   súdu   v   konaní   o sťažnostiach   je   to,   aby   o ochrane   namietaného porušenia   základného   práva   alebo   slobody   nerozhodoval   iný   súd.   Tento   článok   ústavy ustanovuje o súde, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody. Ak existuje taký súd, ústavný súd zásadne nie je oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie, pretože tomu bráni ústavný princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy.

Odmietnutie vydať poverenie na vykonanie exekúcie, ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu   o potvrdení   takého uznesenia   prvostupňového súdu   znamená, že oba   súdy   dospeli k záveru, že nie sú splnené predpoklady požadované zákonom na postup exekučných súdov v nútenom   výkone   súdneho   rozhodnutia   (čl. 46   ods. 4   a   čl. 51   ods. 1   ústavy).   Takéto rozhodnutie sa rovná uzneseniu všeobecného súdu o zastavení konania alebo odmietnutí riadneho   opravného   prostriedku   a vo   svojich   dôsledkoch   znamená,   tak   ako   to   tvrdí sťažovateľka, aj odňatie možnosti konať pred súdom. Preto také rozhodnutie je spôsobilým predmetom v dovolacom konaní podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorý umožňuje podať dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu,   ktorým   podľa   názoru   účastníka   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom   vrátane možnosti   konať   pred   súdnym   exekútorom,   ktorý   koná   len   na   základe   poverenia   súdu (II. ÚS 73/05).

Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľka   mohla   použiť   ako   mimoriadny   opravný prostriedok aj dovolanie proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu. Ak tak neurobila, nemožno to nahrádzať podaním sťažnosti ústavnému súdu. Právomoc ústavného súdu je v tomto ohľade subsidiárna (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy).

Z tohto dôvodu považuje ústavný súd túto sťažnosť za takú, ktorú treba odmietnuť pre nedostatok právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008