znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 375/2011-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. novembra 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti Ing. F. B., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 65/2009, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 65/2009 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 65/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. F. B. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. F. B. trovy konania v sume 261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. R., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. F. B., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R.,   Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 65/2009 o zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že okresnému súdu podal 20. apríla 2009 návrh na vydanie platobného rozkazu „na zaplatenie 5 640 € istiny s prísl. a trov konania“ od odporcov v 1. a 2. rade, ktorí bývajú v jeho byte bez právneho dôvodu a bez jeho súhlasu a odmietli mu platiť za užívanie bytu.

Namietané konanie bolo vedené pod sp. zn. 6 Ro 49/2009, pričom okresný súd podľa sťažovateľa namiesto vydania platobného rozkazu previedol vec do oddelenia „6 C“, kde je vedená pod sp. zn. 6 C 65/2009, a v tejto veci nekoná.

Sťažovateľ   v   sťažnosti   uviedol,   že   okresný   súd   mu   nedoručil   ani   vyjadrenie odporcov, ktoré zaslali okresnému súdu ešte v roku 2009, a preto podal 6. decembra 2010 sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   predsedovi   okresného   súdu.   Okresný   súd   vo   vyjadrení z 22. decembra 2010 sťažovateľovi oznámil, že jeho sťažnosť nie je odôvodnená, pretože okresný súd zadovažoval listiny od tretích osôb a sudca žiadal pripojiť k namietanej veci aj spis sp. zn. 27 C 117/2009, v ktorom malo byť rozhodnuté o obdobnej veci. V ďalšom priebehu   konania   okresný   súd   vydal   rozhodnutie   o   prerušení   konania, ktoré   po   podaní odvolania   Krajský   súd   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   zrušil   uznesením   sp.   zn. 8 Co 99/2011 a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Podľa sťažovateľa okresný súd ani ďalej vo veci nekoná.

Sťažovateľ   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„Základné právo Ing. F. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd bolo postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod č. k. 6 C 65/2009 porušené.

Okresnému súdu Žilina sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 6 C 65/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

Ing. F. B. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3. 500,- eur, ktoré je Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť Ing. F. B. trovy konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 261,82 eur (2 úkony á 123,50 + 2x režijný paušál á 7,41 eur), na účet advokáta JUDr. M. R... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažovateľ súčasne oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 375/2011-11 z   8.   septembra   2011   rozhodol   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   [§   25   ods.   1   a 3   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania a aby sa vyjadril aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu k svojmu vyjadreniu k sťažnosti z 25. októbra 2011 (sp. zn. 1   SprS   402/2011,   doručenému   ústavnému   súdu   3.   novembra   2011)   priložil   stanovisko zákonného sudcu v tejto veci, ktorý okrem iného uviedol:

„Uvedená vec napadla na Okresnom súde Žilina dňa 20. 04. 2009. Vo   veci   boli   vykonávané   úkony   s   prípravou   pojednávania   vyrubenie   súdneho poplatku, doručenie návrhu navrhovateľom spolu s poučením, žiadosť na Správu katastra Ž. na predloženie dokladov), pričom spis mi bol predložený po prvý krát dňa 13. 07. 2009. Dňa 09. 12. 2009 som dal pokyn kancelárii, aby od Správy katastra Ž. vyžiadala ďalšie listiny, a to aj s poukazom na návrh odporcov na vykonanie dokazovania dopytom na Správu katastra Ž. Po urgencii zo dňa 13. 10. 2010 Správa katastra Ž. súdu doručila žiadané listiny dňa 26. 01. 2010.

Dňa 26. 01. 2010 mi bol spis opätovne predložený. Vzhľadom k mojej zaťaženosti, ktorá vyplynula zo skutočnosti, že pri mojom nástupe do funkcie dňa 17. 01. 2007 mi bolo pridelených 313 nerozhodnutých vecí registra C, z ktorých bolo množstvo reštančných, a to aj s časom nápadu hlboko v 90-tych rokoch, súčasne mi počas roku 2007 napadlo cca 370 vecí registra C, počas roku 2008 to bolo cca 250   vecí   registra   C,   počas   roku   2009   244   vecí   registra   C   +   prerozdelené   veci po odchádzajúcich   sudcoch   +   počas   roku   2010   cca   290   vecí,   nebolo   možné   konať vo všetkých mne pridelených veciach bez prieťahov, čo sa týka aj tejto veci (na uvedenú situáciu som poukazoval v písomných námietkach podľa ust. § 34 ods. 3 zákona č. 385/2000 Z. z. zo dňa 20. 08. 2007, ako aj zo dňa 30. 09. 2011 adresovaných predsedovi súdu spolu s upozornením podľa ust. § 30 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z.) a k ďalšiemu úkonu som sa tak dostal až dňa 12. 01. 2011, kedy bolo vydané uznesenie o prerušení konania, ktoré bolo následne na základe podaného odvolania navrhovateľa odvolacím súdom zrušené z dôvodu nedostatočného odôvodnenia tohto postupu.

Dňa 16. 08. 2011 bolo vydané ďalšie uznesenie o prerušení konania s upresnením dôvodov prerušenia konania v zmysle záverov v odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo prvé uznesenie o prerušení konania zrušené. Aj ďalšie uznesenie o prerušení konania bolo opätovne zo strany navrhovateľa napadnuté odvolaním, o ktorom bude musieť opätovne rozhodnúť odvolací súd.“

Predseda   okresného   súdu   súčasne   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania.

Sťažovateľ k stanovisku okresného súdu na výzvu ústavného súdu uviedol:„Naďalej trváme na dôvodoch a skutočnostiach uvedených v sťažnosti zo dňa 1. 8. 2011 a zároveň poukazujeme na tú skutočnosť, že súd po obdržaní zrušujúceho uznesenia dňa 20. 4. 2011 opätovne rozhodol vo veci až dňa 16. 8. 2011, t. j. po ďalších štyroch mesiacoch.

Máme za to, že prieťahy v konaní a neefektívny postup súdu nemožno odôvodňovať poukazovaním na počet vecí napadnutých zákonnému sudcovi po jeho nástupe do funkcie ako   aj   vyjadrením,   že   nebolo   možné   konať   vo   všetkých   jemu   pridelených   veciach   bez prieťahov, čo sa týka aj tejto veci.“

Sťažovateľ opakovane potvrdil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny osvojil judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto dvoch práv nemožno vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03,   IV.   ÚS   105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v   ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom   predvídaným   spôsobom,   ktorý   znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS/272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa na zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom z dôvodu bezdôvodného obohatenia odporcov v 1. a 2. rade užívajúcich jeho byt bez právneho dôvodu a bez úhrady za užívanie tohto bytu. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Ide o vec, ktorá tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov. Pokiaľ ide o faktickú zložitosť veci, je potrebné poukázať na to, že v okolnostiach   danej   veci   bolo   pre   rozhodnutie   potrebné   zabezpečiť   listinné   dôkazy a prihliadnuť aj na súvisiace konanie vedené pod sp. zn. 27 C 117/2009; nemožno však hovoriť o takej zložitosti veci, ktorou by bolo možné odôvodniť nečinnosť a neefektívnosť okresného súdu v danom konaní.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd nezistil skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa, ktorý je v tomto spore žalobcom, v súvislosti s prieťahmi v konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dôjsť nielen neodôvodnenou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Namietané konanie začalo 20. apríla 2009 doručením návrhu sťažovateľa na vydanie platobného rozkazu pod sp. zn. 6 Ro 49/2009 na zaplatenie sumy 5 640 € s príslušenstvom.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C/65/2009-15 z 26. mája 2009 uložil odporcom v 1. a 2. rade, aby sa v lehote 15 dní k veci písomne vyjadrili,   a poučil ich o následkoch nesplnenia   tejto   povinnosti.   Odporcovia   sa   vyjadrili   k   návrhu   sťažovateľa   podaním z 22. júna 2009 (doručeným okresnému súdu 26. júna 2009).

Okresný súd vyzval 26. júna 2009 Správu katastra Ž. (ďalej „správa katastra“) na predloženie listinných dôkazov vo vzťahu k predmetnému konaniu, pričom správa katastra predložila dokumenty ku vkladovému konaniu (kúpna zmluva) 8. júla 2009. Okresný súd vykonal prípravné úkony 9. decembra 2009, keď vyžiadal ďalšie listiny od správy katastra. Po urgencii 13. januára 2010 okresný súd opätovne požiadal správu katastra o zaslanie relevantných listín, ktoré mu boli doručené 26. januára 2010.

Okresný súd ďalší úkon vo veci sťažovateľa vykonal až 12. januára 2011, t. j. približne   po   roku   nečinnosti   od   doručenia   listinných   dôkazov,   pričom   uznesením   č.   k. 6 C/65/2009-93 z 12. januára 2011 prerušil konanie „do právoplatného rozhodnutia vo veci samej vedenej na Okresnom súde v Žiline pod spisovou značkou č. k. 27 C/117/2009“.

Sťažovateľ proti označenému uzneseniu podal 20. januára 2011 odvolanie. Krajský súd   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   uznesením   č.   k.   8   Co/99/2011-105 z 29. marca   2011   zrušil   označené   uznesenie   okresného   súdu.   V   odôvodnení   svojho uznesenia uviedol:

„Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel V.   záveru,   že   odvolanie   navrhovateľa   je   dôvodné   najmä   preto,   lebo   prvostupňový   súd v dôvodoch   preskúmavaného   rozhodnutia   nedostatočne   odôvodnil   to,   v   čom   môže   mať rozhodnutie v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 27C/117/2009 význam pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Podľa § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O. s. p. je súd povinný dôvody rozhodnutia formulovať tak, aby bolo presvedčivé. V danom prípade okresný súd popisným spôsobom uviedol stav a priebeh oboch konaní vedených na Okresnom súde v Žiline, absentuje však zdôvodnenie prečo mal za to, že je potrebné konanie prerušiť.   Inak povedané, v čom môže mať význam vyriešenie otázky existencie nájomného vzťahu odporcov k bytu. vypratania ktorého sa navrhovateľ domáhal v konaní vedenom pod sp. zn. 27C/117/2009 pre rozhodnutie v prejednávanej veci. Okresný súd mohol napr. poukázať na možnosť zaujatia dvoch rozdielnych (protichodných) stanovísk v prejednávaných veciach ohľadom existencie nájomného vzťahu, čo by mohlo vytvoriť stav právnej neistoty, tiež na duplicitu vykonávaného dokazovania a pod. Odvolaciemu súdu sú tieto skutočnosti známe,   mali sa však objaviť aj v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Samotná   existencia   dvoch   z   hľadiska   predmetu   a   účastníkov   navonok   javiacich   sa obdobných (súvisiacich) konaní ešte nemusí znamenať, že rozhodnutie v jednej z vecí môže mať význam pre rozhodnutie v druhej, navyše je tu aj možnosť posudzovania spoločnej spornej   otázky   (nájomného   vzťahu)   v   rámci   riešenia   tzv.   predbežnej   otázky,   keďže   sa nejedná o prípad kedy by bol súd rozhodnutím iného orgánu viazaný (§ 135 ods. 1 O. s. p.). V konečnom dôsledku, ak bude preukázané, že odporcovia navrhovateľovi za užívanie bytu neplatili ide v prejednávanej veci len o to. či navrhovateľom uplatnené právo na zaplatenie žalovanej sumy kvalifikovať podľa ustanovení o bezdôvodnom obohatení resp. ide o právo vyplývajúce z existencie nájomného vzťahu.“

Po vrátení veci okresný súd uznesením č. k. 6 C/65/2009-108 zo 16. augusta 2011 (už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) opätovne konanie prerušil. Svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„S poukazom na skutkový stav v prejednávanej veci, všetky uvedené skutočnosti, ako aj s poukazom na prebiehajúce konanie vedené pod sp. zn. 27C 117/2009, v ktorom sa navrhovateľ   domáha proti odporcom vypratania   nehnuteľnosti   a v ktorom   zároveň   súd riešil ako prejudiciálnu otázku - existenciu nájomného vzťahu odporcov k predmetnému bytu (v danej veci prvostupňový súd dospel k záveru, že odporcovia nemajú právny titul na užívanie   predmetného   bytu,   nie   sú   spoločnými   nájomcami   predmetného   bytu,   proti rozsudku bolo podanie odvolanie, vec nie je právoplatne skončená), čo môže mať podstatný význam   aj   pre   rozhodnutie   súdu   v   danej   prejednávanej   veci,   v   ktorej   sa   navrhovateľ domáha proti odporcom zaplatenia sumy 5.640,-eur a to na základe užívania predmetného bytu bez platenia nájomného. Teda otázkou existencie, či neexistencie nájomného vzťahu odporcov k predmetnému bytu by sa súd opätovne zaoberal a riešil túto otázku opätovne aj v danej prejednávanej veci.

Vyriešenie otázky existencie nájomného vzťahu odporcov k bytu, vypratania ktorého sa navrhovateľ domáha v konaní sp. zn. 27C 117/2009, môže mať význam pre rozhodnutie súdu v danej prejednávanej veci, nakoľko otázkou existencie nájomného vzťahu odporcov k predmetnému bytu sa súd podrobne zaoberal v konaní sp. zn. 27C 117/2009 a v danej prejednávanej veci sp. zn. 6C 65/2009 je tiež existencia nájomného vzťahu odporcov k bytu podstatnou otázkou pre právnu kvalifikáciu žalovaného nároku navrhovateľa. Mohlo by teda dôjsť k vzniku dvoch rozdielnych protichodných stanovísk v prejednávaných veciach ohľadom existencie nájomného vzťahu, čo by mohlo vytvoriť stav právnej neistoty. Taktiež pri   vyriešení   otázky   existencie,   neexistencie   nájomného   vzťahu   bolo   potrebné   vykonať rozsiahle a podrobné dokazovanie, ktoré z hľadiska hospodárnosti, efektívnosti a rýchlosti konania by bolo zbytočné duplicitne opakovať aj v tomto konaní sp. zn. 6C 65/2009. Ide o existenciu dvoch, z hľadiska predmetu konania a účastníkov konania, navonok javiacich sa obdobných (súvisiacich) konaní - ide tu v oboch konaniach o spoločnú spornú otázku - otázku   existencie   nájomného   vzťahu   v   rámci   riešenia   tzv.   predbežnej   otázky.   Právo navrhovateľa na zaplatenie dlžnej sumy tak na základe vyriešenia tejto predbežnej otázky a za preukázania, že odporcovia za užívanie bytu neplatili, bude len o tom, či uplatnené právo navrhovateľa kvalifikovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení, resp. ide o právo vyplývajúce z existencie nájomného vzťahu.“

Sťažovateľ   podal   6.   septembra   2011   proti   tomuto   uzneseniu   okresného   súdu odvolanie; krajský súd dosiaľ o odvolaní nerozhodol.

Zo súvisiaceho spisu ústavný súd zistil, že vo veci sp. zn. 27 C 117/2009 okresný súd rozhodol 4. augusta 2010 tak, že uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť vypratať byt sťažovateľa. Proti rozsudku č. k. 27 C 117/2009-222 zo 4. augusta 2010 sa odporcovia odvolali. Vec bola predložená krajskému súdu 15. októbra 2010; krajský súd uznesením sp. zn.   6   Co   359/2010   z 13.   júla   2011   zrušil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 27 C 117/2009-222 zo 4. augusta 2010 a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený okresnému súdu 24. októbra 2011; rozhodnutie krajského súdu sa v súčasnosti doručuje účastníkom konania a nie je dosiaľ právoplatné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd bol vo veci nečinný bez akéhokoľvek ospravedlniteľného dôvodu od januára 2010 do januára 2011. Ústavný súd vo   vzťahu k uvedenej   nečinnosti   nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu z 21. októbra 2011 o tom, že „vzhľadom k mojej zaťaženosti, ktorá vyplynula zo skutočnosti, že pri mojom nástupe do funkcie dňa 17. 01. 2007 mi bolo pridelených 313 nerozhodnutých vecí registra C, z ktorých bolo množstvo reštančných... nebolo možné konať vo všetkých mne pridelených veciach bez prieťahov, čo sa týka aj tejto veci... a k ďalšiemu úkonu som sa tak dostal až dňa 12. 01. 2011“. Ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   štát   musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v   konečnom   dôsledku   nezbavujú   štát   zodpovednosti   za   pomalé   konanie   spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Okresný   súd   okrem   označenej   nečinnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   konal   aj neefektívne.   Za   neefektívny   považuje   ústavný   súd   postup   okresného   súdu   smerujúci k vydaniu rozhodnutia o prerušení konania 12. januára 2011. Krajský súd toto uznesenie č. k. 6 C 65/2009-93 z 12. januára 2011 pre nedostatočné zistenie skutkového a právneho stavu   a označenie   dôvodov   na   prerušenie   konania   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v novom rozhodnutí o prerušení konania svojím uznesením zo 16. augusta 2011 akceptoval v zásade názor krajského súdu, ktorý uviedol v odôvodnení svojho uznesenia č. k. 8 Co/99/2011-105 z 29. marca 2011.

Ústavný   súd   postup   okresného   súdu   v období   od   januára   2010   do   augusta   2011 považuje za postup so zbytočnými prieťahmi. V nadväznosti na uvedené preto rozhodol, že okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   podľa   čl.   38   ods.   2   listiny,   ako   aj   právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

V súlade s § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C/65/2009 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   odôvodňujúc   ho „pretrvávajúcim   pocitom   neistoty,   márnosti   a   nespravodlivosti,   pričom   tieto   negatívne pocity vyvolané postupom súdu spôsobujú sťažovateľovi permanentný stres, ohrozujú aj jeho   zdravie,   zaťažujú   ho   po   finančnej   stránke   a   sťažovateľ   i   napriek   tomu,   že   ničím nespôsobil prieťahy v konaní, sa nemôže dočkať spravodlivého rozhodnutia s poukazom na to,   že   ešte   v   roku   2007   na   základe   kúpnej   zmluvy...   sa   stal   výlučným   vlastníkom nehnuteľnosti   –   bytu...   Odporcovia,   ktorí   jeho   byt   užívajú   bez   právneho   dôvodu   sa dobrovoľne odmietajú vysťahovať z bytu sťažovateľa a platiť sťažovateľovi za užívanie jeho nehnuteľnosti.“. Z   uvedených   dôvodov   sťažovateľ   považuje   finančné   zadosťučinenie 3 500 € za primerané.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 6 C/65/2009   viac   ako   dva   a   pol   roka,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu (správanie   sťažovateľa),   zistené   obdobie   nečinnosti   a aj neefektívnej   činnosti   okresného súdu,   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľovi   sumu   1   000   €   ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. M. R. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 247,00 € (za dva úkony právnej služby po 123,50 €) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2011