znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 375/2010-17Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť F. P., F., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. februára 2010 doručená sťažnosť F. P., F. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práv podľa čl. 6 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 110/2006.

Zo sťažnosti a spisovej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 4. decembra 2006 okresnému   súdu ,,návrh   na   začatie   konania   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym úradným   postupom   v celkovej   výške   1.538.310,-Sk,   (čo   predstavuje   sumu   51.062,-Eur) s príslušenstvom proti odporcovi SR – Ministerstvo spravodlivosti SR“.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:,,Okresný   súd   v Bratislave   od   podania   mojej   žaloby   dňa   29.   novembra   2006 nenariadil   pojednávanie,   ani   do   dnešného   dňa   mi   nepriznal   oslobodenie   od   súdnych poplatkov a nepridelil mi právneho zástupcu na ochranu mojich záujmov pred súdom tak ako to prikazuje Ústava Slovenskej republiky a medzinárodný dohovor. Nevydal platobný rozkaz o čo som ho žiadal.

Poukazujem   na   skutočnosť,   že   súdny   spor   trvá   viac   ako   16   rokov   a jedná   sa o náhradu mzdy, ktorú nemôžem užívať aj keď mi ju priznal nezávislý súd v mene republiky, a to   považujem   za   porušovanie   mojich   základných   práv   a slobôd   a   medzinárodného dohovoru.

Okresný súd Bratislava I porušuje Ústavu Slovenskej republiky čl. 42 ods. 2 v konaní bolo porušené právo F. P. ne prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Podľa   názoru   sťažovateľa ,,ide   o úmyselný   prieťah   zo   strany   Okresného   súdu Bratislava I aj s tým, že celý prípad od podania riadi Ministerstvo spravodlivosti, ktoré je odporca.

Od podania žaloby dňa 29. 11.2006 do dnešného dňa uplynuli viac ako 3 roky a tri mesiace a za spomínaný čas Okresný súd Bratislava I nevytýčil pojednávanie a nevydal súdne   rozhodnutie.   To   dokazuje,   že   ide   o neprimeraný   čas   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ktoré   spôsobil   a naďalej   spôsobuje   Okresný   súd   Bratislava   I. Porušuje sa tým medzinárodný dohovor v článku 6 a 13.“.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

,,Okresný súd Bratislava I porušuje základné ústavné práva F. P. v článku 48 ods. 2 na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a medzinárodný   dohovor   v článku   6 a článku 13.

Preto   žiadam   aby   ústavný   súd   nariadil   Okresnému   súdu   Bratislava   I odstrániť prieťah v konaní, a to tak aby jasne a zrozumiteľne určil za aký čas má prieťah odstrániť a vytýčiť pojednávanie.

Žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky aby mi priznal finančné zadosťučinenie za 16 rokov trvania právnej neistoty keď 16 rokov nemám dôstojný život, finančnú čiastku 15.000.000,- Sk čo je 497.908,-EUR.“

Súčasťou sťažnosti je aj žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu na konanie pred ústavným súdom.II.

Ústavný   súd   si   v   rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vyžiadal vyjadrenie   okresného   súdu   a   súdny   spis.   Ústavný   súd   zároveň   požiadal   okresný   súd o vyjadrenie,   či   sťažovateľ   využil   možnosť   podať   sťažnosť   podľa   §   62   ods.   1   zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ako bola jeho sťažnosť vybavená.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a zo súdneho spisu zistil tento priebeh konania: Dňa 4. decembra 2006 bol okresnému súdu sťažovateľom doručený návrh na začatie konania   o náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   v celkovej   výške 1 538 310 Sk (čo predstavuje sumu 51 062 €) s príslušenstvom proti odporcovi Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Sťažovateľ zároveň požiadal okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov a o pridelenie právneho zástupcu.Dňa   2.   januára   2007   okresný   súd   uznesením   vyzval   sťažovateľa,   aby   odstránil nedostatky návrhu a preukázal svojej osobné, majetkové a zárobkové pomery.

Dňa   27.   februára   2007   bola   okresnému   súdu   doručená   odpoveď   sťažovateľa   na uznesenie z   2. januára 2007 a sťažovateľ predložil potvrdenie o osobných a majetkových pomeroch.

Dňa 13. marca 2007 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa, ,,aby tento vydal   platobný   rozkaz.“ Uznesením   zo 16.   júla   2007   okresný   súd   rozhodol,   že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva.

Dňa 6. augusta 2007 bolo sťažovateľom okresnému súdu doručené odvolanie proti uzneseniu, ktorým mu nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa 14. februára 2008 okresný súd rozhodol o postúpení veci Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len,,krajský súd“) z dôvodu, že odvolaniu sťažovateľa nemieni vyhovieť (spis bol doručený krajskému súdu 18. februára 2008).

Dňa   17.   septembra   2008   krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co/57/08-97   potvrdil rozhodnutie okresného súdu a 9. októbra 2008 vrátil spis okresnému súdu.

Dňa 6. novembra 2008 sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu o odvolaní dovolanie.

Dňa 12. novembra 2008 krajský súd zaslal okresnému súdu dovolanie adresované krajskému súdu.

Dňa 10.   decembra   2008 bol   okresným súdom   sťažovateľ vyzvaný, aby odstránil nedostatky dovolania a aby predložil doklad o právnickom vzdelaní alebo splnomocnenie udelené advokátovi na zastupovanie.

Dňa 12. januára 2009 bola okresnému súdu doručená odpoveď sťažovateľa na výzvu z 10. decembra 2008.

Dňa 20. mája 2009 bol okresným súdom spis spolu s dovolaním (podaným proti rozhodnutiu krajského súdu zo 17. septembra 2008) doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd“).

Dňa   26.   mája   2009   najvyšší   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený   na   rozhodnutie   o dovolaní   sťažovateľa   a konštatoval,   že   okresný   súd nepostupoval v súlade s procesnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP,,) vzťahujúcimi sa na dovolacie konanie.

Dňa   19.   júna   2009   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   oznámil,   či   žiada o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30 OSP aj pre dovolacie konanie.

Dňa 29. júna 2009 sťažovateľ doručil okresnému súdu vyplnený osobný dotazník spolu so žiadosťou o oslobodenie od súdnych poplatkov a o ustanovenie právneho zástupcu.Dňa 10. júla 2009 okresný súd uznesením č. k. 24 C/110/2006-129 rozhodol, že sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznáva a zástupcu z radov advokátov pre dovolacie konanie mu neustanovuje.

Dňa 27.   júla 2009 sťažovateľ doručil   okresnému súdu   odvolanie proti uzneseniu okresného súdu z 10. júla 2009, ktorým sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a neustanovil mu právneho zástupcu.

Dňa   26.   januára   2010   okresný   súd   doručil   krajskému   súdu   spis   na   rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 24 C 110/2006-129 z 10. júla 2009. Podľa vyjadrenia predsedníčky okresného súdu od 2. marca 2010 sa nachádza spis po opätovnom predložení na krajskom súde.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohto základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr.   I.   ÚS   7/00, III. ÚS 100/01,   III.   ÚS   263/03,   II.   ÚS   98/06).   Ústavný   súd   tiež   poukazuje   na   svoju judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   l   dohovoru.   Ústavný   súd   už   vo   svojich rozhodnutiach vyslovil, že „ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“   (II. ÚS   63/05).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sa   postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   (resp.   čl.   38   ods.   2   Listiny   základných   ľudských   práv   a slobôd   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru),   sťažnosť   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (I.   ÚS   27/02,   I.   ÚS   197/03, I. ÚS 38/04 a iné).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd   neodmietne   prijatie   sťažnosti,   aj   keď   sa   nesplnila   podmienka   podľa   odseku   1,   ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

1.   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ňou   predovšetkým   domáha vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom   (sťažovateľ v sťažnosti síce namieta porušenie čl. 6 dohovoru ako celku, ale z textu možno vyvodiť, že namieta   len   porušenie   jeho   odseku   1,   pozn.)   postupom   okresného   súdu   v namietanom konaní.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na neúmernú dĺžku konania, keď argumentuje, že „Od   podania   žaloby   dňa   29.11.2006   do   dnešného   dňa   uplynuli   viac   ako   3   roky   a tri mesiace a za spomínaný čas Okresný súd Bratislava I nevytýčil pojednávanie a nevydal súdne   rozhodnutie.   To   dokazuje,   že   ide   o neprimeraný   čas   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   ktoré   spôsobil   a naďalej   spôsobuje   Okresný   súd   Bratislava   I. Porušuje sa tým medzinárodný dohovor v článku 6 a 13.“.

Predmetom   namietaného   konania   vedeného   pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 24 C 110/2006   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   proti   žalovanému Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky domáha náhrady škody spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom   v celkovej   výške   1   538   310   Sk (51 062 €) a taktiež zaplatenia príslušenstva. Sťažovateľ svoj   nárok odôvodňuje tým, že odporca mu ním uplatnenú náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   v znení neskorších predpisov, do dnešného dňa nevyplatil.

Z   prehľadu   procesných   úkonov   okresného   súdu   možno   vyvodiť   záver,   že   na doterajšiu dĺžku namietaného konania majú objektívne vplyv predovšetkým procesné úkony sťažovateľa (žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu, odvolania proti uzneseniam, ktorými súd rozhodol o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku),   na   ktoré   má   na   jednej   strane   právo,   ale   na   druhej   strane   skutočnosť,   že v dôsledku   ich   uplatnenia   dochádza   k   predĺženiu   namietaného   konania,   nemôže   byť pripísaná na ťarchu okresného súdu.

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   vyjadriť   sa   aj   k tej   časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   v jeho   veci   nerozhodol   platobným   rozkazom. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   v sťažnosti   uviedol: „Okresný   súd   v   Bratislave   nevydal platobný rozkaz o čo som ho žiadal.“

V súlade s § 172 ods. 1 OSP súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej   sumy   vyplývajúce   zo   skutočností   uvedených   navrhovateľom.   Súd   však   nie   je povinný vydať platobný rozkaz a vybaviť tak návrh v skrátenom konaní, hoci sú splnené podmienky ustanovené v § 172 OSP.

Čo sa týka predloženia spisu okresného súdu spolu s dovolaním najvyššiemu súdu, ktorý najvyšší súd vrátil späť okresnému súdu ako predčasne predložený s konštatovaním, že okresný súd nepostupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, ústavný súd uzavrel, že dané pochybenie okresného súdu minimálne ovplyvnilo predĺženie konania a nemalo takú intenzitu, ktorá by mala pre rozhodnutie ústavného súdu v danej veci ústavnoprávny rozmer.

Podľa   názoru   ústavného   súdu,   berúc   do   úvahy   doterajšiu   dĺžku   a   aktuálny   stav konania a úkony, ktoré urobil okresný súd, sa postup okresného súdu nevyznačuje takými obdobiami   nečinnosti   alebo   neefektívnej   činnosti,   ktoré   by   v   danom   štádiu   konania po posúdení všetkých okolností prípadu umožňovali po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd po predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde sťažnosť aj ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ nepredložil kópiu sťažnosti na prieťahy adresovanú predsedovi okresného súdu ani inak nepreukázal, že podal sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorej vyčerpanie ako účinného prostriedku nápravy je potrebné   preukázať podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde.   Ústavný   súd   preto zisťoval na okresnom súde, či vo veci sp. zn. 24 C 110/2006 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy   v konaní;   z evidencie   okresného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   sťažovateľom nepreukázalo. Znamená to, že sťažovateľ nepreukázal vyčerpanie účinných prostriedkov, ktoré   má   k   dispozícii   na   ochranu   svojho   práva,   a preto   sťažnosť   spĺňala   dôvod   na odmietnutie pre neprípustnosť.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie práva podľa čl. 13 dohovoru v spojení s namietaným porušením svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru sťažnosť neobsahuje osobitné odôvodnenie. Za týchto okolností ústavný súd aj vzhľadom na dôvody zakladajúce odmietnutie sťažnosti v časti namietajúcej porušenie základného práva čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nezistil žiadnu   príčinnú   súvislosť   medzi   namietaným   porušením   čl.   13   dohovoru   a skutkovým stavom   popísaným   v sťažnosti,   ktorý   by   mohol   reálne   zakladať   dôvod   na   vyslovenie porušenia tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   nečinnosť   okresného   súdu   v   ďalšom   priebehu   označeného   konania   by mohla   spôsobiť   porušenie   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo nevylučuje, aby sťažovateľ v takom prípade opätovne podal sťažnosť ústavnému súdu.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   ako   celku   bolo   bez   právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších nárokoch sťažovateľa uplatnených v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010