znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 375/08-16

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátom JUDr. J. G., T., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3 Tpo 27/2008 z 31. júla 2008 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2008 doručená   sťažnosť   P.   D.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3 Tpo 27/2008 z 31. júla   2008   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie“)   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho vydaniu.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v podanej sťažnosti okrem iného uviedol:

„Uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor   Západ   č. k.   PPZ - 91/BOK – Z - 2008   zo   dňa   18. 7. 2008   je   sťažovateľ   obvinený z obzvlášť závažného zločinu vraždy podľa § 14 ods. 1, § 20, § 145 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. a iných.

Uznesením   Okresného   súdu   v   Trnave   sp. zn.   Tp 89/08   zo   dňa   20. 7. 2008   bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por., ktoré bolo   zamietnutím   sťažnosti   sťažovateľa   fakticky   potvrdené   uznesením   Krajského   súdu v Trnave č. k. 3 Tpo 27/2008 zo dňa 31. 7. 2008.

Krajský súd v Trnave neodôvodnil dostatočným spôsobom svoje rozhodnutie o väzbe a nevenoval pozornosť ani základu väzby — dôvodnosti vzneseného obvinenia.“

Sťažovateľ je tohto názoru, že krajský súd pri rozhodovaní o jeho väzbe porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, pretože sa „väzbou a jej dôvodmi v prípade sťažovateľa zaoberal povrchne“. Preto je napadnuté uznesenie krajského súdu podľa jeho názoru arbitrárne a argumentuje takto:

„Dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. odôvodnil súd tým, že mi hrozí vysoký trest a zo skutočností vyplývajúcich z priebehu vyšetrovania je vraj zrejmé, že by som sa trestnému stíhaniu vyhýbal. Súd však neuviedol žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo tvrdenie, že by som sa trestnému stíhaniu vyhýbal a z pohľadu sťažovateľa súd toto uviedol iba preto, lebo si bol vedomý, že iba hrozba vysokým trestom nepostačuje. Najvyšší súd SR vo svojom uznesení sp. zn. 1 To 8/2005 totiž zaujal stanovisko, že iba skutočnosť, že obvinený je trestne stíhaný za taký trestný čin, za ktorý mu v prípade uznania viny hrozí zo zákona trest odňatia slobody vo výmere prevyšujúcej päť rokov, nezakladá dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por., pokiaľ z reálnej hrozby uloženia vysokého trestu s prihliadnutím na osobu páchateľa a okolnosti prípadu nevyplýva dôvodná obava, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (rozhodnutie je zverejnené aj v časopise Zo súdnej praxe č. 1/2006 na strane 23 a nasl. pod číslom 12).

Dôvod   väzby   podľa   ustanovenia   § 71   ods. 1   písm. b/   Tr. por.   odôvodnil   súd argumentáciou krajne neudržateľnou a protiústavnou, spočívajúcou v konaní iných osôb (sú na úteku) a nie v konaní sťažovateľa.

Pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na   tie   okolnosti   a   zistenia,   ktoré   majú   základ   v procesné   vykonanom   dokazovaní   a   sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby (R 95/1999).

Dôvod väzby podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. súd opäť odôvodnil protiústavnou   argumentáciou,   keď   prihliadol   na   odsúdenia   zahladené,   na   ktoré   nie   je možné prihliadať.

Z odôvodnenia uznesenia o väzbe musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Ak odôvodnenia uznesenia o vzatí do väzby neobsahuje vysporiadanie sa s obranou sťažovateľa v jej základe poukazujúcom na nezákonnosť, sú právne závery súdu porušením ústavného princípu zákazu ľubovôle v rozhodovaní...

V danej súvislosti chce sťažovateľ opäť zdôrazniť, že pri posudzovaní dôvodov väzby môže orgány činné v trestnom konaní prihliadať len na tie okolnosti a zistenia, ktoré majú základ v procesne vykonanom dokazovaní a sú významné pre záver o existencii niektorého z dôvodov väzby (R 95/1999).“

Opierajúc   sa   o uvedenú   argumentáciu   sťažovateľ   navrhuje   ústavnému   súdu,   aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„Konaním Krajského súdu v Trnave v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde   v   Trnave   pod   č. k.   3Tpo 27/2008   v   súvislosti   s   rozhodnutím   tohto   súdu   zo   dňa 31. 7. 2008, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Trnave   č. k.   3Tpo 27/2008   zo   dňa   31. 7. 2008   sa zrušuje.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56   zákona   o ústavnom   súde   vrátane okolností,   ktoré   by mohli   byť dôvodom   na   jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 27/2008 z 31. júla 2008 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,   boli   porušené   jeho základné   práva   podľa   čl. 17   ods. 2   a   5   ústavy.   Uvedeným rozhodnutím krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Tp 89/08 z 31. júla 2008, na základe ktorého bol sťažovateľ   vzatý   do   väzby   z dôvodov   podľa   § 71   ods. 1   písm. a),   b)   a c)   Trestného poriadku.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stíhaný pre obzvlášť   závažný   zločin   vraždy   spáchaný   formou   spolupáchateľstva   v časti   v štádiu pokusu a v časti dokonanom podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona, za zločin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona a zločin   neoprávneného   používania   cudzieho   motorového   vozidla   podľa   § 216   ods. 1 a ods. 2 písm. a), b) a c) Trestného zákona. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.   Tp 89/08   z 20.   júla   2008   z dôvodov   uvedených   v   § 71   ods. 1   písm. a),   b)   a c) Trestného poriadku.

Sťažovateľ podal v zákonnej lehote proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil. Krajský súd v napadnutom uznesení jeho sťažnosť zamietol. V odôvodnení uviedol, že po preskúmaní veci si osvojil zistenie okresného súdu, „že doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a že sú dané dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a, b,c Tr. por. tak, ako boli súdom I. stupňa správne ustálené.

Podľa § 71 ods. 1 písm. a, b, c, Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania, alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a/ ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko, alebo mu hrozí vysoký trest.

b/ bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených,   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval, alebo ktorým hrozil.

Súd   I.   stupňa   vo   svojom   rozhodnutí   podrobne   vyložil   v čom   vidí   konkrétne skutočnosti pre vzatie obvineného do väzby z dôvodu ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a, b, c, Tr. por.   Krajský   súd   sa   z   dôvodmi   súdu   I.   stupňa   stotožňuje   a s podrobnostiach   na   ne poukazuje.“

Okresný súd v uznesení o vzatí do väzby, na ktoré krajský súd odkázal, uviedol: Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ [správne má byť písm. a), pozn.] Trestného poriadku je u obvineného P. D. daný, nakoľko je stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, zločin legalizácie   príjmu   z   trestnej   činnosti   a zločin   neoprávneného   používania   cudzieho motorového vozidla a z ďalších skutočností z doterajšieho priebehu vyšetrovania vyplýva, že je u neho obava, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu, alebo trestu a najmä z toho dôvodu, že mu hrozí vysoký trest.

Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku je daný najmä tým, že obvinený P. D. je dôvodne podozrivý z trestnej činnosti, ktorej sa mal dopustiť s ďalšími páchateľmi, pričom obvinený D. T., obvinený I. H. a obvinený B. H. sa momentálne zdržujú na   neznámom   mieste.   Preto   je   obava,   že   by   sa   obvinení   mohli   navzájom   ovplyvňovať, pôsobiť na svedkov, alebo inak mariť prípravné konanie.

Dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku je odôvodnený tým, že obvinený   P.   D.   bol   naposledy   odsúdený   rozsudkom   Okresného   súdu   Galanta,   sp. zn. 1 T/130/1999 zo dňa 16. 10. 2001 pre trestné činy podľa § 259 ods. 3 Trestného zákona účinného   do   31. 12. 2005   a   iné   na   úhrnný   trest   odňatia   slobody   v   trvaní   dva   roky, pri zradení   do   I.   (prvej)   nápravnovýchovnej   skupiny.   Vo   veci   Okresného   súdu   Poprad, sp. zn.   5T/187/1998   zo   dňa   14. 09. 1998   bol   odsúdený   aj   pre   trestný   čin   nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona účinného do 31. 12. 2005, teda sa jedná o druhovo zhodnú trestnú činnosť, pre ktorú je tento obvinený trestne stíhaný, i keď v uvedenej veci je odsúdenie obvineného zahladené.“

Ďalej   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   konštatoval, „že obvinený   je   okrem obzvlášť   závažného   zločinu   vraždy   stíhaný   aj   pre   zločin   legalizácie   príjmu   z   trestnej činnosti   podľa   § 233   ods. 1   písm. b/   ods. 2   písm. a/   Tr.   zák.   a   zločin   neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. a, b, c, Tr. zák. Obvinenému hrozí vysoký trest a zo skutočnosti vyplývajúcich z priebehu vyšetrovania je zrejmé, že by sa obvinený trestnému stíhaniu vyhýbal. Dôvodom vzatia do väzby obvineného v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. je skutočnosť, že obvinený sa trestnej činnosti mal dopustiť s ďalšími páchateľmi, ktorí sú na úteku pred políciou a v prípade kontaktu s týmito osobami by došlo k vzájomnému pôsobeniu a tiež je obava, že by mohlo dôjsť k mareniu prípravného konania. Citované predchádzajúce odsúdenia súdom I. stupňa sú tiež podľa názoru krajského súdu dôvodom pre vzatie do väzby obvineného v zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por.

Zistené   konkrétne   skutočnosti   dôvodné   pre   vzatie   obvineného   do   väzby   v   zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a, b, c, Tr. por. sa teda viažu nielen k charakteru trestnej činnosti, pre ktorú je obvinený stíhaný, ale aj k osobe obvineného.“.

Z   už citovaného   ustanovenia   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   ústava   rozdeľuje ústavnú   ochranu   základných   práv   a slobôd,   ako   aj   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   medzi   všeobecné   súdy   a ústavný   súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ako aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

V prípade uplatnenia uvedenej subsidiárnej právomoci ústavný súd nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň   by   mali za   následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 13/00   mutatis   mutandis   I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 67/04).

Opierajúc   sa o tieto východiská   ústavný   súd posudzoval   aj sťažnosť sťažovateľa, pričom bol viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), v rámci ktorého sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom v petite sťažnosti navrhol   vysloviť   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy. Porušenie   ďalších   práv   zaručených   ústavou,   Dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd,   ako   aj   Listinou   základných   práv   a   slobôd,   na   ktoré   sťažovateľ poukázal   v   odôvodnení sťažnosti,   považoval   ústavný   súd   ako   súčasť   jeho   širšej argumentácie,   o ktorom   nežiadal   výslovne   (vzhľadom   na   rozsah   stanovený   v petite sťažnosti) rozhodnúť.

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   z čl. 17   ods. 2   ústavy   vyplýva   neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to   nielen   pri   rozhodnutiach   o vzatí   do   väzby,   ale   aj   počas   ďalšieho   trvania   väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné   dôvody)   na uplatnenie   vhodného   zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy,   z ktorého   vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

b) bude   pôsobiť   na   svedkov,   znalcov,   spoluobvinených   alebo   inak   mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku vziať do väzby možno len obvinenú fyzickú osobu. Uznesenie o vzatí do väzby sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. O väzbe rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie. Pred rozhodnutím o vzatí alebo nevzatí obvineného do väzby musí byť obvinený vypočutý.

Krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných   na   rozhodnutie   o vzatí   sťažovateľa   do   väzby)   vychádzal   zo skutkového a právneho   stavu   uvedeného   v uznesení   okresného   súdu,   ktorý   konštatoval   existenciu materiálnych podmienok väzby, a teda že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú spáchaniu skutkov, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté, ďalej že tieto skutky majú znaky trestného činu a že existujú dôvody na podozrenie, že skutky spáchal obvinený (sťažovateľ), ako aj súčasné splnenie podmienky existencie dôvodov útekovej, kolúznej a preventívnej väzby. Okresný súd tieto svoje závery vyvodil z „nielen z výpovede svedkov B. Š. a R. H.“, ale aj z ďalších „zadovážených dôkazov“ nachádzajúcich sa v spise (napr. z vykonanej domovej prehliadky   na   chate,   kde   sa   obvinení   zdržiavali   po   vykonanom   skutku,   z vykonaných rekognícií, ako aj z ďalšieho spisového materiálu, pozn.).

Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že krajský súd dôvody útekovej väzby [§ 71 ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku]   odôvodnil   najmä   tým,   že   mu   hrozí   vysoký   trest. Opodstatnenosť uvalenia kolúznej väzby [§ 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku] videl krajský súd aj v skutočnosti, že ďalší dvaja obvinení sa zdržiavali na neznámom mieste, s čím   podľa   názoru   krajského   súdu   úzko   súvisela   aj pravdepodobnosť   ich   vzájomného ovplyvňovania sa s úmyslom marenia prípravného konania, prípadne možnosti pôsobenia na svedkov.   A napokon   ako   dôvod   preventívnej   väzby   [§ 71   ods. 1   písm. c)   Trestného poriadku] poukázal krajský súd na predchádzajúce odsúdenia sťažovateľa, ktoré spočívali sčasti v druhovo zhodnej trestnej činnosti, i keď išlo o odsúdenia už zahladené. V tomto kontexte bolo poukázané na zahladené odsúdenia ako na skutkovú okolnosť, a nie ako na skutočnosť   právnu,   preto   námietku   právneho   zástupcu   sťažovateľa   o porušení prezumpcie   zahladenia   odsúdení   sťažovateľa   ústavný   súd   neakceptoval   (pozri   napr. III. ÚS 34/07).

Takéto úvahy krajského súdu považuje ústavný súd za legitímne a celkom logické, pretože vzhľadom na povahu dôvodov vzneseného obvinenia, charakter a spôsob páchania trestnej činnosti ide o také skutočnosti, ktorými krajský súd mohol odôvodniť väzbu. Navyše, v prípade sťažovateľa išlo o prvotné rozhodnutie týkajúce sa zákonnosti väzby, keď vplyv charakteru   a závažnosti   trestnej   činnosti   na   rozhodnutie   súdu   je   výrazný,   na rozdiel od nasledujúcich rozhodnutí súdu týkajúcich sa ďalšieho trvania väzby.

Úlohou ústavného súdu je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach správne aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky arbitrárnosti vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého   zo   základných   práv   a slobôd.   Z uvedeného   dôvodu ústavný   súd   nemôže   zasahovať   do   skutkových   a právnych   záverov   týchto   všeobecných súdov, ak ich z danej perspektívy možno pokladať za udržateľné.

Po   preskúmaní spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského súdu a s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti, sa ústavný súd nedomnieva, že by z tohto rozhodnutia vyplývala jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu   alebo   takú   aplikáciu   príslušných   ustanovení   všeobecne   záväzných   právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa právneho názoru ústavného súdu sú tieto odôvodnenia síce stručné, avšak ústavnoprávne akceptovateľné. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy

K   ďalšej   časti   sťažnosti   vo   vzťahu   k   dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej podmienky   uvalenia   väzby   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“) treba považovať za dôležitú súčasť záruk každého proti jeho svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna   osoba   mohla   spáchať   trestný   čin,   pričom   jeho   „dôvodnosť“   závisí   vždy od všetkých   okolností   každého   konkrétneho   prípadu   (rozsudok   ESĽP   vo   veci   Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Trestný poriadok (ako zákon, na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje,   aby   existencia   dôvodného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu   bola podložená   aj   zodpovedajúcimi   dôkazmi   proti   obvinenému.   Pri   rozhodovaní   o   väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestného činu. V tejto súvislosti je naopak potrebné zdôrazniť,   že   až   po   vznesení   obvinenia   sa   v   rozhodujúcej   miere   otvára   priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čoho sa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebo vyvracia) práve dokazovaním. Samotné dôvody   väzby   podľa   § 71   ods. 1   Trestného   poriadku   rátajú   s   existenciou   takéhoto dokazovania počas prípravného konania (napr. IV. ÚS 383/04).

Ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej právomoci vo veci rozhodujúceho krajského   súdu   v danom   prípade   sú   zlučiteľné   s obsahom   sťažovateľom   označených článkov ústavy (čl. 17 ods. 2 a ods. 5 ústavy), preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008