znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 375/04-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu 25. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Kataríny Ninitzovej, bytom K.; Geraldy Kunákovej, bytom K., a Kamily Payerovej, bytom K., zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   2 S 17/04 z 5. augusta 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Kataríny Ninitzovej, Geraldy Kunákovej a Kamily Payerovej o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. augusta 2004   doručená   sťažnosť   Kataríny   Ninitzovej,   Geraldy   Kunákovej   a   Kamily Payerovej (ďalej len „sťažovateľky“), ktorou   namietajú porušenie ich   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 S 17/04 z 5. augusta 2004.

Zo   sťažovateľkami   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   2 S 17/04   z   5. augusta 2004   bola   zamietnutá   ich   žaloba   s   poukazom   na   to, že nevyužili   pred   podaním   žaloby prostriedky   proti   nečinnosti   orgánov verejnej   správy, ktorých využitie umožňuje osobitný predpis [§ 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej   len   „OSP)].   Proti   tomuto   uzneseniu   nebol   prípustný   opravný   prostriedok (§ 250t ods. 6 OSP).

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento „nález:

Uznesením   krajského   súdu   č. k.   2 S 17/04-19   z   05. augusta 2004   bolo   porušené základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Uznesenie krajského súdu č. k. 2 S 17/04-19 z 05. augusta 2004 sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu.

Krajský súd je povinný nahradiť sťažovateľkám na účet ich právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu“.

Sťažovateľky tvrdili, že pred podaním žaloby proti nečinnosti orgánu verejnej správy krajskému   súdu   dodržali   všetky   postupy   potrebné   podľa   zákona   č. 152/1998   Z. z. o sťažnostiach (ďalej len „zákon o sťažnostiach“), čo však neviedlo k náprave. Poukázali na to, že za sťažnosť považujú podanie z 22. decembra 2003, ktorým sa obrátili na Okresný úrad   v Michalovciach,   odbor   pozemkový,   a   žiadali   o urýchlenie   ukončenia   procesu priznania   vlastníctva   k dosiaľ   nevydaným   pozemkom   podľa   právneho   záveru   krajského súdu   č. k. 4 S 195/94-11   z   12. októbra 1994.   K   tejto   sťažnosti   sa   vyjadril   Obvodný pozemkový   úrad   v Michalovciach,   ktorý   listom   z   29. januára 2004   sp. zn. 2004/01042 zaujal   stanovisko   k   dôvodom,   pre   ktoré   sa   ešte   nerozhodlo   o uplatnenom   nároku sťažovateliek.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplynulo:

„Navrhovateľky sa návrhom   zo   7. 6. 2004 domáhali,   aby   súd   prikázal odporcovi konať a rozhodnúť vo veci vedenej pod č. 2004/01042 v lehote 30 dní.

Súd pri skúmaní podmienok konania z obsahu spisu, ako aj z vyjadrenia odporcu a nadriadeného   orgánu   zistil,   že   navrhovateľky   pred   podaním   návrhu   nevyčerpali prostriedky proti nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Takýmto predpisom je zákon č. 152/1998 Z. z. v platnom znení o sťažnostiach, ktoré príslušný orgán verejnej správy je povinný prešetriť a vybaviť do 30 dní odo dňa, keď mu bola doručená. Výsledok prešetrenia sťažnosti na nečinnosť, ak nedošlo k odstráneniu nečinnosti, môže byť podkladom pre podanie návrhu podľa § 250t O. s. p.

Podľa odseku 1 citovaného ustanovenia fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym   predpisom   tým,   že   je   v konaní   nečinný,   môže   sa   domáhať,   aby   súd   vyslovil povinnosť   orgánu   verejnej   správy   vo   veci   konať   a rozhodnúť.   Návrh   nie   je   prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis. Pretože nebola splnená zákonná podmienka pre konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa štvrtej hlavy piatej časti O. s. p., súd návrh ako neprípustný zamietol (§ 250t ods. 3 O. s. p.).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   ústavný   súd   môže   odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom   má opodstatnenie len v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo   rozhodnutím,   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (napríklad I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný   súd   nemôže   dospieť   k záveru   o vecnej   spojitosti   medzi   namietaným   porušením základného   práva   a napádaným   rozhodnutím   krajského   súdu   a postupom,   ktorý im predchádzal.

Ústavný súd zistil, že krajský súd preskúmal obsah spisu orgánu verejnej správy, vyžiadal   si   vyjadrenie   odporcu   a nadriadeného   orgánu   a po   týchto   zisteniach   uzavrel, že sťažovateľky nepostupovali pred podaním žaloby podľa osobitného predpisu, za ktorý krajský   súd   považoval   zákon   o   sťažnostiach.   Súčasne,   ako   vyplýva   zo   sťažnosti sťažovateliek, krajský súd mal k dispozícii nielen spis orgánu verejnej správy, vyjadrenie odporcu   a nadriadeného   orgánu,   ale   aj   prílohy   k návrhu   vrátane   podania   sťažovateliek z 22. decembra 2003, ako aj vyjadrenie Obvodného pozemkového úradu v Michalovciach.

Ak   na   základe   týchto   dôkazov   krajský   súd   prijal   záver   o nesplnení   predpokladu na podanie návrhu podľa § 250t ods. 1 OSP, nemožno z ústavného hľadiska tomuto záveru vyčítať to, že obsahuje iné právne hodnotenie podania sťažovateliek z 22. decembra 2003, než ktoré mu pripisujú sťažovateľky. Z tohto podania nevyplýva, že ide o sťažnosť proti nečinnosti, ktorá mala byť podaná podľa zákona o sťažnostiach (porov. § 3 a § 4 citovaného zákona), ale o žiadosť o urýchlené skončenie procesu priznania vlastníckych práv. Súčasťou základného   práva   na   súdnu   ochranu   totiž   nie   je   to,   aby   sa   všeobecný   súd   stotožnil s právnym   názorom   účastníka   konania   na   hodnotenie   jeho   úkonu   a jeho   relevancie pre súdne konanie.

Ústavný súd vychádzajúc z toho stavu veci bez akýchkoľvek pochýb vylučuje takú vecnú   spojitosť   medzi   obsahom   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   a   základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by sa dala preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na tomto mieste ešte treba uviesť, že krajský súd mal možnosť zamietnuť návrh aj preto, že sťažovateľky pred podaním návrhu nevyčerpali taký prostriedok ochrany pred nečinnosťou, ktorý im poskytuje § 50 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov obsahujúci presný postup proti nečinnosti správneho orgánu prvého stupňa.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia a zrušenie napadnutého rozhodnutia je podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľky domáhali jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004