znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 374/2014-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Sergeja Kohuta v konaní o sťažnosti P. M., zastúpeného advokátom JUDr.   Petrom   Harakálym,   Mlynská   28,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 159/2008, za účasti Okresného súdu Skalica, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 159/2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému   súdu   Skalica p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 C 159/2008 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 7 000 € (slovom sedemtisíc eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Skalica p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Skalica j e   p o v i n n ý   uhradiť   P. M.   trovy   konania   v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Harakályho, Mlynská 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára 2014   doručená   sťažnosť   P. M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom JUDr. Petrom   Harakálym,   Mlynská   28,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 159/2008 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, ako i z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 159/2008 ústavný súd zistil, že sťažovateľ v procesnom postavení navrhovateľa je účastníkom napadnutého konania o mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Návrh na začatie konania bol okresnému súdu doručený 22. apríla 2002.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:«Viacerými listami a urgenciami zo   dňa   13.   3.   2007,   2.   10.   2007,   18.   7.   2008, 5. 8. 2009, 25. 9. 2009, 1. 3. 2011, 21. 6. 2011, 3. 10. 2011 a 26. 6. 2012 sťažovateľ žiadal Okresný   súd   o   vytýčenie   pojednávania   s   poukazovaním   na   ťažké   zdravotné   postihnutie a na jeho zlý psychický stav.

Je   síce   pravda,   že   súd   vo   veci   vytýčil   niekoľko   pojednávaní   ale   vo   veci   nebol vyhotovený znalecký posudok v primeranej lehote, neskôr bol tri krát doplnený.

V   jedenásťročnom   spore   pretrváva   stav   právnej   neistoty,   keďže   nebolo   vo   veci rozhodnuté s konečnou platnosťou, pričom za činnosť znalca nesie zodpovednosť štát... (Allenet de Ribemont v. Francúzsko, séria A, č. 308, alebo Martins Moreira v. Portugalsko, séria A, č. 143 - podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 17/99 z 22. septembra 1999).

Sťažovateľ sa listami zo dňa 18. 7. 2008 a zo dňa 23. 8. 2012 obrátil so sťažnosťou aj na predsedu Okresného súdu v Skalici, v ktorej stručné opísal doterajší stav s požiadavkou vykonania nápravy.   Poskytnuté odpovede však mali charakter iba „formálnych.“ Z   ich obsahu   sťažovateľ   nenadobudol   istotu,   že   doteraz   trvajúci   stav   právnej   neistoty   sa v primeranom čase zmení, ako to dokazuje časové medziobdobie medzi sťažnosťou z roku 2008 a sťažnosťou z roku 2012.»

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľ uvádza, že „považuje   za   primerané,   aby mu v tejto   veci   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   10   000   EUR.   Doba,   ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ, je neprimerane dlhá a ničím neospravedlniteľná. Ide o rozhodnutie o osobných nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy, čo ešte zvýrazňuje negatívny dopad právnej neistoty, v ktorej sa nachádza.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Právo sťažovateľa P. M. na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo prejednať veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Skalica sp. zn. 2 C 159/2008 bolo porušené.

2)   Okresnému   súdu   v   Skalici   v   konaní   sp.   zn.   2   C   159/2008   prikazuje   konať bez zbytočných prieťahov.

3)   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   10   000 EUR, ktoré mu je povinný vyplatiť Okresný súd Skalica do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Okresný súd Skalica je povinný sťažovateľovi uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 EUR k rukám jeho právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného súdu   o   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Na   žiadosť   ústavného   súdu   reagovala   predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr 248/14 z 26. mája 2014, v ktorom okrem prehľadu procesných úkonov uviedla: „... s poukazom na sťažnosť žalobcu na prieťahy súdu môžem len konštatovať, že prejednávaná vec je vecou značne zložitou na rozhodnutie z dôvodu jej náročnosti na zodpovedanie odborných otázok v súvislosti so zhoršujúcim sa zdravotným stavom žalobcu počas konania. Za týmto účelom boli ustanovovaní viacerí znalci a znalecké ústavy.   Konanie   súdu   od   podania   návrhu   až   do   roku   2006   je   poznačené   neodbornou činnosťou znalcov, ako i v minulosti nepriehľadnosťou v ich registrácii a možnosti zistiť poistenie ich zodpovednosti za škodu, čo či už Okresný súd Skalica alebo Okresný súd Senica   nemal   možnosť   žiadnym   spôsobom   ovplyvniť.   Od   1.   1.   2008,   kedy   bola na rozhodnutie v prejednávanej veci ustanovená ako zákonná sudkyňa B. M. sú v konaní vykonávané pravidelne úkony súdu smerujúce k rozhodnutiu veci. S ohľadom na zaťaženosť sudcov   Okresného   súdu   Skalica,   náročnosť   prejednávanej   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 2 C/159/2008 (potreba viacerých znaleckých posudkov, rozsiahle dokazovanie) je i napriek tomu, že návrh na začatie konania bol podaný dňa 22. 4. 2002 primeranou dobou konania. Dĺžka konania je objektívne dlhá a je úmerná náročnosti rozhodovanej veci.

... dĺžka konania je spôsobená aj v súvislosti so zrušením Okresného súdu Skalica, pridelením   vecí   na   Okresný   súd   Senica   a   následne   po   novovytvorení   Okresného   súdu Skalica na Okresný súd Skalica. Vec bola v čase prevedenia opätovne na Okresný súd Skalica pridelená novej zákonnej sudkyni, ktorej bolo pridelených nerozhodnutých ďalších viac ako tristo pre ňu nových vecí a tieto musela všetky priebežne naštudovať. Okresný súd Skalica patrí dlhodobo k najzaťaženejším súdom v rámci Slovenskej republiky čo sa týka nápadu vecí na jedného sudcu.“

Ústavný súd uznesením   č.   k. IV.   ÚS 374/2014-18 z 1. júla 2014 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 159/2008.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného súdu,   aby   prípadne   doplnila   predchádzajúce   vyjadrenie   okresného   súdu   k   sťažnosti a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 248/14 z 21. júla 2014 oznámila, že súhlasí s tým, aby ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pridržiava   sa   svojho   vyjadrenia sp. zn. Spr 248/14 z 26. mája 2014 a nedopĺňa ho.

Následne vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenia predsedníčky okresného súdu sp. zn. Spr 248/14 z 26. mája 2014 a z 21. júla 2014 na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.

Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 22. augusta 2014 oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania,   a   vyčíslil   trovy   právneho zastúpenia.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný   súd   zisťoval   skutočnosti   o   doterajšom   priebehu   napadnutého   konania zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 2 C 159/2008 a z písomného vyjadrenia predsedníčky   okresného   súdu,   ktorá   v   rámci   podrobného   prehľadu   procesných   úkonov vykonaných v napadnutom konaní najmä uviedla:

„1. Návrh na začatie konania bol podaný dňa 22.4.2002 na Okresnom súde Skalica a pridelený zákonnej sudkyni R. A.,

- termín pojednávania dňa 1. 4. 2003, vypočutí účastníci, svedok

- termín pojednávania dňa 28. 4. 2003, vypočutý svedok

-   termín   pojednávania   dňa   3.   6.   2003,   vypočutý   svedok,   odročené   na   neurčito za účelom znaleckého dokazovania

-   dňa   31.   7.   2003   účastníci   vyzvaní   na   predloženie   otázok   znalcovi,   predložené posledné 2. 9. 2003

- uznesením č. k. 5 C/60/2002-46 zo dňa 12. 2. 2004 bol ako znalec ustanovený ústav: Martinská fakultná nemocnica, Kollárova 2, Martin, aby vo veci podal znalecký posudok,   aby   zodpovedal   otázky   určil   bodové   ohodnotenie   bolestného   a   sťaženia spoločenského   uplatnenia   v   súvislosti   so   zraneniami,   ktoré   navrhovateľ   utrpel   pri predmetnej dopravnej nehode,

- sudkyňa R. A. vyhovela ustanovenému znalcovi o predĺženie lehoty na vypracovanie znal. posudku, a to s lehotou v priebehu roku 2005,

2.   Od   1.   1.   2005   bola   vec   v   zmysle   zmene   zákona   o   sídlach   súdov   prevedená na Okresný súd Senica:

- ustanovený znalec Martinská fakultná nemocnica, Kollárova 2, Martin podaním doručeným Okresnému súdu Senica 1. 2. 2005 oznámil, že požiadal MS SR o vyškrtnutie zo zoznamu znalcov a žiada o zrušenie ich pribratia ako znalca,

- uznesením č. k. SI-5 C/60/2002-64 zo dňa 11. 5. 2005 bol ustanovený ako znalec Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Špitálska 24, 813 72 Bratislava a bolo súčasne zrušené uznesenie č. k. 5 C/60/2002-46,

- podaním zo dňa 22. 3. 2005 Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Špitálska 24, 813 72 Bratislava oznámila, že odmieta vykonať znalecký posudok, lebo nie je poistená pre prípad zodpovednosti za škodu,

-uznesenie č. k. SI-5 C/60/2002-69 zo dňa 22. 3. 2005 Okresný súd Senica ustanovil za znalca: Lekársku fakultu Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Trieda SNP 1, Košice,

-   ustanovený   znalec:   Lekárska   fakulta   Univerzity   Pavla   Jozefa   Šafárika,   Trieda SNP 1, Košice podaním zo dňa 31. 3. 2005 oznámil, že nemôže vykonať znalecký posudok, lebo stratil spôsobilosť vykonávať znaleckú činnosť,

-   zákonná sudkyňa   prípisom   zo   dňa 12.   4.   2005   požiadala   MS   SR   o oznámenie aktuálneho zoznamu ústavov, ktoré sú zapísané v zozname znalcov pre odbor zdravotníctvo,

-   sudkyňa   vyzvala   opätovne   Lekársku   fakultu   Univerzity   Pavla   Jozefa   Šafárika, Trieda SNP 1, Košice, či je schopná vykonať znalecký posudok, lebo je zapísaná v zozname znalcov,

- Lekárska fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika, Košice podaním doručeným súdu 18. 11. 2005 oznámila, že môže vypracovať znalecký posudok, ale s poukazom na veľký počet už pridelených vecí môže vypracovať znalecký posudok do konca júna 2006

-   znalec   požiadal   o   predĺženie   lehoty   na   podanie   na   vypracovanie   znaleckého posudku, a to do konca júna 2006, pričom sudkyňa vyhovela žiadosti o predĺženie lehoty do 31. 5. 2006

- dňa 29. 6. 2006 ústav oznámil predpokladaný termín vypracovania znaleckého posudku koncom augusta 2006

-   prípisom   zo   dňa   26.   10.   2006   bol   ústav   vyzvaný   na   vypracovanie   znaleckého posudku

- žiadaný znalecký posudok bol znalcom predložený Okresnému súdu Senica dňa 27. 12. 2006

- uznesením zo dňa 4. 1. 2007 rozhodnuté o priznaní znalečného

- dňa 29. 1. 2007 a 20. 3. 2007 zaslané vyjadrenia k znaleckému posudku

3.   Od   1.   1.   2008   bola   vec   v   zmysle   zmene   zákona   o   sídlach   súdov   prevedená na Okresný súd Skalica:

- od 1. 1. 2008 v súvislosti s vytvorením OS Skalica sa zákonnou sudkyňou stala B. M.

- urgencia znalcovi, aby sa vyjadril k doručeným námietkam vedľajšieho účastníka ku znaleckému posudku, ktoré boli žiadané už 4. 6. 2007, urgované dňa 6. 9. 2007,

- znalec predložil dodatok k znaleckému posudku 3/2008 dňa 23. 4. 2008,

- podaním zo dňa 2. 9. 2008 vedľajší účastník konania trvá na ďalšom doplnení znaleckého posudku,

- súd prípisom zo dňa 26. 9. 2008 žiada doplnenie znaleckého posudku jednoznačné uvedenie   základného   bodového   hodnotenia   bolestného   a   sťaženia   spol.   uplatnenia,   čo v znaleckom posudku absentovalo

-   znalec   doplnil   znalecký   posudok   a   doručil   ho   Okresnému   súdu   Skalica   dňa 5. 3. 2009,

-   súd   opätovne   žiada   o   doplnenie   znaleckého   posudku   a   neskorších   doplnkov, nakoľko   vedľajší   účastník   vyjadruje   neustále   námietky   v   tom   istom   bode   znaleckého posudku t. j. v položke 312, ktoré nebola samostatne hodnotená, a preto súd žiada znalca, aby sa jednoznačne vyjadril k danej položke hodnotenia znaleckého posudku,

- znalec dňa 11. 1. 2010 predložil súdu žiadané doplnenie znaleckého posudku,

-   termín   pojednávania   6.   5.   2010/   žalovaný   ospravedlnil   svoju   neprítomnosť na pojednávaní/,

- termín pojednávania 8. 6. 2010 / žalovaný navrhol dokazovanie listinnými dôkazmi i svedeckými výpoveďami),

- termín pojednávania 12. 4. 2011 (účastníkmi navrhnuté ďalšie dokazovanie),

- termín pojednávania 26. 1. 2012 (účastníkmi navrhnuté ďalšie dokazovanie),

- termín pojednávania 22. 3. 2012 (účastníkmi navrhnuté ďalšie dokazovanie),

- súd žiada znalca M. P. o odborné vyjadrenie,

- odborné vyjadrenie znalca M. P. súdu doručené dňa 19. 3. 2013,

- súd prípisom zo dňa 10. 5. 2013 žiada doplnenie odborného vyjadrenie znalca M. P.,

- doplnenie odborného znaleckého posudku bolo súdu doručené dňa 19. 6. 2013,

- termín pojednávania 17. 10. 2013,

- termín pojednávania 29. 10. 2013 / odročené pojednávanie z dôvodu, že sa nemôže dostaviť znalec),

- termín pojednávania 10. 12. 2013, odročené za účelom doplnenia dokazovania vyžiadaním správ

-   termín   pojednávania   6.   2.   2014,   odročené   za   účelom   doplnenia   dokazovania vyžiadaním ďalších správ

-   termín   pojednávania   3.   4.   2014,   odročené   za   účelom   doplnenia   dokazovania vyžiadaním správ v súvislosti so zdravotným stavom žalobcu

- termín pojednávania 22. 5. 2014, odročené na 9. 6. 2014 za účelom vyhlásenia rozhodnutia.“

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 2 C 159/2008 zistil, že popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu zodpovedá   obsahu   označeného   spisu,   a   preto   z   neho   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti sťažovateľa vychádzal. Navyše ústavný súd zistil, že proti rozsudku sp. zn. 2 C 159/2008 z 9. júna 2014 podal sťažovateľ 1. júla 2014 odvolanie, pričom okresný súd následne 30. júla   2014   predložil   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   rozhodnutie   o odvolaní. Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie nie je ešte v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne skončené.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ sa   v konaní pred ústavným súdom   v prvom   rade domáha vyslovenia porušenia   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   postupom   okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 159/2008.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca   je   podľa   §   117   ods.   1   OSP   povinný   urobiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli   predvolaní   alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a   postup   samotného   súdu   (3).   V   súlade s judikatúrou   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   ústavný   súd   v   rámci   prvého   kritéria prihliada   aj   na   predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. V súvislosti s posudzovaním zložitosti veci ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého   konania   je   rozhodovanie   o   návrhu   sťažovateľa   na   mimoriadne   zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia vo veci náhrady škody na zdraví. Ústavný súd nepovažuje posudzovanú vec za právne zložitú, pretože takéto spory tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej agendy okresných súdov. Vychádzajúc z obsahu spisu, ústavný súd pripúšťa,   že   vec   sťažovateľa   možno   považovať   za   skutkovo   zložitejšiu,   a   to   najmä vzhľadom na potrebu vykonať v záujme ustálenia skutkového stavu znalecké dokazovanie na   posúdenie   opodstatnenosti   mimoriadneho   zvýšenia   uplatnených   nárokov,   pričom zdravotný stav sťažovateľa sa vzhľadom na časový odstup od dopravnej nehody zmenil. Ústavný súd v tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že skutková zložitosť veci síce nemôže ospravedlniť doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, ale možno ju primerane zohľadniť pri určení sumy finančného zadosťučinenia (porovnaj závery v konaní vedenom pod sp. zn. IV. ÚS 116/2012, sp. zn. IV. ÚS 140/2014).

2.   Pri   hodnotení   doterajšieho   priebehu   namietaného konania z   hľadiska   ďalšieho štandardne uplatňovaného kritéria, teda správania sťažovateľa ako účastníka tohto konania, ústavný súd nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 2 C 159/2008 k zbytočným prieťahom.

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného   súdu v napadnutom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné   prieťahy   v   konaní   môžu   byť   zapríčinené   nielen   samotnou   nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný   súd   predovšetkým   poukazuje   na   to,   že   doterajšie   trvanie   napadnutého konania (viac ako 12 rokov) je už samo osebe celkom zjavne neprimerané. Podľa názoru ústavného súdu   súdne   konanie, ktoré   trvá   tak neobyčajne dlho ako   napadnuté   konanie, možno   spravidla   bez   ďalšieho   považovať   za   také,   ktoré   je   nezlučiteľné   s   imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 173/05, IV. ÚS 251/05, II. ÚS 3/09).

Zo spisu okresného súdu ústavný súd navyše zistil, že v napadnutom konaní došlo k viacerým obdobiam nielen krátkodobej, ale aj dlhodobejšej nečinnosti okresného súdu [napr. obdobie od apríla 2002, keď bola žaloba doručená okresnému súdu, až do 28. apríla 2003, keď sa konalo pojednávanie (v tomto období vykonával okresný súd len jednoduché úkony, napr.   doručoval   žalobu protistrane,   poučoval   účastníkov   o procesných   právach), od 4. januára 2007, keď okresný súd uznesením priznal znalcovi odmenu, do augusta 2008, keď   zaslal   účastníkom   konania   dodatok   k   znaleckému   posudku]   a   tiež   neefektívnej a nesústredenej činnosti okresného súdu (napr. najmä v súvislosti s ustanovením znalca a zabezpečovaním jeho účasti na pojednávaniach).

Vychádzajúc   z   doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   napadnutého   konania,   ktorá je z ústavného   hľadiska   neakceptovateľná,   zohľadňujúc   predmet   sporu,   ktorým   je mimoriadne zvýšenie   bolestného   a   sťaženia   spoločenského   uplatnenia,   v   spojení s obdobiami neodôvodnenej nečinnosti a neefektívnou činnosťou okresného súdu ústavný súd dospel k záveru, že v ňom došlo postupom okresného súdu k zbytočným prieťahom, a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, ústavný súd s odkazom na svoju ustálenú judikatúru (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03) neakceptoval. Personálne problémy a vysoká zaťaženosť sudcov nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a   nemajú   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci samej.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   namietané   konanie   nebolo   v   čase   rozhodovania ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 159/2008 konal bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo   slobodu   porušil,   je   povinný   ho   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 10 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri   rozhodovaní   o   primeranom   finančnom   zadosťučinení   ústavný   súd   vychádza zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vychádzajúc   z doterajšej   zjavne   neprimeranej   dĺžky   namietaného   konania,   jeho predmetu, ako aj období, v ktorých došlo k nečinnosti či neefektívnej činnosti okresného súdu, ústavný súd dospel k názoru, že priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 € bude primerané konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom JUDr. Petrom Harakálym. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   (prevzatie   a   prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Za dva úkony vykonané v roku 2014 tak priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, režijný paušál (§ 16 ods.   3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu po zvýšení o 20 % DPH (právny zástupca sťažovateľa je platcom DPH, pozn.) predstavuje sumu 340,90 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2014