znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 374/2010-26

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   20.   decembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   P.   P.,   nar.  ...,   t.   č.   v   Ústave   na   výkon   väzby, zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010, za účasti Okresného súdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva P. P. podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nedodržaním požiadavky na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. P. P. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré   mu j e   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý   uhradiť P. P. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. Š. M., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra 2010   doručená   sťažnosť   P.   P.,   nar.  ...,   t.   č.   v   Ústave   na   výkon   väzby   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Š. M., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp   64/2010   a postupom   Krajského   súdu   v   Nitre   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 23/2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 23/2010 z 8. februára 2010 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku. Väzba začala plynúť od 5. februára 2010.

Žiadosťou z 10. apríla 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu a zároveň okresnému súdu ponúkol aj písomný sľub a peňažnú záruku, „ako prostriedky na nahradenie väzby“, ako aj „záruku za ďalšie správanie obvineného poskytnutú viacerými právnickými subjektami ako i fyzickými osobami“ (ďalej len „záruka dôveryhodných osôb“). Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu adresoval Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“).

Uznesením okresného súdu sp. zn. 21 Tp 64/2010 z 20. mája 2010 bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá. Týmto uznesením okresný súd zároveň neprijal jeho písomný sľub, ponúknutú   peňažnú   záruku   a   ani   záruku   dôveryhodných   osôb   za   ďalšie   správanie sťažovateľa.   Proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   ústne   do zápisnice hneď po jeho vyhlásení na verejnom zasadnutí sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 23/2010 z 18. augusta 2010 bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: „Uznesenie KS Nitra bolo na OS Nitra doručené podľa prezenčnej pečiatky dňa 19. 8. 2010. Mne bolo doručené uznesenie KS Nitra dňa 16. 9. 2010.

Zastávam názor, že takýmto postupom boli zásadným spôsobom porušené moje práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy SR a to postupom OS Nitra v spojení s postupom KS Nitra...

Porušenie čl. 5 ods. 4 Dohovoru možno vidieť aj v inej skutočnosti a to v požiadavke periodickej kontroly pozbavenia osobnej slobody, pričom v prípade väzby sa dá usudzovať, že táto periodicita by mala byť v mesačných intervaloch.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1. Okresný súd Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp/105/2010 (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť „21 Tp 64/2010“, pozn.) a Krajský súd Nitra v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   5   Tpo/4/2010 (z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   správne   má   byť „5 Tpo 23/2010“, pozn.) v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti P. P., nar...., t. č. UVV porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR, podľa čl. 8 ods. 2 a 5 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

3. Podľa § 56 ods. 6 Zák. č. 38/1993 Zb. z. súd ruší právoplatné uznesenie KS Nitra sp. zn. 5 Tpo/23/2010-33 zo dňa 18. 8. 2010 a sťažovateľ sa prepúšťa z väzby na slobodu.

4. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 2.000,- €, ktoré mu je povinný zaplatiť OS Nitra a peňažný sumu vo výške   1.000,-   €,   ktoré   mu   je   povinný   zaplatiť   KS   Nitra   a   to   všetko   do   2   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu podľa § 56 ods. 4, 5 Zákona o ústavnom súde a to na účet právneho zástupcu.»

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 374/2010-10 zo 7. októbra 2010 ju v časti, ktorou namietal porušenie svojich práv v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1518/2010 z 9. novembra 2010 uviedol presnú analýzu chronológie úkonov vykonaných sudcom pre prípravné konanie v súvislosti s prerokúvaním žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pričom na jej základe formuloval záver, že okresný súd „do rozhodnutia o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby nemal prieťahy“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom   a   na   základe   rozhodnutia   súdu.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len   pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len preto, že nie je schopný dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 8 ods. 5 listiny do väzby možno vziať iba z dôvodov a na dobu ustanovenú zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť argumenty   a   dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (rozhodnutie   Komisie z 13. decembra 1987 č. 8098/77). Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27). Lehota začína podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   prípadne   doručením   tohto   rozhodnutia,   ak   sa rozhodlo v neprítomnosti   obvineného (Koendjbiharie c.   Holandsko   z 25. októbra 1990, § 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo   urýchlene,   posudzuje   sa   podľa   všetkých   okolností   prípadu   (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé   a   nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   v   zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989, I. ÚS 14/07).

Aj čl. 17 ústavy zahŕňa okrem iného právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná. Právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru je teda chránené aj čl. 17 ústavy (m. m. III. ÚS   7/00).   Vzhľadom   na skutočnosť,   že text   čl.   17   ústavy   je v relevatných   častiach v zásade identický s textom čl. 8 listiny, sa uvedený záver vzťahuje aj na čl. 8 listiny.

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   reflektujúc   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), formuloval právny názor, podľa ktorého aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V ďalších svojich rozhodnutiach týkajúcich sa požiadavky urýchleného rozhodovania o väzbe a jej ďalšom trvaní ústavný súd uvedený právny názor precizoval, keď uviedol, že požiadavke, aby súd bezodkladne rozhodol o zákonnosti väzby v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru, nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd posudzoval, či vo veci sťažovateľa okresný súd v rámci svojho postupu rešpektoval požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní.

Z   tvrdení   účastníkov   konania   a   zo   spisovej   dokumentácie   ústavný   súd   zistil,   že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bola doručená krajskej prokuratúre 10. apríla 2010 a následne bola okresnému súdu predložená krajskou prokuratúrou 28. apríla 2010. Z uvedeného dôvodu ústavný súd skúmal postup okresného súdu len od tohto dňa.

Okresný súd po doručení spisu nariadil 4. mája 2010 termín výsluchu sťažovateľa na 20. máj 2010, pričom v ten istý deň aj rozhodol o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn. 21 Tp 64/2010 z 20. mája 2010 tak, že ju zamietol, ponechal sťažovateľa   naďalej   vo   väzbe,   neprijal   záruku   za   väzbu   sľubom   alebo   dohľadom   ani nenahradil   väzbu   peňažnou   zárukou.   Sťažovateľ   podal   proti   predmetnému   uzneseniu sťažnosť   hneď   po   jeho   vyhlásení,   pričom   svoju   sťažnosť   neodôvodnil.   Okresný   súd písomne vyhotovil svoje uznesenie 3. júna 2010. Následne sudca pre prípravné konanie pokynom z 3. júna 2010 uložil kancelárii doručiť predmetné uznesenie stranám a predložiť spis   krajskému   súdu.   Uznesenie   okresného   súdu   bolo   expedované   8.   júla   2010, sťažovateľovi bolo doručené 15. júla 2010 a obhajcovi sťažovateľa 23. júla 2010. Spis bol na účely rozhodnutia o sťažnosti predložený krajskému súdu 6. augusta 2010.

Po   rozhodnutí   krajského   súdu   o   sťažnosti   18.   augusta   2010   bol   spis   vrátený okresnému súdu 19. augusta 2010. Sudca pre prípravné konanie pokynom z 30. augusta 2010 uložil kancelárii doručiť uznesenie krajského súd sp. zn. 5 Tpo 23/2010 z 18. augusta 2010   stranám   predmetného   konania.   Rozhodnutie   bolo   expedované   8.   septembra   2010. Sťažovateľovi   bolo   uznesenie   krajského   súdu   doručené   16.   septembra   2010   a   jeho obhajcovi 23. septembra 2010.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   predmetný   spis   súvisiaci   s   rozhodovaním   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol v dispozícii okresného súdu od 28. apríla 2010   do   6.   augusta   2010,   t.   j.   štrnásť   týždňov   a   dva   dni,   teda   dlhšie   ako   tri   mesiace. Následne po vrátení spisu krajským súdom bol spis v súvislosti s doručovaním uznesenia krajského súdu v dispozícii okresného súdu od 19. augusta 2010 do 8. septembra 2010, teda 20 dní.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že obdobie, v rámci ktorého okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   súvisiace   s   prípravou   rozhodovania   o   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, samotným rozhodovaním, vyhotovovaním rozhodnutia, ale najmä s jeho expedovaním a predkladaním spisu krajskému súdu (potom, ako   sťažovateľ   podal   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   sťažnosť,   pozn.),   ako   aj   jeho postup po vrátení spisu z krajského súdu (súvisiaci s doručovaním rozhodnutia krajského súdu, pozn.), nezodpovedá požiadavkám na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe vyplývajúce z judikatúry   ústavného súdu   a ESĽP,   a   teda   zakladá dôvod   na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohoto nálezu.

Ústavný súd v tejto súvislosti vzal na vedomie, že aj z vyjadrenia predsedu okresného súdu („... Okresný súd Nitra do rozhodnutia o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby nemal prieťahy.“) možno minimálne nepriamo vyvodiť, že postup okresného súdu v období po 20. máji 2010 (deň rozhodnutia okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, pozn.) ani podľa jeho názoru nezodpovedal požiadavkám prednostného a urýchleného rozhodovania o väzbe.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   za   porušenie   jeho   ústavou   garantovaných   práv postupom   okresného   súdu   priznané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2   000   €,   pričom poukazoval okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné a hrubé“, pričom   porušenie „práva   na   osobnú   slobodu   možno   kvalifikovať   ako   jedno z najzávažnejších porušení dohovoru“.

Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže,   ale nemusí   finančné   zadosťučinenie   priznať. Pri   rozhodovaní   o   tom, či   finančné zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu (závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09), a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany, nielen vysloviť porušenie jeho ústavou garantovaných práv (m. m. IV. ÚS 210/04).

Zohľadňujúc   predovšetkým   charakter   a   intenzitu   porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a podľa čl. 8 ods. 2 a 5 listiny a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 21 Tp 64/2010 ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   len   vyslovenie   porušenia   základného   práva   v danom prípade nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať mu aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného čl. 127 ods. 3   ústavy,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   a   s   prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané v sume 1 000 € (bod 2 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   v petite   tiež   žiadal,   aby ústavný súd zrušil   uznesenie   krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 23/2010 z 18. augusta 2010 a prepustil ho z väzby na slobodu. Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu) s poukazom na to, že rozhodnutie o porušení ústavou garantovaných práv sťažovateľa v súvislosti s požiadavkou na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom okresného súdu samo osebe nezakladá právomoc ústavného súdu zrušiť jeho uznesenie z 20. mája 2010   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   z 18.   augusta   2010   (krajský   súd   týmto uznesením   nevyhovel   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 20.   mája 2010, pozn.) o to viac, že vo vzťahu k postupu krajského súdu bola sťažnosť odmietnutá už pri jej predbežnom prerokovaní. Za daných okolností neprichádza do úvahy ani prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Š. M., N.. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa [§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP (bod 2 výroku tohto nálezu)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010