znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 374/09-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   P.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ndc 15/2009 z 30. júna 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. O. M. o d m i e t a   z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. septembra 2009   doručená   sťažnosť   JUDr.   O.   M.,   trvale   bytom   S.,   prechodne   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Ndc 15/2009 z 30. júna 2009.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu z dôvodu neprikázania   veci   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   z Okresného   súdu   Humenné. Najvyšší súd jeho dôvody na prikázanie veci tomuto súdu neuznal. Sťažovateľ uviedol, že je občanom   „ŤZP“   s právom   na   sprievodcu.   Jeho   dom   v S.   bol   inou   osobou   zničený   a je neobývateľný,   a preto   od   jesene   2007   žije   v P.,   ktorej   vzdialenosť   od   Okresného   súdu Humenné si vyžaduje dlhé cestovanie. Sťažovateľ je podľa posudku Krajského úradu v P. odkázaný na individuálnu dopravu. Sám auto nemá a ani nepozná takú osobu, ktorá by ho na Okresný súd Humenné odviezla, resp. mu robila sprievodcu.

Najvyšší   súd   tieto   dôvody   sťažovateľa   na prikázanie   veci   neuznal, pretože   tento problém možno riešiť výsluchom žalobcu (sťažovateľa) na dožiadanom Okresnom súde Brezno podľa § 122 ods. 2 a § 125 Občianskeho súdneho poriadku. Tento postup považuje sťažovateľ ako rozporný s ústavou a dohovorom, pretože každý občan má právo osobne sa zúčastniť na súdnom pojednávaní, ktorého je účastníkom, aj keď na druhej strane je pravdou a pripúšťa, že dôkaz možno vykonať aj na inom mieste, a potom sa procesný dôkaz – výsluch na pojednávaní prečíta.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uvádza,   že „súčasný   stav   porušuje   závažným spôsobom ústavné práva sťažovateľa. Sťažovateľ je vo veci žalobcom – nie svedkom. Má teda značne široké práva konať, zaručené nielen O. s. p., ale aj ústavou a dohovorom. Pri súčasnom stave by sťažovateľ nemal možnosť aktívne konať ako účastník. Nemohol by sa vyjadriť k vyjadreniu protistrany – žalovaného, nemohol by sa zúčastniť výsluchu svedkov (najmenej dvoch bude v konaní žiadať vypočuť), nemohol by reagovať na všetky vykonané dôkazy   a teda   došlo   k porušeniu   aj   jeho   práva,   aby   bola   vec   spravodlivo   prejednaná. Sťažovateľ ako žalobca nesúhlasí s vypočutím cestou dožiadaného súdu a chce využiť všetky práva podľa O. s. p., naviac garantované aj ústavou a dohovorom. Za súčasného stavu je jeho základné právo porušené.“.

Z tohto dôvodu sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Najvyšší súd Slovenskej republiky neprikázaním veci Okresnému súdu v Liptovskom Mikuláši uznesením sp. zn. 4 Ndc 15/2009 porušil právo sťažovateľa zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby sa vecou v súlade s týmto nálezom opätovne zaoberal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi právo na náhradu trov právneho zastupovania (podľa   dodatočného vyčíslenia advokátom) v sume...,   ktorú   je Najvyšší   súd SR   povinný uhradiť na účet advokáta do 30 dní odo dňa doručenia tohto nálezu.“

Sťažovateľ požiadal aj o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti pred   ústavným   súdom   z dôvodu   jeho   nepriaznivých   osobných   a majetkových   pomerov, ktoré dokumentoval.

II.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva a práva na prejednanie svojej veci v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl. 6 ods. 1 dohovoru. Predpokladá, že vzhľadom na nevyhovenie návrhu na prikázanie veci vzhľadom na svoj zdravotný stav nebude mať možnosť vyjadriť sa   k   veci,   a preto   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Ndc 15/2009 z 30. júna 2009.

Ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu.   V odôvodnení uznesenia sp. zn. 4 Ndc 15/2009 najvyšší súd uviedol:

„Žalobca   sa   návrhom   podaným   na   Okresnom   súde   Humenné   14.   apríla   2009 domáhal prikázania veci podľa § 12 ods. 2 O. s. p. Okresnému súdu Liptovský Mikuláš, s poukazom   na   to,   že   jeho   zdravotný   stav,   finančná   situácia   a vzdialenosť   medzi   jeho terajším bydliskom a sídlom súdu, ktorý má vec prejednať mu nedovoľujú zúčastňovať sa pojednávaní, ktoré budú vo veci nariadené. Zároveň poukázal na problémy spojené s jeho úplnou hluchotou.

Podľa § 12 ods. 2 O. s. p. vec možno prikázať inému súdu toho istého stupňa aj z dôvodu vhodnosti.

O prikázaní veci rozhoduje súd, ktorý je najbližšie spoločne nadriadený príslušnému súdu a súdu, ktorému sa vec má prikázať (§ 12 ods. 3 O. s. p.).

Z obsahu spisu vyplýva, že o návrhu žalobcu na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti z 3.   októbra   2007   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   rozhodoval,   keď   uznesením zo 17. januára 2008 sp. zn. 4 Ndc 1/2008 návrhu na prikázanie veci sp. zn. 11 C 6/2006 Okresného   súdu   Humenné   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš   nevyhovel   z dôvodu,   že nezistil zákonné predpoklady navrhovaného opatrenia podľa § 12 ods. 2 O. s. p.

V návrhu na prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský Mikuláš zo 14. apríla 2009 okrem tvrdených okolností v predchádzajúcom návrhu (zdravotný stav, finančná situácia, vzdialenosť od sídla súdu), poukázal na to, že komunikácia s ním je v dôsledku jeho úplnej hluchoty zdĺhavá, čo neúmerne predĺži trvanie jeho cesty z P. do H. a späť (cca 13 hod.). Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ani táto žalobcom tvrdená okolnosť nie je tak závažnou okolnosťou, ktorá by odôvodňovala potrebu vec vedenú na Okresnom súde Humenné prikázať Okresnému súdu Liptovský Mikuláš. Ustanovenie § 122 ods. 2 O. s. p. totiž umožňuje súdu, ktorý vec prejednáva dožiadať iný súd (v danej veci Okresný súd Brezno,   v obvode   ktorého   sa   žalobca   zdržuje)   o vykonanie   dôkazu,   a to   aj   výsluchom žalobcu ako účastníka konania (§ 125 O. s. p.).

Vzhľadom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodujúc podľa § 12   ods.   3   O.   s.   p.   návrhu   na   prikázanie   veci   Okresnému   súdu   Liptovský   Mikuláš nevyhovel,   lebo neboli zistené predpoklady navrhovaného opatrenia podľa § 12 ods.   2 O. s. p.“

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, ktorým návrhu na prikázanie veci Okresnému súdu Liptovský   Mikuláš   nevyhovel.   Uviedol   možnosť   zabezpečiť   dožiadaním o   vykonanie dôkazu zabezpečiť výsluch žalobcu (sťažovateľa), ako aj účastníka konania. Rozhodnutie nemožno   považovať   preto   ani   za   svojvoľné,   ani   arbitrárne.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ s týmto   rozhodnutím   nesúhlasil,   sama   osebe   nesignalizuje   možnosť   vysloviť   namietané porušenie   označených   práv   sťažovateľa   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie,   a preto ústavný súd   odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   o ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   vrátane ustanovenia právneho zástupcu ústavný súd už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2009