znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 374/08-31

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 16. decembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. H., K., zastúpenej advokátom JUDr. R. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkami   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Obdo V 13/2005 a sp. zn. 1 M Obdo V 2/2006 z 29. marca 2006,   ako   aj   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 a jeho uznesením z 25. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. D. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť JUDr. D. H. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp. zn.   1 M Obdo V 13/2005   a   sp. zn. 1 M Obdo V 2/2006   z 29.   marca   2006,   ako   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 a jeho uznesením z 25. apríla 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v tomto skutkovom stave:

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 5 K 56/02-351 z 21. decembra 2004 zbavil sťažovateľku funkcie správkyne konkurznej podstaty (ďalej len „správkyňa“) úpadcu (obchodnej spoločnosti R., spol. s r. o., P.) s tým, že jej zaniká funkcia správkyne 21. decembra 2004, a zároveň do tejto funkcie ustanovil novú správkyňu.

Označené   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   odôvodnené   tým,   že   na   schôdzi konkurzných veriteľov konanej 21. decembra 2004 bol podľa § 8 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) schválený návrh na ustanovenie novej správkyne, na základe čoho krajský súd   konštatoval,   že   funkcia   doterajšej   správkyne   zanikla   dňom   rozhodnutia   schôdze konkurzných veriteľov.

Sťažovateľka sa proti rozhodnutiu krajského súdu č. k. 5 K 56/02-351 z 21. decembra 2004 odvolala, na základe čoho najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 33/2005 z 30. marca 2005   napadnuté   prvostupňové   rozhodnutie   zrušil   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na ďalšie konanie.   Najvyšší   súd   odôvodnil   zrušenie   uvedeného   rozhodnutia   krajského   súdu   jeho nepreskúmateľnosťou,   pričom   súdu   prvého   stupňa   zároveň   vytkol,   že   ustanovil   novú správkyňu   bez   toho,   aby   skúmal   splnenie   zákonných   podmienok   na   zbavenie   funkcie sťažovateľky (t. j. pôvodnej správkyne) a ustanovenie novej správkyne podľa § 10 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Krajský súd v ďalšom konaní po vrátení veci uznesením sp. zn. 5 K 56/02 z 22. apríla 2005 znovu rozhodol, že sťažovateľke zaniká funkcia správkyne 21. decembra 2004, a opäť do   tejto   funkcie   ustanovil   tú   istú   správkyňu,   ako   to   bolo   v prípade   jeho   uznesenia z 21. decembra   2004.   Toto   rozhodnutie   krajský   súd   odôvodnil   tým,   že   odvolací   súd zrušujúcim   uznesením   nespochybnil   hlasovanie   konkurzných   veriteľov   na   ich   schôdzi konanej 21. decembra 2004, a preto podľa pokynov odvolacieho súdu odstránil formálne nedostatky   uznesenia   a v novom   ho   doplnil o podrobné   dôvody   v súlade   s výsledkami hlasovania veriteľov.

Keďže sťažovateľka nesúhlasila s novým rozhodnutím krajského súdu, podala proti nemu   odvolanie,   v ktorom   okrem   iného   uviedla,   že   krajský   súd   vôbec   nerešpektoval záväzný právny názor odvolacieho súdu, pokiaľ ide o skúmanie podmienok na ustanovenie novej   správkyne   do   funkcie.   Sťažovateľka   vytkla   krajskému   súdu   najmä   pochybenie v súvislosti   so   stotožnením   sa   s názorom   podľa   nej „nekvalifikovaného   veriteľa“,   ktorý navrhol ustanovenie novej konkrétnej správkyne. Postup uvedeného veriteľa si sťažovateľka vysvetľuje tým, že „v súlade s ust.   § 20 ods. 5 ZKV,   ako správkyňa vyhotovila zoznam prihlásených   pohľadávok   a v písomnej   forme   poprela   pravosť   jeho   pohľadávky,   ktorej popretie   riadne   odôvodnila   a doručila   konkurznému   súdu   listom   zo   dňa   14.   11.   2003. Na vyššie uvedenej schôdzi konkurzných veriteľov Krajský súd v Košiciach podľa ust. § 10 ods. 3 ZKV vyhlásil uznesenie, ktorým priznal hlasovacie právo všetkým veriteľom, ktorí si prihlásili   pohľadávku   do   začiatku   tejto   schôdze,   pričom   súd   nerešpektoval   citované ustanovenia   zákona   podľa   ktorého   právo   hlasovať   priznáva   len   konkurzným   veriteľom, ktorých pohľadávka bola zistená, resp. podmieňuje hlasovacie právo ostatných veriteľov rozhodnutím súdu.“.

Najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   uznesením   sp. zn.   6 Obo 190/05   z 28.   júna   2005 opätovne   zrušil   označené   rozhodnutie   krajského   súdu.   Pokiaľ   ide   o dôvody   svojho rozhodnutia,   uviedol,   že   ak   prvostupňový   súd   iba   konštatoval   zánik   funkcie   doterajšej správkyne, ale priamo nerozhodol o zbavení jej funkcie, nemá takýto postup oporu v zákone o konkurze a vyrovnaní a je naopak v rozpore s jeho ustanoveniami. Najvyšší súd taktiež uviedol, že „súd nemôže opomenúť rozhodnúť tam, kde mu to zákon výslovne ukladá, inak tým oberá účastníka o procesné právo. Každý účastník má zároveň ústavou garantované, že o jeho práve rozhodne nezávislý súd.“. Napokon sa v závere odôvodnenia tohto uznesenia uvádza, „že výber a ustanovenie do funkcie nového správcu konkurznej podstaty je vecou súdu a nie konkurzných veriteľov, ktorí chránia svoje majetkové záujmy“.

Proti uzneseniam najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 33/2005 z 30. marca 2005 a sp. zn. 6 Obo 190/2005   z 28.   júna   2005 podal   mimoriadne   dovolania   generálny   prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktorý navrhol, aby ich dovolací súd   zrušil   a veci   vrátil   odvolaciemu   súd   na   ďalšie   konanie.   Podanie   mimoriadneho dovolania   generálny   prokurátor   odôvodnil   procesným   pochybením   odvolacieho   súdu, za ktoré   považoval   to,   že   nesprávne   posúdil   odvolanie   doterajšej   správkyne konkurznej podstaty   ako   odvolanie   podané   oprávnenou   osobou.   Poukázal   na   to,   že   správca   nie   je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len osobou zúčastnenou na konaní. V postavení účastníka je správca len v prípade, ak ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o jeho zbavení funkcie, pričom mu patrí aj právo opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu, ktorým bol zbavený funkcie. Generálny prokurátor ďalej uviedol, že v danom konaní nerozhodol súd o zbavení doterajšej správkyne (t. j. sťažovateľky, pozn.), ale postupoval v súlade   s   § 8   ods. 5   zákona   o   konkurze   a vyrovnaní,   keď   v napadnutom   uznesení   iba výslovne deklaroval zánik funkcie doterajšej správkyne.

Nadväzne   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací rozsudkami   sp. zn.   1 M Obdo V 13/2005   a sp. zn.   1 M Obdo V 2/2006   z 29.   marca   2006 zrušil   mimoriadnym   dovolaním   napadnuté   uznesenia   sp. zn.   1 Obo 33/2005   a sp. zn. 6 Obo 190/2005 najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho a obe veci mu vrátil na ďalšie konanie.

Základným   východiskom   oboch   rozsudkov   bolo   stanovisko   obchodného   kolégia najvyššieho   súdu   sp. zn.   Obpj   7/2005   zo   16.   decembra   2005   (ďalej   len   „stanovisko obchodného   kolégia“),   podľa   ktorého „ak   schôdza   veriteľov schváli   nového   správcu konkurznej   podstaty   zákonu   zodpovedajúcim   spôsobom,   je   konkurzný   súd   na   schôdzi konkurzných veriteľov povinný ustanoviť uznesením nového správcu do funkcie, a to bez skúmania dôvodov, ktoré konkurzných veriteľov k tomuto postupu viedli. Doterajší správca nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   odvolania   proti   výroku   uznesenia,   ktorým   súd ustanovil vo veci nového správcu.“.

Následne najvyšší súd riadiac sa pre neho záväznými právnymi názormi vyslovenými v rozsudkoch   dovolacieho   súdu   uznesením   sp. zn.   1 Obo 141/2006,   1 Obo 142/2006 z 25. apríla   2007   odmietol   odvolanie   podané   sťažovateľkou.   Sťažovateľka   upriamuje pozornosť na záver odôvodnenia uvedeného uznesenia najvyššieho súdu, v ktorom podľa nej najvyšší súd „vyslovil silný disent voči predmetným rozsudkom, keď o. i. uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom dovolacieho súdu o neexistencii oprávnenia bývalej správkyne na   podanie   odvolania   voči   rozhodnutiu,   ktorým   bol   konštatovaný   zánik   jej   funkcie.   Vo vyššie uvedených uzneseniach Krajského súdu v Košiciach sa rozhodovalo aj o právach JUDr. D. H., ktorá bola zbavená funkcie správkyne. Pozbaviť ju zákonom daných práv, ktoré jej boli dané podľa zákona bez toho, aby sa k tomu mohla vyjadriť, je nielen v rozpore so zákonom, ale aj v rozpore s ústavnými princípmi.“.

Najvyšší súd poukázal taktiež na skutočnosť, že „v čase ustanovenia JUDr. S. G. do funkcie novej správkyne konkurznej podstaty dňa 21. 12. 2004 bola menovaná zapísaná aj do zoznamu správcov vedeného na Krajskom súde v Bratislave, v obvode ktorého mala v tom   čase   sídlo   svojej   advokátskej   kancelárie   (...)   a zároveň   aj   do   zoznamu   správcov podstaty vedeného na Krajskom súde v Košiciach, bol jej zápis v rozpore s vyhl. 493/1991 Zb. vtedy v platnom znení, a túto skutočnosť príslušnému súdu neoznámila“.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu, sťažovateľka taktiež pripomína, že v danej veci sa pred   konaním   prvej   schôdze   veriteľov   neuskutočnilo   prieskumné   pojednávanie, a v súvislosti   s tým   tvrdí,   že   bez   prieskumného   pojednávanie   nemožno   zistiť   výšku prihlásených pohľadávok, a preto je podľa nej v rozpore so zásadou legálneho poriadku, aby rozhodovanie   o výmene   správcu   predchádzalo   ukončeniu   prieskumného   pojednávania. Sťažovateľka sa odvoláva na § 10 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, z ktorého podľa nej vyplýva, že súd môže priznať hlasovacie právo len vymedzenému okruhu konkurzných veriteľov, ktorých pohľadávky boli ku dňu konania schôdze veriteľov prihlásené postupom podľa § 20 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale hlavne preskúmané na prieskumnom pojednávaní.   Zároveň   sa   sťažovateľka   opätovne   zmieňuje   o tom,   že   zákon   o   konkurze a vyrovnaní priznáva   právo   hlasovať   na   schôdzi   veriteľov   len   konkurzným   veriteľom, ktorých pohľadávka bola zistená, alebo aj tým, ktorých pohľadávka ešte nebola zistená, je sporná, prípadne podmienená. Zákon o konkurze a vyrovnaní však podľa sťažovateľky vôbec nedáva možnosť súdu rozhodnúť o hlasovacom práve veriteľov, ktorých pohľadávka nebola vôbec preskúmavaná.

Sťažovateľka   odmieta   argumentáciu   ako   dovolacieho   súdu,   tak   aj   generálneho prokurátora týkajúcom sa postavenia správcu vo vzťahu k rozhodnutiu o zbavení funkcie a navrhuje,   aby   dôvodenie   vychádzajúce   z právnych   záverov stanoviska   obchodného kolégia bolo   podrobené   kritickej   právnej   analýze.   Prijatím   argumentácie   v zmysle citovaného stanoviska obchodného kolégia najvyššieho súdu dochádza podľa sťažovateľky k absurdnej situácii, pretože v rámci odvolacieho konania nemožno preskúmať uznesenie podľa   § 8   ods. 5   zákona   o konkurze a vyrovnaní,   keďže sa   toto   uznesenie   doručuje   iba správcovi zbavenému funkcie a novému správcovi, ktorý nemá spravidla žiaden záujem na podávaní   odvolania,   a odvolaný   správca   nie   je   na jeho   podanie   podľa   uvedeného stanoviska oprávnený.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka uzatvára, že správcovi konkurznej podstaty   zbavenému   funkcie   na   základe   rozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov jednoznačne   patrí   právo   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   podľa   § 8   ods. 5   zákona o konkurze a vyrovnaní a v opačnom prípade by mu bolo odňaté ústavou garantované právo na súdnu ochranu.

Na   podporu   svojej   argumentácie   sťažovateľka   v ďalšej   časti   sťažnosti   cituje judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva a konštatuje, že jej sťažnosť spĺňa všetky zákonom ustanovené podmienky na to, aby mohla byť prijatá na ďalšie konanie pred ústavným súdom.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd deklaroval porušenie jej uvedených práv a takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd JUDr. D. H. postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   odvolacieho   pod   č. k. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 zo dňa 25. 04. 2007 v spojení s rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho pod č. k. 1 M Obdo V 13/2005 zo dňa 29. 03. 2006; a pod č. k. 1 M Obdo V 2/2006 zo dňa 29. 03. 2006 boli porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu odvolacieho pod č. k. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 zo dňa 25. 04. 2007 v spojení s rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho pod č. k. 1 M Obdo V 13/2005 zo dňa 29. 03. 2006 a pod č. k. 1 M Obdo V 2/2006 zo dňa 29. 03. 2006 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. JUDr. D. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- Sk, ktoré   je   jej   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   povinný   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. JUDr. D. H. priznáva náhradu trov konania podľa dodatočného vyčíslenia, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho zástupcu do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Pretože   podľa   názoru   sťažovateľky   výkonom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho v spojení s rozsudkami najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho jej hrozí značná majetková ujma, navrhuje, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť týchto rozhodnutí.

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 9. júna 2008. V tomto stanovisku najvyšší súd najmä vyslovil názor, že „sa vysporiadal s námietkou sťažovateľky, týkajúcej sa otázky, či vo veci, ako bývalá správkyňa konkurznej podstaty, bola oprávnená podať odvolanie. V tomto   smere   dovolací   súd   uviedol,   že   doterajší   správca   konkurznej   podstaty   nie   je účastníkom   konania,   nakoľko   súd   nerozhoduje   (na   rozdiel   od   predchádzajúcej   právnej úpravy)   o   zbavení   funkcie   doterajšieho   správcu   a   tomuto   zaniká   funkcia   ex lege rozhodnutím   schôdze   konkurzných   veriteľov.   Dovolací   súd   predovšetkým   v   oboch rozsudkoch   z hľadiska výkladu   a aplikácie   ustanovenia § 8 ods. 5 zák.   č. 328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   poukazuje   aj   na   stanovisko obchodnoprávneho kolégia zo dňa 16. decembra 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza, že doterajší správca nie je oprávnenou osobou na podanie odvolania proti výroku uznesenia, ktorým   súd   vo   veci   ustanovil   nového   správcu.   Uvedené   stanovisko   obchodnoprávneho kolégia   bolo   publikované   v   Zbierke   stanovísk   Najvyššieho   súdu   a   rozhodnutí   súdov Slovenskej republiky pod číslom 22/2006.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   dovolací   súd   sa   náležite   vyporiadal   s   otázkou,   či sťažovateľka bola osobou oprávnenou na podanie odvolania. Teda rozsudky dovolacieho súdu sú náležite zdôvodnené, výklad príslušných zákonných ustanovení má svoju logiku, pričom dovolací súd vychádzal z platnej judikatúry.“.

Sťažovateľka možnosť reagovať na stanovisko najvyššieho súdu, ktoré bolo zaslané jej právnemu zástupcovi 10. júna 2008, nevyužila.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom   posudzovanej   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Obdo V 13/2005 a sp. zn. 1M Obdo V 2/2006 z 29. marca 2006, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 a jeho uznesením z 25. apríla 2007 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   Podstatou   sťažnosti   je   v skutočnosti   tvrdenie   o   porušení   uvedených   práv sťažovateľky   nesprávnym   skutkovým   a   právnym   posúdením   veci   dovolacím   súdom a následne odvolacím súdom po tom, ako boli v konaní o mimoriadnom dovolaní zrušené jeho predošlé rozhodnutia a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Predložené námietky týkajúce sa skutkového posúdenia veci, ktoré podľa sťažovateľky podporujú jej tvrdenia o porušení   označených   práv,   sú   v skutočnosti   opakovaním   námietok,   ktoré   už   uplatnila v konaní pred všeobecnými súdmi, s rozhodnutiami ktorých v rovine interpretácie zákonov polemizuje znovu v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

Ústavný súd preto preskúmal opodstatnenosť predloženej sťažnosti v naznačenom smere,   t. j.   možnosť   preukázania   príčinnej   súvislosti   medzi   namietanými   rozhodnutiami a postupom   najvyššieho   súdu,   ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   vyúsťujúcim   do   zbavenia sťažovateľky   funkcie   správkyne   v konkurznom   konaní   vedenom   krajským   súdom   pod sp. zn. 5 K 56/02 a právami, porušenie ktorých v sťažnosti namietala.

Konkurzné konanie ako každé iné súdne konanie je autonómne v tom, že postupovať v ňom, robiť úkony a iným spôsobom ovplyvňovať jeho priebeh môže len súd, na ktorom konkurzné konanie prebieha,   a len v rámci tohto konania. Do súdneho konania nemôže zasahovať žiaden iný súd, s výnimkou súdu rozhodujúceho o opravnom prostriedku (ale ani ten istý súd v rámci iného konania).

Správca nie je v konkurznom konaní v pozícii účastníka konania, ale je len osobou na konaní   zúčastnenou.   V postavení   účastníka   konania   je   správca   len   v prípade,   ak   ide o konanie, v ktorom sa rozhoduje o zbavení jeho funkcie, pričom mu patrí právo opravného prostriedku   proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, ktorým bol zbavený funkcie správcu (R 90/2001).

1. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   rozsudkami najvyššieho sp. zn. 1 M Obdo V 13/2005 a sp. zn. 1 M Obdo V 2/2006 z 29. marca 2006

Rozsudkom sp. zn. 1 M Obdo V 13/2005 z 29. marca 2006 zrušil najvyšší súd ako súd   dovolací   na   základe   mimoriadneho   dovolania   podaného   generálnym   prokurátorom uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 33/2005 z 30. marca 2005 ako súdu odvolacieho a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Z odôvodnenia označeného rozhodnutia najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vyplýva, že svoje rozhodnutie založil najmä na zistení, že vo veci rozhodovala vylúčená sudkyňa, a tiež na tom, že odvolací súd pochybil, keď bez ďalšieho vychádzal   z toho,   že   sťažovateľka   bola   oprávnená   podať   odvolanie   proti   uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým bola v konkurznom konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.   5 K 56/02   ustanovená   nová   správkyňa.   V spojitosti   s tým   najvyšší   súd   poukázal zároveň na stanovisko svojho obchodného kolégia, podľa ktorého doterajší správca nie je oprávnenou   osobou   na   podanie   odvolania   proti   výroku   uznesenia,   ktorým   súd   vo   veci ustanovil nového správcu.

Ďalším   sťažovateľkou   napadnutým   rozhodnutím   je   rozsudok   najvyššieho   sp. zn. 1 M Obdo V 2/2006 z 29. marca 2006, ktorým ako súd dovolací na základe mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 190/05 z 28. júna 2005 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Toto rozhodnutie je taktiež založené najmä na citovanom stanovisku obchodného kolégia.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť [§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (napr. I. ÚS 235/03, I. ÚS 156/04, II. ÚS 267/04, IV. ÚS 35/04, I. ÚS 109/06)].

Ústavný súd pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil právny názor, že sťažnosť   podľa   čl. 127   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo   neobmedzený   právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, IV. ÚS 158/04, I. ÚS 109/06).

Ústavný   súd   z informácie   podanej   najvyšším   súdom   zistil,   že   oba   namietané rozsudky   sp. zn.   1 M Obdo V 13/2005   a   sp. zn.   1 M Obdo V 2/2006   z   29.   marca   2006 nadobudli právoplatnosť 24. mája 2006.

Sťažnosť   sťažovateľky   bola   doručená   ústavnému   súdu   20.   júla   2007,   takže od právoplatnosti namietaných rozhodnutí nepochybne uplynula lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 a jeho uznesením z 25. apríla 2007

Sťažnosť smeruje aj proti postupu najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006   a jeho uzneseniu   z 25.   apríla   2007.   Uvedeným   uznesením   najvyšší   súd odmietol   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniam   krajského   súdu   sp. zn.   5 K 56/02 z 21. decembra 2004 a z 22. apríla 2005. Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 5 K 56/02 z 21. decembra 2004 „rozhodol tak, že JUDr. S. G., advokátku,..., ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty v konkurznom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. 5 K 56/02 s tým, že JUDr. D. H. zaniká   funkcia   správkyne   konkurznej   podstaty   dňa   21. 12. 2004.   Rozhodol   tak s odôvodnením,   že   na   schôdzi   konkurzných   veriteľov   konanej   dňa   21. 12.2 004   bol schválený návrh na ustanovenie novej správkyne - JUDr. S. G. Vychádzal z rozhodnutia schôdze   konkurzných   veriteľov   a   poukázal   na   ust.   § 8   ods. 5   zákona   č. 328/1991   Zb. o konkurze   a   vyrovnaní   v   platnom   znení   (ďalej   len   ZKV)   a konštatoval   zánik   funkcie správcu konkurznej podstaty JUDr. D. H.

Na   odvolanie   JUDr.   D.   H.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací uznesením zo dňa 30. 3. 2005 č. k. 1 Obo 33/2005-417 zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Vychádzal   zo   zistenia,   že   Krajský   súd   v Košiciach uznesením   zo   dňa   4. 3. 2003   č. k.   5 K 56/02-45   vyhlásil   konkurz   na   majetok   dlžníka a do funkcie   správkyne konkurznej   podstaty   ustanovil   JUDr.   D.   H.   Na deň   21. 12. 2004 bola v zmysle § 20a ZKV zvolaná prvá schôdza konkurzných veriteľov.

Podľa § 20a ods. 3 Zákona o konkurze a vyrovnaní, predmetom schôdze konkurzných veriteľov je najmä schválenie plánu speňaženia a schválenie návrhu na ustanovenie nového správcu. Takýto návrh podal jeden z veriteľov V. Na schválenie návrhu na ustanovenie nového   správcu   a   na   schválenie   plánu   speňaženia   schôdzou   konkurzných   veriteľov   je potrebná dvojtretinová väčšina hlasov prítomných alebo riadne zastúpených konkurzných veriteľov.,   počítaná   podľa   výšky pohľadávok.   Súd ustanovil nového správcu konkurznej podstaty bez toho, aby splnenie uvedených podmienok skúmal, čo napokon nevyplýva, ani z dôvodov napadnutého rozhodnutia, ktoré je v tomto smere nepreskúmateľné.

Krajský súd v Košiciach uznesením zo dňa 22. 4. 2005 č. k. 5 K 56/02-453 vo veci opätovne rozhodol a konštatoval, že JUDr. D. H. zaniká funkcia správkyne konkurznej podstaty dňa 21. 12. 2004 a súčasne ustanovil JUDr. S. G., advokátku,..., do funkcie novej správkyne   konkurznej   podstaty   úpadcu.   Uviedol,   že   odvolací   súd   svojim   zrušujúcim uznesením nespochybnil hlasovanie konkurzných veriteľov na schôdzi veriteľov konanej dňa 21. 12. 2004, na ktorej veritelia schválili návrh na ustanovenie novej správkyne konkurznej podstaty. Preto podľa pokynov odvolacieho súdu v ďalšom konaní odstránil formálne vady uznesenia   a   v   novom   uznesení   ho   doplnil   o podrobné   dôvody,   v súlade   s   výsledkami hlasovania veriteľov konanej dňa 21. 12. 2004 tak, ako to vyplývalo zo zápisnice o schôdzi konkurzných   veriteľov.   V   ďalšej   časti   dôvodov   rozhodnutia   presne   a menovite   rozpísal účasť veriteľov na schôdzi,   opísal hlasovanie,   percentuálny výpočet a tým aj správnosť postupu v konaní. V závere konštatoval, že doterajšej správkyni JUDr. D. H. zanikla funkcia správkyne v tomto konaní dňom konania schôdze konkurzných veriteľov a ustanovením novej správkyne konkurznej podstaty.“.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 5 K 56/02 z 22. apríla 2005 sa sťažovateľka odvolala a najvyšší súd rozhodol o jej odvolaní uznesením sp. zn. 6 Obo 190/95 z 28. júna 2005, ktorým odvolaním napadnuté prvostupňové rozhodnutie zrušil. Ako dôvody svojho rozhodnutia   uviedol, „že   súd   prvého   stupňa   nesprávne   postupoval,   ak   v   uznesení   iba konštatoval,   že   funkcia   doterajšieho   správcu   zanikla   zo   zákona,   pričom   doterajšieho správcu funkcie nezbavil. Postup, ktorý realizoval súd prvého stupňa, nemá oporu v zákone, a naopak, je v zjavnom rozpore s ustanovením, na ktoré sa prvostupňový súd odvoláva. Odvolaný správca konkurznej podstaty má právo podať odvolanie a v odvolacom konaní sa rozhodne, či boli dôležité dôvody na odvolanie správcu. Ak dôjde k potvrdeniu rozhodnutia o odvolaní správcu, tým istým uznesením dôjde aj k ustanoveniu nového správcu a právna účinnosť tohto uznesenia nastane jeho schválením schôdzou konkurzných veriteľov. Výber a ustanovenie do funkcie nového správcu konkurznej podstaty, pozbavenie tejto funkcie, usmerňovanie činnosti správcu, ukladanie mu opatrení, je vecou súdu a nie konkurzných veriteľov, ktorí chránia svoje majetkové záujmy.“.

Ako   už   bolo   uvedené,   generálny   prokurátor   podal   proti   obom   označeným uzneseniam krajského súdu mimoriadne dovolania navrhujúc, aby ich dovolací súd zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietal, že uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 33/2005 z 30. marca 2005 bolo vydané v senáte sudkyne, ktorá bola z konania vylúčená. Ďalšie dovolacie dôvody sú spomínané v prvej časti tohto uznesenia.

Najvyšší súd ako súd dovolací po stotožnení sa s dôvodmi mimoriadneho dovolania uvedenými   generálnym   prokurátorom   zrušil   namietanými   rozsudkami   mimoriadnym dovolaním   napadnuté   uznesenia   najvyššieho   súdu   ako   súdu   odvolacieho   a obe   veci   mu vrátil na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní po vrátení veci do štádia odvolacieho konania postupoval najvyšší súd podľa § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s tým, že bol pritom povinný rešpektovať záväzný právny názor dovolacieho súdu. V nadväznosti na to akceptoval bez výhrad záver dovolacieho súdu, ktorý rovnako ako generálny prokurátor konštatoval,   že   vo   veci   rozhodovala   vylúčená   sudkyňa.   Pokiaľ   ide   o ostatnú   časť rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   v ktorej   je   uvedené,   že   odvolanie   sťažovateľky   proti uzneseniu,   ktorým   bolo   vyslovené,   že   jej   funkcia   správkyne   zanikla   a nemá   právo odvolania, odvolací súd zdôraznil, že „je viazaný každým právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v zrušujúcom rozsudku, ktorým prvšie rozhodnutie zrušil. Táto povinnosť odvolacieho súdu po zrušení jeho uznesenia bola rešpektovaná a naplnená tým, že, ako to vyplýva z výroku, odvolanie bolo odmietnuté podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.“.

Odvolací súd však poukazujúc na záujem naplnenia § 1 OSP v závere nad rámec odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn. 1 Obo 141/2006, 1 Obo 142/2006 z 25. apríla 2007 neštandardným spôsobom spochybnil záväzný právny názor dovolacieho súdu vznášajúc zásadné výhrady, pokiaľ ide o splnenie zákonných podmienok na výber novovymenovanej správkyne, ale aj vo vzťahu k stanovisku obchodného kolégia.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Právo   na   prístup   k súdnej   ochrane   však   nemá a nemôže mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí   osobe   (právnickej   aj   fyzickej)   umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva   v tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva [čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy (IV. ÚS 1257/08)].

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho   práva   na nezávislom   a   nestrannom   súde,   predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. II. ÚS 8/01).

Pokiaľ sťažovateľka namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný   súd   predovšetkým   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (I. ÚS 74/02, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Ústavný súd v rámci svojej doterajšej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa mohlo stať predmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   len   v prípade,   ak   by   závery,   ku   ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, séria A,   č. 299,   § 61,   správa   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Z argumentácie,   ktorou   sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila,   predovšetkým vyplýva, že porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   vidí   v prvom   rade v ťažiskovom názore, ktorý akceptoval odvolací súd, stotožňujúc sa s právnym názorom dovolacieho   súdu,   podľa   ktorého   sťažovateľka   ako   bývalá   správkyňa   nie   je   oprávnená na podanie odvolania proti rozhodnutiu, ktorým bol konštatovaný zánik jej funkcie.

V ustanovení   § 8   ods. 5   zákona   o konkurze   a vyrovnaní   je,   aj   keď   nejasne a systematicky   nevhodne   usporiadaný,   upravený   aj   postup   pri   „odvolávaní“   a menovaní správcu   konkurznými   veriteľmi.   Len   zo   zámeru   novely   zákona   o konkurze   a vyrovnaní vykonanej zákonom č. 238/2000 Z. z. možno prísť k záveru, že ustanovenie nového správcu schôdzou konkurzných veriteľov je samostatným spôsobom ustanovenia správcu v zásade nezávislým na vôli a činnosti súdu. Text ods. 5 tretej vety citovaného ustanovenia znamená, že súd ustanoví nového správcu aj na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Na schôdzi   konkurzných   veriteľov   môže   navrhnúť   prítomný   konkurzný   veriteľ   alebo prítomní   konkurzní   veritelia,   ktorých   súčet   pohľadávok   predstavuje   najmenej 30 % pohľadávok   počítaných   podľa   výšky   pohľadávok,   schválenie   nového   správcu. Na schválenie   tohto   návrhu   je   potrebná   dvojtretinová   väčšina   prítomných   alebo   riadne zastúpených   konkurzných   veriteľov   počítaných   podľa   výšky   pohľadávok   (§ 10   ods. 6). Ak schôdza konkurzných veriteľov schváli návrh na ustanovenie nového správcu, súd je povinný   (vyplýva   to   z dikcie   „súd   ustanoví“)   ustanoviť   nového   správcu   na   základe rozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov,   a to   priamo na tejto schôdzi.   Súd v takom prípade   ustanoví   nového   správcu   uznesením,   pričom   nerozhoduje   o zbavení   funkcie doterajšieho   správcu,   pretože   tomu   zaniká   funkcia   ex lege   rozhodnutím   schôdze konkurzných veriteľov. Súd doručí uznesenie doterajšiemu správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu (III. ÚS 278/03).

Podľa   stanoviska   obchodného   kolégia «Citované   ustanovenie   § 8   ods. 5   zákona o konkurze a vyrovnaní aj napriek svojej legislatívne zložitej konštrukcii dôsledne rozlišuje v   otázke   ustanovenia   správcu   kompetenciu   súdu   a   kompetenciu   schôdze   konkurzných veriteľov. Prvá, druhá a tretia veta definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje výlučne súd. Vo štvrtej vete sú právomoci ohľadne ustanovenia nového správcu   rozdelené   medzi   schôdzu   konkurzných   veriteľov   a   súd   a   k   zániku   funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege. Z gramatického výkladu tejto štvrtej vety vyplýva, že   je   na   výlučnej   vôli   schôdze   konkurzných   veriteľov,   či   vo   funkcii   správcu   podstaty ponechajú doterajšieho správcu alebo do tejto funkcie ustanovia nového správcu. V tomto smere dané ustanovenie neurčuje žiadne podmienky. Schôdza konkurzných veriteľov takto môže postupovať kedykoľvek na základe výsledkov hlasovania. Pokiaľ však ide o právomoc súdu,   dané   ustanovenie   § 8   ods. 5   štvrtej   vety   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   je formulované tak, že „súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1...“, čo znamená, že súd je v takomto prípade povinný ustanoviť nového správcu uvedeného v rozhodnutí schôdze konkurzných   veriteľov   s   tým,   že   zákon   mu   neukladá   a   ani   neumožňuje   dôvodnosť ustanovenia nového správcu posudzovať podľa prvej a druhej vety § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní, ale výslovne súdu ukladá povinnosť ustanoviť nového správcu podľa odseku 1 § 8 zákona o konkurze a vyrovnaní, t.j., že musí ísť o správcu, ktorý je zapísaný v príslušnom zozname správcov. Naviac, súd nového správcu je povinný ustanoviť uznesením priamo   na   schôdzi   konkurzných   veriteľov,   pričom   je   zrejmé,   že   musí   ísť   o   tú   schôdzu konkurzných   veriteľov,   na ktorej   veritelia   zvolili   nového   správcu.   To   všetko   nasvedčuje tomu, že štvrtá veta § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní otázku ustanovenia nového správcu rieši úplne samostatne a nezávisle od znenia predchádzajúcich viet tohto odseku. Preto súd v tomto prípade pri rozhodovaní o ustanovení nového správcu nemôže skúmať, či sú splnené podmienky uvedené v predchádzajúcich vetách tohto ustanovenia.

V zmysle ustanovenia § 8 ods. 5 šiestej vety uvedené uznesenie o ustanovení nového správcu   súd   doručí   doterajšiemu   správcovi,   ktorého   funkcia   zaniká   ex lege   dňom rozhodnutia   schôdze   konkurzných   veriteľov,   ďalej   novému   správcovi   a   zverejní   ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Keďže funkcia doterajšieho správcu zaniká ex lege, je zrejmé, že uznesenie súdu o ustanovení nového správcu sa ho žiadnym spôsobom nedotýka,   a   preto   nie   je   osobou   oprávnenou   podať   proti   tomuto   uzneseniu   odvolanie. Na podanie   odvolania   nie   je   oprávnený   ani   v   prípade,   ak   by   súd   osobitým   výrokom uznesenia deklaroval, že funkcia doterajšieho správcu zanikla.».

Je vhodné pripomenúť, že prerokovávaná vec bola v okolnostiach daného prípadu posudzovaná   v   riadnom   dvojinštančnom   procese   a navyše,   vo   veci   bolo   generálnym prokurátorom podané aj mimoriadne dovolanie, na základe ktorého dovolací súd akceptoval názor   generálneho   prokurátora   opierajúci   sa   o citované   stanovisko obchodného kolégia dospejúc   k záveru,   že   mimoriadne   dovolanie   je   dôvodné.   Interpretácia   hmotného   práva najvyšším súdom, ktorý namietané uznesenie vo vzťahu k jeho výroku náležite odôvodnil, nebola podľa názoru ústavného súdu v danej veci spôsobilá založiť porušenie označených práv sťažovateľky. Odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozhodnutia považuje ústavný súd za presvedčivé, dostačujúco objasňujúce jeho závery a nevykazujúce znaky ľubovôle. Závery najvyššieho súdu, ktorý je orgánom verejnej moci primárne povolaným na výklad v danej veci aplikovaných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní aj z hľadiska účelu a zmyslu   ochrany ústavou,   resp.   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných práv, nepovažuje ústavný súd za extrémne, vyžadujúce jeho zásah. Z toho dôvodu ústavný súd   nemá dôvod   ingerovať do   právomoci   najvyššieho súdu,   poslaním ktorého   je práve zjednocovanie   a kontrola   judikatúry   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp.   jeho   plénu   a   kolégiám),   keď   mu   okrem   iných   priznáva   aj   právomoc   zaujímať stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).

Na iné právne hodnotenie a zmenu právnych názorov všeobecných súdov utváraných pri   ich   zákonných postupoch   ústavný   súd   nie je oprávnený.   Ústavný súd   je oprávnený aj povinný posúdiť prípadnú neústavnosť konania alebo rozhodovania všeobecných súdov, t. j. či v konaní pred nimi nedošlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov (čl. 46 až čl. 50 ústavy) alebo či ich rozhodnutia nie sú svojvoľné. Takto vymedzená právomoc ústavného súdu však nemá za následok vznik oprávnenia a povinnosti prehodnocovať právne názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto súdy dospeli na základe výkladu a používania zákonov (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03).

Ústavný   súd   akceptuje   judikatúru   najvyššieho   súdu   a z nej   vychádzajúce rozhodnutie, ktoré je v zásade založené na stanovisku jeho obchodného kolégia, čo mu neumožňuje   dospieť   k záveru,   že   by   z neho   mohla   vyplývať   jednostrannosť   alebo   taká aplikácia príslušných ustanovení zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorá by bola popretím ich podstaty   a zmyslu. Nespochybňujúc rozhodujúci   záver   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého doterajšia   správkyňa   nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   odvolania   proti   výroku uznesenia,   ktorým   súd   vo   veci   ustanovil   novú   správkyňu,   nepovažoval   už ústavný   súd za potrebné   zaoberať   sa   ďalšími   okolnosťami   daného prípadu   a ostatnými   meritórnymi argumentmi sťažovateľky.

Zo   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo.   Za   zjavne   neopodstatnenú   preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Ústavný súd uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí najvyššieho súdu možno   považovať z ústavného   hľadiska   za dostatočné a ústavne akceptovateľné,   a preto vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod znenie a zmysel právnej normy aplikovanej v danej veci. Uvedené zistenie umožnilo ústavnému súdu   dospieť   k názoru, že   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 Obo 141/2006,   1 Obo 142/2006,   keď   konal súlade   s príslušnými   procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi pridržiavajúc sa pritom konštantnej judikatúry, nemohlo dôjsť k porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv.   Preto bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   už   nerozhodoval   o návrhu   na   odloženie vykonateľnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 Obo 141/2006,   1 Obo 142/2006 z 25. apríla   2007   v spojení   rozsudkami   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 M Obdo V 13/2005 a sp. zn.   1 M Obdo V 2/2006   z 29.   marca   2006.   Tiež   bolo   už   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky na rozhodnutie ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008