znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 374/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ing.   Š.   G.,   bytom   R.,   zastúpeného   advokátkou   Mgr.   M.   T.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v   primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 61/04 (pôvodne pod sp. zn. 4 C 1043/90) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Š. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Rožňava   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 61/04 (pôvodne pod sp. zn. 4 C 1043/90) p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Rožňava p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 6 C 61/04 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Š. G. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Rožňava p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Rožňava j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   Š.   G.   trovy   právneho zastúpenia v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíc tristoštyridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. M. T., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 374/04-14 z 25. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Š. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 61/04 (pôvodne pod sp. zn. 4 C 1043/90).

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo 6.   septembra 2004   sa   k   sťažnosti   písomne vyjadril okresný súd podaním sp. zn. Spr 1511/04 z 24. septembra 2004, v ktorom uviedol: „Vec spisovej značky 4 C 1043/90 je (...) vec s vysokým stupňom skutkovej aj   právnej zložitosti, keď bolo potrebné identifikovať predmetné nehnuteľnosti. (...) Žalovaní sa vo viacerých   prípadoch   nedostavili   na   pojednávanie   a aj   pre   ich   neúčasť   museli   byť pojednávania odročené. Okrem toho v priebehu konania došlo k zmene účastníkov ako na strane   žalobcov,   tak   aj   na   strane   žalovaných   (pričom   bolo   potrebné   zisťovať   okruh účastníkov konania).“

Sťažovateľ   prostredníctvom   právnej   zástupkyne   podaním   doručeným   ústavnému súdu   16.   februára   2005   zaujal   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu   a okrem   iného uviedol: „K dĺžke času konania a zložitosti veci túto nepovažujem za zložitú a chcem dodať, že čo sa týka skutkovej a právnej podstaty táto bola prijatá Okresným súdom Rožňava už v roku 1995   vydaným   rozhodnutím.   Rozhodnutie   z časti   nadobudlo právoplatnosť,   ktorú vyznačil aj Okresný súd dňa 22. 5. 1995. Tento termín považujem za medzník pre zbytočné predlžovanie   konania.   (...)   Ako   účastník   konania   som   sa   na   pojednávaniach   vždy zúčastňoval aj som navrhoval riešenia, ktoré by mali celú vec urýchliť.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré sa   síce   začalo   29. októbra 1990,   avšak   vzhľadom   na   to,   že   zákon   o ústavnom   súde nadobudol   účinnosť   15. februára 1993   a   neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti, relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo   k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa začína od 15. februára 1993 (m. m. I. ÚS 52/01, IV. ÚS 387/04).

II.

Z obsahu   sťažnosti, k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov   konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 5. novembra 1990 podal sťažovateľ (ako žalobca v I. rade spolu so žalobcom v II.   rade)   okresnému   súdu   žalobu,   ktorou   sa   domáhal určenia   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam   proti   piatim   žalovaným.   Okresný   súd   do   vyhlásenia   rozsudku   zaslal 12. novembra   1990   na   vyjadrenie   žalobu   žalovaným,   zabezpečil   výpisy   sporných nehnuteľností z pozemkovej knihy, vo veci pojednával celkovo trikrát, a to 16. marca 1992, 2. apríla 1992 a 14. septembra 1992. Na ostatnom pojednávaní rozhodol rozsudkom tak, že žalobu sťažovateľa v celom rozsahu zamietol.

Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku podal odvolanie, na základe čoho okresný súd uznesením z 15. marca 1993 vyrubil súdny poplatok, proti ktorému podal sťažovateľ tiež odvolanie, a 20. apríla 1993 okresný súd predložil spisový materiál Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 163/93 z 29. marca 1994 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie a 31. marca 1994 uznesením sp. zn. 19 Co 116/94 uznesenie okresného súdu z 15. marca 1993 potvrdil a 8. júla 1994 spis vrátil okresnému súdu.

Uznesením z 12. septembra 1994 okresný súd vo veci nariadil znalecké dokazovanie súdnym   znalcom   z odboru   geodézie   a kartografie   (znalecký   posudok   bol   predložený okresnému súdu 21. septembra 1994).

V   januári   1995   predložil   sťažovateľ   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   žaloby z 5. novembra   1990.   Dňa   12.   januára   1995   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na 24. január 1995, neskôr na 9. február 1995, 21. február 1995 a 7. marec 1995. Na tomto pojednávaní   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom.   Dňa   13.   apríla   1995   vyhotovil   opravný rozsudok.

Proti rozsudku okresného súdu zo 7. marca 1995 podal odvolanie žalovaný v I. rade a žalovaný v V. rade podal odvolanie aj proti rozsudku zo 7. marca 1995, aj proti rozsudku z 13. apríla 1995.

Dňa 20. septembra 1995 okresný súd predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní, ktorý uznesením sp. zn. 19 Co 500/95 z 30. septembra 1996 zrušil rozsudok okresného súdu zo 7. marca 1995 aj z 13. apríla 1995 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (spis bol vrátený okresnému súdu 21. novembra 1996).

Dňa 22. januára 1997 nariadil okresný súd pojednávanie na 30. január 1997, neskôr na   20.   február   1997,   18.   marec   1997,   1.   apríl   1997,   15. apríl   1997,   5.   august   1997, 28. august 1997, 11. september 1997, 24. september 1997 a 7. október 1997.

Dňa 9. marca 1998 okresný súd vyžiadal odborné stanovisko od Okresného úradu v Rožňave,   26. mája 1998   určil   odmenu   znalcovi a 9.   novembra   1998   urgoval   podanie odborného stanoviska od Okresného úradu v Rožňave.

Dňa   23.   apríla   1999   podal   sťažovateľ   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia a okresný súd uznesením z 30. apríla 1999 vyzval sťažovateľa na odstránenie vád tohto návrhu. Sťažovateľ na základe výzvy okresného súdu 5. mája 1999 doručil okresnému súdu doplnenie návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 24. januára 2000 okresný súd uznesením nariadil predbežné opatrenie, proti ktorému podal odvolanie žalovaný v I. rade, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 12 Co 150/00 z 28. apríla 2000 tak, že uznesenie okresného súdu z 24. januára 2000 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol od 13. apríla 2000 do 11. mája 2000 na krajskom súde).

Uznesením z 12. decembra 2000 nariadil okresný súd vo veci znalecké dokazovanie (znalecký posudok bol okresnému súdu predložený 9. januára 2001).

Dňa 9. apríla 2001 nariadil okresný súd pojednávanie na 2. máj 2001, na ktorom sťažovateľ oznámil okresnému súdu, že žalobca v II. rade zomrel.

Ďalšie   pojednávanie   nariadil   okresný   súd   na   27. marec   2002,   ktoré   po   návrhu sťažovateľa na vyžiadanie identifikácie sporných parciel bolo odročené na neurčito.

Uznesením   z 24.   apríla 2003 nariadil   okresný   súd   znalecké   dokazovanie súdnym znalcom   ako   podklad   pre   vyhotovenie   ďalšieho   geometrického   plánu   (predložený okresnému súdu 10. júla 2003).

Dňa   14.   októbra   2003   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   5.   november   2003, neskôr na 18. november 2003, 11. november 2003 a 30. december 2003. Na pojednávaní 30. decembra 2003 okresný súd vypočul znalca a sťažovateľa a pojednávanie odročil na neurčito za účelom ohliadky predmetnej nehnuteľnosti znalcom na mieste samom (znalec doručil znalecký posudok 11. februára 2004).

Sťažovateľ   16.   februára   2004   doručil   okresnému   súdu   návrh   na   zmenu   žaloby, o ktorom rozhodol okresný súd uznesením zo 16. marca 2004.

Od 16. marca 2004 do 31. januára 2005, keď bol spis predložený ústavnému súdu, okresný súd vo veci nekonal.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov a čl. 6 ods. 1 dohovoru právo na prerokovanie záležitosti v primeranej lehote. Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. IV. ÚS 232/03).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1)   Ústavný   súd   z predloženého   súdneho   spisu   zistil,   že   v predmetnom   konaní sťažovateľ   uplatňuje   proti   žalovaným   nárok   na   určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam.   V danom   prípade   ide   o bežnú   súčasť   sporovej   agendy   všeobecných súdov, podklad pre rozhodnutie tvorí súdnou praxou ustálená a používaná právna úprava obsiahnutá   najmä   v Občianskom   zákone.   Výklad   a používanie   tejto   právnej   úpravy   sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená   aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   sporoch.   Aj   keď   ústavný   súd   čiastočne pripúšťa, že na priebeh konania mali vplyv zmeny u účastníkov a ich zisťovanie, ústavný súd   vychádzajúc   zo   samotnej   dĺžky   konania,   jeho   priebehu   a doteraz   dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by zdôvodňovali takmer pätnásťročný priebeh   konania   jeho   zložitosťou.   Preto   ústavný   súd   nemohol   akceptovať   stanovisko okresného súdu, že ide o vec s vysokým stupňom skutkovej a právnej zložitosti.

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o   tom,   či   v   konaní   pred   okresným   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho základného práva podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva podľa   čl.   6   ods.   l dohovoru.

Pri   hodnotení podľa   tohto   kritéria   ústavný súd   konštatuje, že postup sťažovateľa nezapríčinil   žiadne   prieťahy   a ani   spomalenie   postupu   okresného   súdu.   Sťažovateľ   sa zúčastňoval nariadených pojednávaní, včas reagoval na výzvy okresného súdu a sťažnosťou na   zbytočné   prieťahy   sa   domáhal   aj   urýchlenia   konania   v jeho   veci.   Ani   okresný   súd k správaniu sťažovateľa nemal žiadne konkrétne pripomienky.

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v sťažovateľom namietanom období.

Z   rozboru   veci,   ktorý   je   výsledkom   preskúmania   obsahu   súdneho   spisu, a doterajšieho   priebehu   konania   vyplýva,   že   v predmetnej   veci   opakovane   dochádzalo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti, a to najmä:

- od 7. októbra 1997 (pojednávanie) do 24. januára 2000 (vydanie uznesenia), t. j. viac ako 27 mesiacov;

- od 11. mája 2000 (vrátenie spisu okresnému súdu z krajského súdu) do 12. decembra 2000 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 7 mesiacov;

- od 9. mája 2001 (nadobudnutie právoplatnosti osvedčenia o dedičstve po neb. žalobcovi v II. rade) do 25. februára 2002 (nariadenie pojednávania), t. j. viac ako 8 mesiacov;

- od 27. marca 2002 (pojednávanie) do 24. apríla 2003 (vydanie uznesenia), t. j. takmer 13 mesiacov;

-   od   24.   apríla   2003   do   14.   októbra   2003   (nariadenie   pojednávania),   t.   j.   viac   ako 5 mesiacov;

-   od   16.   marca   2004 (uznesenie   okresného   súdu)   do   31.   mája 2005   (predloženie   spisu ústavnému súdu) vo veci nebol vykonaný žiadny úkon, t. j. viac ako 10 mesiacov.

Ústavný súd však nemohol prehliadnuť ani to, že rozhodnutia okresného súdu zo 14. februára 1999, 7. marca 1995, ako aj z 13. apríla 1995 boli v odvolaním napadnutej časti odvolacím súdom zrušené z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci.

Hoci okresný súd vo veci nariaďoval pojednávania (napr. v roku 1997 určil celkom 10   termínov   pojednávaní),   nerešpektoval   zásadu   hospodárnosti   konania   a z neúčasti žalovaných a svedkov nevyvodil žiadne opatrenia a závery, na ktoré bol oprávnený, ale aj povinný   podľa   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“),   najmä   ani   v jednom prípade nevyužil možnosť uplatnenia poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP (m. m. IV. ÚS   88/04,   IV.   ÚS   93/04,   IV.   ÚS   141/04).   Taktiež   uznesenie   okresného   súdu z 24. januára   2000,   ktorým   nariadil   predbežné   opatrenie,   bolo   krajským   súdom   zrušené z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti. Túto činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotí ako neefektívnu a nesústredenú. Za nesústredenú činnosť okresného súdu ústavný súd považuje i postup pri   nariaďovaní znaleckého   dokazovania, ktoré   nariadil   dvakrát (12.   septembra 1999   a 12.   decembra   2000),   pričom   znalcom   v obidvoch   prípadoch   uložil   povinnosť vyjadriť sa k podobným otázkam a i napriek tomu 24. apríla 2003 nariadil tretíkrát znalecké dokazovanie za účelom vyhotovenia ďalšieho geometrického plánu.

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny poriadok obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorého výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Táto   povinnosť   súdu   a sudcu   vyplýva   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Sudca je povinný podľa § 117 ods. 1 OSP robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Postup okresného súdu nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval v súlade s povinnosťami uloženými mu v citovanom ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd konštatuje, že prebiehajúce konanie je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného rozhodnutia vo veci samej napriek tomu, že od podania žaloby uplynula doba takmer 15 rokov. Táto zdĺhavosť konania okresného súdu nemôže byť podľa ústavného súdu ničím ospravedlniteľná.

Ústavný súd vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu podľa troch uvedených kritérií dospel k záveru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 61/04   (pôvodne   pod   sp.   zn.   4   C   1043/90)   bolo   porušené   označené základné   právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa prikázal v zmysle § 56 ods.   3 písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. 6 C 61/04 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 30 000 Sk za ujmu, ktorá mu bola spôsobená dlhým konaním, ktoré „mimoriadne nepriaznivo ovplyvňuje môj život“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia.   Pri   určení   výšky   primeraného   finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   najmä   zo   žiadosti   sťažovateľa   o   priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   a zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Berúc do úvahy tieto skutočnosti priznal ústavný súd sťažovateľovi ním požadovanú sumu   30   000   Sk   ako   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods.   3   zákona o ústavnom súde.

Napokon   ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom   advokátkou Mgr. M. T. Sťažovateľ žiadal priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom vo výške 29 112 Sk (za dva úkony právnej služby po 14 420 Sk a dvakrát režijný paušál po 136 Sk) podľa § 13 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (ďalej   len „vyhláška“) platnej do 31. decembra 2004.

Ústavný súd nepriznal sťažovateľovi úhradu trov konania v ním požadovanej výške vypočítanej podľa § 13 ods. 1 vyhlášky, pretože predmet konania pred ústavným súdom, ktorým je ochrana základných práv a slobôd, je zásadne neoceniteľný peniazmi, a ústavný súd pri priznaní úhrady trov konania postupoval v súlade s § 13 ods. 8 vyhlášky.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1 písm. a) a § 25 vyhlášky. Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v roku   2004   je 4 534 Sk   (1/3   výpočtového   základu,   ktorým   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   roku   2003   vo   výške   13   602   Sk) a hodnota režijného paušálu je 136 Sk (§ 19 vyhlášky).

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie   zastúpenia   a   písomné   podanie   ústavnému   súdu)   uskutočnené   v roku   2004 v sume 9 070 Sk (2 x 4 534 Sk) po zaokrúhlení a dvakrát náhradu režijného paušálu spolu v sume   272   Sk   (2   x   136   Sk).   Ústavný   súd   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania v celkovej sume 9 342 Sk.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2005