znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 373/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   K.,   zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 26 C 95/2006 a jeho uznesením z 28. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2014 doručená sťažnosť R. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Bojnická cesta 7, Prievidza, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 26 C 95/2006 a jeho uznesením z 28. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté konanie a napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o určenie neplatnosti   darovacej   zmluvy   zo   7.   júla   2003   a o určenie,   že   nehnuteľnosti   patria do   dedičstva   po   nebohej A.   K.,   vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn. 26 C 95/2006 v   procesnom   postavení   navrhovateľa.   Okresný   súd   na   pojednávaní   28.   apríla   2014 uznesením vylúčil návrh sťažovateľa na určenie neplatnosti darovacej zmluvy zo 7. júla 2003 na samostatné konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že mu „Okresný súd... týmto postupom odňal   jeden   právny   titul   v   ktorom   sa   domáham   určenia,   že   nehnuteľnosti   patria   do dedičstva   po   nebohej   a   odčlenil   ho   na   samostatné   konanie.   Týmto   ma   zbavil   časti argumentov, ktoré by som mohol v danom konaní poučiť. Na druhej strane vylúčením na samostatné   konanie   návrhu   o   určenie   neplatnosti   darovacej   zmluvy   sa   dostávam   do procesne nevýhodnej situácie, nakoľko pri určovacích žalobách je potrebné preukazovať právny záujem na   takomto   rozhodnutí.   Tiež platí zásada,   že v prípade,   že môžem žalovať   na   plnenie, nemám žalovať na určenie. Z tohto dôvodu potom hrozí, že súd môj návrh z nedostatku preukázania právneho záujmu na výsledku veci zamietne.“.

Sťažovateľ v sťažnosti vyslovil názor, že bol postupom okresného súdu „poškodený na svojich právach, lebo súd ktorý by mal vo veci o určenie, že veci patria do dedičstva práve z dôvodu neplatnosti zmluvy, rozhodovať nebude. Na druhej strane pri riešení otázky neplatnosti zmluvy v samostatnom konaní mi hrozí, že bude odmietnutá. Teoreticky ak by súd vylúčil na samostatné konanie vec o určenie neplatnosti zmluvy zároveň by však musel duplicitne   i   rozhodnúť   o   vylúčení   veci   o   určenie   vlastníctva   k   nehnuteľnostiam,   takže v konečnom dôsledku by sa konalo dvakrát o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Raz titulom rozhodnutia katastrálneho úradu, a raz titulom neplatnosti darovacej zmluvy...“.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivý proces podľa článku 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky, na spravodlivý proces podľa článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava I zo dňa 28. 04. 2014 vo veci vedenej pod sp. zn. 26 C/95/2006, bolo porušené.

2.   Zrušuje   sa   uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn.   26   C/95/2006 zo dňa 28. 04. 2014 a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava I, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   je   povinný   uhradiť   sťažovateľom   trovy   konania a právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. Igora Gažíka vo výške 340,90 EUR v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   napadnutým   postupom   a napadnutým   uznesením okresného súdu došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a   slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vychádzajúc   z   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci,   ústavný   súd   považuje za   potrebné   v   prvom   rade   konštatovať,   že   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   je procesným rozhodnutím a konanie vo vylúčenej veci (ako i pôvodné konanie) bude ďalej pokračovať pred súdom prvého stupňa. Napadnuté uznesenie nie je konečným rozhodnutím vo veci samej, preto sťažovateľ nepochybne má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, príp. aj v odvolacom konaní pred krajským súdom k dispozícii celý rad právnych   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   ktorých   porušenie   namieta   touto sťažnosťou.   V   právnej   veci   sťažovateľa   sa   súdne   konanie   (v   prípade   pôvodného i vylúčeného nároku) nachádza v štádiu prvostupňového konania, v ktorom môže uplatniť všetky procesné oprávnenia, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok, vrátane práva na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu pred okresným súdom a tiež právo využiť príp. aj mimoriadne opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu, pokiaľ by bolo v jeho neprospech a naďalej by zastával názor, že postupom, resp. rozhodnutiami v jeho veci konajúcich všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho ústavou garantovaných práv.

Napokon   sťažovateľovi   nič nebráni, aby v   budúcnosti   napadol   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods.   1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jeho právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv účinne poskytuje, a to v prípade, ak dospeje k záveru, že v dôsledku tohto rozhodnutia boli porušené jeho ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantované práva alebo slobody.

Ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   vyslovil,   že   nemožno akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej   moci   nemajú   možnosť   namietaný   protiústavný   stav   napraviť   (m.   m. IV. ÚS 322/09).   Rovnako   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je také porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania   alebo   v   konaní   vo   veci   samej,   resp.   ktoré   nemožno   napraviť   procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol podľa §   25   ods.   2   (v   spojení   s   §   53   ods.   1)   zákona   o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 803/2013).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014