znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 373/2011-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 CoE 94/2010-54 z 13. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len,,krajský súd“) č. k. 11 CoE 94/2010-54 z 13. mája 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere uzavretej 11. decembra 2007 (ďalej len „zmluva“) poskytla fyzickej osobe úver v sume   331,94   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť   v   12 mesačných splátkach po 54,44 €. Pretože dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, sťažovateľka v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi ňou a dlžníkom začala rozhodcovské   konanie   pred   rozhodcovských   súdom,   výsledkom   ktorého   bolo   vydanie rozhodcovského nálezu, ktorý sa stal 25. júna 2009 vykonateľný.

Následne   bol   9.   augusta   2009   súdnemu   exekútorovi   podaný   návrh   na   výkon exekúcie,   ktorý   na   základe   poverenia   udeleného   Okresným   súdom   Rožňava   (ďalej   len,,okresný   súd“)   29.   septembra   2009   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd uznesením č. k. 10 Er/556/2009-42 z 18. októbra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením   č.   k.   11   CoE   94/2010-54   z   13.   mája   2011   tak,   že   prvostupňové   uznesenie potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania, tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr. IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 11 CoE 94/2010-54 z 13. mája 2011 nadobudlo právoplatnosť 24. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniu krajského súdu č. k. 11 CoE 94/2010-54 z 13. mája 2011, ktorým podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil   zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť,   čím   súčasne   malo   dôjsť   aj   k   neprípustnému   zásahu   do   jej   práva   na   ochranu majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   keďže   v   dôsledku   zastavenia   exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 11 CoE 94/2010-54 z 13. mája 2011

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučného   konania   o   odvolaní   proti   prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (rozhodcovský nález).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutými uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   zastavení   exekučného   konania   ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Krajský súd svoje uznesenie č.   k.   11 CoE   94/2010-54 z 13. mája 2011, ktorým potvrdil   uznesenie   prvostupňového   súdu   č.   k.   10   Er/556/2009-42   z   18.   októbra   2010 o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

«Odvolací súd prejednal odvolanie oprávnenej bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.   2 O.s.p.)   v rozsahu   vyplývajúcom   z § 212   ods.   1,   3   O.s.p.   a   dospel   k záveru,   že napadnuté uznesenie je z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov vecne správne. Súd prvého stupňa rozhodnutie o zastavení exekúcie založil na správnom zistení, že zmluva o úvere uzavretá medzi účastníkmi, na základe ktorej rozhodol Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a. s., je zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá podlieha   právnemu   režimu zák.   č.   258/2001   Z.   z.   o spotrebiteľských úveroch.   Zmluvou o spotrebiteľskom   úvere   podľa   tohto   právneho   predpisu   je   zmluva   uzavretá   medzi spotrebiteľom, ktorým je výlučne fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, a veriteľom osoba, ktorá poskytuje úver v rámci svojho predmetu podnikania. Z obsahu odvolania oprávnenej nevyplýva   nič,   čo   by   vylúčilo,   že   úver   poskytnutý   povinnému   sa   netýka   predmetu   jej podnikateľskej činnosti, keď sama (a to aj na iných miestach, napr. v sťažnosti podanej na Ústavný súd   SR   vedenej   pod   sp.   zn.   IV.   ÚS 55/2011)   uvádza,   že   sa v rámci svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   allia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Správnosť   posúdenia   povahy   danej   zmluvy   o   úvere   potvrdzuje   aj   predmet   činnosti oprávnenej,   ako   dodávateľa,   vo   výpise   z   obchodného   registra   ako   aj   skutočnosti,   že odvolaciemu súdu je z rozhodovacej činnosti známe, že oprávnená v obdobných prípadoch vystupuje opätovne.

Pokiaľ   oprávnená   v   odôvodnení   namieta,   že   súd   prvého   stupňa   v   súvislosti s rozhodovaním o zastavení exekúcie posudzoval vec, o ktorej už raz právoplatne rozhodol, keďže   rozsudok   Stáleho   rozhodcovského   súdu   bol   už   predmetom   jeho   skúmania   pri vydávaní   poverenia   exekútorovi   a   bol   súladný,   odvolací   súd   poukazuje   na   uznesenie Ústavného sudu Slovenskej republiky sp. zn. IV ÚS 55/2001 z 24. 2. 2011, v ktorom v rámci posúdenia sťažnosti oprávnenej pri tejto otázke ústavný súd vyslovil názor, že exekučný súd je   oprávnený   a   povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu   v   ktoromkoľvek   štádiu   už začatého   exekučného   konania   a   nielen   v   súvislosti   s   vydaním   poverenia   na   vykonanie exekúcie, a to napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania   ako   aj   bez   návrhu   (§   58   ods.   1   EP).   Exekučný   súd   môže   exekučný   titul   tak preskúmavať   aj z hľadiska príslušných   hmotnoprávnych zákonných   ustanovení   a   nielen z procesného hľadiska. V tomto náleze Ústavný súd SR poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho   súdu   SR,   ktorý   v   rozsudku   sp.   zn.   3Cdo   164/1996   z   27.   januára   2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. So   zreteľom   na   uvedené,   keďže   odvolacie   námietky   oprávnenej   nie   sú   spôsobilé spochybniť   vecnú   správnosť   napadnutého   uznesenia,   vychádzajúc   ďalej   aj   z   toho,   že výhradami   týkajúcimi sa   „nesprávnych“   tvrdení súdu o   neprimerane vysokých   úrokoch z omeškania,   sa   nebolo   potrebné   zaoberať,   keďže   zo   strany   povinného   došlo   k   úhrade celkovej sumy na plnenie ktorej bol zaviazaný, odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p ako vecne správne.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský   súd   ako   odvolací   súd   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   č.   k. 10 Er/556/2009-42 z 18. októbra 2010 ako vecne správne potvrdil, pričom prvostupňový súd svoje rozhodnutie č. k. 10 Er/556/2009-42 z 18. októbra 2010 v časti výroku týkajúceho sa zastavenia exekučného konania založil na § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v znení   účinnom   v   čase   rozhodovania   exekučného   súdu,   podľa   ktorého   „exekúciu   súd zastaví, ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného poriadku, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase a Občianskeho súdneho   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

Postup   krajského   súdu   v danej   veci   je   v súlade   s judikatúrou   ústavného   súdu, na ktorú   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení   aj   odvoláva   (IV.   ÚS   55/2011),   ktorá akceptuje   a poukazuje   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“),   konkrétne   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Cdo/164/1996 z 27. januára   1997   publikovaný   v   Zbierke   stanovísk   a   rozhodnutí   pod   č.   R   58/1997. Najvyšší   súd   v tomto   rozsudku   uviedol,   že   „súdna   exekúcia   môže   byť   nariadená   len na základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej   a   materiálnej.   Ak   bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 11 CoE 94/2010-54 z 13. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva. To však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011