znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 373/09-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza   v konaní o sťažnosti   V.   J.,   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   R.   S.,   D.,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995, za účasti Okresného súdu Dolný Kubín, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dolný Kubín v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Dolný   Kubín p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 79/1995 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie 8 000 € (slovom osemtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný   súd   Dolný   Kubín p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Dolný Kubín j e   p o v i n n ý   V. J. uhradiť trovy konania v sume 245,70   €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho   právneho zástupcu JUDr. R. S., D., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. augusta 2009 doručená sťažnosť V. J., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. R. S.,   D.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva, že   26.   júla 1995   bola Okresnému   súdu   Námestovo podaná proti sťažovateľovi ako odporcovi žaloba o vyrovnanie dedičských podielov. Dňa 1. augusta 1995 bola predmetná vec postúpená miestne príslušnému okresnému súdu. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 8 C 79/1995.

K postupu okresného súdu v označenom konaní sťažovateľ uviedol, že „... v danej veci bolo vytýčené pojednávanie až o 6 rokov, bez akýchkoľvek úkonov, na deň 19. 6. 2001... Ďalšie pojednávanie bolo vytýčené na deň 8. 9. 2003, ktoré však bolo zrušené z dôvodu   práceneschopnosti   zákonného   sudcu...   Od   roku   2001   teda   bolo   vytýčené pojednávanie až na deň 15. 3. 2007... Po ďalších dvoch rokoch nečinnosti Okresného súdu sa vo veci pojednávalo dňa 22. 6. 2009.“.

Podľa tvrdenia sťažovateľa nie je namietané konanie ani v súčasnosti právoplatne skončené. V tejto súvislosti sťažovateľ namieta, že „ku dňu 26. 07. 2009 tak celé súdne konanie trvá štrnásť rokov, čo spôsobuje vznik právnej neistoty na strane sťažovateľa, čím dochádza k závažnému porušeniu jeho práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že nekonaním, resp. nečinnosťou Okresného súdu v danej veci došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní a k znižovaniu garancie právnej istoty v právnom štáte SR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1.   Základné   právo   sťažovateľa   V.   J.   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   bez zbytočných prieťahov upravenej v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd bolo porušené   postupom   Okresného   súdu   Dolný   Kubín,   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C/79/1995.

2.   Okresnému   súdu   Dolný   Kubín   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   C/79/1995 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. Sťažovateľovi V. J. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 70 000,- € (slovom: sedemdesiattisíc eúr), ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný vyplatiť sťažovateľovi do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi V. J. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 245,70 €, ktoré je Okresný súd Dolný Kubín povinný vyplatiť na účet JUDr. R. S. č... do 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 373/09-11 z 21. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   a predsedníčku   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili,   či   trvajú   na   tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka okresného súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 876/09 z 9. novembra 2009, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 16. novembra 2009, okrem iného uviedla:

„... právna vec vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 8 C/79/1995 napadla na tunajší súd   –   v tom   čase   existujúcu   pobočku   Námestovo   26.   07.   1995,   kde,   vzhľadom na nedostatočné   personálne   obsadenie,   objektívne   nebolo   možné   plynulé   vybavovanie agendy. Po vzniku samostatného Okresného súdu Námestovo od 01. 01. 1997 boli jednotlivé veci patriace do obvodu Okresného súdu Dolný Kubín vrátené, čím došlo k zvýšeniu počtu vecí v jednotlivých senátoch, pričom Opatrením č. 2 zo dňa 07. 03. 1997 vec bola pridelená zákonnej   sudkyni   JUDr.   S.   Z dôvodu   navýšenia   počtu   sudcov   o jedného   došlo k prerozdeleniu agendy pre nerovnomerné zaťaženie jednotlivých sudcov a dňa 02. 09. 1997 (Opatrením č. 8 zo dňa 02. 09. 1997) sa vo veci stal zákonným sudcom novovymenovaný sudca JUDr. Z.

Dňa 05. 06. 2001 zákonný sudca JUDr. Z. vo veci vytýčil termín pojednávania na deň   19.   06.   2001.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   na   výslovnú   žiadosť navrhovateľov   a ich   právneho   zástupcu   s tým,   že   im   bola   poskytnutá   lehota   na opravu žalobného   návrhu,   ako   aj   predloženia   dokladov   LV,   identifikácie   parciel   k predmetným nehnuteľnostiam a to do 31. 10. 2001. V súvislosti s preložením sudcu JUDr. Z. na Okresný súd Poprad, sa od 01. 07. 2001 (Opatrenie č. 13 zo dňa 29. 06. 2001) vo veci stal zákonným sudcom JUDr. S. Vo veci bol dňa 14. 05. 2003 vytýčený termín pojednávania na deň 08. 09. 2003.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   práceneschopnosti   zákonného sudcu. Vzhľadom k tomu, že ku dňu 01. 11. 2003 zákonný sudca JUDr. S. ukončil výkon funkcie sudcu z dôvodu invalidného dôchodku, sa dňom 18. 12. 2003 (Opatrenie č. 33 zo dňa   17.   12.   2003)   vo   veci   stal   zastupujúcim   sudcom   JUDr.   P.   Následne   došlo k prerozdeleniu spisov po JUDr. S. a dňom 02. 07. 2004 (Opatrenie č. 16. zo dňa 01. 07. 2004) sa vo veci stala zákonnou sudkyňou Mgr. M. Dňa 15. 01. 2007 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 15. 03. 2007. Zároveň vo veci boli vyžiadané listinné dôkazy od Správy   katastra   T.   Pojednávanie   bolo   odročené   na neurčito   za   účelom   vyžiadania potrebných podkladov, resp. potrebných vyjadrení zo Správy katastra T. ohľadne ustálenia predmetu sporu, pričom navrhovateľom prostredníctvom ich právnych zástupcov sa uložila povinnosť, aby súdu v lehote 1 mesiaca doručili písomné návrhy na vyžiadanie príslušných dokladov, resp. vyjadrení od Správy katastra T. Dňa 19. 04. 2007 bolo súdu doručené vyjadrenie právnej zástupkyne navrhovateľov v 1) a v 2) rade. Zároveň právna zástupkyňa navrhovateľov v 1) a v 2) rade oznámila súdu, že jednostranne odstupuje od plnej moci. Dňa   14.   05.   2007   bol   na   pokyn   zákonnej   sudkyne   telefonicky   vyzvaný   zástupca navrhovateľov v 4) až v 6) rade na zaslanie písomných návrhov, na zaslanie ktorých bol vyzvaný   na pojednávaní   dňa   15.   03.   2007.   Dňa   06.   06.   2007   bola   predmetná   správa urgovaná. Dňa 02. 07. 2007 bola doručená žiadaná správa od právneho zástupcu. Dňa 16. 09. 2008 bola vyzvaná Správa katastra T. o zaslanie potrebných dokladov. Dňa 10. 10. 2008 bola súdu doručená správa od Správy katastra T., ktorá bola zaslaná navrhovateľom a právnemu zástupcu navrhovateľov v 3) až 5) rade na vyjadrenie v lehote 10 dní. Písomné vyjadrenia   boli   súdu   doručené   10. 11.   2008   a 14.   11.   2008.   Z   vrátenej   zásielky   dňa 20. 11. 2008 bolo zistené, že navrhovateľ v 2) rade V. J. dňa 26. 04. 2008 zomrel. Dňa 26. 11. 2008 bol daný pokyn na zisťovanie okruhu dedičov po zomrelom navrhovateľovi v 2) rade. Dňa 12. 01. 2009 z Okresného súdu Námestovo boli doručené kópie oznámenia o úmrtí navrhovateľa v 2) rade a predmetného osvedčenia o dedičstve. Dňa 30. 03. 2009 bola   požiadaná   Správa   katastra   T.   o vydanie   príslušných   listinných   dokladov.   Žiadané doklady Správou katastra T. boli súdu zaslané dňa 18. 05. 2009. Dňa 29. 05. 2009 bol vo veci stanovený termín pojednávania na deň 22. 06. 2009. Pojednávanie dňa 22. 06. 2009 bolo po prejednaní veci odročené na neurčito za účelom poskytnutia lehoty navrhovateľom do 31. 07. 2009 na sformulovanie a doručenie písomného návrhu na zmenu žaloby. Dňa 03.

08.   2009   boli   navrhovatelia   urgovaní,   aby   obratom   doručili   písomný   návrh   na   zmenu žaloby. Na túto urgenciu reagovali len dedičia po zomrelom navrhovateľovi v 2) rade, teda súčasní   navrhovatelia   v 2)   a 3)   rade.   Dňa   07. 09.   2009   bol   vo   veci   stanovený   termín pojednávania na deň 05. 10. 2009. Dňa 16. 09. 2009 bol navrhovateľmi v 4) až 6) rade prostredníctvom ich právneho zástupcu doručený písomný návrh na zmenu žaloby. Tento návrh bol na základe pokynu sudkyne zo dňa 17. 09. 2009 doručovaný navrhovateľom v 1) až   3)   rade   spolu   s výzvou   na   vyjadrenie,   či títo   navrhovatelia   s uvedeným   návrhom   na zmenu   žaloby   súhlasia.   Uvedený   návrh   bol   taktiež   doručený   na   vedomie   právnemu zástupcovi odporcu, ktorý prevzal zastupovanie odporcu na základe splnomocnenia zo dňa 24. 06. 2009. Dňa 24. 09. 2009 boli tunajšiemu súdu Správou katastra T. doručené listinné doklady   na základe   žiadosti   právneho   zástupcu   navrhovateľov   v 4)   až   6)   rade. Pojednávanie dňa 05. 10. 2009 bolo odročené bez prejednania veci na deň 04. 11. 2009 s ohľadom   na   žiadosť   právneho   zástupcu   navrhovateľov   v 4)   až   6)   rade   o odročenie pojednávania   na   iný   termín   z dôvodu   kolízie   jeho   pojednávaní,   v ktorých   obdržal predvolania na pojednávania skôr. Na pojednávaní dňa 04. 11. 2009 nebola s ohľadom na nesúhlas navrhovateľky v 1) rade pripustená navrhovaná zmena žaloby a po prejednaní veci bol vo veci vyhlásený rozsudok, ktorým bola žaloba zamietnutá a odporcovi bolo voči navrhovateľom priznané právo na náhradu trov konania.

S poukazom na uvedený prehľad procesných úkonov vo veci možno iba konštatovať, že v doterajšom priebehu konania, v jednotlivých obdobiach vznikli prieťahy. Ich príčinou však boli v rozhodujúcej miere objektívne okolnosti spočívajúce v päťnásobnej zmene jej zákonného   sudcu   a tiež   nedostatočná   spolupráca   žalobcov   a ich   pôvodnej   právnej zástupkyne so súdom ohľadne ustálenia predmetu sporu.“

Ústavný súd zistil, že prehľad procesných úkonov tak, ako sú uvádzané vo vyjadrení k sťažnosti   predsedníčkou   okresného   súdu,   zodpovedá   obsahu,   ktorý   ústavný   súd   zistil z vyžiadaného   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   8   C   79/1995,   a preto   na   neho   prihliadal ako na relevantné východisko pri rozhodovaní o sťažnosti.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02, IV. ÚS 41/07).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu   vyplýva   z   §   119   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   sa   pojednávanie môže   odročiť   len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (I.   ÚS   19/00,   II.   ÚS   32/02,   IV.   ÚS   187/07).   Podľa   uvedených   kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ktoré ústavný súd uplatňuje pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd vychádzajúc zo skutočnosti, že predmetom namietaného konania pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o žalobe   o vyrovnanie   dedičských   podielov, konštatoval,   že   po   právnej   stránke   ide   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec   patriacu do rozhodovacej   agendy   všeobecného   súdnictva,   a   preto   namietané   konanie   nemožno považovať za právne zložité. Vo vzťahu k faktickej zložitosti veci ústavný súd na základe skutočností   zistených   zo   spisu   pripustil,   že   predmetná   vec   vykazuje   znaky   faktickej zložitosti,   ale   zároveň   zdôraznil,   že   faktická   zložitosť   veci   nemôže   v žiadnom   prípade ospravedlniť skutočnosť, že okresný súd vo veci meritórne rozhodol až po uplynutí viac ako 14 rokov po podaní žaloby.

2.   Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré sa uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd pri preskúmaní predloženého spisu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ prispel k zbytočným prieťahom v konaní.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu. Ústavný súd zároveň pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Z predloženého spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 8 C 79/1995 ústavný súd zistil,   že   proti   sťažovateľovi   (žalovanému)   podali   žalobcovia   v   1.   –   6.   rade   žalobu o vyrovnanie   dedičských   podielov   okresnému   súdu   (na   vtedy   existujúcu   pobočku v Námestove), pričom po vzniku samostatného Okresného súdu Námestovo bola predmetná vec od 1. januára 1997 vrátená okresnému súdu. Prvý procesný úkon vo veci okresný súd vykonal 5. júna 2001, keď nariadil termín pojednávania na 19. jún 2001. Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že okresný súd bol vo veci   bez relevantného dôvodu nečinný od podania žaloby (26. júl 1995) až do 5. júna 2001 (viac ako 6 rokov).

Následne   okresný   súd   počnúc   uplynutím   lehoty   na   predloženie   nevyhnutných podkladov a zmenu žalobného návrhu (október 2001) až do 8. septembra 2003, keď bolo nariadené ďalšie pojednávanie vo veci,   opätovne nekonal (takmer 2 roky). Po odchode zákonného   sudcu   do   invalidného   dôchodku   (v   decembri   2003)   okresný   súd   vo   veci opätovne nekonal až do 15. januára 2007, keď zákonná sudkyňa nariadila pojednávanie na 15. marec 2007 (viac ako tri roky).

Ďalšiu   činnosť   okresného   súdu   až   po   vyhlásenie   rozsudku   na   pojednávaní 4. novembra   2009   vyhodnotil   ústavný   súd   ako   plynulú   a   efektívnu,   teda   smerujúcu k právoplatnému rozhodnutiu vo veci a odstráneniu stavu právnej neistoty. Okresný súd vo veci   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   79/1995   zo 4.   novembra   2009;   proti   tomuto rozsudku sa navrhovatelia odvolali.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd bol v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995 viac ako 11 rokov bez ospravedlniteľného dôvodu nečinný, čím spôsobil zbytočné prieťahy v konaní. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že okresný súd svojím postupom porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v čase   rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   ešte namietané   konanie   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 79/1995 v ďalšom období postupoval bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 70 000 €.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia   tohto   práva,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad   spravodlivosti   aplikovaných ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania   pred   okresným   súdom a obdobie,   v ktorom   došlo   k zbytočným   prieťahom   (viac   ako   11   rokov),   ako   aj   ďalšie okolnosti   prípadu   ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   8 000   €   sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. R. S. (bod 4 výroku tohto nálezu); sťažovateľ žiadal úhradu trov konania v sume 245,70 €. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom neprekračovali sumu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004   Z.   z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb v znení neskorších predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010