znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 373/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť Ing. K. B. a Ing. E. B., obaja bytom M., zastúpených advokátom JUDr. D. D., P., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Martin   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 8 C 93/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo Ing.   K. B.   a Ing.   E.   B. na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 93/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 93/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. K. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Ing.   E. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je Okresný   súd   Martin p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Okresný   súd   Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   K.   B.   a   Ing.   E.   B.   trovy právneho zastúpenia v sume 17 914 Sk (slovom sedemnásťtisíc deväťstoštrnásť slovenských korún) na účet ich právneho zástupcu JUDr. D. D., P., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 373/04-17 z 25. novembra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   K.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“) a Ing. E. B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“;   spoločne   ďalej   aj   „sťažovatelia“),   pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 93/99.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   zo   16. augusta 2004   sa   k   sťažnosti   písomne vyjadril   okresný   súd   podaniami   sp. zn.   Spr 1180/04   doručenými   ústavnému   súdu

28. septembra 2004   a   3. februára 2005,   v   ktorých   okrem   iného   uviedol   všetky procesnoprávne úkony vykonané od podania žaloby (18. januára 1999) do zaslania rozsudku účastníkom   konania   (27. septembra 2004),   vymedzil   obdobia,   kedy   podľa   neho   došlo k prieťahom spôsobených okresným súdom, a vyjadril sa k skutkovej a právnej zložitosti sporu.

K vyjadreniu   okresného   súdu   podal   stanovisko   právny   zástupca   sťažovateľov 14. februára 2005, v ktorom uviedol, že nemajú pripomienky k chronologicky popísanému postupu okresného súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami dospel   k   názoru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci. V dôsledku   toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti, len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Dňa 18. januára 1999 sťažovatelia doručili žalobu okresnému súdu o privolenie súdu k výpovedi z nájmu rodinného domu.

Dňa 22. januára 1999 okresný súd vyzval sťažovateľov na doplnenie žaloby (ktorá bola doplnená 8. februára 1999).

Dňa   22. októbra 1999   okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   29. november 1999, ktoré   pre   ospravedlnenú   neúčasť   sťažovateľov   bolo   odročené   na   24. január 2000.   Toto pojednávanie bolo opätovne odročené na 21. február 2000, ktoré z dôvodu potreby zaujatia stanoviska právnou zástupkyňou žalovanej k vyjadreniu sťažovateľov zo 17. februára 2000 bolo odročené na neurčito.

Dňa   22. marca 2000   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   9. máj 2000, na ktorom   rozhodol   rozsudkom   tak,   že   žalobný   návrh   sťažovateľov   v celom   rozsahu zamietol.

Dňa 20. júna 2000 proti predmetnému rozsudku podali sťažovatelia odvolanie (súdny poplatok za odvolanie zaplatili 18. júla 2000).

Dňa 15. novembra 2000 Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na základe odvolania sťažovateľov rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis bol od 24. augusta 2000 do 30. januára 2001 na krajskom súde).

Okresný   súd   14. augusta 2001   určil   termín   pojednávania   na   24. september 2001, ktoré po vypočutí účastníkov konania odročil na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších dôkazov.

Dňa 15. júla 2003 okresný súd nariadil pojednávanie na 21. august 2003, na ktorom vypočul   právnu   zástupkyňu   žalovanej   a sťažovateľku   a následne   pojednávanie   odročil na neurčito za účelom predvolania svedkov.

Ďalšie pojednávanie nariadil okresný súd 23. októbra 2003 na 26. november 2003, ktoré pre ospravedlnenú neprítomnosť účastníkov konania a ich právnych zástupcov odročil na neurčito s tým, že uložil právnej zástupkyni žalovanej povinnosť oznámiť, kedy bude žalovaná schopná zúčastniť sa pojednávania.

Dňa   18. decembra 2003   bolo   okresnému   súdu   doručené   oznámenie   právnej zástupkyne žalovanej, že predpokladaný termín účasti žalovanej na pojednávaní je február 2004.Pojednávanie okresným súdom   23. januára 2004   nariadené na 2. marec 2004 bolo odročené na 9. marec 2004, ktoré na základe žiadosti právnej zástupkyne žalovanej bolo opätovne   odročené   na   14. apríl 2004,   na   ktorom   vypočul   svedkov,   právnu   zástupkyňu žalovanej a sťažovateľku. Toto pojednávanie bolo opätovne odročené na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších dôkazných prostriedkov.

Dňa 4. mája 2004 okresný súd nariadil pojednávanie na 24. jún 2004, ktoré z dôvodu ospravedlnenej   neprítomnosti   právnej   zástupkyne   žalovanej   odročil   na   25. august 2004, na ktorom rozsudkom žalobný návrh sťažovateľov v celom rozsahu zamietol.

Dňa   28. septembra 2004   bol   spis   predložený   ústavnému   súdu,   ktorý   tento po preskúmaní vrátil späť okresnému súdu 30. decembra 2004.

Dňa   27. októbra 2004   okresný   súd   predložil   spis   krajskému   súdu   za   účelom rozhodnutia o odvolaní, ktoré podali proti rozsudku okresného súdu sťažovatelia.

Krajský   súd   30. marca 2005   rozhodnutie   okresného   súdu   potvrdil.   (Do   dňa rozhodnutia ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu nebolo vypracované).

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok   48   ods.   2   ústavy   zakotvuje   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstráni.   K odstráneniu   stavu právnej neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali,   prípadne   vykonali   rôzne   úkony   bez   ohľadu   na   ich   počet   a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 98/99, II. ÚS 64/99).

Judikatúra   ústavného   súdu (m. m.   IV. ÚS 74/02) sa   ustálila   v tom,   že   otázka, či v konkrétnom   prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právnej a faktickej zložitosti veci (1), správania účastníka konania (2) a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Ústavný   súd   z obsahu   spisu   okresného   súdu   zistil,   že   sťažovatelia podali 18. januára 1999   okresnému   súdu   žalobu   proti   odporkyni   o   privolenie   súdu k výpovedi z nájmu rodinného domu. Takéto konania nie sú právne a skutkovo zložité. V týchto sporoch   sa   používala právna úprava   do   31. augusta 2001   obsiahnutá v zákone č. 40/1964 Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov   (s   poukazom na ustanovenie § 879c zák. č. 261/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, sa toto konanie dokončí podľa platných právnych predpisov do 31. augusta 2001). Výklad a používanie tejto úpravy boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená i metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch. Z týchto dôvodov ústavný súd neakceptoval stanovisko okresného súdu, že „išlo o zložitejšie konanie čo do rozsahu dokazovania najmä listinnými dôkazmi“, ako aj z toho dôvodu, že neboli zistené okolnosti, ktoré by zdôvodňovali takmer šesťročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2) Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov ako účastníkov konania, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovatelia neprispeli k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný súd z obsahu spisu dospel k záveru, že postup sťažovateľov nezapríčinil žiadne prieťahy a ani spomalenie postupu okresného súdu v predmetnom konaní. Je pravda, že sťažovatelia podali neúplnú žalobu a 21. novembra 1999 sa nezúčastnili pojednávania, ale tieto okolnosti nemali vplyv na dĺžku konania, pretože nedostatky žaloby odstránili už 8. februára 1999 a z neúčasti na pojednávaní sa vopred ospravedlnili. Preto ústavný súd neakceptoval   vyjadrenie   okresného   súdu   ani   v   tom   smere,   že   sťažovatelia   prispeli k zbytočným prieťahom.

3) Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   je   postup   okresného   súdu.   Z rozboru   veci,   ktorý   je   výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a priebehu konania pred okresným súdom, vyplýva, že aj keď   okresný   súd   v   niektorých   obdobiach   konal   a   dvakrát   vo   veci   i   rozhodol, opakovane dochádzalo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti. Ústavný súd je toho názoru, že postačuje vymedziť len najzávažnejšie obdobia nečinnosti okresného súdu bez akejkoľvek zákonnej prekážky.

Ide   o   obdobie   od   8. februára 1999   (okresnému   súdu   sťažovateľom   predložené doplnenie   žalobného   návrhu)   do   22. októbra 1999   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 29. november 1999),   t. j. viac ako   8 mesiacov;   od 30. januára 2001   (okresnému   súdu vrátený   spis   z krajského   súdu)   do   14. augusta 2001   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie na 24. september 2001), t. j. viac ako 6 mesiacov; a od 24. septembra 2001 (okresný súd pojednával)   do   15. júla 2003   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie   na   21. august 2003), t. j. viac ako 21 mesiacov.

Ústavný súd nemohol prehliadnuť i to, že rozhodnutie okresného súdu z 9. mája 2000 bolo v napadnutej časti odvolaním zrušené odvolacím súdom z dôvodu nepreskúmateľnosti a nedostatočne zisteného skutkového stavu vo veci. Aj okresný súd vo svojom vyjadrení priznal,   že   v   konaní   došlo   k   niekoľkomesačným   obdobiam   nečinnosti   a   k   zbytočným prieťahom vo veci.

I keď   okresný   súd   vo   veci   25. augusta 2004   rozhodol   a   jeho   rozhodnutie   bolo odvolacím súdom 30. marca 2005 potvrdené, vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a vyjadrení účastníkov, ústavný súd uzavrel, že v konaní vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8 C 93/99   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru, prikázal   v zmysle   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   okresnému   súdu,   aby vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 93/99 konal bez zbytočných prieťahov, pretože vec v čase, keď ústavný súd rozhodoval, ešte nebola právoplatne skončená.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 500 000 Sk.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal najmä zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom, ako aj stav konania vo veci   vedenej   pod   sp.   zn.   8 C 93/99   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať primerané finančné zadosťučinenie obom sťažovateľom po 40 000 Sk podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Napokon   ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré im vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. D. D.Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľov   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) platnej do 31. decembra 2004. Základná sadzba odmeny za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2004 (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2003   vo   výške   13 602 Sk)   po   jej   znížení   podľa § 17 ods. 2 vyhlášky je 3 627 Sk a hodnota režijného paušálu je 136 Sk.

Ústavný súd s poukazom   na výsledok   konania priznal sťažovateľom   (§ 36   ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   (príprava a prevzatie   zastúpenia   a   písomné   podanie   ústavnému   súdu)   pri   dvoch   sťažovateľoch po zaokrúhlení v sume 14 510 Sk (2 x 2 x 3 627 Sk) a dvakrát náhradu režijného paušálu pri dvoch sťažovateľoch v sume 544 Sk (2 x 2 x 136 Sk). Ústavný súd tak priznal úhradu trov konania   v celkovej   sume   15 054 Sk   (14 510 Sk   +   544 Sk)   v   súlade   s   § 25   vyhlášky, ku ktorej bolo potrebné pripočítať 19 % DPH, teda sumu 2 860 Sk, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľov predstavujú sumu 17 914 Sk, ktorú je okresný súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

Vzhľadom   na   čl. 133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júna 2005