znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 372/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o., o d m i e t a   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len,,dohovor“) a práva na ochranu majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy o úvere   uzavretej   5.   februára   2004   (ďalej   len   „zmluva“)   poskytla   fyzickej   osobe   úver v sume   398,33   €,   ktorý   spolu   s   ďalšími   poplatkami   bol   dlžník   povinný   vrátiť   v   10 mesačných   splátkach   po   71,70   €.   Na   zabezpečenie   úveru   bolo   účastníkmi   zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že splnomocnený zástupca dlžníka, určený v zmluve menovite, je oprávnený v prípade, ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku   zápisnicu   o   uznaní   dlhu,   ktorá   má   povahu   exekučného   titulu.   Keďže   dlžník neuhradil   dve   po   sebe   idúce   splátky,   bola   16.   októbra   2004   notárom   spísaná   notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne   bol   25.   januára   2005   podaný   návrh   na   výkon   exekúcie   súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom Rožňava (ďalej len,,okresný súd“) 7. marca 2005 začal nútený výkon rozhodnutia. Dňa 18. novembra 2010 podala sťažovateľka   okresnému súdu   návrh na zmenu súdneho exekútora.   Okresný súd uznesením č. k. 8 Er/27/2005-18 z 2. marca 2011 zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením tak, že prvostupňové uznesenie potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   a   postupom súdov,   ktorý   im   predchádzal, „...   boli   porušené...   jeho   základné   práva   a   slobody vyplývajúce z článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej   súvislosti   s   vyššie   uvedeným   porušením   práva   na   spravodlivý   proces   boli... porušené   aj   základné   práva   a   slobody   sťažovateľa   vplývajúce   z   1   Dodatkového protokolu...“. V   ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl.   1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že „tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...   tak,   že   exekučné   konania   bez   ďalšieho   zastavil,   porušili   právo   sťažovateľa vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví   porušenie   jej   práva „na   spravodlivý   proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods.   1... dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím   všeobecného   súdu   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, IV. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Zo skutočnosti, že uznesenie krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 nadobudlo právoplatnosť 16. júna 2011, vyplýva, že sťažovateľka podala sťažnosť v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu vyjadruje   svoje   výhrady   proti   uzneseniu   krajského   súdu   č.   k.   14   CoE/26/2011-29 z 27. apríla   2011,   ktorým   podľa   jej   názoru   došlo   k   neprípustnému   zásahu   do   jej   práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu o zastavení už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa sťažovateľka mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu   do   jej   práva   na   ochranu   majetku   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu,   pretože v dôsledku zastavenia exekučného konania malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového súdu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd)   právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (notárskej zápisnice).

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých   všeobecný   súd   obligatórne   zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok,   ustanovenie   okamihu,   kedy   tak   má   alebo   môže   učiniť,   nie   je   explicitne ustanovený. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie   nemožno   exekúciu   vykonať.   Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutými uzneseniami   potvrdil   rozhodnutia   okresného   súdu   o   zastavení   exekučného   konania   ako vecne správne s poukazom na príslušné ustanovenia Exekučného poriadku.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č.   k.   8   Er/27/2005-18   z   2.   marca   2011,   ktorým   tento   zamietol   návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju.

Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „na návrh oprávneného na vykonanie exekúcie a žiadosti súdneho exekútora poveril JUDr. Ing. K. M. vykonaním exekúcie proti povinnému na základe vykonateľnej Notárskej zápisnice Notárskeho úradu JUDr. J. K. v B. sp. zn. N 3467/2004, NZ 76227/2004 zo dňa 16. 10. 2004. Oprávnený dňa 23.   11.   2010 podal návrh na zmenu súdneho exekútora a navrhol vykonaním exekúcie poveriť JUDr. R. K., B.

Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 251 ods. 4 a § 103 O. s. p., ustanovením § 41 ods.   1   a   2   Exekučného   poriadku,   §   2   písm.   a/   a   b/   zákona   č.   258/2001   Z.   z. o spotrebiteľských   úveroch,   §   52   ods.   1   až   4,   §   53   ods.   1,   3   a   4   a   §   22   ods.   1   a   2 Občianskeho zákonníka, § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a tiež právnym názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreného v rozsudku zo dňa   27.   1.   2007   sp.   zn.   3Cdo/164/1996.   Z   predložených   listín   zistil,   že   na   spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu povinný poveril advokáta Mgr. T. K. v zmluve o úvere č. 7270370 z 5. 2. 2004 a splnomocnil ho aj na uznanie záväzku tak, aby sa notárska zápisnica   stala   vykonateľným   titulom   pre   výkon   exekúcie.   Zmluvu   o   úvere   účastníkov konania posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú. Konštatoval, že táto zmluva bola vyhotovená na predtlači a povinný, ak chcel, aby mu bol poskytnutý úver, bol súčasne nútený podpísať aj splnomocnenie pre advokáta Mgr. T. K. na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a zaviazal sa súčasne zaplatiť všetky náklady spojené so spísaním notárskej zápisnice. Uzavrel,   že   podmieňovanie   poskytnutia   spotrebiteľského   úveru   súčasným   uzavretím plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu treba považovať za neprijateľnú   podmienku   v   zmluve   o spotrebiteľskom   úvere,   preto   takto   udelené plnomocenstvo   povinným   pre   Mgr.   T.   K.   nie   je   platným   právnym   úkonom   pre   rozpor záujmov zástupcu a zastúpeného (§39 Občianskeho zákonníka). Z tohto dôvodu Mgr. T. K. ani   nim   splnomocnený   substitučný   zástupca   nemohli   pred   notárom   platne   a   v   mene povinného uznať jeho záväzok voči oprávnenému a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.   Poukázal   na   to,   že   v zmluve o úvere   nie   je uvedený   údaj   o ročnej   úrokovej sadzbe, ani údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, preto sa takýto úver považuje za bezúročný a bez poplatkov, navyše v notárskej zápisnici uznaný úrok z omeškania v sadzbe 0,25%   za   každý   deň   omeškania   (91,25%   ročne)   presahuje   ustanovením   §   517   ods.   2 Občianskeho   zákonníka   a nariadením   vlády   č.   87/1995   Z.   z.   stanovenú   výšku   úrokov   z omeškania.   Z   dôvodu,   že   notárska   zápisnica   je   absolútne   neplatným   právnym   úkonom, neexistuje   exekučný   titul,   preto   návrhu   na   zmenu   exekútora   nevyhovel,   lebo   vady exekučného   titulu   bránia   pokračovať   v   exekúcii,   exekúciu   podľa   §   57   ods.   1   písm.   g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu zastavil.“.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011 odôvodnil takto: «Odvolací   sud   prejednal   odvolanie   oprávneného   v   rozsahu   vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 a 3 Občianskeho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p„ pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej podľa   §   214   ods.   1   O.   s.   p.,   na   prejednanie   ktorého   je   potrebné   nariadiť   odvolacie pojednávanie a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   odvolací   súd   konštatuje správnosť   napadnutého   uznesenia   a   jeho   odôvodnenia   a   v   celom   rozsahu   sa   s   ním stotožňuje.   Na   doplnenie   dôvodov   napadnutého   uznesenia   súdu   prvého   stupňa   a   k odvolaniu oprávneného odvolací súd uvádza nasledovné:...

Súd   prvého   stupňa   v   danom   prípade   udelil   súdnemu   exekútorovi   poverenie na vykonanie exekúcie, v priebehu vykonávania exekúcie však dospel k záveru, že exekučný titul - notárska zápisnica nespĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti, preto exekúciu dôvodne vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Nemožno   súhlasiť   ani   s   odvolacou   námietkou   oprávneného,   že   povinný   poveril advokáta   Mgr.   T.   K.   svojim   zastupovaním   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Zástupcom   je   ten,   kto   je oprávnený   konať   za iného v jeho   mene.   Zo   zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka).

Predpokladom zastúpenia je teda spôsobilosť zástupcu na právny úkon, o ktorý ide, pričom   záujmy   zástupcu   nesmú   byť   v   rozpore   so   záujmami   zastúpeného.   Tento   rozpor so záujmom   zastúpeného   sa   nemusí   týkať   len   právneho   úkonu,   na   ktorý   bol   zástupca splnomocnený, stačí akýkoľvek stret záujmov zástupcu a zastúpeného, ktorý môže vyvolať pochybnosť o tom, že zástupca bude riadne vykonávať svoje práva a povinností vyplývajúce mu zo zastúpenia.

Každý   má   právo   na   poskytnutie   právnych   služieb   a   môže   o   ne   požiadať ktoréhokoľvek advokáta (§ 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii). Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi (§ 18 ods. 1 veta prvá citovaného zákona).

Z iných sporových konaní je aj odvolaciemu súdu známe, že Mgr. T. K. už skôr zastupoval   ako   advokát   spoločnosť   oprávneného.   V   danej   veci   súčasťou   predtlačenej zmluvy o úvere bolo aj splnomocnenie pre tohto advokáta, ktorým ho dlžník splnomocnil na určité právne úkony súvisiace s vymožením a zabezpečením pohľadávky oprávneného. Tieto okolnosti vyvolávajú dôvodné pochybnosti, či zástupca, ktorého si povinný (dlžník) ani sám nezvolil, ale vybral mu ho oprávnený ako veriteľ, bude náležité hájiť záujmy práve svojho klienta. Takéto zastúpenie je v rozpore so zákonom, a preto sú právne úkony, ktoré takto   splnomocnený   zástupca   v   mene   zastúpeného   urobil   podľa   §   39   Občianskeho zákonníka absolútne neplatné.

V   posudzovanej   veci   súd   prvého   stupňa   správne   posúdil   notársku   zápisnicu z uvedených   dôvodov   ako   neplatný   právny   úkon,   na   základe   ktorého   nemožno   viesť exekučné konanie a exekúciu dôvodne vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil.

Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.»

Z citovanej časti odôvodnenia uznesenia krajského súdu okrem iného vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd sa v ňom v celom rozsahu stotožnil s právnym záverom okresného súdu vyjadreným v jeho uznesení č. k. 8 Er/27/2005-18 z 2. marca 2011, ktorý svoje   rozhodnutie   v   časti   výroku   týkajúceho   sa   zastavenia   exekučného   konania   založil na právnom   posúdení   notárskej   zápisnice   ako   neplatného   právneho   úkonu,   na   základe ktorého nemožno viesť exekučné konanie.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   a   Občianskeho   zákonníka   podstatné   na   posúdenie   veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto   aj   celkom   legitímne   a   z   ústavného   hľadiska akceptovateľné.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnenia napadnutého uznesenia   poukazuje   aj   na   judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenie krajského súdu nesignalizuje neprípustný zásah do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods.   1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2   K   namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu uznesením krajského súdu č. k. 14 CoE/26/2011-29 z 27. apríla 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   To   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré   považuje za nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011