znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 372/2010-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   arch.   N.   S.,   R.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl.   39   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   spojení   s   čl.   12   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 Všeobecnej deklarácie ľudských práv rozhodnutím   Sociálnej   poisťovne,   ústredie,   č...   zo   16.   februára   2009   a   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. arch. N. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 20. septembra 2010   doručené   podanie   Ing.   arch.   N.   S.,   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   označené   ako „Sťažnosť“. Na základe obsahu ústavný súd posudzoval podanie sťažovateľky ako sťažnosť podľa   čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 39 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práv podľa   čl. 2, čl. 7 a čl. 22 Všeobecnej deklarácie ľudských práv (ďalej len „všeobecná deklarácia“) rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), č... zo 16. februára 2009 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“) a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   Sociálna   poisťovňa rozhodnutím č... zo 16. februára 2009 priznala sťažovateľke starobný dôchodok v sume 334 Sk mesačne od 23. júna 2007, a to podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a podľa čl. 12 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení publikovanej v Zbierke zákonov pod č. 53/2002 Z. z. (ďalej len „zmluva s Ukrajinou“).

Sťažovateľka   tvrdí,   že „pri   rozhodovaní   o   mojom   starobnom   dôchodku   sociálna poisťovňa nezohľadnila alebo nedodržala sa:

1. Uznesenia – vlády ČSFR č. 905/90, č. 249/91, č. 452/91 a vlády SR č. 583/90, č. 185/91, č. 307/91, č. 664/91 a koncepcii presídlenia.

2. Dohody medzi ČSR a ZSSR z 2. 12. 1959

3. Zmluvy medzi SR a Ukrajinou z 5. 12. 2000 platnou z 1. 01. 2002

4. Zakona č. 461/2003 § 65 (1).“.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka žalobou domáhala preskúmania zákonnosti namietaného rozhodnutia Sociálnej poisťovne, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 25 Sd 81/2009-34 z 25. júna 2009 tak, že podľa § 250j ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne č... zo 16. februára 2009. Sociálna poisťovňa podala proti označenému rozsudku krajského súdu odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010   tak,   že   odvolaním   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   zmenil   tak,   že   namietané rozhodnutie Sociálnej poisťovne potvrdil.

Podľa   sťažovateľky „tak   boli   porušené   moje   základné   práva   ktoré   sú   zakotvené v Ústave SR druhá hlava čl. 12 a čl. 39 ale aj vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z 10. 12. 1948 čl. 2, čl. 7 a čl. 22“.

Sťažovateľka   navrhuje,   aby „Ústavný   súd   rozsudok   Najvyššieho   súdu   SR č. 9 So/133/2009 zo dňa 28. 04. 2010 zmeniť tak, že Sociálna poisťovňa svoje rozhodnutie o mojom   starobnom   dôchodku   č...   zo   16.   02.   2009   prehodnotí   a   prizná   mi   primeraný starobný   dôchodok   od   dňa   23.   12.   2004   nie   za   2.7343   roky   a   za   30   rokov   odvedenej odbornej práce a ktorý mi vláda SR zaručila pri presídlení“.

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľky   o   ustanovenie   právneho   zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   39   ústavy v spojení   s   čl.   12   ústavy,   ako   aj   porušenie   práv   vyplývajúcich   z   čl.   2,   čl.   7   a   čl.   22 všeobecnej deklarácie.

1.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   ústavy   a   všeobecnej   deklarácie rozhodnutím Sociálnej poisťovne č... zo 16. februára 2009

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V   danom   prípade   sťažovateľka   mala   možnosť   domáhať sa   žalobou   preskúmania zákonnosti   namietaného   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   (čo   aj   využila),   o   ktorej   bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o žalobe sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti sťažnosť po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   práv   podľa   ústavy   a   všeobecnej   deklarácie rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 133/2009 z 28. apríla 2010

Z už uvedeného vyplýva, že najvyšší súd namietaným rozsudkom zmenil rozsudok krajského   súdu   č.   k.   25   Sd   81/2009-34   z   25.   júna   2009   tak,   že   rozhodnutie   Sociálnej poisťovne   č...   zo   16.   februára   2009   potvrdil   (Sociálna   poisťovňa   týmto   rozhodnutím priznala sťažovateľke starobný dôchodok v sume 334 Sk od 23. júna 2007, pozn.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a   základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc   z   uvedených   právnych   názorov   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   podľa ústavy   a   všeobecnej   deklarácie   namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   sústredil   na posúdenie otázky, či táto jej časť nie je zjavne neopodstatnená.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyšší   súd   najprv sumarizoval skutkové okolnosti posudzovanej veci, keď uviedol:

„Z administratívneho spisu súd zistil, že navrhovateľka si žiadosťou spísanou dňa 23. júna 2007 uplatnila u odporkyne priznanie starobného dôchodku od 23. júna 2007. V konaní nespochybnila dobu poistenia získanú v období od 17. augusta 1967 do 12. marca 1998 na území Ukrajiny a na území Slovenskej republiky za obdobie jej evidencie ako nezamestnanej od 9. apríla 1998 31. decembra 2000 v rozsahu 998 dní (t. j. 2,7343 roku). Navrhovateľka namietala, že odporkyňa pri rozhodnutí o jej nároku na starobný dôchodok neaplikovala Dohodou medzi ZSSR a ČSSR o sociálnom zabezpečení č. 116/1960 Zb. Namietala predovšetkým skutočnosť, že na územie Slovenskej republiky sa presídlila za účinnosti   dohody   z   2.   decembra   1959,   teda   v   roku   1998   na   základe   uznesenia   Vlády Slovenskej republiky č. 664/1991 z 19. novembra 1991. Žiadala, aby boli jej dôchodkové nároky   posudzované   podľa   pôvodnej   dohody   medzi   ZSSR   a   ČSSR   a   nie   podľa   zmluvy s Ukrajinou.

Podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení platnom do 31. decembra 2007 poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol dôchodkovo poistený najmenej 10 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.

Navrhovateľka, narodená 23. decembra 1949, vychovala jedno dieťa. Podľa § 65 ods. 7 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. žene, ktorá vychovala jedno dieťa a v období od 1. januára 2004 do 31. decembra 2010 dovŕšila vek 56 rokov, sa dôchodkový   vek   určí   tak,   že   k   veku   56   rokov   sa   pripočíta   v   roku   2005   osemnásť kalendárnych mesiacov.

Vek   56   rokov   navrhovateľka   dovŕšila   23.   decembra   2005,   s   pripočítaním osemnástich mesiacov v zmysle citovaného ustanovenia dovŕšila dôchodkový vek pre vznik nároku na starobný dôchodok až 23. júna 2007.“

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   najvyšší   súd   poukázal   na relevantné ustanovenia zmluvy s Ukrajinou, ktoré sú aplikovateľné na vec sťažovateľky a na tomto základe konštatoval, že „mal za preukázané, že navrhovateľke nevznikol nárok na dôchodkovú dávku v čase účinnosti dohody medzi ZSSR a ČSSR z 2. decembra 1959. Navrhovateľka presídlila na územie Slovenskej republiky v roku 1998; ku dňu presídlenia nepoberala peňažnú dávku podľa Dohody medzi Československou republikou a Zväzom sovietskych   socialistických   republík   o   sociálnom   zabezpečení   z   2.   decembra   1959. Vzhľadom na túto skutočnosť sa na ňu článok 24 ods. 1 Zmluvy s Ukrajinou nevzťahuje a záver krajského súdu bol nesprávny. Odporkyňa preto postupovala v súlade so zákonom, keď navrhovateľke priznala starobný dôchodok podľa § 65 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa čl. 12 bod 1 a 2 Zmluvy s Ukrajinou a to v pomernej časti za obdobie poistenia, ktoré získala na území Slovenskej republiky. Za zvyšnú časť doby poistenia získanú pred presídlením   na   území   Ukrajiny,   jej   patrí   dôchodok   určený   druhou   zmluvnou   stranou   - Ukrajinou.

Podľa článku 23 ods.3 až 6 Zmluvy s Ukrajinou v znení Dohody medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o zmene zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou platnej od 1. júla 2009 doby zabezpečenia (poistenia) získané podľa právnych predpisov zmluvných strán do 31.decembra 2001 sa považujú za doby zabezpečenia (poistenia)   tej zmluvnej strany, na ktorej území mal občan k tomuto dňu trvalý pobyt.

Na žiadosť občana alebo oprávnenej osoby sa peňažné dávky prepočítajú podľa odseku 3 tohto článku.

Prepočet peňažných dávok podľa odseku 4 tohto článku možno vykonať najviac tri roky spätne, najskôr však odo dňa nadobudnutia platnosti tejto dohody.

Dohoda medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o zmene zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení bola podpísaná dňa 11. októbra 2007, ratifikovaná 22. januára 2008 a platnosť nadobudla 1. júla 2009 (oznámenie č. 211/2009 Z. z.)...“.

Na tomto základe najvyšší súd „dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu, v súlade so Zmluvou s Ukrajinou v znení platnom do 30. júna 2009 a považoval ho za zákonné, preto rozsudok krajského súdu zmenil a preskúmavané rozhodnutie odporkyne potvrdil (§ 250ja ods. 3 v spojení s § 2501 ods. 2 a § 250j ods. 1 O. s. p.).“.

Po oboznámení sa s právnou argumentáciou uvedenou v odôvodnení namietaného rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd konštatoval, že v ňom obsiahnutá argumentácia najvyššieho súdu je vecná a presvedčivá, pričom právne závery najvyššieho súdu založené na výklade   a aplikácii   príslušných   ustanovení   zmluvy   s Ukrajinou   na   vec sťažovateľky nemožno   považovať   za   arbitrárne.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju stabilizovanú   judikatúru,   podľa   ktorej   vykladať   a   aplikovať   zákony   je   v   prvom   rade v právomoci   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a   je   náležite zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   príčinu   doň   zasahovať   (I.   ÚS   19/02,   I.   ÚS   226/03, I. ÚS 50/04).

Keďže   najvyšší   súd   v   danom   prípade   svoj   rozsudok   riadne   odôvodnil   a   uplatnil v ňom   ústavne   konformný   výklad   príslušných   ustanovení   zmluvy   s   Ukrajinou,   ako   aj príslušných   ustanovení   zákona   č.   461/2003   Z.   z.   o   sociálnom   poistení   v   znení aplikovateľnom   na   vec   sťažovateľky,   ústavný   súd   považuje   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľný a udržateľný a konštatuje, že neexistuje žiadny relevantný dôvod, na základe ktorého by mohol sťažnosti sťažovateľky vyhovieť.

Navyše   sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 39 ústavy, ktoré má hmotnoprávny charakter, bez toho, aby namietala aj porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, príp. iných ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, ku ktorých porušeniu primárne môže v rozhodovacej činnosti všeobecných súdov dochádzať. Ústavný   súd   totiž   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (m.   m.   II.   ÚS   78/05, IV. ÚS 184/05,   IV.   ÚS   189/07)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne   nemôže   byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného   charakteru   (a   teda   aj základného práva podľa čl. 39 ústavy), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 2, čl. 7 a čl. 22 všeobecnej deklarácie ústavný súd považoval za potrebné odkázať na svoj stabilizovaný právny názor, podľa   ktorého   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   všeobecná   deklarácia   nebola   vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (pozri čl. 7 ods. 5 ústavy a § 1 a § 4 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky v   znení   neskorších   predpisov,   pozn.),   nemá   tento   dokument   povahu   prameňa   práva Slovenskej republiky, ale len povahu politického dokumentu. Za daných okolností nemôže byť   predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   podľa   čl.   127   ústavy   tá   časť   sťažnosti sťažovateľky,   ktorou   namieta   porušenie   práv   deklarovaných   vo   všeobecnej   deklarácii, t. j. medzinárodnom dokumente, ktorý nemá povahu prameňa práva (m. m. II. ÚS 18/97, I. ÚS 176/03, I. ÚS 18/06).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojich práv podľa ústavy a všeobecnej deklarácie,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd upozorňuje sťažovateľku na „možnosť požiadať odporkyňu (Sociálnu poisťovňu, pozn.) o prepočítanie jej starobného dôchodku od 1. júla 2009 podľa čl. 23 bod 4 Zmluvy s Ukrajinou v znení platnom od 1. júla 2009, keďže ku dňu 31. decembra 2001 mala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky“.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010