znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 372/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. F., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 269/2007 z 15. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. F. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2008 doručená   sťažnosť   J.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   3 Co 269/2007   z 15.   apríla   2008   (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: «Žalobou zo dňa 28. 5. 1999 doručenou Okresnému súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   dňa   1. 6. 1999,   doplnenú   písomným   podaním sťažovateľa zo dňa 4. 5. 2001 (ďalej len „žaloba“) sa (...) ako žalobca proti žalovanému Územnému   bytovému   družstvu   K.   (ďalej   len   „žalovaný“)   domáhal   okrem   iného   aj zaplatenia sumy vo výške 57.200,- Sk titulom náhrady škody, ktorá mu vznikla porušením povinnosti   zo   strany   žalovaného,   keď   na jeho   žiadosť   mu   byt,   ktorého   bol   nájomca, nepreviedol   do   jeho   vlastníctva   v   stanovenom   termíne,   ktorý   v písomnej   žiadosti   sám uviedol.

Rozsudkom sp. zn. 25 C 448/99 zo dňa 14. 2. 2002 okresný súd tento uplatnený nárok sťažovateľa   vylúčil   na   samostatné   konanie   a   nakoniec   žalobu   rozsudkom   sp. zn. 25 C 9/2006 zo dňa 29. 5. 2007 zamietol. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil tým, že aj   napriek   tomu,   že   žalovaný   porušil   právnu   povinnosť   a   sťažovateľovi   ako   nájomcovi nepreviedol byt do vlastníctva v súlade s ust. § 28 Zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v stanovenom termíne, nie sú splnené ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencia samotnej škody, ako aj príčinná súvislosť medzí porušením povinnosti a vznikom škody.»

Sťažovateľ podal 24. júla 2007 proti označenému rozsudku Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 269/2007 z 15. apríla 2008 tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd napadnutým rozsudkom porušil jeho označené práva zaručené ústavou a dohovorom, keďže nepostupoval vo veci ústavne konformným spôsobom,   pretože   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku „je   vnútorne   rozporné“ a predmetný   rozsudok „nedostatočne   odôvodnil   a nevysporiadal   sa   s podstatnými argumentmi uvedenými sťažovateľom v odvolaní, ktoré boli pre rozhodnutie rozhodujúce“.

Vnútornú   rozpornosť   vidí   sťažovateľ   v tom,   že «na   jednej   strane   porušovateľ uvádza, že žalovaný porušil právnu povinnosť, keď žalobcovi nepreviedol byt, ktorého bol nájomcom a na strane druhej konštatuje, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva povinnosť   previesť   byt   v   zákonom   stanovenej   lehote.   Pritom   z   ust.   § 29   ods. 1   Zák. č. 182/1993 Z. z. jasne vyplýva, že ak nájomca družstevného bytu, garáže alebo ateliéru požiadal bytové družstvo o prevod vlastníctva bytu, garáže alebo ateliéru podľa osobitného predpisu,   je   bytové   družstvo   povinné   previesť   vlastníctvo   bytu,   garáže   alebo   ateliéru do dvoch   rokov   od   účinnosti   tohto   zákona.   Uvedená   rozpornosť   a   zjavná   nesprávnosť argumentácie   porušovateľa   je   ešte   zvýraznená   konštatovaním,   že   „... zo   špeciálneho ustanovenia teda nevyplýva žiadna sankcia pre prípad, že byt nie je na základe žiadosti bezprostredne   prevedený.   Vzhľadom   k   tomu   nie   sú   splnené   ani   ostatné   podmienky pre priznanie náhrady škody...“. Tento záver podľa sťažovateľa popiera základný zmysel a význam právneho inštitútu náhrady škody. Prijatie uvedenej argumentácie porušovateľa by totiž viedlo k absurdnému záveru, že aj keby boli splnené všetky zákonné predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody, nebolo by možné tento nárok priznať, lebo by náhrada škody nebola v zákone zakotvená ako osobitná sankcia.».

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku vidí sťažovateľ v nevysporiadaní sa s argumentmi uvedenými v jeho odvolaní, hlavne s argumentom, že „sťažovateľ dotknutý byt nemohol predať výlučne z dôvodu porušenia povinnosti zo strany žalovaného, navyše bol   sťažovateľ   povinný   v   dôsledku   nezákonného   postupu   žalovaného   platiť   nájomné a úhrady   za služby   spojené   s nájmom   bytu   (predstavujúce   jeho   škodu),   ktoré   by   už od okamihu účinnosti prevodu bytu nebol povinný žalovanému poukazovať“.

Sťažovateľ tvrdí, že „vyššie uvedené skutočnosti majú pre rozhodnutie porušovateľa v   odvolacom   konaní   kľúčový   význam,   napriek   tomu   sa porušovateľ   nimi   v   odôvodnení napadnutého   rozsudku   vôbec   nezaoberal.   Pritom   posúdenie   argumentov   predložených sťažovateľom predstavuje nevyhnutnú podmienku pre spravodlivé a objektívne rozhodnutie porušovateľa v predmetnej právnej veci, od ktorej v konečnom dôsledku závisí priznanie alebo nepriznanie sťažovateľom uplatneného nároku na náhradu škody.

Namiesto dôkladného posúdenia sťažovateľom uvádzaných skutočností v odvolaní zo dňa 24. 7. 2007 sa porušiteľ v sťažovateľom napadnutom rozsudku obmedzil len na to, že v   celom   rozsahu   poukázal   na   rozhodnutie   okresného   súdu.   Napadnutý   rozsudok   síce obsahuje stručné odôvodnenie, ale argumenty v ňom uvádzané, ako to vyplýva z vyššie uvedeného, sú zmätočné a vnútorne rozporné.

S   ohľadom   na   vyššie   uvádzané   skutočností   má   sťažovateľ   za   to,   že   napadnutý rozsudok   porušovateľa   nespĺňa   základnú   obsahovú   požiadavku,   ktorou   je   jeho   úplné a výstižné odôvodnenie, poukazujúce na spôsob, akým sa porušovateľ ako orgán verejnej moci aplikujúci právo so všetkými relevantnými skutočnosťami vysporiadal.

Podľa sťažovateľa je nevyhnutné, aby myšlienkový postup porušovateľa v procese rozhodovania bol v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne vysvetlený, a to nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukázaním na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku a odôvodnenie súčasne musí byť aj prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydaní rozhodnutí v konaní o riadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné.“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „I. Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 269/2007 zo dňa 15. 4. 2008 porušené bolo.

II. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co 269/2007 zo dňa 15. 4. 2008 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa   skúmajúc,   či   nie   sú   dané   dôvody   na   jeho   odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 160/08).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   preskúmal opodstatnenosť   predloženej   sťažnosti,   predovšetkým   možnosť   preukázania   príčinnej súvislosti medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu v odvolacom konaní a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľ v sťažnosti namieta.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z jej čl. 46 ods. 1 a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (napr. II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že k porušeniu označených práv sťažovateľa malo dôjsť rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co 269/2007 z 15. apríla 2008, ktorým bol potvrdený rozsudok   okresného   súdu   sp. zn. 25 C 9/2006   z 29.   mája 2007,   ktorým   bola zamietnutá žaloba   sťažovateľa   proti   Územnému   bytovému   družstvu   K.   (ďalej   len   „žalovaný“) o zaplatenie 57 200 Sk s príslušenstvom (poplatky nájomného a ďalších platieb spojených s užívaním bytu za obdobie júl 1999 až apríl 2001) z dôvodu náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť porušením   právnej   povinnosti   zo strany   žalovaného,   keď mu   na jeho žiadosť v stanovenej lehote nepreviedol byt do vlastníctva.

Krajský súd v napadnutom rozsudku konštatoval, že na základe podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že „súd prvého stupňa vo veci vykonal náležité dokazovanie a správne vo veci aj rozhodol. Správne,   výstižné   a presvedčivé   sú   aj   dôvody   tohto   rozsudku,   na   ktoré   v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.“.

V odôvodnení   rozsudku   okresného   súdu,   na   ktoré   poukazuje   krajský   súd v napadnutom rozsudku, sa uvádza: „otázky prevodu vlastníctva bytu rieši špeciálny zákon č. 182/93 Z. z.,   ktorý ustanovuje povinnosť   uzavrieť   zmluvu o prevode   vlastníctva   bytu, ak o to nájomca požiada. Tento zákon však neupravuje žiadnu sankciu v prípade nesplnenia tejto povinnosti, resp. nesplnenia povinnosti, realizovať prevod vlastníctva bytu do termínu, ktorý si sám žalobca stanovil a určil. Žalobcovi, ktorý bol nájomcom bytu, a ktorý požiadal družstvo   o   odkúpenie   bytu   do   vlastníctva,   preto   neostávalo   nič   iné,   len   podať   žalobu o uloženie povinnosti uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva, bytu, resp. nahradenie prejavu vôle, ktorej nakoniec súd vyhovel. Pri uplatňovaní náhrady škody žalobcom však absentujú ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to existencia samotnej škody, ako aj príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti a vznikom škody.

V   rozhodnom   období   žalobca   bol   nájomcom   predmetného   bytu.   Pokiaľ   platil poplatky súvisiace s užívaním bytu na V. v K., aj po 30. 6. 1999, tieto platby nepredstavujú škodu na jeho strane, keďže si plnil povinnosti vyplývajúce mu z nájmu bytu. V dôsledku tejto   skutočnosti   nebola   žalobcom   preukázaná   škoda,   ktorú   si   uplatnil   ako jeden zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu.“

Následne   sa   krajský   súd   v závere   napadnutého   rozsudku   stotožnil   so   záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého v danom prípade nie sú splnené podmienky ustanovení Občianskeho zákonníka na priznanie náhrady škody, „keďže v danom prípade nemožno hovoriť o vzniku škody tým, že žalobca i po dobu neprevedenia bytu na jeho osobu musel naďalej platiť nájomné a ďalšie úhrady spojené s užívaním tohto bytu“.

Na základe uvedeného krajský súd rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so súvisiacou   ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s hodnotením vykonaného   dokazovania   a právnym   názorom   všeobecného   súdu,   teda   s   interpretáciou a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   v jeho   právnej   veci.   Sťažovateľ   stavia ústavný   súd   do   pozície   bežnej   prieskumnej   inštancie   všeobecného   súdnictva,   keď   síce formálne označil práva, do ktorých malo byť zasiahnuté napadnutým rozsudkom krajského súdu, avšak v skutočnosti len polemizuje s výkladom všeobecnými súdmi v jeho právnej veci aplikovaných právnych noriem bez toho, aby prijateľne vysvetlil, ako sa tento výklad dotýka jeho označených práv. Vzhľadom na to nie je dostačujúco ozrejmený vzťah medzi sťažovateľom spochybňovaným výkladom v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych noriem a namietaným porušením jeho označených práv.

Sťažovateľ   vidí   porušenie   svojich   označených   práv   vo   vnútornej   rozpornosti odôvodnenia napadnutého rozsudku, v jeho nedostatočnom odôvodnení a v nevysporiadaní sa s jeho podstatnými argumentmi, ktoré uviedol vo svojom odvolaní.

Vnútorná rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva podľa sťažovateľa hlavne v tom (podrobnejšie pozri v časti I odôvodnenia tohto uznesenia), že krajský súd v jednej   časti   odôvodnenia   uvádza,   že   žalovaný   porušil   právnu   povinnosť,   keď   mu nepreviedol   byt,   ktorého   bol   nájomcom,   do   jeho   vlastníctva   (krajský   súd   v tejto   časti rekapituluje obsah rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a v inej časti ten istý krajský súd konštatuje, že „zo žiadneho z ustanovení tohto zákona [zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v tom čase platnom znení   (ďalej   len   „zákon   o vlastníctve   bytov“),   pozn.] nevyplýva   povinnosť   previesť   byt v zákonom stanovenej lehote“.

Ústavný súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že krajský súd v odôvodnení chybne konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia zákona o vlastníctve bytov nevyplýva povinnosť previesť byt do osobného vlastníctva v zákonom ustanovenej lehote, avšak to nemení nič na závere,   že   neboli   splnené   základné   predpoklady   vzniku   zodpovednosti   za   škodu. Nesprávne   konštatovanie   krajského   súdu,   že   žalovaný   nemal   povinnosť   previesť   byt v zákonom   ustanovenej   lehote,   je   preto   z hľadiska   dôvodov   uplatnených   v   sťažnosti irelevantné.   Navyše,   zo   zákona   o vlastníctve   bytov   naozaj   nevyplýva   žiadna   sankcia za porušenie   povinnosti   ustanovenej   v   § 29   tohto   zákona,   preto   v konkrétnom   prípade nemožno hovoriť o vzniku škody na strane sťažovateľa, ktorá mu mala byť spôsobená tým, že   hradil   platby   spojené   s užívaním   družstevného   bytu   i počas   doby,   keď   žalovaný nepreviedol tento byt do jeho vlastníctva.

K nedostatočnému   odôvodneniu   a nevysporiadaniu   sa   so sťažovateľovými argumentmi v odvolaní, hlavne s argumentom, že „sťažovateľ dotknutý byt nemohol predať výlučne z dôvodu porušenia povinnosti zo strany žalovaného, navyše bol sťažovateľ povinný v dôsledku nezákonného postupu žalovaného platiť nájomné a úhrady za služby spojené s nájmom bytu (predstavujúce jeho škodu), ktoré by už od okamihu účinnosti prevodu bytu nebol   povinný   žalovanému   poukazovať“, ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru, v ktorej už vyslovil, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04). V tejto súvislosti ústavný súd tiež judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd preto v danej veci konštatuje, že nezistil, že by napadnutý rozsudok krajského súdu bol svojvoľný a že by zasahoval do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch s požiadavkami   účastníka   konania.   Navyše   treba   uviesť,   že   z pohľadu   ústavného   súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského súdu a namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru,   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008