znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 371/2014-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Slovenského pozemkového   fondu,   Búdková   36,   Bratislava,   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou Mandzák   a spol.,   s.   r.   o.,   Zámocká   5,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Co 75/2013 z 28. novembra 2013 vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Slovenského pozemkového fondu o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. februára 2014 doručená sťažnosť Slovenského pozemkového fondu, Búdková 36, Bratislava (ďalej len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   Advokátskou   kanceláriou   Mandzák   a   spol.,   s.   r.   o., Zámocká 5,   Bratislava,   prostredníctvom   ktorej   koná   konateľ   a   advokát   JUDr.   Michal Mandzák, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Co 75/2013 z 28. novembra 2013 vo výroku, ktorým rozhodol, že žiadny z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   účastníkom súdneho konania vedeného Okresným súdom Poprad (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 20 C 139/2008 v pozícii žalovaného vo veci žalobcu E. (ďalej len „žalobca“) o zaplatenie sumy 60 408 874,60 €. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Nc 7/2013 z 29. apríla 2013 (ďalej len   „uznesenie   z 29.   apríla   2013“)   vylúčil   na   základe   námietky   zaujatosti   sťažovateľa z 9. januára 2013 sudkyňu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) JUDr. Janu Burešovú   z prerokúvania   a rozhodovania   vecí   vedených   týmto   súdom   pod   sp.   zn. 17   Co   99/2010   a sp.   zn.   17 Co 100/2010   (vec   vedená   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 20   C   139/2008).   Proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   z 29.   apríla   2013   podal   odvolanie žalobca, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že odvolacie konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «K tomuto „odvolaniu“ sa na výzvu odvolacieho súdu vyjadril sťažovateľ, ktorý žiadal konanie zastaviť z dôvodu, že odvolaním napadnuté rozhodnutie   nie   je   rozhodnutím   prvostupňového   súdu,   ktoré   by   bolo   možné   napadnúť odvolaním za podmienok stanovených zákonom, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je funkčne príslušný na prejednanie odvolania a v sústave slovenských súdov neexistuje žiaden funkčne príslušný súd na prejednanie takéhoto „odvolania“. Sťažovateľ súčasne žiadal zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania a tieto trovy si sťažovateľ aj vyčíslil....

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne   a zjavne   neopodstatnené   a zároveň   nimi   neboli   chránené   označené   základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva...

V prejednávanej veci napadnutým uznesením síce Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasil   s právnym   názorom   sťažovateľa   a konanie   (v   súlade   s jeho   právnym   názorom) zastavil,   avšak   o trovách   konania   rozhodol   tak,   že   žiadny   z účastníkov   nemá   nárok na   náhradu   trov   konania.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   však   nezohľadnil   svoju stabilizovanú judikatúru, v zmysle ktorej je v prípade zastavenie konania potrebné zaviazať toho účastníka, ktorý procesne zavinil zastavenie konania, pričom zavinenie je potrebné posudzovať   vždy   z procesného   hľadiska.   O náhrade   trov   konania   podľa   §   146   ods.   1 písm. c) O. s. p. súd môže rozhodnúť len vtedy, ak nemožno aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2 (prvá veta) O. s. p.

Tieto právne názory majú základ v ustanovení § 146 ods. 2 (prvá veta) O. s. p., v zmysle ktorej platí: „Ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.“...

Takýmto procesným zavinením je i podanie odvolania, ktoré odvolací súd z dôvodu absencie funkčnej príslušnosti súdu nemôže prejednať a konanie musí byť zastavené. Vo veci je nepochybné to, že zastavenie odvolacieho konania z procesného hľadiska zavinil žalobca E. a ten mal byť preto zaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vznikli sťažovateľovi s jeho účasťou v odvolacom konaní. Vo veci je právne významné i to,   že   sám   nadriadený   súd   vyzýval   sťažovateľa   na   to,   aby   sa   vyjadril   k odvolaniu (t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).

Najvyšší súd Slovenskej republiky však odôvodneniu svojho rozhodnutia venoval iba jednu vetu a svoj odklon od judikatúry náležite neodôvodnil. Porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR vidíme i v tom, že napadnutá časť rozhodnutia nie je odôvodnená.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezohľadnil ani to, že okolnosti prejednávanej veci nevylučovali ani tú situáciu, že zo strany spoločnosti E. sa mohlo jednať o procesnú obštrukciu, a teda že sama spoločnosť si uvedomovala to, že odvolacie konanie musí byť zastavené pre nedostatok funkčnej príslušnosti, pričom z obsahu spisu sa takýto záver dal dôvodiť.

Z uvedeného dôvodu bolo preto v súlade so zásadou spravodlivosti (§ 1 O. s. p.) zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania.

Porušenie práva na spravodlivé súdne konanie vidí sťažovateľ v porušení princípu kontradiktórnosti. ktorý podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je imanentnou zložkou spravodlivého súdneho konania. „... jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 je jeho kontradiktórny charakter: každá strana musí zásadne mať   možnosť   nielen   predložiť   dôkazy   a   argumenty,   ktoré   považuje   za   nutné,   aby   jej požiadavky uspeli, ale aj zoznámiť sa s každým dokladom a pripomienkou predloženými súdu   za   účelom   ovplyvniť   jeho   rozhodnutie   a   vyjadriť   sa   k   nim.   /Mantovanelli c. Francúzsko/.“

To   sa   týka   nielen   predmetu   konania,   ale   aj   akejkoľvek   inej   otázky,   ktorú   treba v konaní   riešiť,   vrátane otázok procesných.   (B.   Repík: Ľudské práva   v súdnom konaní, Manz, Bratislava 1999, s. 160-161)“

Poukazujeme aj na rozhodnutie Krčmár   a   ostatní   proti Českej   republike   zo dňa 03. 03. 2000, č. 3573/97.

Podstata kontradiktórneho   súdneho procesu   sa zakladá   na   tom,   že súd   nemôže rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.

Máme   preto   za   to,   že   správne   mal   Najvyšší   súd   SR   pred   prijatím   rozhodnutia o náhrade   trov   konania   dať   sťažovateľovi   možnosť,   aby   mohol   zaujať   stanovisko k zamýšľanému   postupu   o   náhrade   trov   konania   podľa   §   146   ods.   1   písm.   c/   O.   s.   p. Poukazujeme   i   na   najnovšie   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   spis.   zn. 9815/10 zo dňa 05. 09. 2013 vo veci Čepek proti Česká republika, v ktorom súd konštatoval porušenie princípu kontradiktórnosti už len na základe toho, že všeobecný súd neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k zamýšľanej aplikácii ustanovenia §150 O.   s. p. (t.   j. k prijatiu   rozhodnutia,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá   právo   na   náhradu   trov   konania). V uvedených súvislostiach poukazujeme i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, spis. zn. IV. ÚS 599/2013.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

«1.   Základné   právo   sťažovateľa   Slovenský   pozemkový   fond   podľa   čl.   46   ods.   1 Ústavy SR a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   spis.   zn. 2 Cdo 75/2013 (správne má byť 2 Co 75/2013, pozn.) zo dňa 28. 11. 2013 v časti výroku: „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v plnom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 2 Cdo 75/2013 (správne má byť 2 Co 75/201, pozn.) zo dňa 28. 11. 2013 v časti výroku: „Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“ a vec sa v rozsahu zrušenia vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi Slovenský pozemkový fond priznáva náhradu trov konania, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť podľa konštantnej judikatúry ide vtedy, ak namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   alebo   rozhodnutím   tohto   orgánu   a   základným   právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takúto   možnosť   reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd považoval za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli   pri   výklade   alebo   aplikácii   právneho   predpisu   všeobecným   súdom   by   bolo možné   uvažovať   vtedy,   ak   by   sa   jeho   názor   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo... aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   integrálnou   súčasťou   súdneho   konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže rozhodnutím,   ako   aj   postupom   predchádzajúcim   jeho   vydaniu,   ktorý   nie   je   v   súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05). Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. 9. 1997).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr. IV. ÚS 248/08).

Ústavný   súd   pri   posudzovaní   sťažností,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam všeobecných   súdov   v   častiach,   ktoré   sa   týkajú   problematiky   (náhrady)   trov   konania, t.   j.   problematiky,   ktorá   má   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu základného   práva   na súdnu   ochranu   (resp.   práva   na spravodlivé   súdne   konanie)   zvlášť extrémnym   spôsobom,   alebo   ak   zistí,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   zároveň   aj k neprípustnému   zásahu   do   iných   ústavou   garantovaných   práv   (m.   m.   II.   ÚS   78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   uvedené   východiská   svojej   ustálenej   judikatúry konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, a to konkrétne časti náhrady trov konania o odvolaní proti uzneseniu z 29. apríla 2013, ktorým bola z prerokúvania a rozhodovania vo veci sťažovateľa vylúčená sudkyňa krajského súdu, ktoré sa v konkrétnych podmienkach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú ústavnú relevanciu ako v prípade, ak by išlo o námietky proti rozhodnutiu všeobecného súdu vo veci samej vrátane výroku o náhrade trov konania v rámci takéhoto rozhodnutia.

Z   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   vyplýva,   že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie účastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).

Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V   prípade   zastavenia   konania   sa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie § 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie §   146   ods.   2   prvej   vety   OSP   predpokladá   zavinenie   niektorého   z   účastníkov   konania na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že je nepochybné to, že „zastavenie odvolacieho konania z procesného hľadiska zavinil žalobca a ten mal byť preto zaviazaný na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré vznikli sťažovateľovi s jeho účasťou v odvolacom konaní. Vo veci je právne významné i to, že sám nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa vyjadril k odvolaniu (t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).“.

Najvyšší   súd   s odkazom   na   §   10   OSP   (funkčná   príslušnosť   všeobecných   súdov) v napadnutom   uznesení   konštatoval   jeho   chýbajúcu   funkčnú   príslušnosť   na   rozhodnutie o odvolaní žalobcu, ktoré smerovalo proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, ktorým   bola z prerokúvania a rozhodovania   veci   vedenej   na krajskom   súde   pod   sp.   zn. 17 Co   99/2010   a sp.   zn.   17   Co   100/2010   vylúčená sudkyňa tohto   súdu,   a z uvedených dôvodov konanie o odvolaní proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013 zastavil.

Z uvedeného vyplýva, že žalobca podaním odvolania proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, o ktorom konanie muselo byť zastavené pre chýbajúcu funkčnú príslušnosť   najvyššieho   súdu,   zavinil   zastavenie   konania,   a preto   bolo   namieste,   aby najvyšší súd pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania aplikoval § 146 ods. 2 prvú vetu OSP.

Zo   sťažnosti,   ale   aj   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   vyzval sťažovateľa,   aby   sa   k žalobcom   podanému   odvolaniu   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu z 29. apríla 2013 vyjadril, pričom sťažovateľova argumentácia v podanom vyjadrení bola založená   na   premise,   že „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nie   je   funkčne   príslušný na   prejednanie   odvolania   proti   napadnutému   rozhodnutiu.“ (citované   z   vyjadrenia sťažovateľa k odvolaniu žalobcu proti uzneseniu najvyššieho súdu z 29. apríla 2013, pozn.).

Zákonná   úprava   funkčnej   príslušnosti   určuje,   ktorý   súd   je   príslušný   konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe (§ 10 a § 10a OSP), pričom chýbajúca funkčná príslušnosť na prejednanie určitej veci predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Procesné podmienky obsahovo vyjadrujú predpoklady rozhodovania vo veci samej a všeobecný súd ich skúma ex offo, teda bez ohľadu na to, či na nedostatok podmienky konania   účastník   všeobecný   súd   upozorní   alebo   nie   (k   tomu   pozri   napr.   uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Co 2/2010 z 30. augusta 2010).

Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd je povinný skúmať podmienky, za ktorých koná ex offo, pričom nedostatok funkčnej príslušnosti všeobecného súdu je nedostatkom neodstrániteľným, ktorý má za následok zastavenie konania, sú namieste pochybnosti, či bolo   nevyhnutné   a účelné,   aby   najvyšší   súd   vyzýval   sťažovateľa   na   vyjadrenie   sa k odvolaniu   žalobcu.   Tento   názor   v zásade   zastáva   aj   sťažovateľ,   keďže   v sťažnosti zdôrazňuje, že „nadriadený súd vyzýval sťažovateľa na to, aby sa vyjadril k odvolaniu (t. j. spôsobil, aby že vznikli trovy odvolacieho konania).“.

Ústavný   súd   poukazuje   tiež   na   skutočnosť,   že   okrem   zásady   úspechu   v konaní a zásady zavinenia sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádza aj zo zásady ich účelnosti, keďže trovy musia byť v príčinnej súvislosti s procesným postojom účastníka konania   k   predmetu   konania,   resp.   v okolnostiach   namietaného   prípadu   s   procesnou obranou proti tvrdeniu a ich vynaložením sa musí sledovať presadzovanie procesnej obrany. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne.

Uvedené   úvahy   sú   vo   svojej   podstate   premietnuté   do   §   142   ods.   1   OSP,   podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Ústavný súd zastáva názor, že s prihliadnutím na okolnosti prípadu, predovšetkým s ohľadom na „diskutabilnosť“ výzvy najvyššieho súdu adresovanej sťažovateľovi, aby sa vyjadril k odvolaniu žalobcu v nadväznosti na jeho povinnosť skúmať podmienky konania ex   offo,   a s náležitým   akcentom   na   už   citovanú   judikatúru   ústavného   súdu   nemožno v posudzovanej veci dospieť k jednoznačnému záveru o tom, že aplikácia § 146 ods. 1 písm.   c)   OSP   v danom   prípade   bola   v rozpore   s   požiadavkami   na   spravodlivé   súdne konanie. Opačný právny záver založený na požiadavke aplikácie § 146 ods. 2 prvej vety OSP najvyšším súdom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci by neprimeraným spôsobom obmedzil uplatnenie zásady zavinenia, ktorej podstatou je náhrada trov konania uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   je   z   hľadiska zákonných   kritérií   síce   spochybniteľné,   ale   sťažovateľom   namietané   pochybenie najvyššieho súdu pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania zjavne nemá ústavnú relevanciu. Uplatňujúc východiská svojej doterajšej judikatúry, ústavný súd zastáva názor, že   v danom   prípade   nejde   o pochybenie   takej   intenzity,   na   základe   ktorého   by   mohol po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   reálne   dospieť   k záveru   o   porušení   základného   práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. jeho práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Opačný   prístup   k posudzovaniu   námietok sťažovateľa   by   v konečnom   dôsledku   smeroval   k spochybňovaniu   ústavného   postavenia ústavného súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) a vyúsťoval do jeho vnímania ako riadnej (príp. mimoriadnej) opravnej inštancie v rámci sústavy všeobecných súdov.   Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   namietaného   porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pokiaľ sťažovateľ namieta, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu porušuje jeho základné právo na kontradiktórnosť v súdom konaní podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10, rozsudok z 5. 9. 2013, a argumentuje, že najvyšší   súd   bol   povinný „pred   prijatím   rozhodnutia   o   náhrade   trov   konania   dať sťažovateľovi možnosť, aby mohol zaujať stanovisko k zamýšľanému postupu o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O. s. p.“, ústavný súd uvádza, že v citovanom rozhodnutí ESĽP konštatoval porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivé súdne konanie tým, že účastníci konania neboli informovaní o tom, že odvolací súd má v úmysle použiť ustanovenie   §   150   Občanského   soudního   řádu,   charakteristickým   znakom   ktorého   je oprávnenie súdu, ktoré umožňuje použitie výnimky zo všeobecnej zásady, podľa   ktorej neúspešný účastník hradí náklady úspešnému účastníkovi, pričom aplikácia ustanovenia § 150 Občanského soudního řádu je za splnenia zákonných podmienok v plnej diskrečnej právomoci súdu. Podľa názoru ESĽP bolo nevyhnutné v konkrétnych okolnostiach prípadu zohľadniť skutočnosť, že súd, ktorý má v úmysle použiť § 150 Občanského soudního řádu, je povinný vytvoriť procesný priestor, ktorý by umožnil účastníkovi konania vyjadriť svoje stanovisko k použitiu toho ustanovenia (pozri k tomu aj uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 46/13 z 21. 1. 2014 o obnove konania vo veci rozsudku ESĽP Čepek proti Českej republike).

Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať (obdobne § 150 Občanského soudního řádu).

Zásadnou   skutočnosťou   determinujúcou   povinnosť   všeobecného   súdu   informovať účastníka   konania   o zamýšľanom   použití   §   150   OSP   je   podľa   názoru   ústavného   súdu diskrečná   právomoc   všeobecného   súdu,   ktorý   k uplatneniu   výnimky   zo   všeobecného pravidla pristupuje na základe vlastnej úvahy, ak sú dané dôvody hodné osobitého zreteľa. Preto   je   namieste,   aby   pred   samotným   rozhodnutím   všeobecného   súdu   o náhrade   trov konania mal účastník konania možnosť sa k uplatneniu diskrečnej právomoci všeobecného súdu vyjadriť.

V okolnostiach   posudzovanej veci   však najvyšší súd neaplikoval § 150 OSP, ale § 146 ods. 1 písm. c) OSP, v ktorej sa diskrečná právomoc všeobecného súdu neuplatňuje (všeobecný súd neprizná žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania, podľa jeho výsledku   ak   konanie   bolo   zastavené).   Pokiaľ   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu nebola aplikácia § 146 ods. 1 písm. c) OSP najvyšším súdom v rozpore s požiadavkami spravodlivého súdneho konania, tak nemohlo podľa názoru ústavného súdu v predmetnej veci dôjsť ani k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že najvyšší súd sťažovateľa vopred neinformoval o svojom zámere aplikovať § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnenú aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014