znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 371/2013-33

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   augusta   2013 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. T., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. Ď., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 9 C 144/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava IV, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 144/2002   p o r u š e n é b o l i.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   IV   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod sp. zn. 9 C 144/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. T. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Bratislava   IV   p o v i n n ý   vyplatiť   do dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava IV   j e   p o v i n n ý uhradiť M. T. trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. M. Ď., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 371/2013 z 13. júna 2013 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9 C 144/2002   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že konanie vo veci začalo podaním návrhu na určenie vecného bremena okresnému súdu 5. novembra 2002, pričom sťažovateľka má v napadnutom konaní procesné postavenie odporkyne v 1. rade.

Sťažovateľka okrem iného poukázala na to, „že doba bezmála 11-tich rokov, ktorá uplynula   od   podania   návrhu   až   doposiaľ,   je   ničím   neospravedlniteľná“,   a súčasne zdôraznila, že napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Sťažovateľka v nadväznosti na to navrhuje, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 5 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 3224/2013 (doručeným ústavnému súdu 23. mája 2013), v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Podľa vyjadrenia sťažovateľky k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   došlo   „v   dôsledku   nečinnosti   súdu“   a   to   tým,   že   súd „v podstate   nevypočul   žiadnych   účastníkov“   a   tiež   tým,   že   súd   „vydal   iba   predbežné opatrenia,   ktoré   sú   z   pohľadu   sťažovateľky   nezákonné“   a   to   bolo   aj   dôvodom   podľa sťažovateľky,   prečo   „sa   na   súd   so   sťažnosťami   obracali   viacerí   účastníci   konania, napr. Ing. N.“.

Je   pravdou,   že   dňa   9. 10. 2012,   10. 10. 2012   a   16. 10. 2012   podala   odporkyňa Ing. M. N. sťažnosť na postup tunajšieho súdu v predmetnom konaní. Jej sťažnosť bola riadne prešetrená a dňa 24. 10. 2012 jej bola daná odpoveď pod Spr. 2184/2012, v ktorej sa   konštatovalo,   že   sťažnosť   bola   podaná   nedôvodne   so   záverom,   že súd   postupoval   v súlade s príslušnými   zákonnými   ustanoveniami.   Tvrdenia   sťažovateľky M.   T.   vo zvyšnej časti sa nezakladajú na pravde.

Z   prehľadu   súdom   vykonaných   úkonov   vyplýva,   že   v   danom   prípade   sa   jedná o procesne   náročnú   vec   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   v   konaní   od   podania   návrhu vystupuje veľký počet účastníkov na strane odporcov.

Prieťahy   objektívneho   charakteru   boli   spôsobené   stratou   procesnej   spôsobilosti účastníkov konania (smrťou odporcov), následkom čoho súd musel čakať na právoplatné skončenie dedičských konaní, aby ustálil okruh dedičov a následne ich pribral do konania. Do vyriešenia otázky právneho nástupníctva po zomrelom odporcovi J G. bol Krajský súd v Bratislave nútený prerušiť odvolacie konanie.

Nie je zanedbateľná ani tá skutočnosť, že spis tunajšieho súdu bol za účelom konania a rozhodovania o podaných opravných prostriedkoch celkovo päťkrát zaslaný na Krajský súd v Bratislave a to v obdobiach od 9. 2. 2006 do 13. 6. 2006, od 11. 1. 2007 do 9. 7. 2008, od   22. 7. 2008   do   18. 12. 2008,   od   17. 9. 2009   do   4. 11. 2010,   od   11. 5. 2012   do 10. 7. 2012. Máme za to, že tieto obdobia preto nemožno brať do úvahy pri posudzovaní možných prieťahov spôsobených Okresným súdom Bratislava IV v tomto konaní.

Týmto chcem poukázať na ďalší dôvod ovplyvňujúci dĺžku konania, ku ktorej prispeli aj   samotní   účastníci   konania,   a   to   konkrétne podaním   opätovných návrhov   na vydanie predbežného opatrenia a následné odvolania voči nim, o návrhoch ktorých tunajší súd rozhodol šesťkrát. O tom, že súd priebežne koná za účelom prejednania a rozhodnutia vo veci, svedčí aj celkovo 16 vyhotovených procesných rozhodnutí.

Je   však nutné konštatovať   objektívny   prieťah   v konaní   v období   od 15. 10. 2003 do 18. 3. 2004,   ktorý   bol   spôsobený   dlhodobou   práceneschopnosťou   zákonnej   sudkyne z dôvodu vážneho ochorenia, následkom čoho bolo potom v súdnom oddelení neúmerne veľký počet nevybavených vecí.

Ako   to   vyplýva   z   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne,   po   štyroch   vykonaných pojednávaniach súd opätovne nemal a nemá možnosť vo veci určiť termín pojednávania, vec prejednať a rozhodnúť, pretože po vydaní posledného uznesenia zo dňa 2. 4. 2013, odporkyňa podala ústavnú sťažnosť a zároveň aj odvolanie voči uvedenému uzneseniu, v dôsledku čoho nemôže byť určený termín pojednávania a spis musí byť znovu predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Záverom musím konštatovať, že súd doposiaľ nerozhodol vo veci najmä z dôvodu veľkého počtu účastníkov, zmien na strane účastníkov konania, úmrtí na strane odporcov a opakovaného predkladania spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaniach.»

Okresný   súd   pripojil   k vyjadreniu   k sťažnosti   aj   nasledujúci   prehľad   dosiaľ vykonaných procesných úkonov v priebehu napadnutého konania:

„Dňa   5. 11. 2002   bol   na   súd   podaný   návrh   na   začatie   konania   s   návrhom na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 13. 05. 2003 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 9. 6. 2003. Dňa 9. 6. 2003 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že súd vyzval odporcov na písomné vyjadrenie sa k návrhu a rozhodol, že nariadi ohliadku nehnuteľností.

Dňa   11. 7. 2003   bola   nariadená   ohliadka   nehnuteľností   na   deň   4. 9. 2003.   Dňa 4. 9. 2003 sa konala ohliadka nehnuteľností.

Dňa 4. 9. 2003 súd uznesením (č. k. 9 C 144/2002-74) zamietol návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 2. 2. 2004 bol súdu doručený návrh Ing. I. S. na pripustenie zmeny účastníkov na strane navrhovateľa.

Dňa 26. 4. 2004 bol uznesením ustanovený opatrovník pre odporcu v 27. rade. Dňa 30. 4. 2004 navrhovatelia doručili súdu rozšírenie návrhu o ďalšieho účastníka na strane odporcu.

Dňa   14. 6. 2004   dal   súd   pokyn   na   doručenie   uznesenia   o   predbežnom   opatrení ostatným účastníkom po vykonaných šetreniach ich pobytu.

Dňa   15. 7. 2004   bol   uznesením   ustanovený   opatrovník   pre   odporcov   v   8.,   9., 19. rade.

Dňa 14. 10. 2004 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 25. 11. 2004. Dňa   25. 11. 2004   sa   konalo   pojednávanie,   na   ktorom   právna   zástupkyňa navrhovateľov   oznámila   zmenu   vlastníctva   predmetnej   nehnuteľnosti   a   navrhla   vstup Ing. Sečanského do konania na strane navrhovateľov, ktorý so vstupom súhlasil.

Dňa 19. 4. 2005 bol súdu doručený Ing. S. návrh na vydanie predbežného opatrenia na uloženie povinnosti odstránenia prekážky odporcovi v 1. rade.

Dňa   31. 5. 2005   súd   uznesením   pripustil,   aby   na   strane   odporcu   pristúpil   ďalší účastník a zastavil konanie voči odporcom v 29., 30. rade.

Dňa   22. 7. 2005   súd   uznesením   zamietol   návrh   na   nariadenie   predbežného opatrenia.

Dňa 11. 11. 2005 bol uznesením ustanovený opatrovník pre odporkyňu.

Dňa 12. 12. 2005 súd uznesením (č. k. 9 C 144/2002-186) nepripustil, aby z konania vystúpili pôvodní navrhovatelia a na ich miesto nastúpil Ing. I. S.

Dňa 6. 2. 2006 tunajší súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní, ktorý mu bol doručený dňa 9. 2. 2006. Dňa   26. 4. 2006   Krajský   súd   v   Bratislave   napadnuté   uznesenie   tunajšieho   súdu zmenil tak, že pripustil, aby do konania na strane pôvodných navrhovateľov vstúpil ako navrhovateľ Ing. I. S. (uzn. KS v BA č. k. 9Co 66/06-204).

Dňa   16. 06. 2006   sa   na   základe   pokynu   súdu   doručovalo   účastníkom   uznesenie Krajského súdu v Bratislave.

Dňa 3. 10. 2006 bol vo veci určený termín pojednávania na deň 14. 12. 2006. Dňa 18. 10. 2006 navrhovateľ doručil súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia na uloženie povinnosti odstránenia prekážky odporcovi v 1. rade.

Dňa 24. 11. 2006 uznesením súd vydal predbežné opatrenie, ktorým uložil odporkyni (sťažovateľke) povinnosť odstrániť prekážky z pozemku (č. k. 9 C 144/2002-229).

Dňa 14. 12. 2006 sa konalo pojednávanie, na ktorom boli účastníci konania vypočutí s termínom pojednávania odročeným na deň 26. 1. 2007.

Dňa 5. 1. 2007 súd rozhodol uznesením o návrhu navrhovateľa na zmenu účastníkov. Dňa 5. 1. 2007 tunajší súd predložil spis spolu s opravným prostriedkom Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení, ktorý mu bol doručený dňa 11. 1. 2007.

Dňa   5. 2. 2008   navrhovateľ   opätovne   podal   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia.

Dňa   14. 3. 2008   súd   vydal   uznesenie,   ktorým   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia zamietol.

Dňa 16. 5. 2008 Krajský súd v Bratislave uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 24. 11. 2006 (uzn. KS v BA č. k. 8 Co 19/2007-318).

Dňa   16. 5. 2008   súd   uznesením   návrhu   navrhovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia vyhovel.

Dňa 6. 6. 2008 a 9. 6. 2008 podali odporcovia proti uzneseniu o vydaní predbežného opatrenia odvolanie.

Dňa   17. 7. 2008   tunajší   súd   predložil   spis   spolu   s   opravnými   prostriedkami Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti rozhodnutiu o predbežnom opatrení, ktorý mu bol doručený dňa 22. 7. 2008.

Dňa 25. 9. 2008 navrhovateľ podal ďalší návrh na vydanie predbežného opatrenia. Dňa   24. 10. 2008   súd   uznesením   návrhu   navrhovateľa   na   vydanie   predbežného opatrenia vyhovel.

Dňa   18. 12. 2008   Krajský   súd   v   Bratislave   vrátil   spis   prvostupňovému   súdu na opravu záhlavia uznesenia o predbežnom opatrení.

Dňa 22. 1. 2009 súd vydal opravné uznesenie a po jeho doručení účastníkom konania dňa   10. 9. 2009   spis   znovu   predložil   Krajskému   súdu   v   Bratislave   na   rozhodnutie o odvolaní, ktorý mu bol doručený dňa 17. 9. 2009.

Dňa 13. 10. 2009 Krajský súd v Bratislave uznesením prerušil odvolacie konanie do právoplatného skončenia dedičského konania po zomrelom J. G. (uzn. KS v BA č. k. 9 Co 317/2009-459, 9 Co 318/2009, 9 Co 319/2009).

Dňa 4. 11. 2010 bol spis vrátený tunajšiemu súdu. Dňa 18. 11. 2010 dal súd pokyn na doručenie uznesenia krajského súdu všetkým účastníkom konania.

Dňa 15. 3. 2011 súd vyzýva odporcov, aby sa dohodli na spoločnom zástupcovi. Dňa 21. 4. 2011 súd zisťuje okruh dedičov po zomretej odporkyni A. B. Dňa 24. 6. 2011 súd vyzýva dedičov po zomr. A. B. oznámiť spoločného zástupcu. Dňa 18. 7. 2011 súd zasiela návrh na začatie konania dedičom po A. B. Dňa 22. 11. 2011 bola odporcom doručovaná výzva súdu s návrhom na spoločného zástupcu.

Dňa 24. 1. 2012 súd vydal uznesenie o ustanovení spoločného zástupcu na strane odporcov.

Dňa   21. 2. 2012   súdu   doručila   odporkyňa   v   1,   rade   odvolanie   proti   uzneseniu o ustanovení spoločného zástupcu.

Dňa 11. 5. 2012 bol spis spolu s opravným prostriedkom predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní odporkyne.

Dňa 31. 5. 2012 Krajský súd v Bratislave uznesením odvolanie odporkyne odmietol (uzn. KS v BA č. k. 14 Co 218/2012-614).

Dňa   20. 7. 2012   súd   určil   termín   pojednávania   na   deň   5. 9. 2012   o   09:00   hod. Na základe žiadosti právneho zástupcu odporcu bol termín pojednávania zrušený. Dňa   14. 8. 2012   súd   určil   nový   termín   pojednávania   na   deň   16. 10. 2012 o 10:00 hod. Na základe žiadosti právnej zástupkyne navrhovateľa bol termín pojednávania zrušený.

Dňa   11. 10. 2012   súd   určil   nový   termín   pojednávania   na   deň   11. 12. 2012 o 10:00 hod.

Dňa   21. 11. 2012   súd   uznesením   zrušil   spoločného   zástupcu   pre   odporkyňu v 25. rade.

Dňa   11. 12. 2012   sa   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z   procesných   dôvodov odročené na termín dňa 13. 2. 2013 o 09:00 hod.

Dňa 2. 4. 2013 súd vydal uznesenie, ktorým pripustil, aby z konania vystúpili uvedení odporcovia (č. k. 9 C 144/2002-688).

Dňa 26. 4. 2013 bolo súdu doručené odvolanie odporcov proti uzneseniu súdu zo dňa 2. 4. 2013.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľka zaujala stanovisko podaním (doručeným ústavnému súdu 25. júla 2013), v ktorom okrem iného uviedla:

„Sťažovateľka ďalej poukazuje aj na obsah ústavnej sťažnosti, kde bolo detailne popísané,   že   Okresný   súd   Bratislava IV   nerešpektuje   ani   svoje   vlastné   uznesenia o vystúpení/vstupe účastníkov do konania (9 C 144/2002-264 zo dňa 05. 01. 2007). Okresný súd   totiž   konal   s   takými   účastníkmi,   ktorí   už   dávno   stratili   status   účastníka.   Tým samozrejme prišlo k umelému zvyšovaniu počtu účastníkov, následkom čoho bolo napríklad aj vydanie uznesenia o spoločnom zástupcovi, následné odvolanie proti takémuto uzneseniu a   pod.   Išlo   teda   o   kroky   navyše,   ktoré   zbytočne   zaťažovali   súd,   ako   aj   samotných účastníkov.   Argumenty sťažovateľky   v tomto   smere   však   boli   bezdôvodne   ignorované   a neboli   rešpektované   –   aj   to   bol   dôvod,   prečo   sťažovateľka   pristúpila   k   podaniu   tejto ústavnej sťažnosti.

Uznávame,   že   susedské   spory   sú   takmer   vždy   náročné   a   zložité   na   objektívne rozhodovanie,   avšak   niektorým   uzneseniam   a   precíznym   postupom   v   konaní   sa   dalo predchádzať. Zároveň nie je korektné, aby boli účastníci súdneho sporu v právnej neistote už viac ako 10 rokov. Takáto dĺžka konania aj napriek náročnému rozhodovaniu, nemôže sa prezentovať ako primeraná, či objektívna.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka   sa   sťažnosťou   okrem   iného   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka   zároveň   namieta   aj   porušenie   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   keď   bude   konať   nové pojednávanie a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd zastáva názor, že spory o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu viažucemu sa na   nehnuteľnosť   (v konkrétnom   prípade   ide   o právo   prechodu   a prejazdu   motorovými vozidlami   nadobudnuté   vydržaním)   patria   do   bežnej   rozhodovacej   agendy   všeobecných súdov.   Keďže   v danej   veci   bolo   potrebné   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   a navyše aj so zreteľom   na   veľký   počet   účastníkov   na   strane   odporcov   a ich   viaceré   legitímne procesné úkony, ústavný súd považuje vyhodnocované konanie za fakticky zložité. Uvedená skutočnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže okresný súd zbaviť zodpovednosti za stav, v akom sa napadnuté konanie nachádzalo v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu.

2. Čo sa týka správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania v procesnom postavení odporkyne v 1. rade, ústavný súd nezistil také skutočnosti, ktoré by v súvislosti s namietanými   prieťahmi   v napadnutom   konaní   bolo   potrebné   pripísať   na ťarchu sťažovateľky. Za takéto okolnosti nemožno považovať ani podanie sťažnosti ústavnému súdu, ani podanie odvolania proti uzneseniu okresného súdu z 2. apríla 2013 (ktorým bolo pripustené vystúpenie viacerých odporcov z konania). Ústavný súd však musel prihliadnuť aj   na   viaceré   procesné   úkony   ostatných   účastníkov   konania   (najmä   opakované   návrhy na vydanie   predbežného   opatrenia)   a v neposlednom   rade   aj   dobu,   počas   ktorej   sa   spis nachádzal   na   Krajskom   súde   v Bratislave,   ktorý   rozhodoval   o opravných   prostriedkoch účastníkov konania proti procesným rozhodnutiam okresného súdu, keďže aj tieto okolnosti ovplyvnili rýchlosť a dĺžku konania, a teda aj postup okresného súdu.

3.   Ústavný   súd   napokon   hodnotil   samotný   postup   okresného   súdu   z hľadiska posudzovania, či v priebehu napadnutého konania došlo k zbytočným prieťahom.

Napriek tomu, že postup okresného súdu v napadnutom konaní bol v zásade plynulý, podľa   názoru   ústavného   súdu   je   však   zároveň   poznačený   neefektívnosťou,   ako aj nesústredenosťou.

Ústavný súd rešpektuje skutočnosť veľkého počtu účastníkov na strane odporcov a objektívne   spomalenie   priebehu   konania   v dôsledku   úmrtí   niektorých   z nich,   na   čo vo svojom vyjadrení poukázal okresný súd, ako aj už spomínané viaceré procesné úkony ostatných účastníkov, avšak na druhej strane napriek tomu postup okresného súdu nemôže hodnotiť ako efektívny, pretože v jeho doterajšom viac ako desaťročnom priebehu nebolo dosiaľ rozhodnuté v merite veci.

Na závere o neefektívnom a nesústredenom postupe okresného súdu v napadnutom konaní je preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   potrebné zotrvať aj   napriek   argumentom okresného   súdu   v   jeho   vyjadrení   k sťažnosti,   pokiaľ   ide   o nutnosť   opakovaného rozhodovania   o návrhoch   účastníkov   na vydanie   predbežného   opatrenia   a   opakovaného predkladania   súdneho   spisu   na rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Bratislave v dôsledku podaných opravných prostriedkov, čo priebeh konania spomalilo.

Ústavný   súd   v súvislosti   s uvedeným   poukazuje   na   to,   že   nielen   nečinnosť,   ale aj nesprávna a neefektívna činnosť všeobecného súdu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade, ak jeho činnosť nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovatelia   na   neho   obrátili   s návrhom,   aby   o ich   veci   rozhodol   (obdobne   napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09). Tento záver sa vzťahuje aj na všetkých účastníkov konania, ktorí sú v dôsledku neprimeranej dĺžky konania v právnej neistote.

O neefektívnosti   postupu   okresného   súdu   svedčí   predovšetkým   skutočnosť,   že napadnuté konanie nebolo napriek tomu, že v ňom ústavný súd nezistil relevantné obdobia nečinnosti, ani po viac ako 10 rokoch od jeho začiatku právoplatne skončené, čo ústavný súd   považuje   samo   osebe   za ústavne   neakceptovateľné   (napr.   m.   m.   IV. ÚS 127/08, IV. ÚS 383/08, IV. ÚS 82/2010).

Argumenty, ktorými okresný súd odôvodňoval svoj nedostatočne efektívny postup v konaní, ako napr. dlhodobá práceneschopnosť zákonnej sudkyne a neúmerne veľký počet nevybavených vecí v súdnom oddelení, ústavný súd nemohol akceptovať, pretože vo svojej predchádzajúcej stabilizovanej judikatúre (napr. I. ÚS 127/04, II. ÚS 311/06) už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka   domáhajúca   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   5 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti, pričom poukázala najmä na to, že trpí pocitom právnej neistoty preto, že napadnuté konanie nebolo ani po takmer 11 rokoch právoplatne skončené.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 144/2002   a   zároveň   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu   (uvedené v časti II v bodoch 2 a 3 tohto nálezu), ale aj skutočnosť, že posudzované konanie nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní o jej sťažnosti advokátom JUDr. M. Ď. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

V zmysle   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“)   základná   sadzba   tarifnej   odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi. Predmetom konania pred   ústavným   súdom   je   ochrana   základných   práv   a slobôd,   ktorá   nie   je   oceniteľná peniazmi (IV. ÚS 185/09). Ústavný súd konštatuje, že 1/6 výpočtového základu (§ 11 ods. 2 vyhlášky)   predstavuje   sumu   130,16   €,   z ktorej   ústavný   súd   vychádzal   pri   výpočte   trov konania.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkové trovy právneho zastúpenia v sume 275,94 €.

Podanie právneho zástupcu doručené ústavnému súdu 25. júla 2013 nevyhodnotil ústavný   súd   vzhľadom   na jeho obsah   (absencia   ústavnoprávneho   aspektu)   ako podanie relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   vo   zvyšnej   časti   návrhu   týkajúceho   sa   trov konania nevyhovel.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2013