znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 371/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. C., B., zastúpeného JUDr. M. F., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   svojej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 35 Cb 11/1995, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. júla 2011 doručené podanie A.   C.,   B. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 11/1995.

Sťažovateľ splnomocnil v konaní pred ústavným súdom prom. práv. J. C., ktorá však podľa zistenia ústavného súdu nie je zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory.

Ústavný súd preto 4. augusta 2011 vyzval sťažovateľa na odstránenie tejto náležitosti sťažnosti,   pričom   sťažovateľ   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   26.   augusta   2011 splnomocnil svojím zastupovaním v konaní na ústavnom súde JUDr. M. F.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že 8. decembra 1995 podal krajskému súdu návrh na vyslovenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o predaji podniku, ktorý bol zaregistrovaný pod sp. zn. 35 Cb 11/1995.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   krajský   súd   bol   v   jeho   veci   v   období   rokov   1995   –   2001 „absolútne“ nečinný, keď začal konať „až na naliehanie právneho zástupcu navrhovateľa v r. 2000“, pričom prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 27. novembra 2001. V období od mája 2003 do novembra 2004 podľa názoru sťažovateľa krajský súd opäť nekonal. Dňa 26. apríla 2007 krajský súd vyhlásil rozsudok vo veci samej, ktorý Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Po odročovaní pojednávaní počas roka 2009 (2. júla 2009, 12. novembra 2009) a v roku 2010 (3. júna 2010) vyhlásil krajský súd 14. októbra 2010 rozsudok vo veci samej, proti ktorému „9. 11. 2010 bolo podané odvolanie na odvolací súd“.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vec sa   od   15.   decembra   2010   nachádza na najvyššom súde, ktorý o odvolaní dosiaľ nerozhodol.

Sťažovateľ podal 9. novembra 2010 aj sťažnosť na prieťahy v konaní krajského súdu predsedníčke   tohto   súdu.   Podpredsedníčka   krajského   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť sťažovateľa zo 7. decembra 2010 (sp. zn. Spr 2257/2010) uznala jeho sťažnosť za čiastočne odôvodnenú.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Základné právo A. C., bytom: B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Bratislava, v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 11/1995 porušené bolo.

2. A. C. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 8 000 €..., ktoré mu je Krajský súd Bratislava povinný zaplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu na jeho číslo účtu vedené v Č., číslo účtu...

3. Krajský súd Bratislava je povinný uhradiť A. C. trovy konania v sume 261,82 € za 2 úkony právnej pomoci (1/ prevzatie a príprava dňa 23. 08. 2011, doplnenie ústavnej sťažnosti   24.   08.   2010)   v   zmysle   §   11   ods.   3   vyhlášky   655/2004   Z.   z.   o odmenách   a náhradách advokátov (jeden úkon právnej pomoci á 123,50 € + 7,41 € režijný paušál), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. F., advokát s. r. o., sídlo: B., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu   verejnej   moci   nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť   reálne   nepripúšťajú   (napr.   III.   ÚS   263/03,   IV.   ÚS   16/04,   II.   ÚS   1/05, III. ÚS 342/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 184/06), a preto už k namietanému porušovaniu základného práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom   súde   uplatnená v čase,   keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne ako zjavne neopodstatnenú   (§   25 ods.   2   zákona o ústavnom   súde),   pretože   konanie   o   takej   sťažnosti   už   nie   je   spôsobilé   naplniť   účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti namieta postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 35 Cb 11/1995, v ktorom podľa jeho názoru krajský súd porušil jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti sťažovateľa, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   zo   14.   októbra   2010   sťažovateľ   podal   odvolanie 9. novembra 2010 najvyššiemu súdu, pričom súdny spis sa od 15. decembra 2010 nachádza na najvyššom súde.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   konštatuje,   že   krajský   súd rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa, a preto už nemohol v čase po doručení a aj v čase predbežného prerokovania sťažnosti   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvniť priebeh   konania, prípadne prieťahy   v   ňom,   a   teda   nemohol   už   ani   porušovať   základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo na prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu v napadnutom konaní sťažnosťou, ktorá bola ústavnému súdu doručená 13. júla 2011, t. j. v čase, keď krajský súd už vo veci nekonal, a preto k porušovaniu   základného práva   podľa   čl. 48   ods.   2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru už nemohlo dochádzať, ústavný súd sťažnosť v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd nad rámec odôvodnenia k veci uvádza, že vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní sa už ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2011