znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 371/2010-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 3, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. apríla 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva nebyť mučený alebo podrobovaný neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru a tiež práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008. Podľa petitu sťažovateľ namieta tiež porušenie svojich práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru konaním riaditeľa Psychiatrickej nemocnice P. P. v P. MUDr. P. Č., PhD. (ďalej len   „riaditeľ   nemocnice“),   a konaním   súdnej   znalkyne MUDr.   G.   H.   (ďalej   len   „súdna znalkyňa“) v súvislosti s vyšetrovaním jeho duševného stavu.

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   okresný   súd   porušil   jeho „základné   ľudské práva“ tým, že mu neboli doručované žiadne uznesenia vydané okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, ako aj tým, že mu okresný súd „zabránil nahliadnutiu do spisu“ (sťažovateľ ale neuvádza, kedy a akým úkonom súdu k tomu malo dôjsť, pozn.), čím „surovo porušoval právo sťažovateľa garantované čl. 6 ods. 1 dohovoru...“.

Sťažovateľ tiež tvrdí, že v namietanom konaní bol odňatý svojej zákonnej sudkyni JUDr. K. G., keďže v ňom v súčasnosti koná JUDr. D. T., ktorá ho bez toho, aby bol na to upozornený, nechala predviesť 25. januára 2010 políciou „do P. nemocnice na znalecké konanie“, čím   porušila „čl.   5   dohovoru   -   PRÁVO   NA   SLOBODU   a BEZPEČNOSŤ“, pričom sťažovateľ vôbec nebol v tento deň „vyšetrený súdnym znalcom...   ale bol proti svojej vôli zbavený slobody, čim spáchali trestný čin § 133 Tr. z. Obmedzovanie osobnej slobody (z   kontextu   vyplýva,   že   sťažovateľ   má   na   mysli   súdnu   znalkyňu   a riaditeľa nemocnice, pozn.)“.

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že „bol prepustený až dňa 19. 02. 2010, psychicky zničený, keď prekonal dve hrozby smrti HYPERTENZNÚ KRÍZU, keď mal byť okamžite liečený na izbe intenzívnej starostlivosti a INFARKT srdca, keď k sťažovateľovi nebol privolaný ani len službukonajúci lekár a nebola ani v jednom prípade zabezpečená adekvátna liečba, sťažovateľ bol vystavený riziku smrti!!!!!

Sťažovateľ žiadal predstaviteľov P. nemocnice o zavolanie prokurátora, aby tento preskúmal zákonnosť postupu predstaviteľov nemocnice a zbavenie slobody sťažovateľa. Hoci je nemocnica povinná toto vykonať, odmietala to a tak nezákonne väznila sťažovateľa od 25. 01. 2010 do 19. 02. 2010.

Preto sťažovateľ podáva ústavnú sťažnosť aj proti riaditeľovi P. nemocnice Doc. MUDr. P. Č. a súdnej znalkyni MUDr. G. H., P. pre porušenie čl. 3 dohovoru - NIKOHO NEMOŽNO   PODROBOVAŤ   NEĽUDSKEMU   alebo   PONIŽUJÚCEMU ZAOBCHÁDZANIU a čl. 5 dohovoru - PRÁVO NA SLOBODU a osobnú bezpečnosť, ods. 5

- každý, kto bol pozbavený slobody, má nárok na odškodnenie.“.

Na základe skutočností uvedených   v sťažnosti   sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„II.A. Okresný súd Bratislava II porušil práva D. B. garantované čl.48 ods. 1 - nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi čl.3; čl. 5; čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná.

II.B. Riaditeľ P. nemocnice Doc. MUDr. P. Č. a znalkyňa MUDr. G. H. porušili základné právo D. B. garantované čl. 3 a čl. 5 dohovoru.

II.G. Okresný súd Bratislava II je povinný zaplatiť satisfakciu D. B. vo výške 50.000 EUR a P. nemocnica je povinná zaplatiť D. B. 1,000.000 EUR v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu, za dvojnásobné ohrozenie života v nemocnici.

II.D. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Doc. MUDr. P. Č. a MUDr. G. H. znaleckú   činnosť   natrvalo   a   prikazuje   Krajskému   súdu   Bratislava   prejednať   ODŇATIE PRÁVA na znaleckú činnosť P. Č. a G. H.“

Súčasťou   sťažnosti   je   aj   žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu na konanie pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, pričom zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z petitu vyplýva, že sťažovateľ sa svojou sťažnosťou predovšetkým domáha, aby ústavný súd vyslovil, že

1. postupom okresného súdu v konaní o spôsobilosti na právne úkony vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru,

2. konaním riaditeľa nemocnice a súdnej znalkyne v súvislosti s vyšetrovaním jeho duševného stavu došlo k porušeniu práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru (z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ide o konanie v rámci konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, pozn.).

II.1 Skutkové zistenia ústavného súdu

Zo   sťažnosti   ani   z   priloženej   dokumentácie   nebolo   možné   jednoznačne   posúdiť skutkové okolnosti, za akých malo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu si ústavný súd na účely predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal z okresného súdu spis sp. zn. 28 Ps 13/2008.

II.1.1 Skutkové zistenia zo spisu okresného súdu sp. zn. 28 Ps 13/2008

1. Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že predmetom konania vedeného okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28   Ps   13/2008   je   rozhodovanie   o pozbavení   spôsobilosti sťažovateľa   na   právne   úkony   podľa   §   186   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“).   Ide   o konanie,   ktoré   bolo   iniciované   podnetom   sudkyne   okresného   súdu zo 4. novembra   2008.   Dôvodom   tohto   podnetu   bolo   uznesenie   prokurátora   Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej aj „okresný prokurátor“) z 21. októbra 2008, ktorým bolo v súlade s uznesením § 215 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (t. j. z dôvodu, že obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný, pozn.) zastavené trestné stíhanie proti sťažovateľovi ako obvinenému pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu   podľa § 342 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona.

2. Predmetná vec bola v súlade s rozvrhom pôvodne pridelená 4. novembra 2008 na rozhodnutie zákonnej sudkyni JUDr. K. G., ktorá však 20. novembra 2008 na základe toho, že sťažovateľ proti nej podal žalobu o náhradu škody, oznámila túto skutočnosť v súlade s prvou vetou § 15 ods. 1 OSP predsedníčke okresného súdu. Predsedníčka okresného súdu na tomto základe v súlade s oprávnením vyplývajúcim jej z druhej vety § 15 ods. 1 OSP rozhodla v zmysle platného rozvrhu práce opatrením č. Spr 3910/08 z 24. novembra 2008 o pridelení tejto veci na vybavenie sudkyni JUDr. D. T.

3.   Samotné   konanie   o spôsobilosti   sťažovateľa   na   právne   úkony   bolo   začaté uznesením okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009 „podľa § 81 ods. 1 O. s. p... z úradnej povinnosti, v zmysle ust. § 10 Občianskeho zákonníka“. Okresný súd zároveň   v ten   istý   deň   uznesením   č. k. 28 Ps 13/2008-23   ustanovil   sťažovateľovi   za opatrovníka   mestskú   časť   B.   (ďalej   len   „opatrovník“)   a uznesením č. k. 28 Ps 13/2008-24 ustanovil súdnu znalkyňu na znalecké posúdenie duševného stavu   sťažovateľa,   pričom   jej   úlohou   malo   byť   po   vyšetrení   duševného   stavu sťažovateľa   zodpovedať   otázku,   či   sťažovateľ   trpí   duševným   ochorením   trvalého alebo prechodného charakteru a či v dôsledku tohto ochorenia je schopný obstarávať svoje záležitosti a samostatne konať bez obmedzenia, v obmedzenom rozsahu alebo vôbec.   Prípisom   č. k. 102/09-4   z 2.   novembra   2009   okresný   prokurátor   Okresnej prokuratúry   Bratislava   II   okresnému   súdu   oznámil,   že   vstupuje   do   namietaného konania v zmysle § 35 ods. 2 písm. a) OSP.

4. Po oznámení súdnej znalkyne, že sťažovateľ sa nedostavil na jej predvolanie na vyšetrenie svojho duševného stavu, a preto nemôže vypracovať znalecký posudok, okresný   súd   uznesením   č.   k.   28   Ps   13/2008-30   z 24.   novembra   2009   nariadil predvedenie   sťažovateľa   na   vyšetrenie   k súdnej   znalkyni   do   prijímacej   kancelárie Psychiatrickej   nemocnice   v P.   (ďalej   aj   „nemocnica“)   na   8.   december   2009   a pre prípad zmarenia tohto termínu na 15. december 2009. Keďže v uvedených termínoch sa   nepodarilo   zabezpečiť   predvedenie   sťažovateľa   k súdnej   znalkyni,   okresný   súd uznesením č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009 opätovne nariadil predvedenie sťažovateľa na   vyšetrenie   k súdnej   znalkyni   do prijímacej   kancelárie   nemocnice   na 15.   január 2010 a pre prípad zmarenia tohto termínu na 22. január 2010.

5. Zo záznamu o predvedení Obvodného oddelenia Policajného zboru R. (ďalej len „obvodné oddelenie“) založeného v súdnom spise sp. zn. 28 Ps 13/2008 (č. l. 62) vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   predvedený   na   vyšetrenie   duševného   stavu   hliadkou obvodného oddelenia 25. januára 2010 na žiadosť okresného súdu na základe jeho uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-30, ktoré bolo doručované sťažovateľovi pri predvedení (ide o zrejmú chybu spisovej značky, správne má byť č. k. 28 Ps 13/2008-35, pozn.) a ktorým „súd   nariadil   vyšetrenie   ku   znalkyni:   MUDr.   G.   H.   do   Psychiatrickej nemocnice v P.– prijímacia ambulancia, dňa 15. 01. 2010 o 09.30 hod. alebo, v prípade zmarenia   tohto   termínu   –   dňa   22.   01.   2010   v   tej   istej   hodine“. Znalecký   posudok v predmetnej veci bol vypracovaný 25. februára 2010 a je súčasťou spisu.

6. Súčasťou predmetného spisu je aj podanie sťažovateľa z 22. februára 2010 označené ako „Odvolanie proti protizákonnému uzneseniu a chronickej trestnej činnosti Okresného súdu Bratislava II“ (č. l. 43 a 44), v ktorom najmä tvrdí, že „nezákonná sudkyňa...   neoznámila   MUDr.   D.   B.,   že   proti   nemu   súd   koná“, a že „MUDr. H. nepredvolala MUDr. D. B. na vyšetrenie a tak súd nemôže konať podľa § 52 O. S. P.“. Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   v označenom   podaní   najmä   žiada,   aby   Krajský   súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol, že „zastavuje konanie 28 Ps 13/2008 pre nenaplnenia dôvodnosti konania o spôsobilosti na právne úkony“. V ten istý deň sťažovateľ predložil okresnému súdu aj ďalšie svoje podanie označené ako „Sťažnosť na   nezákonnú   sudkyňu,   keď   zákonnou   sudkyňou   je   JUDr.   K.   G.“, v ktorom predsedníčke okresného súdu okrem iného oznamuje, že mu sudkyňa v predmetnej veci   nedoručuje   uznesenia,   a žiada   o ustanovenie   advokáta   na   svoje   zastupovanie v tomto konaní. Ďalšími podaniami z 15. marca 2010 a 18. marca 2010 adresovanými predsedníčke okresného súdu sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti proti sudkyni JUDr. D. T. konajúcej v predmetnej veci a zároveň oznámil, že proti nej podal trestné oznámenie (k spisu je priložená zápisnica o trestnom oznámení okresnej prokuratúry č.   k.   Pn   436/10-1   z 31.   marca   2010,   pozn.).   Podaním   z   1.   apríla   2010   sťažovateľ uplatnil námietku zaujatosti proti súdnej znalkyni a námietku „voči jej znaleckému posudku“.

7. Zo spisu zároveň vyplýva, že o podaniach sťažovateľa z 22. februára 2010, 15. marca 2010, 18. marca 2010 a 1. apríla 2010 okresný súd do času predbežného prerokovania   sťažnosti   ústavným   súdom   nerozhodoval,   resp.   sa   nimi   nezaoberal, pričom zatiaľ nerozhodol ani v merite veci, t. j. o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony.

II.1.2   Skutkové   zistenia   zo   spisu   Okresného   súdu   Bratislava   I   sp.   zn. 1 Nt 13/2004

V spise sp.   zn.   28 Ps   13/2008 je založených   aj   viacero   dokumentov   zo   spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004, čo ústavnému súdu signalizovalo, že namietané konanie s týmto konaním bezprostredne súvisí, resp. na neho nadväzuje. Preto si ústavný súd vyžiadal na účely predbežného prerokovania sťažnosti aj spis Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004, z ktorého zistil:

1. Dňa 19. januára 2004 bolo proti sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin ohovárania podľa § 206 ods. 1 Trestného zákona (zákon č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov platný a účinný do 31. decembra 2005 – ďalej len „starý Trestný zákon“), ktorého sa mal dopustiť tým, že od roku 1995 do júla 2002 oznámil   rôznym   osobám   a   inštitúciám   v   Slovenskej   republike   i   v   zahraničí   v osočujúcich   listoch   rôzne nepravdivé   a hanlivé   údaje   o poškodených   RNDr.   Ľ.   K. a RNDr. M.   K., CSc.   Na   základe   príkazu   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   Tp 219/04   z   11. marca   2004   boli   na   vyšetrenie   duševného   stavu   sťažovateľa   ako obvineného pribratí dvaja znalci.

2. Dňa 19. apríla 2004 prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I zastavil trestné stíhanie sťažovateľa podľa § 172 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku (zákon č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   platný   a účinný   do   31.   decembra   2005) z dôvodu, že sťažovateľ nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný.

3. Dňa 23. decembra 2004 podal prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava I Okresnému súdu Bratislava I návrh na uloženie ochranného psychiatrického liečenia sťažovateľovi. Návrh odôvodnil tým, že trestné stíhanie sťažovateľa bolo zastavené na základe znaleckého posudku, podľa ktorého nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný   a   podľa   ktorého   je   pobyt   sťažovateľa   na   slobode   pre   spoločnosť nebezpečný. Znalci preto navrhli uložiť sťažovateľovi ochranné psychiatrické liečenie ambulantnou formou.

4. Uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004 z 2. februára 2005   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   z   15.   marca   2005   bolo   sťažovateľovi uložené podľa § 72 ods. 1 a ods. 4 starého Trestného zákona ochranné psychiatrické liečenie   ambulantnou   formou.   Proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu   podal sťažovateľ   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy,   o ktorej   rozhodol   ústavný   súd nálezom   č. k. III. ÚS 241/05-63   z 10. mája   2006   tak,   že   krajský   súd   označeným uznesením porušil jeho základné právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na súdnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a zároveň   toto   uznesenie   zrušil   a   vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie konanie.

5.   Následne   bola   vec   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Tos   66/06   z   26. septembra 2006 vrátená Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 1 Nt 13/2004 z 25. septembra 2007 rozhodol o pribratí znaleckého   ústavu   –   Psychiatrickej   nemocnice   v P.   na   vyšetrenie   duševného   stavu sťažovateľa.

6. Listom zo 7. júla 2008 riaditeľ nemocnice požiadal Okresný súd Bratislava I vzhľadom „k zložitosti celého prípadu“, aby vydal uznesenie, ktorým „bude nariadené vyšetrenie   duševného   stavu   obv.   MUDr.   D.   B.   pozorovaním   počas   hospitalizácie v psychiatrickej nemocnici“. V nadväznosti na to Okresný súd Bratislava I uznesením sp. zn. 1 Nt 13/2004 z 15. júla 2008 na návrh riaditeľa nemocnice (znaleckého ústavu) nariadil,   aby   bol   sťažovateľ   pozorovaný   v   zdravotníckom   zariadení   pre   účely vyšetrenia   duševného   stavu.   Proti   tomuto   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   I podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosť, ktorú krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos   58/2009   zo 17. septembra   2009   zamietol   podľa   §   193   ods.   1   písm. c)   zákona Trestného poriadku.

6. Na základe uvedeného Okresný súd Bratislava I 8. októbra 2009 predvolal sťažovateľa   do   nemocnice   na   vykonanie   znaleckého   pozorovania   a zároveň   ho upozornil   na   možnosť   predvedenia   podľa   § 120   Trestného   poriadku.   Riaditeľ nemocnice   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   nedostavil   na   vyšetrenie, požiadal 10. júla 2009 Okresný súd Bratislava I o nariadenie predvedenia sťažovateľa. Dňa 2. novembra 2009 Okresný súd Bratislava I požiadal o predvedenie sťažovateľa Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Bratislava II.

7. Znalecký posudok v predmetnej veci z 26. marca 2010 je súčasťou spisu. Konanie vedené Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 1 Nt 13/2004 nebolo v čase rozhodovania ústavného súdu právoplatne skončené.

II.2 Základné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Ústavný   súd   vychádzajúc   zo   svojich   zistení   konštatoval,   že   konanie   vedené okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, v rámci ktorého malo podľa tvrdenia sťažovateľa   dôjsť   k porušeniu   jeho   ústavou   garantovaných   práv,   nebolo   v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   právoplatne   skončené,   pričom   v čase   jej predbežného prerokovania ústavným súdom nebolo vo veci meritórne rozhodnuté ani na   úrovni   okresného   súdu.   Zároveň   ústavný   súd   konštatoval,   že   posudzovanie ústavnosti postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt 13/2004 nie je predmetom tohto konania pred ústavným súdom, keďže sťažovateľ ho v sťažnosti nenamieta; napriek tomu ústavný súd považoval za potrebné prihliadať pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj na svoje zistenia zo spisu Okresného súdu Bratislava   I,   keďže   ide   o konania,   v   rámci   ktorých   sa   niektoré   procesné   úkony uskutočňujú   paralelne [nariadenie   predvedenia   sťažovateľa   k súdnej   znalkyni   pre účely vypracovania znaleckého posudku (v konaní sp. zn. 28 Ps 13/2008) a predvedenie sťažovateľa do   nemocnice (znaleckého   ústavu)   na pozorovanie na účely   vyšetrenia duševného stavu a vypracovania znaleckého posudku (v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Nt   13/2004)   a samotné   vypracovanie   znaleckých   posudkov   v oboch   označených veciach], pričom zo spisov tiež vyplýva, že súdy konajúce v týchto veciach sú o svojich procesných úkonoch vzájomne informované.

V súvislosti   so   skutočnosťou,   že   namietané   konanie   pred   okresným   súdom nebolo v čase doručenia sťažnosti ani samotného predbežného prerokovania sťažnosti právoplatne   skončené,   považoval   ústavný   súd   za   potrebné   poukázať   na   svoju konštantnú judikatúru, ktorá vychádza zo skutočnosti, že jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   ÚS   236/07).   Zmyslom   a   účelom   tejto   zásady   je to,   že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu,   ale   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).   Princíp subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).

Ústavný súd zastáva názor, že predpokladom záveru o porušení niektorého z ústavou garantovaných práv je také jeho porušenie, ktoré nie je napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku [(ďalej aj „OSP“) m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06]. Uvedený názor zvlášť platí podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o základnom práve na súdnu   ochranu,   resp.   práve   na   spravodlivé   súdne   konanie,   ktoré   „je   výsledkové“,   to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03), obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.Aplikujúc uvedené právne názory na vec sťažovateľa ústavný súd zdôrazňuje, že každé súdne konanie vrátane konania o spôsobilosti na právne úkony je od svojho začiatku až po koniec procesom, v rámci ktorého možno pri vykonávaní jednotlivých procesných úkonov   naprávať,   resp.   korigovať   aj   jednotlivé   pochybenia,   a   preto   spravidla   až   po právoplatnom   skončení   súdneho   konania   možno   na   ústavnom   súde   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať pochybenia vo veci konajúcich súdov, príp. iných orgánov verejnej moci, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. II. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, IV. ÚS 220/07) a ktoré dosahujú ústavnoprávny rozmer.

Skutočnosť, že konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 nebolo v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   právoplatne   skončené,   pričom   navyše okresný súd do dňa predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom v rámci tohto konania   meritórne   ani   nerozhodol,   v zásade   zakladá   v   súlade   s   uvedenými   právnymi názormi   ústavného   súdu   reflektujúcimi   princíp   subsidiarity   jeho   právomoci   dôvod   na odmietnutie sťažnosti ako predčasne podanej podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj bez toho, aby ústavný súd posudzoval jednotlivé námietky sťažovateľa uvedené v sťažnosti.

Napriek uvedenému záveru ústavný súd v konkrétnych okolnostiach veci považoval za   potrebné   zaoberať   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   aj   jeho jednotlivými námietkami, pričom sa sústredil najmä na posúdenie, či

a) ide o také námietky, ktoré sťažovateľ, príp. ďalší účastníci namietaného konania (opatrovník, resp. okresná prokuratúra) ešte môže uplatniť (resp. ich už uplatnil) v jeho ďalšom priebehu, resp. v odvolacom konaní a ktoré sú v rámci ďalšieho procesného postupu okresného súdu, príp. v odvolacom konaní napraviteľné (korigovateľné), a teda také, ktoré zakladajú dôvod na ich odmietnutie z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu,

b)   nejde   o   zjavne   neopodstatnené   námietky,   a   teda   zakladajúce   dôvod   na   ich odmietnutie z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ešte   pred   samotným   posúdením   jednotlivých   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd považoval   za   potrebné   poukázať   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   možno o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   alebo rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v   kontexte   s   konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Rovnako tak pred   preskúmaním jednotlivých   námietok sťažovateľa proti   postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že konanie o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony je osobitným typom konania, ktoré je upravené v § 186 až § 191 OSP. Vzhľadom na účel sledovaný týmto konaním   (obmedzenie   alebo   pozbavenie   spôsobilosti   na   právne   úkony   osoby,   ktorá   na základe   objektívnych   zistení   príslušného   súdu   nedokáže   ovládnuť   svoje   konanie   alebo posúdiť jeho následky, pozn.) sa musí v rámci neho príslušný súd zamerať predovšetkým na zistenie duševného stavu osoby, ktorej sa konanie bezprostredne týka, t. j. či ide o osobu, ktorá   je   skutočne   postihnutá   duševnou   poruchou   a či   táto   porucha   dosahuje   intenzitu predpokladanú príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 10 ods. 1 a 2). Ide tu o otázku skutkovú, pri riešení ktorej musí súd spolupracovať so znalcami – lekármi, resp. s príslušnými   zdravotníckymi   zariadeniami.   Ďalším   predpokladom   rozhodnutia   súdu v tomto konaní je zistenie, či osoba postihnutá duševnou chorobou je, alebo nie je schopná z tohto dôvodu si sama obstarávať svoje veci. Pri riešení tejto otázky súd vychádza zo skutkových zistení urobených na základe posudku znalcov – lekárov v spojení s ostatnými výsledkami dokazovania. Rozhodnutím súdu o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne   úkony   sa   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   mení   právne postavenie fyzickej osoby v tom zmysle, že nie je naďalej celkom alebo sčasti spôsobilá svojimi právnymi úkonmi nadobúdať práva a povinnosti. Také rozhodnutie súd nemôže vydať so spätnou účinnosťou.

II.3 K jednotlivým námietkam sťažovateľa

II.3.1   K námietke   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008

V súlade s čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Vychádzajúc z už citovaných právnych názorov týkajúcich sa princípu subsidiarity ústavný súd poukazuje na ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) a § 221 ods. 1 písm. g) OSP, zo spojenia   ktorých   vyplýva,   že   odvolanie   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa   možno odôvodniť aj tým, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený; to neplatí, ak senát rozhodoval namiesto samosudcu. Podľa § 205a ods. 1 písm. a) OSP sú skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak sa týkajú podmienok   konania,   vecnej   príslušnosti   súdu,   vylúčenia   sudcu   (prísediaceho)   alebo obsadenia   súdu.   Podľa   §   237   písm.   g)   OSP   je dovolanie   prípustné   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Odvolanie   ako   riadny   opravný   prostriedok   a dovolanie   ako   mimoriadny   opravný prostriedok umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, ku ktorým podľa ich názoru došlo v priebehu namietaného konania, a tým sa v konaní pred všeobecnými súdmi účinne domáhať ochrany svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tieto skutočnosti vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré sú na základe účinných právnych prostriedkov nápravy dostupných účastníkovi   súdneho   konania   (a   teda   v posudzovanom   prípade   aj   sťažovateľovi,   pozn.) oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu (m. m. IV. ÚS 10/02) a až v prípade, že všeobecné súdy túto ochranu nezabezpečia, má účastník súdneho konania (sťažovateľ) možnosť uchádzať sa o ochranu tohto základného práva prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že v prípade, ak by okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 meritórne rozhodol, bude môcť sťažovateľ vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy podať v konaní pred všeobecnými súdmi opravné prostriedky (odvolanie, príp. dovolanie) podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodovať v tomto štádiu namietaného konania o tejto námietke sťažovateľa a zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nedostatku   právomoci   ústavného   súdu.   Navyše,   zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ už uplatnil námietku zaujatosti proti vo veci konajúcej   sudkyne,   s ktorou   sa   bude   musieť   okresný   súd,   príp.   krajský   súd   v ďalšom priebehu namietaného konania vysporiadať.

Ústavný súd zároveň považoval za potrebné vyhodnotiť svoje zistenia, podľa ktorých bola vec pridelená sudkyni JUDr. D. T. opatrením predsedníčky okresného súdu č. Spr 3910/08   z 24.   novembra   2008   v súlade   s platným   rozvrhom   práce   po   predchádzajúcom oznámení pôvodnej zákonnej sudkyne JUDr. K. G., že sťažovateľ proti nej podal žalobu o náhradu škody, čo považovala za skutočnosť odôvodňujúcu postup v súlade s prvou vetou § 15 ods. 1 OSP. Berúc do úvahy túto skutočnosť ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade k zmene zákonného sudcu v namietanom konaní došlo v súlade so zákonom, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti aj z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.3.2   K námietke   porušenia   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 z dôvodu nedoručovania uznesení sťažovateľovi

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ namieta, že k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že okresný súd, resp. jeho sudkyňa mu v namietanom konaní „nedoručovala žiadne uznesenie“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   uvádza,   že   procesnoprávna   úprava   konania o spôsobilosti   na   právne   úkony   nadväzuje   na   hmotnoprávnu   úpravu   ustanovenú   v §   10 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že ak fyzická osoba pre duševnú poruchu, ktorá   nie   je   len   prechodná,   nie   je   vôbec   schopná   robiť   právne   úkony,   súd   ju   pozbaví spôsobilosti na právne úkony.

Podľa   §   186   OSP   návrh   na   začatie   konania   o spôsobilosti   na   právne   úkony (pozbavenie,   obmedzenie   alebo   vrátenie   spôsobilosti   na   právne   úkony)   môže   podať   aj zdravotnícke zariadenie, ktoré je v takom prípade účastníkom konania.

O zdravotnom stave vyšetrovaného súd v súlade s § 187 ods. 2 OSP vyslúchne vždy znalca.   Na   návrh   znalca   môže   súd   nariadiť,   aby   vyšetrovaný   bol   po   čas   najviac   troch mesiacov   vyšetrovaný   v zdravotníckom   zariadení,   ak   je   to   nevyhnutne   potrebné   na vyšetrenie zdravotného stavu.

Podľa   §   189   OSP   súd   môže   rozhodnúť,   že   upustí   od   doručenia   rozhodnutia o spôsobilosti   na   právne   úkony,   ak   by   doručenie   mohlo   na   adresáta   pre   jeho   duševnú poruchu pôsobiť nepriaznivo alebo ak adresát nie je schopný význam rozhodnutia pochopiť.

Zo spisu možno vyvodiť, že námietka sťažovateľa týkajúca sa nedoručovania uznesení v namietanom konaní sa môže dotýkať piatich uznesení okresného súdu, a to

a) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009,

b) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra 2009,

c) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009,

d) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-30 z 24. novembra 2009 a

e) uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009.

K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009 o začatí konania o spôsobilosti na právne úkony

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   doručoval   uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008-22 z 9. októbra 2009 o začatí konania o spôsobilosti sťažovateľa na právne úkony z úradnej povinnosti až 4. mája 2010; sťažovateľ si označené uznesenie prevzal 14. mája 2010.

Podľa   §   81   ods.   1   OSP   aj   bez   návrhu   môže   súd   začať   konanie   vo   veciach starostlivosti o maloletých, konanie o vyslovenie prípustnosti prevzatia alebo držania v ústave   zdravotníckej   starostlivosti,   konanie   o   spôsobilosti   na   právne   úkony, opatrovnícke konanie, konanie o vyhlásenie za mŕtveho, konanie o dedičstve a ďalšie konanie, kde to pripúšťa zákon.

V súlade s § 81 ods. 3 OSP o začatí konania bez návrhu vydá predseda senátu uznesenie, ktoré doručí účastníkom do vlastných rúk, ak zákon neustanovuje inak.

Podľa § 202 ods. 3 písm. c) OSP odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa začalo konanie bez návrhu.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že okresný súd síce pochybil, keď   doručoval   označené   uznesenie   sťažovateľovi   až   4.   mája   2010,   súčasne   však s prihliadnutím na citovanú právnu úpravu zdôrazňuje, že toto pochybenie nemá takú intenzitu,   že   by   samo   osebe   zakladalo   dôvod   na   vyslovenie   porušenia   práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že proti tomuto   uzneseniu   sťažovateľ   nemohol   podať   odvolanie,   a teda   sa   podľa   platnej právnej   úpravy   nemohol   ani   účinne   brániť   proti   jeho   vydaniu.   Táto   skutočnosť zakladá   podľa   názoru   ústavného   súdu   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   vo   vzťahu k tejto námietke z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra 2009 o ustanovení opatrovníka ad hoc

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008- 23,   ktorým   ustanovil   opatrovníka   ad   hoc,   doručil   14.   októbra   2009 ustanovenému opatrovníkovi, mestskej časti B.; sťažovateľovi doručoval toto uznesenie 4. mája 2010, pričom doručené mu bolo až 14. mája 2010. Okresný súd pripustil v tomto uznesení možnosť odvolať sa proti nemu.

Podľa § 187 ods.   1 OSP tomu, o ktorého spôsobilosti na právne úkony   ide, ustanoví súd opatrovníka pre konanie.

Ustanovenie opatrovníka rozhodnutím príslušného súdu nesmie byť formálne, pretože   tu   ide   o všestrannú   a efektívnu   ochranu   práv   a oprávnených   záujmov zastúpeného.   Dôležitosť   tohto   inštitútu   je   vyjadrená   aj   v práve   toho,   o ktorého spôsobilosti   súd   koná,   podať   proti   uzneseniu   o ustanovení   opatrovníka   v konaní o spôsobilosť na právne úkony odvolanie.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   nesporne pochybil,   keď   doručoval   uznesenie   č.   k.   28   Ps   13/2008-23   z 9.   októbra   2009 o ustanovení opatrovníka sťažovateľovi až 4. mája 2010, súčasne však poukazuje na skutočnosť, že sa tým sťažovateľovi otvorila možnosť podať proti tomuto uzneseniu odvolanie, o ktorom by bol povinný rozhodnúť krajský súd. Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil, t. j. proti označenému uzneseniu odvolanie nepodal.

Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že sťažovateľ mal vo vzťahu k namietanému nedoručeniu uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-23 z 9. októbra 2009 (resp. presnejšie   –   proti   jeho   oneskorenému   doručeniu,   pozn.),   ktorým   malo   podľa   jeho názoru dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k dispozícii opravný prostriedok, ktorý mohol a mal vyčerpať. O odvolaní proti tomuto uzneseniu by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd ako odvolací súd. Táto skutočnosť vylučuje právomoc ústavného súdu a zakladá vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

K nedoručeniu uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009 o ustanovení súdnej znalkyne

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že okresný súd uznesenie č. k. 28 Ps 13/2008- 24 z 9. októbra 2009, ktorým ustanovil v namietanom konaní súdnu znalkyňu, doručil 17. októbra 2009 súdnej znalkyni a 14. októbra 2009 opatrovníkovi; sťažovateľovi toto uznesenie doručované nebolo. V poučení tohto uznesenia je uvedené, že odvolanie proti nemu „... nie je prípustné. Prípadné námietky voči osobe znalca možno podať do 3 dní písomne na tunajší súd.“. Na základe označeného uznesenia okresného súdu súdna znalkyňa   vypracovala   znalecký   posudok   po   vyšetrení   duševného   stavu   sťažovateľa 25. februára 2010.

Zo zistení ústavného súdu tiež vyplýva, že podaním z 1. apríla 2010 uplatnil sťažovateľ námietku zaujatosti proti súdnej znalkyni a námietku „voči jej znaleckému posudku“ (zo   spisu   možno   vyvodiť,   že   sťažovateľ   námietky   proti   uznesenia č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009 a znaleckého posudku podal potom, ako 25. marca 2010 uplatnil   svoje právo   nahliadnuť   do spisu,   pozn.).   Bez ohľadu na túto skutočnosť   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pochybil,   ak   sťažovateľovi nedoručil   uznesenie   č. k. 28   Ps   13/2008-24   z   9.   októbra   2009   o   ustanovení   súdnej znalkyne, čím mu znemožnil v relevantnom čase (ešte pred vypracovaním znaleckého posudku, pozn.) podať námietky proti osobe súdnej znalkyne.

Na   druhej   strane   skutočnosť,   že   okresný   súd   sa   bude   musieť   s námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho podaní z 1. apríla 2010 zaoberať a vysporiadať, bráni ústavnému súdu vzhľadom na princíp subsidiarity v tom štádiu namietaného konania, v ktorom sa nachádza v čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom, aby   sa   meritórne   s námietkou   nedoručenia   uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   28   Ps 13/2008-24   z 9. októbra   2009 zaoberal   a rozhodol   o nej.   Preto   aj   vo   vzťahu   k tejto námietke existuje dôvod na jej odmietnutie pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd navyše pripomína, že podľa § 127 ods. 2 OSP znalecký posudok možno dať preskúmať aj inému znalcovi, vedeckému ústavu alebo inej inštitúcii, t. j. sťažovateľ   ako   účastník   namietaného   konania   mal   a stále   má   možnosť   požiadať okresný súd o preskúmanie už vypracovaného znaleckého posudku inému znalcovi, a to aj vzhľadom na námietky, ktoré uplatnil vo svojom podaní z 1. apríla 2010.

K námietke nedoručenia uznesení č. k. 28 Ps 13/2008-30 z 24. novembra 2009 a č. k. 28 Ps 13/2008-35 z 22. decembra 2009

Označenými   uzneseniami   okresný   súd   nariadil   predvedenie   sťažovateľa k súdnej   znalkyni   pre   účely   vyšetrenia   jeho   duševného   stavu.   Keďže   predvedenie sťažovateľa   na   základe   uznesenia   č.   k.   28   Ps   13/2008-30   z 24.   novembra   2009   sa nepodarilo   zabezpečiť,   okresný   súd   opätovne   nariadil   jeho   predvedenie   k súdnej znalkyni uznesením č.   k.   28   Ps   13/2008-35   z 22.   decembra   2009.   Ústavný   súd   vo   vzťahu   k námietke nedoručenia týchto uznesení konštatoval, že uznesenia všeobecného súdu o predvedení účastníka na súd alebo určitý procesný úkon sa z povahy veci nedoručujú, resp. sa doručujú až pri samotnom predvedení.

Predvolanie a predvedenie účastníkov konania alebo iných osôb (napr. svedkov) na pojednávanie alebo iný úkon súdu je upravené v § 51 a § 52 OSP. Podľa § 51 OSP predvolanie na súd sa deje spravidla písomne a v naliehavých prípadoch i telegraficky, telefaxom alebo telefonicky. Predvolať možno i ústne na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu, na ktorom je predvolaný prítomný. Podľa § 52 ods. 1 OSP v prípade, že sa predvolaný bez ospravedlnenia neustanoví na výsluch alebo k znalcovi, môže ho súd dať   predviesť,   ak   o možnosti   predvedenia   predvolaného   poučil.   O predvedení rozhodne súd uznesením, ktoré sa predvolanému doručí pri predvedení. Podľa § 52 ods. 2 OSP o predvedenie požiada súd príslušný policajný orgán...

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   k predvedeniu   sťažovateľa   k súdnej znalkyni   došlo   na   základe   uznesenia   okresného   súdu   č. k.   28   Ps   13/2008-35   z 22. decembra 2009, ktoré bolo vydané na základe predchádzajúceho oznámenia súdnej znalkyne,   že   sťažovateľ   sa   nedostavil   na   jej   predvolanie   na   vyšetrenie   svojho duševného stavu. Navyše, zo spisu vyplýva, že okresný súd mal k dispozícii informácie zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt 13/2004, podľa ktorých sa sťažovateľ ani v tomto konaní na predvolanie okresného súdu do nemocnice (znaleckého ústavu) na účel pozorovania jeho duševného stavu nedostavil, pričom bol riadne upozornený na možnosť predvedenia.

Na tomto základe možno konštatovať, že predvedenie sťažovateľa sa v zásade uskutočnilo   v súlade   s ustanoveniami   §   51   a   §   52   OSP,   čo   zakladá   dôvod   na odmietnutie   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   nedoručenie   uznesení okresného   súdu   z 24. novembra   2009   a 22.   decembra   2009   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti. Zo súdneho spisu však ústavný súd zistil, že sťažovateľ vo svojom podaní z 22. februára 2010 označenom ako „Odvolanie proti protizákonnému uzneseniu a chronickej   trestnej   činnosti   Okresného   súdu   Bratislava   II“, ktorým   namieta   aj nezákonnosť   svojho   predvedenia,   okrem   iného   tvrdí,   že   súdna   znalkyňa   ho   na vyšetrenie duševného stavu riadne nepredvolala.

Vzhľadom na uvedené ide aj v tomto prípade o takú námietku sťažovateľa, s ktorou   sa   bude   musieť   v ďalšom   priebehu   namietaného   konania   zaoberať a vysporiadať   okresný   súd,   príp.   krajský   súd   ako   odvolací   súd,   t.   j.   meritórnemu preskúmaniu   námietky   nezákonnosti   predvedenia   sťažovateľa   na   vyšetrenie   jeho duševného stavu bráni ústavnému súdu aj v tomto prípade princíp subsidiarity jeho právomoci.

II.3.3   K námietke   porušenia   práv   podľa   čl.   3   a čl.   5   dohovoru   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 a tiež konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008 a konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice malo dôjsť tým, že bol 25. januára 2010 predvedený „do P. nemocnice na znalecké dokazovanie..., kde bol proti svojej vôli zbavený slobody“, a následne podrobený vyšetreniu svojho duševného stavu (spôsobom odporujúcim požiadavkám vyplývajúcim z čl. 3 a čl. 5 dohovoru, pozn.), pričom „prepustený“ bol až 19. februára 2010.

V súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojich   práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru nielen postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, ale aj konaním súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice, považoval ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v prvom rade k tomu, či sťažnosť podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   môže   smerovať   aj   proti   znalcom,   príp.   zdravotníckym   zariadeniam (nemocniciam), resp. ich riaditeľom.

Z čl. 127 ústavy v spojení s § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde možno podľa názoru ústavného súdu vyvodiť, že pasívne legitimovanými subjektmi, t. j. subjektmi proti ktorým môže smerovať takáto sťažnosť, môžu byť len orgány verejnej moci. Za orgány verejnej moci treba považovať predovšetkým štátne orgány a ďalej tiež orgány územnej samosprávy, verejnoprávne inštitúcie, orgány záujmovej samosprávy, fyzické osoba alebo právnické osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci; porovnaj § 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú štátom pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“).

Pod verejnou mocou treba rozumieť takú moc, ktorá „autoritatívne rozhoduje o právach   a povinnostiach   subjektov,   a to   priamo   alebo   sprostredkovane.   Subjekt o právach   alebo   povinnostiach,   ktorého   rozhoduje   orgán   verejnej   moci,   nie   je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a obsah rozhodnutí tohto orgánu nezávisí na   vôli   subjektu.“ [uznesenie   Ústavného   súdu   Českej   a Slovenskej   Federatívnej Republiky (ďalej len „Ústavný súd ČSFR“) sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna 1992].

Podľa   §   2   ods.   1   zákona   č.   382/2004   Z.   z.   o znalcoch,   tlmočníkoch a prekladateľoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o znalcoch“) znalec, tlmočník alebo prekladateľ je fyzická osoba alebo právnická osoba splnomocnená   štátom na vykonávanie činnosti podľa tohto zákona, ktorá je

a) zapísaná v zozname znalcov, tlmočníkov a prekladateľov alebo

b) nezapísaná v tomto zozname, ak je ustanovená za znalca, prekladateľa alebo tlmočníka podľa § 15.

Podľa § 2 ods. 2 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa odseku 1 písm. a) vykonáva svoju činnosť pre súd, iný orgán verejnej moci, fyzickú osobu alebo právnickú osobu (ďalej len „zadávateľ“).

Podľa § 2 ods. 3 zákona o znalcoch znalec, tlmočník alebo prekladateľ podľa odseku 1 písm. b) môže vykonávať svoju činnosť len pre súd alebo iný orgán verejnej moci.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení zákona o znalcoch možno podľa názoru ústavného súdu dospieť k záveru, že znalec síce vykonáva svoju znaleckú činnosť pre štátny orgán, príp. iný orgán verejnej moci alebo iného zadávateľa, ale pri výkone tejto činnosti nepochybne nie je orgánom verejnej moci a ani pri tejto činnosti nemá postavenie orgánu verejnej moci. Rozhodujúcim kritériom na určenie, či určitý orgán alebo   fyzická   osoba,   resp.   právnická   osoba   v zmysle   §   2   zákona   č.   514/2003 Z.   z. v konkrétnej   situácii   koná   ako   orgán   verejnej   moci,   je   totiž   skutočnosť,   či   „tento rozhoduje o právach a povinnostiach iných osôb a či sú jeho rozhodnutia vynutiteľné štátnou mocou alebo či môže štát do týchto práv a povinností zasahovať. Orgánom v právnom   zmysle   slova   je   právnická   osoba   vykonávajúca   svoju   činnosť   ako povinnosť   alebo   kompetenciu   a je   zriadená   k trvalému   a opakujúcemu   sa   výkonu činnosti.“ (uznesenie Ústavného súdu ČSFR sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna 1992). Súdny znalec   pri   výkone   znaleckej   činnosti   podľa   názoru   ústavného   súdu   nedisponuje oprávnením (právomocou) rozhodovať o právach a povinnostiach iných osôb a jeho znalecké   posudky   (odborné   vyjadrenia)   nie   sú   vynutiteľné   štátnou   mocou.   Súdny znalec koná vždy z poverenia ad hoc súdu alebo iného orgánu verejnej moci.

Zmyslom   znaleckého   dokazovania   (odborného   vyjadrenia)   je   ozrejmenie skutkových   okolností,   na   posúdenie   ktorých   treba   odborné   znalosti   a   skúsenosti potrebné pre právne posúdenie veci. Zistenie duševného stavu osoby, o pozbavenie spôsobilosti   ktorej   ide,   je   skutkovou   otázkou,   ktorej   zodpovedanie   prioritne neprináleží   súdu,   ale   osobe,   ktorá   má   dostatok   odborných   znalostí,   aby   sa   touto otázkou zaoberala a náležite ju aj zodpovedala, a ktorá je v zmysle zákona spôsobilá takúto činnosť vykonávať. V prípade, ak súd alebo iný orgán verejnej moci poverí súdneho znalca výkonom znaleckej činnosti z dôvodu, že sám nedisponuje potrebnou odbornou kvalifikáciou pre takúto činnosť, tak mu zároveň nedeleguje (nezveruje) a ani   nemôže   delegovať   (zveriť)   časť   svojich   právomocí,   ktoré   mu   prislúchajú   ako orgánu verejnej moci. Uvedený záver potvrdzuje aj skutočnosť, že právne posúdenie veci je vždy ponechané súdu (uplatnením zásady voľného hodnotenia dôkazov), príp. inému   orgánu   verejnej   moci,   a   nie   súdnemu   znalcovi,   ktorý   sa   zásadne   nemôže vyjadrovať k otázkam právnym, ale len skutkovým. Obdobný záver možno vyvodiť aj vo   vzťahu   k   riaditeľovi   zdravotníckeho   zariadenia   (nemocnice),   ktorý   sa   „len“   z poverenia súdu alebo iného orgánu verejnej moci podieľa na vytvorení podmienok, ktoré umožnia vypracovanie znaleckého posudku, ale pri výkone tejto činnosti nemá postavenie orgánu verejnej moci.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   vo   veci   sťažovateľa   nemožno súdnu znalkyňu ani riaditeľa nemocnice považovať za subjekty, proti ktorých postupu (konaniu) možno podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ich konanie súvisiace so zabezpečovaním   vypracovania   a vypracovaním   znaleckého   posudku   na   základe rozhodnutia všeobecného súdu možno považovať na účely sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   za   činnosť,   ktorá   síce   súvisí   s prebiehajúcim   konaním   –   je   súčasťou dokazovania nariadeného vo veci konajúcim súdom – ale nemá mocenské atribúty. Je vecou   a povinnosťou   príslušného   súdu   vyhodnotiť   okolnosti,   za   akých   došlo k zabezpečeniu dôkazu (znaleckého posudku), a zvážiť do akej miery je využiteľný pre rozhodnutie vo veci samej.

Nad   rámec   uvedeného   záveru   ústavný   súd   poznamenáva,   že   platný   právny poriadok nevylučuje uplatnenie individuálnej právnej zodpovednosti súdneho znalca, príp.   riaditeľa   zdravotníckeho   zariadenia   (nemocnice)   vrátane   trestnoprávnej zodpovednosti za ich konanie súvisiace so zabezpečovaním prípravy a vypracovania znaleckého   posudku,   ak   pôjde   o také   konanie,   ktoré   je   v   rozpore   s   právnym poriadkom. Toto tvrdenie potvrdzuje okrem iného aj skutočnosť, že Trestný zákon obsahuje   v   §   347   aj   skutkovú   podstatu   trestného   činu   nepravdivého   znaleckého posudku,   tlmočníckeho   úkonu   a   prekladateľského   úkonu,   alebo   v súvislostiach uvádzaných sťažovateľom trestný čin neposkytnutia pomoci podľa § 177 Trestného zákona. V tejto súvislosti ústavný súd vzal na vedomie, že sťažovateľ proti postupu súdnej znalkyne a riaditeľa nemocnice podal trestné oznámenie, s ktorým sa musia orgány   činné   v trestnom   konaní   zaoberať   postupom   upraveným   v   §   196   a nasl. Trestného poriadku a meritórne o ňom rozhodnúť.

Za   daných   okolností   sa   ústavný   súd   obmedzil   na   skúmanie   otázky,   či k porušeniu   práv   sťažovateľa   podľa   čl.   3   a čl.   5   dohovoru   mohlo   dôjsť   postupom okresného súdu v namietanom konaní, resp. či proti tomuto postupu okresného súdu má   sťažovateľ   v súčasnom   štádiu   tohto   konania   k dispozícii   právne   prostriedky ochrany, o ktorých bude povinný rozhodnúť okresný súd, príp. odvolací súd.

Podľa čl. 3 dohovoru nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

Sťažovateľ namieta aj porušenie čl. 5 dohovoru, pričom nerozlišuje medzi jeho jednotlivými odsekmi. Z povahy veci ale možno odvodiť, že namieta porušenie čl. 5 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:...

b)   zákonné   zatknutie   alebo   iné   pozbavenie   osoby   preto,   že   sa   nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom...“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 5 dohovoru ústavný súd uvádza, že o neprípustnom   pozbavení,   resp.   obmedzení   osobnej   slobody   v zmysle   čl.   5   ods.   1 dohovoru   nemožno   hovoriť   v prípadoch,   keď   k jej   pozbaveniu,   resp.   obmedzeniu dôjde   postupom   a spôsobom,   ktorý   je v súlade so zákonom   a ktorý   predvída   tento článok dohovoru.

Súčasťou právnej úpravy konania o spôsobilosti na právne úkony jej aj § 187 ods. 3 OSP, podľa ktorého „O zdravotnom stave vyšetrovaného súd vyslúchne vždy znalca. Na návrh znalca môže súd nariadiť, aby vyšetrovaný bol po čas najviac troch mesiacov vyšetrovaný v zdravotníckom zariadení, ak je to nevyhnutne potrebné na vyšetrenie zdravotného stavu.“.

Z citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že všeobecný súd nemôže rozhodnúť o pozbavení alebo obmedzení spôsobilosti na právne úkony určitej fyzickej osoby bez vypočutia znalca. Účelom tohto ustanovenia Občianskeho súdneho   poriadku   je   zabezpečiť,   aby   súd   v tomto   konaní   meritórne   rozhodol predovšetkým na základe odborného posúdenia duševného stavu tejto fyzickej osoby znalcom (znalcami), ktoré je spravidla vyjadrené v znaleckom posudku. Naplniť účel tohto   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   možno   len   vtedy,   ak   sa   fyzická osoba podrobí vyšetreniu svojho duševného stavu. Za daných okolností možno podľa názoru   ústavného   súdu   považovať   rozhodnutie   všeobecného   súdu,   ktorý   pri rešpektovaní   postupu   predvídaného   v ustanoveniach   §   51   a   §   52   OSP   nariadi predvedenie fyzickej osoby pred súdneho znalca na účely vyšetrenia jeho duševného stavu, za postup, ktorý má síce za následok obmedzenie osobnej slobody tejto osoby (na čas nevyhnutne potrebný na vyšetrenie duševného stavu), ale zároveň ide o postup, ktorý je zlučiteľný s čl. 5 ods. 1 dohovoru, keďže k obmedzeniu osobnej slobody pri ňom dôjde z dôvodu predvídaného čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru. Rovnako tak je podľa názoru ústavného súdu zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 dohovoru aj rozhodnutie vo veci konajúceho súdu, ktorým na základe návrhu znalca nariadi, „aby vyšetrovaný bol po čas   najviac   troch   mesiacov   vyšetrovaný   v   zdravotníckom   zariadení,   ak   je   to nevyhnutne potrebné na vyšetrenie zdravotného stavu“ (§ 187 ods. 3 druhá veta OSP, pozn.),   keďže   aj   v tomto   prípade   ide   o obmedzenie   osobnej   slobody   z dôvodu predvídaného čl. 5 ods. 1 písm. b) dohovoru.

Sťažovateľ tvrdí, že v nemocnici bol „nezákonne držaný“ od 25. januára 2010 do 19. februára   2010.   Toto   tvrdenie   sťažovateľa   by   zakladalo   dôvod   na   vyslovenie porušenia čl. 5 ods. 1 dohovoru v prípade, ak by bol sťažovateľ „držaný“ v nemocnici len na základe uznesenia okresného súdu č. k. 28 Ps 13/2008-24 z 9. októbra 2009, pretože v tomto konaní okresný súd podľa zistení ústavného súdu na návrh súdnej znalkyne   neurčil   v súlade   s   §   187   ods.   3   druhou   vetou   OSP   čas   (obdobie),   počas ktorého sa má (malo) vyšetrovanie jeho duševného stavu v zdravotníckom zariadení uskutočniť. Za daných okolností by totiž obmedzenie osobnej slobody v trvaní viac ako troch týždňov bez uplatnenia postupu podľa § 187 ods. 3 druhej vety OSP podľa názoru ústavného súdu zjavne presahovalo čas nevyhnutný na vyšetrenie duševného stavu   sťažovateľa   na   účely   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   28 Ps 13/2008. Na druhej strane ústavný súd zo spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 1 Nt   13/2004   zistil,   že   v tomto   čase   sa   uskutočňovalo   pozorovanie   sťažovateľa v zdravotníckom   zariadení   (nemocnici)   pre   účely   vyšetrenia   jeho   duševného   stavu, ktoré   nariadil   tento   súd   na   základe   svojho   uznesenia   z 15. júla   2008,   ktoré   bolo potvrdené aj uznesením krajského súdu (po predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľa) sp. zn. 4 Tos 58/2009 zo 17. septembra 2009. Pozorovanie duševného stavu sťažovateľa v tomto prípade bolo podľa zistení ústavného súdu nariadené v súlade s ustanoveniami § 148 a § 149 Trestného poriadku. V danom prípade je preto rozhodujúce pre záver o prípadnom   porušení   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   zistenie,   či v danom   období,   t.   j.   od   25. januára   2010   do   19.   februára   2010   bol   v nemocnici „držaný“ na účely konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, alebo išlo   o jeho „držanie“ v nemocnici   na   účely   konania   vedeného   Okresný   súdom Bratislava   I   pod   sp.   zn.   1 Nt 13/2004.   Toto   zisťovanie   však   v súčasnom   štádiu namietaného   konania   nepatrí   do   právomoci   ústavného   súdu,   ale   do   právomoci okresného súdu, príp. odvolacieho súdu (pozri ďalej, pozn.).

K porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 3 dohovoru malo podľa jeho tvrdenia dôjsť v období,   keď bol „nezákonne držaný“ v nemocnici (v   období od 25.   januára 2010 do 19. februára   2010,   pozn.)   tým,   že   v tomto   období „...   prekonal   dve   hrozby   smrti HYPERTENZNÚ KRÍZU, keď mal byť okamžite liečený na izbe intenzívnej starostlivosti a INFARKT   srdca,   keď   k   sťažovateľovi   nebol   privolaný   ani   len   službukonajúci   lekár a nebola ani v jednom prípade zabezpečená adekvátna liečba, sťažovateľ bol vystavený riziku smrti!!!!!“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   podaním   z 1.   apríla   2010   sťažovateľ uplatnil v rámci námietok proti znaleckému posudku aj námietky proti postupu pri jeho   príprave a vypracovaní, pričom z obsahu týchto námietok   vyplýva, že postup, prostredníctvom ktorého bol znalecký posudok vypracovaný, nebol podľa tvrdenia sťažovateľa   zlučiteľný   s požiadavkami   vyplývajúcimi   z   čl.   3   a čl.   5   dohovoru. V ďalšom   priebehu   namietaného   konania   bude   povinnosťou   okresného   súdu   sa s týmto   podaním   sťažovateľa   zaoberať   a vysporiadať   a až   tak   vo   veci   meritórne rozhodnúť. Zároveň je tiež nepochybné, že tieto námietky bude môcť sťažovateľ (ale tiež okresný prokurátor, príp. opatrovník ako účastníci konania) prípadne uplatniť aj v odvolaní proti meritórnemu rozhodnutiu okresného súdu v predmetnej veci. Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatoval,   že   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu práv podľa čl. 3 a čl. 5 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní má sťažovateľ k dispozícii účinné právne prostriedky ochrany, o ktorých sú (budú) povinné rozhodnúť vo veci konajúce všeobecné súdy. Táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Sumarizujúc   svoje   predbežné   závery   k jednotlivým   námietkam   sťažovateľa   proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Ps 13/2008, ktorými malo byť porušené jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 3, čl. 5 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd po predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľ uplatnil v sťažnosti proti postupu okresného súdu také námietky, ktoré možno podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť buď z dôvodu nedostatku právomoci alebo   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti,   a preto   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sťažovateľa   ako   celku   bolo   bez   právneho významu,   aby   ústavný   súd   rozhodoval   o ďalších   nárokoch   sťažovateľa   uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2010