znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 371/08-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. novembra 2008   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   P.   a MUDr.   Z.   P.,   obaja   bytom   N., zastúpených advokátom JUDr. I. K., N., vo veci namietaného porušenia ich základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2005 zo 7. júna 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. P. a MUDr. Z. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2006   doručená   sťažnosť   Ing.   M.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a MUDr.   Z.   P.   (ďalej   len „sťažovateľka;   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.   2 Sž-o-KS 50/2005   zo   7.   júna   2006   (ďalej   aj „namietaný   rozsudok“   alebo „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia uzavreli 17. januára 1997 zmluvu o budúcej zmluve   (ďalej   len   „zmluva   o budúcej   zmluve“),   ktorou   sa   sťažovateľ   ako   budúci predávajúci zaviazal predať sťažovateľke (jeho manželke) ako budúcej kupujúcej okrem iného   nehnuteľnosti   v katastrálnom   území   N.,   ktorých   bol   výlučným   vlastníkom   (ďalej aj „dotknuté   nehnuteľnosti“),   a to do šiestich   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia o zrušení ich bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Bezpodielové   spoluvlastníctvo   sťažovateľov   bolo   zrušené   rozsudkom   Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 6/99 z 9. februára 1999, ktorý nadobudol právoplatnosť z 10. marca 1999.

Dňa 19. mája 1999 bolo sťažovateľovi doručené upovedomenie súdneho exekútora JUDr.   J.   H.,   o začatí   exekúcie   na   vymoženie   pohľadávky   83 170 Sk   s príslušenstvom (č. EX 417/1999, sp. zn. 10 Er 962/99), ktorým mu ako povinnému okrem iného zakázal nakladať s jeho majetkom podliehajúcim exekúcii podľa Exekučného poriadku.

Sťažovatelia uzavreli 19. augusta 1999 kúpnu zmluvu (ďalej len „kúpna zmluva“), ktorou sťažovateľ previedol na sťažovateľku nehnuteľnosti, na ktoré sa vzťahovala zmluva o budúcej zmluve, a následne uzavreli k tejto kúpnej zmluve dva dodatky (zo 4. novembra 2002 a z 12. februára 2003).

Dňa 19. augusta 2002 sťažovateľ podal Katastrálnemu úradu v Nitre, Správe katastra Nové   zámky   (ďalej   len   „správa   katastra“)   návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy a 4. novembra 2002 podala rovnaký návrh aj sťažovateľka.   Tieto   návrhy   boli   následne   doplnené   podaniami   zo 4. novembra   2002 a z 12. februára 2003. Nadväzne na to bolo 24. mája 2004 sťažovateľovi a 28. mája 2004 sťažovateľke doručené rozhodnutie správy katastra č. (...),   ktorým vo veci sťažovateľov rozhodla tak, že návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe zmluvy, ktorú medzi sebou uzavreli 19. augusta 1999 (a jej dodatkov), zamietla.

Dôvodom zamietnutia návrhu na vklad vlastníckeho práva bolo najmä to, že:„a) V čase rozhodovania o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností je na nehnuteľnostiach evidovaných na liste vlastníctva ťarcha - Exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností evidovaných na liste vlastníctva č. (...), ktorý bol vydaný súdnym exekútorom JUDr. J. H. Podľa § 135 ods. 1 písm. c) Exekučného poriadku exekútor poverený vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby nehnuteľnosť previedol na niekoho iného   alebo   aby   ju   zaťažil.   Podľa   odseku 2   cit.   zákona   (233/1995   Z. z.)   upovedomenie o začatí exekúcie doručí exekútor okrem iného aj správe katastra.

b) Na   základe   exekučného   príkazu   správa   katastra   vyznačí   na   liste   vlastníctva poznámku   obmedzujúceho   charakteru,   ktorá   má   za   následok   obmedzenie   vlastníka disponovať   s   nehnuteľnosťou   a   na   túto   skutočnosť   správa   katastra   prihliada   pri rozhodovaní o návrhu na vklad.“

Proti   rozhodnutiu   správy   katastra,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh   na   vklad vlastníckeho   práva   č. (...)   (ďalej   aj   „rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   na   vklad“),   podal sťažovateľ 23. júna 2004 odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že:

„a) O právach sťažovateľov správa katastra rozhodla vo veci ako o spoločnom práve účastníkov   napriek   tomu,   že   sťažovateľka II   nie   je   účastníčkou   exekučného   konania EX 417/1999, lebo sťažovateľ I je výlučným vlastníkom exekvovanej nehnuteľnosti podľa LV č. (...).

b) Správa   katastra   nesprávne   posudzovala   zmluvnú   voľnosť   účastníkov   kúpnej zmluvy na nehnuteľnosť (sťažovateľov) v čase rozhodovania o povolení vkladu vlastníckeho práva sťažovateľky II, lebo podľa § 31 ods. 1 zák. č. 162/1995 Z. z. katastrálny zákon bola povinná   preskúmavať   platnosť   kúpnej   zmluvy,   a   teda   posudzovať   zmluvnú   voľnosť účastníkov kúpnej zmluvy v čase jej uzavretia.

c) Návrh sťažovateľa I na vklad vlastníckeho práva kupujúceho už nie je otázkou zmluvnej   voľnosti   predávajúceho   ale   jeho   povinnosťou,   ktorá   je   pri   jej   nesplnení vynútiteľná   zo strany   kupujúceho   (sťažovateľky II).   Exekúcia   č. EX 417/1999   v   čase rozhodovania   o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   preto   ešte   nie   je   obmedzením spôsobilosti predávajúceho (sťažovateľa I) pri nakladaní s nehnuteľnosťou.

d) Žiadny právny predpis nezakazuje ani inak neobmedzuje, aby sa vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudlo vkladom do katastra nehnuteľností na základe platnej zmluvy.

e) Návrh   na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   (§ 30   ods. 1 Katastrálneho zákona) mohla podať a byť účastníkom tohto konania mohla byť aj kupujúca (sťažovateľka II) samostatne, na ktorú sa exekúcia v čase rozhodovania o povolení vkladu jej vlastníckeho práva vôbec nevzťahuje.

f) Pre   exekúciu   EX 417/1999   bola   správa   katastra   povinná   konanie   o   povolení vkladu vlastníckeho práva sťažovateľky II prerušiť a o povolení vkladu vlastníckeho práva rozhodnúť   až   po   ukončení   exekúcie   predajom   nehnuteľnosti   zapísanej   na   LV č. (...) v závislosti od jeho výsledku.“

Sťažovateľ pripisuje osobitný význam najmä jeho ostatnému argumentu, a to preto, lebo 23. júna 2006, teda šesť dní pred právoplatným skončením katastrálneho konania, nadobudlo právoplatnosť uznesenie okresného súdu sp. zn. 10 Er 962/99 z 20. júna 2006 o zastavení exekúcie č. EX 417/1999, čím odpadol podľa neho jediný dôvod na zamietnutie návrhu na vklad.

Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vklad sa odvolala aj sťažovateľka, ktorá okrem iného poukázala na to, že mohla podať návrh na vklad do katastra nehnuteľností samostatne, „a preto ust. § 31 ods. 2 katastrálneho zákona na ňu nie je aplikovateľné“.

V sťažnosti   sa   ďalej   uvádza,   že   sťažovateľom   bol   doručený   (16. februára 2005, resp. 19. februára 2005) rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Sp/21/2004   zo   17. januára 2005,   ktorým   o   ich   návrhu   na   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia správy katastra o zamietnutí návrhu na vklad rozhodol tak, „že rozhodnutie odporcu č. (...) potvrdil, a to najmä z toho dôvodu, že správny orgán... dospel k správnemu záveru,   že   zmluvná   voľnosť   navrhovateľa   s nakladaním   nehnuteľnosti   je   obmedzená, pretože súdny exekútor J. H. vydal exekučný príkaz dňa 18. 7. 2002 na základe návrhu oprávneného   na   vykonanie   exekúcie   zo   dňa   19. 4. 1999,   ktorý   prevzal   súdny   exekútor 26. 4. 1999“.

Proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   podali   sťažovatelia   odvolanie argumentujúc najmä tým, že krajský súd rozhodol   vec v ich   neprítomnosti a nesprávne posúdil   zmluvnú voľnosť   sťažovateľov.   Pokiaľ   krajský   súd   tvrdil,   že   zmluvná   voľnosť „navrhovateľa“ s nakladaním   s nehnuteľnosťami   je   obmedzená,   neuviedol,   ktorého „navrhovateľa“ tým mieni, a vzhľadom na to je podľa nich rozsudok v tejto časti neurčitý a nezrozumiteľný   a pre   nedostatok   dôvodov   nepreskúmateľný.   Sťažovateľka   vo   svojom odvolaní zdôraznila aj to, že so sťažovateľom nemajú spoločné práva a proti nej sa nevedie žiadna exekúcia. Namietala tiež, že krajský súd sa nevysporiadal s tým, prečo by mala byť jej zmluvná voľnosť obmedzená, a že v okolnostiach daného prípadu nešlo o nerozlučné spoločenstvo na účely § 91 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

Najvyšší   súd   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľov   rozsudkom   sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2005 zo 7. júna 2006, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. 23 Sp/21/2004 zo 17. januára 2005 potvrdil. Najvyšší súd svoje rozhodnutie oprel predovšetkým o tieto dôvody:

a) Exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   predajom   nehnuteľností   evidovaných na LV č. (...),   ktorý   vydal   súdny   exekútor   JUDr.   J.   H.   dňa   18. júla 2002,   bol   doručený odporcovi 14. augusta 2002 v súlade s § 135 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Z uvedeného dôvodu   preto   s   poukazom   na   § 135   ods. 1   písm. c)   zákona   č. 233/1995   Z. z.   povinný, t. j. navrhovateľ 1),   mal   zakázané   previesť   predmetnú   nehnuteľnosť   na   niekoho   iného, t. j. na navrhovateľku 2). S poukazom na vyššie uvedené nemal preto navrhovateľ 1) ku dňu vydania   napadnutého   rozhodnutia   odporkyne   oprávnenie   prevádzať   predmetnú nehnuteľnosť na navrhovateľku 2).

b) Aj podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie odporkyne bol rozhodujúci skutkový a právny stav ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia a nie ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy, resp. podania návrhu na vklad do katastra.

c) Neopodstatnená   je   tiež   námietka   navrhovateľov,   že   ustanovenie   § 101   ods. 2 O. s. p.   oprávňuje   súd   len   na   prejednanie   veci   v   neprítomnosti   riadne   predvolaného účastníka, teda nie aj na rozhodnutie vo veci. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 100 ods. 1 O. s. p. a § 119 ods. 1 O. s. p., kde je povinnosťou súdu, aby vec čo najrýchlejšie prejednal   a   rozhodol.   Nebol   teda   dôvod,   keďže   sa   navrhovatelia   na   pojednávanie   bez ospravedlnenia nedostavili aj keď boli riadne predvolaní, aby súd pojednávanie odročil.

d) Z   rozhodnutia   krajského   súdu   nesporne   vyplýva,   že   v   danom   prípade   bola obmedzená zmluvná voľnosť navrhovateľa 1) ako povinného vo veci exekúcie a vlastníka predmetnej nehnuteľnosti. Z uvedeného preto nemožno vyvodiť, že by rozhodnutie krajského súdu bolo nepreskúmateľné tak, ako to namietali navrhovatelia.“

V ďalšej časti sťažnosti sťažovatelia uvádzajú dôvody, pre ktoré bolo podľa nich rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Sž-o-KS 50/2005   zo   7.   júna   2006   porušené   ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ide o tieto hlavné dôvody:

a) najvyšší súd nekonkretizoval, ktorý právny úkon sťažovateľa považuje za neplatný z dôvodu   vydania   exekučného   príkazu   č. Ex 417/1999;   v súvislosti   s tým   sťažovatelia pripomínajú, že sťažovateľ v nadväznosti na prevod označených nehnuteľností uzatvoril jednak zmluvu o budúcej zmluve (17. januára 1997) a jednak kúpnu zmluvu (19. augusta 1999) v znení dodatkov (zo 4. novembra 2002 a z 12. februára 2003), ktorou previedol tieto nehnuteľnosti na svoju manželku,

b) zmluva o budúcej zmluve bola uzatvorená 17. januára 1997, teda pred začatím exekúcie (exekúcia bola začatá 26. apríla 1999),

c) kúpna   zmluva   bola   uzatvorená   19.   augusta   1999   a súdny   exekútor   zakázal sťažovateľovi nakladať s nehnuteľnosťou v exekučnom príkaze vydanom až 18. júla 2002; preto procesný úkon súdneho exekútora nemôže mať vplyv na skôr vykonané právne úkony sťažovateľa,

d) exekúciou možno postihnúť majetok povinného len v takom rozsahu, ktorý stačí na   uspokojenie   pohľadávky   oprávneného;   takým   majetkom   nemôže   byť   nehnuteľnosť v hodnote   niekoľkých   miliónov   slovenských   korún,   ak   pohľadávka   oprávneného predstavuje 83 170 Sk s príslušenstvom,

e) kúpna zmluva už nebola otázkou slobodnej vôle sťažovateľa, pretože na prevod nehnuteľností sa zaviazal v skoršej zmluve, pričom táto povinnosť v prípade jej nesplnenia by mohla byť zo strany sťažovateľky vynutiteľná,

f) aj v prípade akceptácie právneho názoru najvyššieho súdu, že zmluvná voľnosť sťažovateľa s nakladaním s nehnuteľnosťami bola obmedzená, potom nastupuje procesná legitimácia   sťažovateľky   na   podanie   návrhu   na   povolenie   vkladu,   čo   môže   podľa   § 32 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise   vlastníckych   a   iných   práv   k   nehnuteľnostiam   (katastrálny   zákon)   v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 162/1995 Z. z.“) urobiť nezávisle od druhého účastníka   katastrálneho konania; najvyšší   súd   tieto   rozdielne   práva   sťažovateľov   vôbec nezohľadnil, keď o ich opravnom prostriedku rozhodol spoločným výrokom,

g) najvyšší súd neuviedol žiaden všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého vyslovil   súhlas   s názorom   krajského   súdu,   preto   je   jeho   postup   nepreskúmateľný, a rozhodnutie, ktoré vykazuje takéto nedostatky, sa v rozhodovacej praxi ústavného súdu označuje za arbitrárne,

h) správa   katastra   nie   je   oprávnená   posudzovať   oprávnenosť   účastníkov   konania nakladať   s nehnuteľnosťou   na   základe   skutočností,   ktoré   nastali   po   vykonaní hmotnoprávnych úkonov smerujúcich k prevodu nehnuteľností.

Sťažovatelia   na   základe   uvedeného   skutkového   a právneho   stavu   navrhli,   aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky zo   dňa 7. 6. 2006,   sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2005 bolo porušené právo sťažovateľa I na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   7. 6. 2006,   sp. zn. 2 SŽ-o-KS 50/2005 bolo porušené právo sťažovateľky II na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7. 6. 2006, sp. zn. 2 SŽ-o-KS 50/2005 zrušuje.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   rozsudok   Krajského   súdu   v   Nitre   č. k. 23 Sp/21/2004-27 zo dňa 17. 1. 2005 zrušuje.

Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodnutie Katastrálneho úradu v Nitre - Správy katastra Nové Zámky č. (...) zo dňa 17. 5. 2004 zrušuje.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľom   spoločne   a   nerozdielne finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- Sk.“

V stanovisku najvyššieho súdu k sťažnosti sp. zn. KP 8/08 z 15. apríla 2008, ktoré si ústavný súd vyžiadal ešte pred jej predbežným prerokovaním, sa okrem iného uvádza:„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   vyporiadajúc   sa   s námietkami   sťažovateľov uvedených v ich odvolaní proti rozsudku krajského súdu, pri svojom rozhodovaní vychádzal z   ustanovenia   § 31   ods. 1   zákona   č. 162/1995   Z. z.   o   katastri   nehnuteľností   a   o   zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam v znení zákona č. 255/2001 Z. z. (ďalej len zákon   č. 162/1995   Z. z.)   a   § 135   ods. 1   písm. c/   zákona   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych exekútoroch   a   exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok),   keď   z   pripojeného   spisového materiálu   zistil,   že   exekučný   príkaz   na   vykonanie   exekúcie   predajom   nehnuteľností evidovaných na LV č. (...), ktorý vydal súdny exekútor JUDr. J. H. dňa 18. júla 2002 bol doručený odporcovi 14. augusta 2002 v súlade s § 135 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Z uvedeného dôvodu preto s poukazom na § 135 ods. 1 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z. z. povinný, t. j. sťažovateľ mal zakázané previesť predmetnú nehnuteľnosť na niekoho iného, teda aj na sťažovateľku. S poukazom na vyššie uvedené nemal preto sťažovateľ ku dňu vydania   napadnutého   rozhodnutia   Správy   katastra   Nové   Zámky   oprávnenie   prevádzať predmetnú nehnuteľnosť na sťažovateľku.

Preto i podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Správa katastra Nové Zámky v súlade s § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností podľa kúpnej zmluvy zo dňa 19. augusta 1999 zamietla, keďže podmienky na vklad neboli splnené s poukazom na vydanie exekučného príkazu. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pre rozhodnutie odporkyne bol rozhodujúci skutkový a právny stav ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia, nie ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, resp. podania návrhu na vklad do katastra.

Námietku   sťažovateľov,   že   ustanovenie   § 101   ods. 2   OSP   oprávňuje   súd   len na prejednanie   veci   v   neprítomnosti   riadne   predvolaného   účastníka,   teda   nie   aj na rozhodnutie   vo   veci,   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   považoval   tiež   za neopodstatnenú. Poukázal pritom na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP a § 119 ods. 1 OSP, kde je povinnosťou súdu, aby vec čo najrýchlejšie prejednal a rozhodol. Nebol teda dôvod, keďže sa sťažovatelia na pojednávanie bez ospravedlnenia, aj keď boli riadne predvolaní, nedostavili, aby súd pojednávanie odročil.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Krajský súd v Nitre taktiež správne uložil   sťažovateľom   zaplatiť   súdny poplatok,   každému   po   1000   Sk,   za konanie o opravnom prostriedku v súlade s položkou 10 písm. b/ zákona č. 71/1982 Zb. o súdnych poplatkoch, i keď uvedenú povinnosť nesprávne odôvodnil.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   zo   dňa   4. 9. 2006   v   časti   III.   body   14/   až   24/ a bodoch 27/ a 28/ namietajú právne posúdenie veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky. Ide v podstate o totožné (iba viac konkretizované) námietky, ako boli už uvedené v odvolaní sťažovateľov   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   17.   januára   2005,   č. k. 23 Sp 21/2004-27,   s   ktorými   námietkami   sa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd odvolací vo svojom rozhodnutí vyporiadal.

Nakoľko sa v týchto bodoch sťažnosť týka meritórneho rozhodnutia vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku. V bode 25/ a 26/ sťažovatelia namietajú právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v časti, v ktorej neuznal ako opodstatnenú námietku sťažovateľov, že krajský súd rozhodol v ich neprítomnosti, pričom podľa sťažovateľov postupoval v rozpore so zákonom, konkrétne s § 101 ods. 2 OSP, keďže uvedené ustanovenie podľa sťažovateľov oprávňuje súd   len   na   prejednanie   veci   v   neprítomnosti   riadne   predvolaného   účastníka,   nie   však aj na rozhodnutie.

Aj v týchto bodoch poukazujem na odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudku a dodávam, že konanie o preskúmanie rozhodnutia správy katastra je konaním podľa tretej hlavy piatej časti OSP.

Správne   súdy   pri   rozhodovaní   o   opravných   prostriedkoch   proti   rozhodnutiam správnych orgánov postupujú:

- predovšetkým podľa tretej hlavy piatej časti OSP,

- podľa prvej hlavy piatej časti OSP,

- primerane podľa druhej hlavy piatej časti OSP s výnimkou § 250a, ktorý upravuje povinné zastúpenie ako procesnú podmienku,

- primerane podľa prvej a tretej časti OSP. Preto nemožno opomenúť ani ustanovenie § 250g ods. 2 OSP, podľa ktorého, ak sa účastníci na pojednávanie nedostavia, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti; konanie sa nesmie z tohto dôvodu prerušiť.

Pokiaľ sťažovatelia naďalej namietajú, že zákonné ustanovenie § 101 ods. 2 OSP znamená možnosť vec v neprítomnosti účastníka iba prejednať, nie rozhodnúť, poukazujem na   príslušnú   judikatúru,   a   to   aj   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorá   sa vysporiadava s touto problematikou, a z ktorej nesporne vyplýva, že za dodržania zákonnej podmienky § 101 ods. 2 OSP, a to, že účastník:

- bol na pojednávanie riadne predvolaný,

- na   pojednávanie   sa   nedostavil   a   ani   nepožiadal   z   dôležitého   dôvodu   o   jeho odročenie,   možno   vec   nielen   prejednať   v   neprítomnosti   takéhoto   účastníka,   ale   aj   vec rozhodnúť.

Na základe toho možno konštatovať, že Krajský súd v Nitre neodňal sťažovateľom možnosť   konať   pred   súdom   hoci   rozhodol   v   ich   neprítomnosti,   keďže   sťažovatelia   boli na pojednávanie riadne predvolaní a bez ospravedlnenia sa ho nezúčastnili. V tomto smere poukazujem i na charakter preskúmavacieho konania, ako aj na skutočnosť, že sťažovatelia využili možnosť zúčastniť sa ústneho pojednávania na odvolacom súde dňa 7. júna 2006, a to sťažovateľ osobne a sťažovateľka bola ním zastúpená na základe plnomocenstva.“

Sťažovatelia, ktorým ústavný súd zaslal citované stanovisko najvyššieho súdu s tým, že sa k nemu môžu v určenej lehote vyjadriť, túto možnosť využili a v podaní z 25. apríla 2008 uviedli, že na svojej sťažnosti, ako aj na dôvodoch, na ktorých je založená, naďalej trvajú. Vyjadrili nesúhlas najmä s názorom, že podľa § 101 ods. 2 OSP bol prvostupňový súd oprávnený vec prerokovať a rozhodnúť aj v ich neprítomnosti, a tvrdili, že im krajský súd   nemohol   odoprieť   právo   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonaným   dôkazom.   Pokiaľ   sa najvyšší súd odvolával na § 250g ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa účastníci nedostavia na pojednávanie, môže sa vec prejednať v ich neprítomnosti a konanie sa nesmie z toho dôvodu   prerušiť,   sťažovatelia   poukazujú   na   to,   že   citované   ustanovenie   Občianskeho súdneho poriadku nemôže byť v rozpore s čl. 48 ods. 2 ústavy.

V ďalšej časti svojho vyjadrenia sťažovatelia zotrvali na názoroch prezentovaných v sťažnosti, pričom odvolávajúc sa na § 31 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. najmä tvrdili, že „správa katastra mala otázku rozsahu exekúcie posúdiť ako otázku predbežnú v zmysle § 40 Správ. poriadku, t. j. zákona č. 71/1967 Zb. podľa § 40 ods. 1 tohto zákona, ak sa v konaní vyskytuje otázka, o ktorej právoplatne rozhodol príslušný orgán, je správny orgán takýmto rozhodnutím viazaný. Inak si správny orgán o takejto otázke môže urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Správa katastra v Nových Zámkoch, ani sama túto otázku neposúdila, ani nedala podnet exekučnému súdu, aby o nej rozhodol. Úsudok, ktorý si správa katastra mala urobiť, nebol by sa prejavil vo forme rozhodnutia, ale sa mal prejaviť v rozhodnutí o návrhu na vklad.“.

Sťažovatelia   sa   zmienili   aj   podľa   nich   o „priepastnom   rozdiele“ medzi   výškou vymáhanej   pohľadávky,   jej   príslušenstvom   a trovami   exekúcie   vo   vzťahu   k hodnote exekúciou postihnutých nehnuteľností, v nadväznosti na čo vyslovili názor, že všeobecné súdy „v súlade   s ustanoveniami   § 135   ods. 2   O. s. p.   mali   otázku   rozsahu   exekúcie,   jej príslušenstva a trov exekúcie posúdiť ako otázku predbežnú“.

Správnosť   a naliehavosť   takéhoto   postupu   potvrdzuje   podľa   názoru   sťažovateľov aj skutočnosť,   že „Okresný   súd   v Nových   Zámkoch,   uznesením   zo   dňa   20. 6. 2006, 10 Er 692/99, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 30. 06. 2006, zastavil exekúciu predajom nehnuteľností, zapísaných na LV č. (...), parcely, č. (...) a na nej stojace stavby s č. (...), parcely č. (...) na nej stojacemu skladu, parcely č. (...) a na nej stojacemu skladu. Okrem toho zastavil exekúciu i ohľadne nehnuteľností, ktoré mali sťažovatelia v bezpodielovom spoluvlastníctve.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   konanie   o zastavení   exekúcie   už   prebiehalo a bolo treba vyčkať len na jeho výsledok a súdy museli prísť k úplne inému záveru, ako ho vyjadrili vo svojich rozhodnutiach, ktoré sťažovatelia vo svojej sťažnosti napádajú.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie   o sťažnostiach   je   bližšie   upravené   predovšetkým   v   § 49   až   § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma   pritom   tak   všeobecné,   ako   aj   osobitné   náležitosti   návrhu   (sťažnosti)   podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa   a z nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim navrhovateľ v návrhu uplatnil, a to najmä v prípade, že návrh nemá ústavnoprávny rozmer.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   označeného základného práva rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2005 zo 7. júna 2006.

Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z jej čl. 46 ods. 1 neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore   (II. ÚS 21/02,   IV. ÚS 277/05).   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (mutatis   mutandis   I. ÚS 74/02,   I. ÚS 236/03, IV. ÚS 164/04, IV. ÚS 216/05).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   spočíva v oprávnení   každého   domáhať   sa   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniu zodpovedá   povinnosť   súdu   nezávisle   a nestranne   vo   veci   konať   tak,   aby   bola   právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy), v danom prípade Občianskeho zákonníka. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je taktiež   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 209/04, III. ÚS 206/06, III. ÚS 78/07).

Ústavný   súd   ďalej   konštatuje,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Základom   argumentácie   sťažovateľov   je   v podstate   nesúhlas   s právnym   názorom najvyššieho súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku.

Ústavný súd v danej veci pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje z hľadiska kritérií ústavných predpisov a nimi garantovaných základných práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných   právnych   noriem   ani   opätovne   podrobiť   revízii   napadnutý   rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení najvyššieho súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov napadnutého rozsudku s ústavou.

Z   obsahu   sťažnosti   je   však   zrejmé,   že   sťažovatelia   sa   v   podstate   domáhajú preskúmania napadnutého súdneho rozhodnutia tak, ako by ústavný súd bol ďalším stupňom v hierarchii všeobecných súdov. Takto koncipovaná sťažnosť stavia ústavný súd do pozície ďalšej inštancie v systéme všeobecného súdnictva. Ako však už ústavný súd vyslovil v rade svojich rozhodnutí, s ohľadom na ústavné vymedzenie svojich právomocí (čl. 125 a nasl. ústavy) nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov a jeho postavenie vo vzťahu k nim je vymedzené čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti,   a pokiaľ   ide   o posúdenie   rozhodnutia   napadnutého   touto   sťažnosťou, je limitované čl. 127 ods. 1 ústavy. Tento článok mu dáva právomoc svojím rozhodnutím zasiahnuť   len   v tých   prípadoch,   ak   došlo   k zásahu   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   práv   a slobôd.   Ústavný   súd   nie je   primárne povolaný   na   výklad   právnych   predpisov   v   oblasti   verejnej   správy,   ale   ex constitutione na ochranu   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Naproti tomu práve všeobecné súdy a zvlášť najvyšší súd sú tými orgánmi,   ktorým   prislúcha   v súvislosti   s preskúmavaním   zákonnosti   orgánov   verejnej správy   výklad   aplikovaných   právnych   predpisov   a   zjednocovanie   judikatúry   v rámci správneho súdnictva. Pri výkone tejto právomoci sú všeobecné súdy povinné interpretovať a aplikovať jednotlivé ustanovenia jednoduchého práva predovšetkým vždy z aspektu účelu a zmyslu ochrany ústavou garantovaných základných práv a slobôd. Ústavný súd k danej problematike pripomína aj základnú aplikačnú a výkladovú líniu, podľa ktorej všeobecný súd má pri aplikácii právnej normy vychádzať z racionálnej argumentácie, ktorá vylučuje akúkoľvek ľubovôľu vo výklade, a súčasne zabezpečiť aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej miesto v určitom systéme alebo podsystéme právnych noriem.V   kontexte svojej   doterajšej   judikatúry   sa   ústavný súd   považuje za   oprávneného zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   by   aplikácia právnych noriem v danom konkrétnom prípade zo strany všeobecného súdu bola dôsledkom interpretácie, ktorá by extrémne vybočila z princípov zaručených v siedmom oddiele druhej hlavy   ústavy,   a zároveň   by   ju   bolo   možné   kvalifikovať   ako   aplikáciu   práva   majúcu za následok   porušenie základných   práv alebo slobôd.   K   takémuto zisteniu   však   vo veci sťažovateľov ústavný súd nedospel.

V predmetnej veci najvyšší súd ako súd odvolací riešil predovšetkým zásadnú právnu otázku, a to, či sťažovateľ mal ku dňu vydania rozhodnutia Správy katastra Nové Zámky č. (...) (ktorým bol podľa § 31 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. zamietnutý návrh na vklad vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   podľa   kúpnej   zmluvy   z 19. augusta   1999 k dotknutým nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. (...) pre katastrálne územie Nové Zámky) oprávnenie previesť predmetné nehnuteľnosti na sťažovateľku.

V spojitosti   s tým   najvyšší   súd   v relevantnej   časti   odôvodnenia   napadnutého rozsudku uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p. a rozhodol podľa § 219 O. s. p. tak, že napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 31 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. katastrálny úrad skúma platnosť zmluvy a to   najmä   oprávnenie   prevodcov   nakladať   s   nehnuteľnosťou,   či   je   úkon   urobený v predpísanej forme, či sú prejavy vôle hodnoverné, či sú dostatočne určité a zrozumiteľné a či zmluvná voľnosť, prípadne právo nakladať s nehnuteľnosťou nie sú obmedzené. Podľa ustanovenia § 31 ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. pri rozhodovaní o povolení vkladu prihliada správa katastra aj na skutkové a právne skutočnosti, ktoré by mohli mať vplyv na povolenie vkladu.

Podľa   § 135   ods. 1   písm. c/   zákona   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov, exekútor poverený vykonaním exekúcie zakáže povinnému, aby nehnuteľnosť previedol na niekoho iného, alebo aby ju zaťažil. Podľa odseku 2 citovaného zákona upovedomenie o začatí exekúcie doručí exekútor okrem iných aj správe katastra.

Z   pripojeného   spisového   materiálu   odvolací   súd   zistil,   že   exekučný   príkaz na vykonanie exekúcie predajom nehnuteľností evidovaných na LV č. (...), ktorý vydal súdny exekútor JUDr. J. H. dňa 18. júla 2002 bol doručený odporcovi 14. augusta 2002 v súlade s § 135 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. Z uvedeného dôvodu preto s poukazom na § 135 ods. 1 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z. z. povinný, t. j. navrhovateľ 1) mal zakázané previesť predmetnú   nehnuteľnosť   na   niekoho   iného,   t. j.   aj   na   navrhovateľku 2).   S   poukazom na vyššie uvedené nemal preto navrhovateľ 1) ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia odporkyne   oprávnenie   prevádzať   predmetnú   nehnuteľnosť   na   navrhovateľku 2). Z uvedeného dôvodu preto odporkyňa v súlade s § 31 ods. 3 zákona č. 162/1995 Z. z. návrh na   vklad   vlastníckeho   práva   do   katastra   nehnuteľností   podľa   kúpnej   zmluvy   zo   dňa 19. augusta   1999   zamietla,   keďže   podmienky   na   vklad   neboli   splnené   s   poukazom na vydanie   exekučného   príkazu.   Aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   pre   rozhodnutie odporkyne   bol   rozhodujúci   skutkový   a   právny   stav   ku   dňu   vydania   napadnutého rozhodnutia,   nie   ku   dňu   uzavretia   predmetnej   zmluvy,   resp.   podania   návrhu   na   vklad do katastra. Neopodstatnená je tiež námietka navrhovateľov, že ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p.   oprávňuje   súd   len   na   prejednanie   veci   v   neprítomnosti   riadne   predvolaného účastníka, teda nie aj na rozhodnutie vo veci. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 100 ods. 1 O. s. p. a § 119 ods. 1 O. s. p. kde je povinnosťou súdu, aby vec čo najrýchlejšie prejednal   a rozhodol.   Nebol   teda   dôvod,   keďže   sa   navrhovatelia   na   pojednávanie bez ospravedlnenia,   aj   keď   boli   riadne   predvolaní,   nedostavili,   aby   súd   pojednávanie odročil. Krajský súd taktiež správne uložil navrhovateľom zaplatiť súdny poplatok, každému po 1000 Sk, za konanie o opravnom prostriedku v súlade s položkou 10 písm. b/ zákona č. 71/1982 Zb. o súdnych poplatkoch, i keď uvedenú povinnosť nesprávne odôvodnil.“

Za   neopodstatnenú   označil   najvyšší   súd   námietku   sťažovateľky, „že   krajský   súd prejednal   ich   opravné   prostriedky   proti   rozhodnutiu   odporkyne   na   spoločnom   konaní bez toho, aby veci spojil na spoločné konanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na § 250m ods. 3 O. s. p., ktorý ustanovuje, že účastníkmi konania sú tí, ktorí boli nimi v konaní na správnom orgáne, t. j. v danom prípade obaja navrhovatelia a správny orgán, ktorého   rozhodnutie   sa   preskúmava,   t. j.   v   danom   prípade   odporkyňa.   Odvolací   súd poukazuje na to, že z rozhodnutia krajského súdu nesporne vyplýva, že v danom prípade bola   obmedzená   zmluvná   voľnosť   navrhovateľa 1)   ako   povinného   vo   veci   exekúcie a vlastníka   predmetnej   nehnuteľnosti.   Z   uvedeného   preto   nemožno   vyvodiť,   že   by, rozhodnutie   krajského   súdu   bolo   nepreskúmateľné,   tak   ako   to   namietali   navrhovatelia. Pokiaľ   sa   týka   ostatných   námietok   navrhovateľa 1)   súd   na   tieto   námietky   neprihliadol, keďže navrhovateľ ich uplatnil až po zákonnej lehote na podanie odvolania (§ 204 ods. 1 a 205 ods. 3 O. s. p.), naviac poučovacia povinnosť podľa § 120 ods. 4 O. s. p. sa netýka preskúmavacieho konania podľa piatej časti O. s. p.

Nepochybil preto krajský súd, keď rozhodnutie odporkyne č. (...) zo dňa 17. mája 2004 ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd poukazuje na to, že odporkyňa v konaní o povolení vkladu vlastníctva musela rešpektovať zmenu, ktorá nastala na strane prevodcu, t. j. navrhovateľa 1) - zákaz nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou dňom doručenia exekučného príkazu. Nastali teda také skutkové a právne zmeny po podaní návrhu, ktoré bránili odporkyni vyhovieť návrhu a povoliť vklad vlastníctva do katastra nehnuteľností v prospech navrhovateľky 2). Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery, uvedené vyššie, považoval námietky navrhovateľov, uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu, za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil. Pritom sa stotožnil správnym posúdením a dôvodmi krajského súdu, viazaný tiež rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.).“.

Najvyšší súd v namietanom rozsudku zaujal svoj názor k sťažovateľmi nastolenému problému, poukázal na to, akými zákonnými ustanoveniami sa riadil a aké skutkové zistenia a úvahy   ho   viedli   k vyslovenému   právnemu   názoru.   V odôvodnení   rozhodnutia   objasnil svoje úvahy, prečo považoval odvolacie námietky za nedôvodné, ktoré ako také nemohli nijako   ovplyvniť   posúdenie   danej   veci.   Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   a   s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovatelia   uviedli   v predmetnej sťažnosti,   ústavný   súd   nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení   Občianskeho zákonníka, Exekučného poriadku a zákona č. 162/1995 Z. z., ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd považuje za potrebné navyše pripomenúť nie   nepodstatnú   skutočnosť,   a   to,   že   už   v   upovedomení   o začatí   exekúcie   doručenom sťažovateľovi 19. mája 1999 (č. Ex 417/1999, sp. zn. 10 Er 962/99) mu bolo ako povinnému zakázané nakladať s jeho majetkom, ktorý podľa Exekučného poriadku podlieha exekúcii.

Závery   vyslovené   v namietanom   rozsudku   najvyššieho   súdu   (aj   s prihliadnutím na odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   23 Sp 21/2004   zo   17.   januára   2005) považuje   ústavný   súd   za   ústavne   akceptovateľné.   Uvedené   závery   vyslovené   v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 50/2005 zo 7. júna 2006 preto nesignalizujú existenciu príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   sa   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľov,   ktorou   vytýkajú   najmä nekonkrétnosť odôvodnenia   namietaného   rozsudku,   nestotožňuje s ich   argumentáciou a zastáva   názor,   že   závery,   ku   ktorým   najvyšší súd   dospel,   sú   dostatočne   zrozumiteľné a dávajú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd považuje taktiež za ústavne akceptovateľný aj právny názor najvyššieho súdu,   ktorým   sa   vysporiadal   s námietkou   sťažovateľov, „že   ustanovenie   § 101   ods. 2 O. s. p.   oprávňuje   súd   len   na   prejednanie   veci   v neprítomnosti   riadne   predvolaného účastníka, teda nie aj na rozhodnutie vo veci“. V súvislosti s tým ústavný súd prisvedčuje aj podporným dôvodom   najvyššieho   súdu   obsiahnutým   v jeho   vyjadrení   k sťažnosti citovanom v bode I tohto uznesenia, a to najmä poukázaniu na charakter preskúmavaného konania,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   zúčastnili   ústneho   pojednávania na odvolacom   súde   konaného   7.   júna   2006,   na   ktorom   sťažovateľka   bola   zastúpená sťažovateľom na základe písomného splnomocnenia.

Čo   sa   týka   námietky   sťažovateľov,   že   exekúciou   možno   postihnúť   majetok povinného   len   v takom   rozsahu,   ktorý   stačí   na   uspokojenie   pohľadávky   oprávneného, a vzhľadom   na   to „takým   majetkom   nemôže   byť   nehnuteľnosť   v hodnote   niekoľkých miliónov   slovenských   korún,   ak   pohľadávka   oprávneného   predstavuje   83 170 Sk s príslušenstvom“, táto   námietka   nemá   podľa   názoru   ústavného   súdu   vecný   súvis s označeným konaním pred najvyšším súdom (mohla by byť posudzovaná v inom konaní). Najvyšší súd preto nemal dôvod v okolnostiach tohto prípadu sa touto otázkou zaoberať.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   charakter   ďalších   námietok   sťažovateľov   a   tvrdenia, na ktorých sú založené, ako aj s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov,   na odôvodnenosť   napadnutého rozhodnutia a v neposlednom   rade   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu ochranu, ktorým, ako už bolo uvedené, nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), nepovažoval už za potrebné osobitne sa im venovať.

Zo sťažnosti navyše vyplýva, že 23. júna 2006, teda šesť dní pred právoplatným skončením   katastrálneho   konania,   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu sp. zn. 10 Er 962/99 z 20.   júna 2006   o zastavení exekúcie č. EX 417/1999,   čím   odpadol podľa neho jediný dôvod na zamietnutie návrhu na vklad.

Vzhľadom   na   to,   že   k   zastaveniu   exekúcie   došlo   ešte   pre   doručením   sťažnosti ústavnému   súdu   (4.   septembra   2006),   možno   konštatovať,   že   sťažovatelia   medzičasom dosiahli   to,   čoho   sa   v konečnom   dôsledku   domáhali   svojou   sťažnosťou   v konaní   pred ústavným súdom, teda účel sledovaný ich sťažnosťou sa naplnil. Na základe uvedeného ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   preskúmanie   namietaného   rozsudku   v čase,   keď   už oprávnenie sťažovateľa prevádzať dotknuté nehnuteľnosti nie je nijako obmedzené, stratilo v čase predbežného prerokovania sťažnosti opodstatnenie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel v okolnostiach tohto prípadu k názoru, že   v danej   situácii   sa   námietka   eventuálneho   porušenia   základného   práva   sťažovateľov posunula do výlučne akademickej roviny a v takýchto prípadoch sa teória i prax ústavných súdov vyhranene prikláňa k odmietnutiu v takejto veci rozhodovať (pozri napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 8. septembra 1999 sp. zn. IV. ÚS 122/99 publikované v Sbírce nálezů a usnesení Ústavního soudu, zväzok č. 15, uznesenie č. 56, str. 315 a nasl.), pretože tu chýba možnosť bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať vplyv na ich pozíciu. Ak je sťažovateľmi namietaný zásah do ich ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv alebo slobôd, potom musí byť tento zásah výrokom meritórneho rozhodnutia ústavného súdu odstrániteľný, avšak v danej veci táto podmienka splnená nie je, pretože situácia, ktorá viedla k podaniu sťažnosti, už pominula, a to zjavne aj za účinného prispenia sťažovateľa, ktorý podal návrh na zastavenie exekúcie predajom   dotknutých   nehnuteľností   z dôvodu   podľa   § 145   ods. 2   Exekučného   poriadku (pretože   nehnuteľnosť   sa   nepodarilo   predať   na   dražbe   do   jedného   roka   od   vydania exekučného príkazu).

Aj napriek tomu, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy plní okrem funkcie subjektívnej ochrany   základných   práv   a slobôd   do   značnej   miery   i   funkciu   objektívnu,   ani   táto skutočnosť nemôže znamenať, že by sťažnosť fyzickej osoby alebo právnickej osoby mohla v zmysle uvedeného opodstatnene smerovať proti neaktuálnym a už netrvajúcim zásahom orgánu verejnej moci do jej základných práv alebo slobôd, teda takým zásahom, ktorých tvrdené   negatívne   dopady   vo   vzťahu   k sťažovateľom   nemohli   už   v čase   predbežného prerokovania sťažnosti pretrvávať a vyvolávať v osobnej sfére sťažovateľov ujmu.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol na   neverejnom   zasadnutí   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci (návrh na zrušenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu a   na priznanie   finančného   zadosťučinenia   a   trov   právneho   zastúpenia)   stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008