znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 371/04-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. novembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. F. L., CSc., a JUDr. M. L., obaja bytom B., zastúpených advokátkou JUDr. M. H., B., ktorou namietali porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a porušenie ich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 a 16 C 133/00 a porušenie čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Co 152/01, 17 Nc 15/01, 25 Cob 290/01 a 28 Cb 75/00 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 190/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. F. L., CSc., a JUDr. M. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2003 doručená   sťažnosť   Ing.   F.   L.,   CSc.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   a JUDr. M.   L.   (ďalej   len „sťažovateľka“ - obaja spolu ďalej len „sťažovatelia“), v ktorej namietali porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie ich základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety a čl. 48   ods.   2   ústavy   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 a 16 C 133/00 a porušenie čl. 152 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 druhej vety ústavy postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn. 17 Co 152/01,   17 Nc   15/01,   25   Cob   290/01   a   28 Cb   75/00   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Obo 190/02.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal „rozsudok:

1. Konaniami B. č. z.: 4, ZPZ.: 5255/Sro/2000, Spis. zn.: Sro 9031/B, a 16 C 133/00 Okresný súd v Bratislave I porušil právo navrhovateľa podľa čl. 2, ods. 2, čl. 12, ods. 1, čl. 19 a čl. 20, ods.(1) a ods. (4) zák. č. 460/1992 Zb., ako i čl. 46, ods. 1 a ods. 2, druhá veta, čl. 48, ods. 2 a čl. 152, ods. 4 cit. zákona.

2. Konaniami 17 Co 152/01, 17 Nc 15/01, 25 Cob 290/01 a 28 Cb 75/00 Krajský súd v Bratislave   porušil   právo   navrhovateľa   podľa,   čl.   19 a čl.   20,   ods.   (1)   a ods.   (4)   zák. č. 460/1992 Zb., ako i čl. 46, ods. 1 a ods. 2 druhá veta a čl. 152 ods. 4 cit. zákona.

3. Konaním 5 Obo 190/02 Najvyšší súd porušil právo navrhovateľa podľa čl. 19 a čl. 20, ods. (1) a ods. (4) zák. č. 460/1992 Zb., ako i čl. 46, ods. 1 a ods. 2, druhá veta a čl. 152 ods. 4 cit. zákona.

4.   Uznesenie   Obchodného   registra   Okresného   súdu   Bratislava   I   B.   č.   z.: 4, ZPZ.: 5255/Sro/2000,   Spis.   zn.:   Sro   9031/B   z 16.   07.   2000   je   od   počiatku   neplatné a z toho dôvodu sa zrušuje“.

Sťažovatelia uviedli:„V súčasnosti a nepretržite od 17. 08. 2000 dodnes preto OR OS BA I zverejňuje napriek   nášmu   opakovane   podanému   písomnému   nesúhlasu   všeobecne   prístupnú nepravdivú informáciu o tom, že v našom rodinnom dome sídli spoločnosť vedená Ing. O.. Vedenie tejto spoločnosti údajný konateľ zahájil používaním súkromných bezpečnostných služieb a táto nová skutočnosť zásadne ovplyvnila náš vzťah k väčšinovému spoločníkovi spoločnosti, ktorého sme do toho času považovali za solídneho partnera. Po následných zvláštnych   úkonoch   v   daňovej   oblasti,   ktoré   v súčasnosti   preveruje   úrad   daňového preverovania,   je   od   r.   2002   všeobecne   známe,   že   ide   o   spoločnosť,   ktorej   väčšinový spoločník, BLOCK, a. s., sa finančne angažoval v príprave vraždy novinárky S. v kauze K. S. v Českej republike.

Takýmto nepravdivým zverejňovaním je porušené naše právo podľa čl. 19 a čl. 20, ods. 1 a ods. 4 zák. č. 460/1992 Zb. Súdy svojím postupom popísaným v ods. I. - VI. porušili naše právo podľa čl. 46, ods. 1 Ústavy SR na prístup k právu a na nestranné konanie pred súdom.   Hoci   čl.   46,   ods.   3.   Ústavy SR   možnosť   nápravy   súdnych   rozhodnutí   výslovne predpokladá, tvrdením o nemožnosti priznať nám postavenie účastníka konania vo veci Obchodného   registra,   o   nemožnosti   napraviť   napadnuté   rozhodnutie   súdu,   faktickým konaním   v   rozpore   so   zákonom   a   i   nečinnosťou,   platnosť   tohoto   ustanovenia   popreli. Odmietnutím povinnosti vykonávať súdnu moc v otázke nášho vlastníckeho práva súdy porušili naše právo podľa druhej vety čl. 46, ods. 2 Ústavy SR. Týmto spôsobom nám postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. (...)

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Takýmto rozhodnutím môže byť aj uznesenie o zastavení konania pre nedostatok procesnej podmienky, ak záver súdu o tejto otázke nie je správny a konanie v skutočnosti nedostatkom podmienky konania netrpí.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, družstevných, ako aj z obchodných vzťahov (vrátane   podnikateľských   a   hospodárskych   vzťahov),   pokiaľ   ich   podľa   zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu (§ 104 ods. 1 veta druhá pred bodkočiarkou O. s. p.).

Citované ustanovenie § 7 ods. 1, 2 O. s. p. vymedzuje právomoc súdov, t. j. rozsah činností,   ktorých   realizácia   je   právom   aj   povinnosťou   súdov.   Pri   pochybnostiach o právomoci súdu treba toto ustanovenie vykladať v súvislosti s citovaným ustanovením § 104 ods. 1 veta druhá pred bodkočiarkou O. s. p., ktoré vôbec nepredpokladá, aby súd zastavil konanie pre nedostatok právomoci a zároveň nerozhodol o postúpení veci inému orgánu z dôvodu, že nie je daná právomoc ani žiadneho iného orgánu na jej prejednanie a rozhodnutie. V uznesení o zastavení konania pre nedostatok právomoci je súd povinný rozhodnúť,   ktorému   orgánu   sa   vec   postupuje   (výnimkou   je   právomoc   cudzozemského orgánu). Z uvedeného možno vyvodiť, že pokiaľ súd pri skúmaní procesných podmienok konania dospeje k záveru, že nie je daná jeho právomoc na konanie vo veci v zmysle ustanovenia   §   7   ods.   1,   2   O.   s.   p.   a   nie   je   daná   ani   právomoc   iného   orgánu   na   jej prejednanie a rozhodnutie, potom rešpektujúc zároveň čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   musí   byť   v   súlade   s   touto   ústavou,   nemôže konanie pre tento nedostatok zastaviť, ale otázku právomoci musí riešiť pozitívne, vo svoj prospech, teda vec musí prejednať sám. Čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky totiž zakotvuje   právo   na   súdnu   ochranu   ako   základné   ľudské   právo,   obsahom   ktorého je možnosť   každého   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Právo na súdnu ochranu súvisí so zásadou zákazu denegatio iustitiae, spočívajúcej v tom, že súd je povinný vykonávať súdnictvo. Súd nemôže odmietnuť výkon súdnictva   s   odôvodnením,   že   predmetný   spoločenský   vzťah   nie   je upravený   právnym predpisom. (...)

Právny rozbor podľa bodu VIII. vykonal Najvyšší súd SR v zdôvodnení rozhodnutia v konaní 5 Cdo 102/01. Citovaný rozsudok je dôkazom porušenia nášho ústavného práva podľa čl. 12, ods. 1 Ústavy SR na rovnosť ľudí v dôstojnosti a právach, pretože tento právny rozbor súdy vykonali v prospech svojho kolegu, nám však právo získať rovnaké stanovisko v totožnej právnej otázke postupom popísaným v bode IV. a V. odmietli. (...)

Rovnako i postupom podľa bodu VI. nášho návrhu nám súdy odňali možnosť konať pred   súdom.   Tvrdením   o   uplynutí   prekluzívnej   lehoty   na   uplatnenie   práva,   či   lehoty na podanie   odvolania   možno   rozhodnúť   spor   jedine   v   prípade,   že   jeho   predmetom   nie je absolútna neplatnosť právneho úkonu podľa § 39 O. z.. Absolútna neplatnosť nenastáva až vyslovením neplatnosti rozsudkom,   ale pôsobí ex tunc,   súd ju v rozsudku len konštatuje a neplatnou   je   od   počiatku.   Absolútne   neplatný   právny   úkon   nebol   nikdy   platný   a   toto konštatovanie je súd povinný vysloviť vtedy, kedy bol o takéto určenie požiadaný a nie len do troch   mesiacov   odo   dňa,   kedy   bol   absolútne   neplatný   právny   úkon   vykonaný,   či   v   deň vydania   uznesenia,   voči   ktorému   sa   jediný,   komu   bolo   priznané   postavenie   účastníka konania,   vzdal   odvolania.   S   ohľadom   na   nepremlčateľnosť   vlastníckeho   práva   nemožno zakonzervovať existujúci bezprávny stav s odôvodnením, že takýto stav trval už tri mesiace pred podaním návrhu na súdne konanie,   či v deň vykonania úkonu súdom.   Naše právo nakladať s naším vlastníctvom je absolútne a je nezávislé na každej moci, i na moci súdnej, ktorá nezákonnej žiadosti o založenie bezprávneho stavu vyhovela.

Podľa   §   123   Občianskeho   zákonníka   vlastník   je   v   medziach   zákona   oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Z citovaného   ustanovenia   vyplýva,   že   vlastníctvom   alebo   vlastníckym   právom   treba rozumieť právo ovládať vec, najmä ju držať, užívať, požívať a nakladať s ňou vlastnou mocou, ktorá nie je závislá od žiadnej inej moci kohokoľvek k tej istej veci. Pod pojmom nakladať s vecou treba rozumieť oprávnenie vlastníka disponovať s predmetom vlastníctva. Vlastník   má   právo   na   ochranu   proti   tomu,   kto   do   jeho   vlastníckeho   práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

Z ustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že výkon práv a povinností vyplývajúcich   z   občianskoprávnych   vzťahov   nesmie   bez   právneho   dôvodu   zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Citované zákonné ustanovenie má zásadný aplikačný a interpretačný význam pre výkon subjektívnych občianskych práv.

I v prípade, že by bolo pravdivé tvrdenie súdov, že navrhovateľ v I. rade skutočne nedodržal   lehotu   na   uplatnenie   práva,   táto   okolnosť   je   pre   rozhodnutie   v   merite   veci irelevantná. Obchodný zákonník v § 131, ods. 1 stanovuje prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva bez   toho,   aby výslovne   definoval   relatívnu   neplatnosť   práv   uplatňovaných podľa tohoto   ustanovenia.   To   však   nevylučuje   všeobecné   právo   účastníka   právneho   úkonu vykonaného   valným   zhromaždením,   dovolať   sa   absolútnej   neplatnosti   právneho   úkonu podľa Občianskeho zákonníka, ktorý je základnou právnou normou spoločnosti, a pri ktorej lehota   na   uplatnenie   práva   neexistuje.   Pri   stanovení   prekluzívnej   lehoty   cit.   zák. ustanovenie   očividne   nepredpokladolo,   že   valné   zhromaždenie   spoločnosti   má   vôbec   k dispozícii teoretickú možnosť na to, aby vykonal absolútne neplatný právny úkon a už vôbec nie taký, ktorý sa týka nepremlčateľných základných práv a slobôd občanov.

Prekluzívna trojmesačná musí byť rovnako prelomená i ústavnou povinnosťou súdov prejednať vec, pokiaľ sa týka vlastníckeho práva.

Podľa § 100, ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva.“

II.

Stav konaní pred všeobecnými súdmi

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností zistil:

Do   28.   júla   2000   bol   sťažovateľ   spoločníkom   a konateľom   spoločnosti,   keď   bol rozhodnutím jej valného zhromaždenia odvolaný z tejto funkcie.

Uznesením sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 z 15. augusta 2000 okresný súd vykonal zmeny zápisu v obchodnom registri. V konaní sťažovateľovi nebolo priznané postavenie účastníka konania ani na základe skutočností, že je „spolumajiteľom spoločnosti“.

Ďalší postup sťažovateľa a napádaných všeobecných súdov:

Sťažovateľ   ako   konateľ   spoločnosti   doručil   18.   augusta   2000   okresnému   súdu žiadosť o výmaz sídla spoločnosti na adrese rodinného domu vo vlastníctve sťažovateľa. Dňa 7. septembra 2000 sťažovateľ doručil okresnému súdu „Návrh na určenie neplatnosti uznesenia   Okresného   súdu   Bratislava   I,   B. č. z.:   4,   ZPZ.:   5255/Sro/2000,   Spis.   zn.: Sro 9031/B z 15. augusta 2000“ a 2. novembra 2000 žiadosť o výmaz sídla spoločnosti.Okresný súd uznesením sp. zn. 16 C 133/00 z 25. januára 2001 konanie o návrhu zastavil s odôvodnením, že „(...) nie je daná právomoc súdu určiť platnosť či neplatnosť rozhodnutí súdov“. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal; krajský súd uznesením sp. zn. 17 Co 152/01, 17 Nc 15/01 z 26. apríla 2001 rozhodol tak, že napadnuté rozhodnutie okresného   súdu   potvrdil.   Uznesenie   okresného   súdu   z   25.   januára   2001   v spojení s uznesením krajského súdu z 26. apríla 2001 nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2001.

Sťažovateľ napriek   poučeniu   krajského súdu   v uznesení z 26. apríla   2001 „Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie“ podal 16. júla 2001 proti nemu odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 25 Cob 290/01 z 31. októbra 2001 rozhodol tak, že odvolanie ako oneskorene podané odmietol. V odôvodnení citovaného uznesenia krajský súd uviedol: „(...) podľa   §   204   ods.   1   OSP   odvolanie   sa   podáva   do   pätnástich   dní   od   doručenia rozhodnutia   na   súde,   proti   rozhodnutiu   ktorého   smeruje.   Napadnuté   rozhodnutie   bolo navrhovateľovi   doručené   dňa   16.   8.   2000   a tento   sa   vzdal   odvolania.   Uznesenie   preto nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 8. 2000.“ V poučení uznesenia je uvedené: „Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.“ Sťažovateľ doručil 21. decembra 2001 okresnému súdu dovolanie proti uzneseniu krajského súdu z 31. októbra 2001, ktoré podľa sťažovateľa nebolo doručené dovolaciemu súdu, a v predmetnej veci sa podľa neho nekoná.

Dňa 13. novembra 2000 sťažovateľ doručil krajskému súdu podanie označené ako „Návrh   na   určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia   spoločnosti   BLOCK SLOVAKIA, spol. s r. o. z 28. 7. 2000“. Dňa 21. marca 2002 krajský súd rozsudkom sp. zn. 28   Cb   75/00   rozhodol   tak,   že   návrh   zamietol   ako   podaný   oneskorene.   Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že „každý spoločník, konateľ (...) môže podať návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. (...) Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia (...). Súd mal preukázané, že navrhovateľ v lehote 3 mesiacov od konania valného zhromaždenia, na ktorom   bolo   prijaté   uznesenie   o jeho   odvolaní   z funkcie   konateľa   spoločnosti,   nepodal návrh na vyhlásenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia a preto návrh zamietol“. Sťažovateľ 17. mája 2002 doručil krajskému súdu odvolanie proti tomuto rozsudku krajského súdu. Ústavný súd na najvyššom súde zistil, že rozsudkom sp. zn. 5 Obo 190/02 z 25. marca 2003 bol napadnutý rozsudok krajského súdu z 21. marca 2002 potvrdený ako vecne správny.

III.

Východiská na rozhodovanie

1. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v ustanoveniach § 20 ods. 1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok   odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   sťažnosť   predbežne prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   sťažovateľa   a podľa   §   25   ods.   2 citovaného   zákona   skúmal,   či   nie   sú   dôvody   na   jej   odmietnutie.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   sťažnosti   alebo   sťažnosti   podané   niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

2. V súvislosti s odmietnutím sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podanej proti všeobecnému súdu ústavný súd zastáva názor, že o zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa konštantnej judikatúry pôjde vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania (druhu civilného procesu) pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   považuje   ústavný   súd   takú   sťažnosť,   pri   ktorej   predbežnom prerokovaní   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

3.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde.   Základné   právo   na   súdnu ochranu sa v celom rozsahu uplatnilo aj pre sťažovateľa, ktorý sa ako žalobca domáhal ochrany   v súdnom   konaní   návrhom   na   určenie   neplatnosti   uznesenia   okresného   súdu sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000. Výsledkom bol jeho procesný neúspech v konaniach pred súdom prvého stupňa a odvolacím súdom a napokon zamietnuté bolo aj jeho dovolanie proti rozsudku krajského súdu.

Ústavný   súd   zdôrazňuje, že   súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je právo účastníka konania na úspech s jeho procesným úkonom, v tomto prípade s dovolaním, a do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo na akceptovanie   právneho   názoru   sťažovateľa   na   skutkový   stav   zistený   v konaní   pred všeobecným súdom.

4. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých   vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie   alebo   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   je   možné   iba   v   nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Nárok, ktorý uplatňoval sťažovateľ a ktorý súvisel s jeho vlastníctvom obchodného podielu v spoločnosti, patrí nepochybne do obsahu pojmu majetok. Je to však nárok, ktorému ochranu (alebo proti ktorého uplatneniu) poskytujú podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) všeobecné súdy, pretože ide o súkromnoprávny nárok majúci základ v záväzkovom vzťahu, v spoločenskej zmluve medzi účastníkmi.

V tomto vzťahu porušuje vlastnícke právo alebo právo vlastniť majetok ten subjekt, ktorý neplní svoje zákonné alebo zmluvne prevzaté povinnosti. Preto nie je možné, aby sa všeobecný súd považoval za primárneho porušovateľa základného práva vlastniť majetok len z dôvodu, že do jeho právomoci patrí rozhodovanie o veciach súvisiacich s ochranu postavenia spoločníka obchodnej spoločnosti a jeho rozhodnutie nie je v súlade s právnym názorom   účastníka   konania   (sťažovateľa).   Všeobecný   súd   by   mohol   byť   len   vtedy porušovateľom tohto základného práva hmotného obsahu, ak by postupoval v konaní tak, že by to znamenalo porušenie ústavných princípov spravodlivého procesu. Inak jeho postup a rozhodnutie nemožno dávať do spojitosti s porušením základného práva vlastniť majetok.

Rovnaký názor ústavného súdu platí aj vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 19 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

5. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní obyčajných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí (opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal,   s ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne   aj   I.   ÚS   20/03, IV. ÚS 43/04).   Ak   nie   sú   splnené   tieto   predpoklady   na   preskúmanie   rozhodnutí všeobecných   súdov,   ústavný   súd   nemôže   dospieť   k   záveru   o   vecnej   spojitosti   medzi základnými   právami   alebo   slobodami,   ktorých   porušenie   sa   namieta,   a   napádaným rozhodnutím   všeobecných   súdov   a   postupom,   ktorý   im   predchádzal.   V   takom   prípade ústavný   súd   považuje sťažnosti   za   zjavne neopodstatnené   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   reálnu možnosť   porušenia základného   práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

IV.

Rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky

Základným predpokladom na uplatnenie ochrany podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, že ochrany sa domáha, ak sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu všeobecného   súdu,   účastník   konania.   Účastníkom   konania   je   osoba,   ktorá   sa   stala účastníkom konania zákonom predpísaným a predvídaným spôsobom. Takýmto spôsobom môže byť podanie návrhu alebo žaloby alebo ak proti osobe bola podaná žaloba alebo podaný návrh na začatie konania, prípadne ak sa osoba stala účastníkom konania iným spôsobom, napríklad na základe úkonu súdu podľa § 94 ods. 1 OSP alebo rozhodnutím o zámene   či   zmene   účastníkov   konania   podľa   §   92   OSP.   Ak   sa   sťažovateľ   nestal účastníkom konania zákonom určeným spôsobom, potom sa nemôže domáhať ani ochrany pred   porušovaním   jeho   základných   práv   a slobôd   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   proti všeobecnému   súdu   v konkrétnom   konaní   pred   takým   súdom.   Podanie   sťažnosti   takou osobou je preto podanie sťažnosti zjavne neoprávnenou osobou.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   nebola   účastníčkou   namietaných   konaní vedených na okresnom súde pod sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 a 16 C 133/00, na krajskom súde pod sp. zn. 17 Co 152/01, 17 Nc 15/01, 28 Cb 75/00 a 25 Cob 290/01 a ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Obo 190/02. Na záver o jej účastníctve v týchto konaniach nestačí tvrdenie o vecnom súvise sťažovateľky a obchodnej spoločnosti. Preto sťažnosť   v časti   vo   vzťahu   k sťažovateľke   odmietol   ako   podanú   zjavne   neoprávnenou osobou (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V.

Konanie o neplatnosti uznesenia registrového súdu sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 z 15. augusta 2000

V sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a porušenie jeho základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 druhej   vety a čl. 48 ods.   2 ústavy   postupom   a rozhodnutím   okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 133/00 a porušenie základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4 a   čl.   46   ods.   1   a 2   druhej   vety   uznesením   krajského   súdu   z   26. apríla   2001 sp. zn. 17 Co 152/01, 17 Nc 15/01.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   na   okresnom   súde   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 16   C   133/00   domáhal   určenia   neplatnosti   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 z   15.   augusta   2000.   Okresný   súd   uznesením   z   25.   januára   2001 sp. zn. 16 C 133/00   konanie   o tomto   návrhu   zastavil   s odôvodnením,   že „(...) nemá právomoc   rozhodnúť   o   platnosti   či   neplatnosti   právoplatných   rozhodnutí   súdov“. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal, o odvolaní rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn.   17   Co   152/01,   17   Nc   15/01   z   26.   apríla   2001   tak,   že   napadnuté   rozhodnutie okresného   súdu   potvrdil.   Uznesenie   okresného   súdu   sp. zn.   16   C   133/00   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 17 Co 152/01, 17 Nc 15/01 z 26. apríla 2001 nadobudlo právoplatnosť 9. júla 2001.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je totiž jej podanie   v lehote   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Táto   lehota   je dvojmesačná   a začína   plynúť od   právoplatnosti   rozhodnutia,   oznámenia   opatrenia   alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej   lehoty   nedovoľuje   zákon   o ústavnom   súde   žiadne   výnimky   ani   odpustenie dodržania tejto lehoty.

Preto ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

V.

Konanie vo veci registrového súdu sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ z dôvodu porušenia čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a   4 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2   druhej   vety   ústavy   žiada   uznesenie   obchodného   registra   sp.   zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000 z 15. augusta 2000 zrušiť z dôvodu, že od počiatku je neplatné.

Ústavný   súd   z obsahu   príloh   sťažnosti   zistil,   že   uznesenie   okresného   súdu 4 ZPZ 5255/Sro/2000   z 15.   augusta   2000   nadobudlo   právoplatnosť   16.   augusta   2000. Napriek tomu sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu obchodného registra okresného súdu sp. zn. 4 ZPZ 5255/Sro/2000, ktorým sa rozhodlo o zápise zmien v obchodnom registri spoločnosti. Krajský súd uznesením sp. zn. 25Cob 290/01 z 31. októbra 2001 odvolanie ako oneskorene podané odmietol.

Preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol už po jej predbežnom prerokovaní ako podanú oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

VI.

Konanie o neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti z 28. júla 2000 (rozsudok krajského súdu sp. zn. 28 Cb 75/00 a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 190/02)

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie čl. 152 ods. 4 ústavy a základných práv podľa čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a ods. 2 druhej vety ústavy konaním a rozhodnutím krajského súdu vedeným pod sp. zn. 28 Cb 75/00 v spojení s konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu vedeným pod sp. zn. 5 Obo 190/02.

Dňa 13. novembra 2000 sťažovateľ doručil krajskému súdu návrh na začatie konanie označený ako „Návrh na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia spoločnosti BLOCK   SLOVAKIA,   spol.   s r.   o.   z   28.   7.   2000“.   Dňa   21.   marca   2002   krajský   súd rozsudkom sp. zn. 28 Cb 75/00 rozhodol tak, že návrh zamietol ako podaný oneskorene. Z odôvodnenia rozsudku krajského súdu vyplýva, že „každý spoločník, konateľ (...) môže podať návrh na súd na určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia, ak je v rozpore so zákonom, spoločenskou zmluvou alebo stanovami. (...) Toto právo však zanikne, ak ho oprávnená osoba neuplatní do troch mesiacov od prijatia uznesenia valného zhromaždenia (...).   Súd   mal   preukázané,   že   navrhovateľ   v lehote   3   mesiacov   od   konania   valného zhromaždenia,   na   ktorom   bolo   prijaté   uznesenie   o jeho   odvolaní   z funkcie   konateľa spoločnosti,   nepodal   návrh   na   vyhlásenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia a preto návrh zamietol“.

Sťažovateľ 17. mája 2002 doručil krajskému súdu odvolanie proti tomuto rozsudku krajského súdu. Ústavný súd na najvyššom súde zistil, že rozsudkom sp. zn. 5 Obo 190/02 z 25. marca 2003 bol napadnutý rozsudok krajského súdu z 21. marca 2002 potvrdený ako vecne správny.

Sťažovateľ podľa názoru ústavného súdu neuviedol žiadny ústavne akceptovateľný argument na to, aby bolo možné preskúmať spojitosť medzi napadnutými rozsudkami a postupmi, ktoré im predchádzali, a napokon aj jeho dôvodmi a označenými základnými právami. Ústavný súd takú spojitosť nezistil ani po preskúmaní napadnutých rozsudkov. Dôvodom, ktorý by zakladal reálnu možnosť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie skúmať porušenie základných práv, nemôže byť len subjektívny názor sťažovateľa na otázky riešené v spore o neplatnosť uznesenia valného zhromaždenia obchodnej spoločnosti. Odôvodnenie oboch rozsudkov je zrozumiteľné, nevykazuje znaky svojvoľnosti a ústavný súd pripomína, že krajský súd zamietol žalobu pre oneskorenosť logickým porovnaním dátumu prijatia napadnutého uznesenia valného zhromaždenia a dátumu podania žaloby. Rovnaký postup zvolil aj najvyšší súd.

Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že základné právo na súdnu ochranu nie je právom na prevzatie skutkových a právnych názorov sťažovateľa. Z uvedeného vyplýva, že postupy a rozsudky   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   nie   sú   v žiadnej   spojitosti   s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z toho dôvodu bolo už bez významu zaoberať sa namietaným porušením ďalších základných práv podľa čl. 46 ods. 2 ústavy, ktorý upravuje prieskum v správnom súdnictve, čo nie je prípad sťažovateľa (súdy konali v sporovom konaní), čl. 19, čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,   ktorých   porušenie   by   predpokladalo   porušenie   niektorého   z ústavnoprocesných princípov   konania   pred   týmito   súdmi,   a napokon   ústavný   súd   nevenoval   pozornosť   ani namietanému porušeniu čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý neobsahuje žiadne základné právo.

Preto ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku už ústavný súd nerozhodoval o ďalších návrhoch uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2004