znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 370/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. M., M. M., a A. M., zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   ANDRAŠOVIČ   &   PARTNERS,   s.   r.   o., Lermontovova   14,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta JUDr. Eduarda Andrašoviča, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   Levice   v   konaní   vedenom   pod ČVS:   ORP-69/OVK-LV-2006,   ako   aj porušenie svojich   základných   práv podľa   čl.   16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 21 ods. 1 a čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   bližšie   neoznačeným   postupom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, rozsudkom Okresného súdu Levice sp. zn. 7 C 101/2009 z 10. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 157/2012 z 23. októbra 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M., M. M. a A. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2013 doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), M. M. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), a A. M. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   Advokátskou   kanceláriou   ANDRAŠOVIČ   &   PARTNERS,   s.   r.   o., Lermontovova   14,   Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta JUDr. Eduarda Andrašoviča, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 5 a čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava) postupom Okresného riaditeľstva Policajného zboru Levice (ďalej len „okresné   riaditeľstvo“)   v konaní   vedenom   pod   ČVS:   ORP-69/OVK-LV-2006,   ako   aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 5, čl. 21   ods.   1   a   čl.   46   ods.   3   ústavy   bližšie   neoznačeným   postupom   Ministerstva   vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“), rozsudkom Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 101/2009 z 10. apríla 2012 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 157/2012 z 23. októbra 2012.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   sa   v procesnom   postavení žalobcov v konaní pred okresným súdom domáhali uloženia povinnosti ministerstvu vnútra ako žalovanému zaplatiť im sumu 286 702,83 € s príslušenstvom z titulu náhrady škody, ktorá im mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom okresného riaditeľstva v dôsledku toho, že sa nezaoberalo trestným oznámením sťažovateľky v 1. rade (v procesnom postavení žalobkyne v 2. rade) z 1. februára 2006 a z 2. februára 2006.

Sťažovatelia v sťažnosti popisujú skutkový stav, ktorý predchádzal podaniu sťažnosti ústavnému súdu, pričom v tejto súvislosti okrem iného uvádzajú:

„Sťažovatelia v procesnom postavení žalobcov dňa 18. 10. 2003 podali na Okresný súd Bratislava III žalobu o neplatnosť právnych úkonov, sp. zn. 28 Cb 249/2003, v rámci ktorej sa domáhali neplatnosti právnych úkonov proti odporcom: v rade 1. M., s. r. o., so sídlom..., v rade 2. J. s. r. o., so sídlom..., v rade 3. M. J., v rade 4. M., s. r. o., so sídlom..., v rade 5. S. K., v rade 6. Penzión S., v rade 7. Detský domov... a zároveň aby Okresný súd Bratislava III. určil, že vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v katastrálnom území, obec..., okres..., ktoré boli do vykonania vkladu Správou katastra... dňa 18. 03. 2002 vedené na   LV   ako   pozemok   par.   č.   druh   pozemku   záhrady   o   výmere   295   m² a   pozemok   par.   č.   druh   pozemku   zastavané   plochy   o   výmere   295   m²   a   rodinný   dom so   súp.   č.   postavený   na   pozemku   par.   č.,   a   ktoré   sú   v   súčasnosti   vedené na   LV   č.   Správou katastra...,   nachádzajúce sa v katastrálnom   území,   okres...,   obec...   - rodinný dom so súpisným číslom stojaci na pozemku parcelné číslo..., druh stavby..., ďalej garáž   so   súpisným   číslom...   stojaca   na   pozemku   parcelné   číslo...,   druh   stavby...,   ďalej pozemok parcelné číslo... o výmere 251 m², druh pozemku záhrady, ďalej pozemok parcelné číslo... o výmere 44 m², druh pozemku zastavané plochy a nádvoria a pozemok parcelné číslo... o výmere 295 m², druh pozemku zastavané plochy a nádvoria..., je sťažovateľ 1 v podiele 2/4 – iny... k celku, ďalej je sťažovateľ 2 v podiele 1/4 – ina... k celku a ďalej je sťažovateľ 3 v podiele 1/4 - ina... k celku. Okresný súd Bratislava III. v konaní vedenom pod sp. zn. 28Cb 249/2003 dňa 23. 07. 2009 vyhovel návrhu sťažovateľov, v dôsledku čoho sa sťažovatelia s účinkom ex tunc stali vlastníkmi Nehnuteľností.

V   čase,   kedy   vo   vyššie   uvedenej   veci   ešte   nebolo   právoplatne   rozhodnuté, sťažovatelia najskôr Nehnuteľnosti využívali ako svoje obydlie, resp. užívali Nehnuteľnosti bez prerušenia prechádzajúceho stavu, keďže Nehnuteľnosti obývali celý svoj život. Počas pokojného užívania Nehnuteľností vnikli dňa 01. 02. 2006 približne o 17 hodine násilne do Nehnuteľností a do budovy priľahlej garáže viacerí muži, medzi ktorými bol M. J., B. B. a   ďalšie   osoby.   Sťažovatelia   okamžite   privolali   príslušníkov   Okresného   riaditeľstva Policajného zboru... Pán J. vo veci nezákonného vniknutia do Nehnuteľností uviedol, že je nájomcom   Nehnuteľností,   pričom   za   účelom   preukázania   tejto   informácie   predložil v rovnaký deň uzatvorenú nájomnú zmluvu so spoločnosťou M. s. r. o., ktorá bola v tom čase zapísaná v príslušnom katastri nehnuteľnosti ako vlastník predmetných Nehnuteľností. Ostatných narušiteľov označil pán J. za svojich hostí.

Sťažovateľka 2 dňa 01. 02. 2006 a následne dňa 02. 02. 2006 podala na útvare porušovateľa 1 trestné oznámenie na pána J. a osoby, ktoré ho pri násilnom vniknutí do   Nehnuteľností   sprevádzali,   a   to   z   dôvodu,   že   tieto   osoby   neoprávnene   vnikli do Nehnuteľností v čase, keď vlastnícke právo k nim bolo predmetom konania vedenom na Okresnom súde Bratislava III, sp. zn. 28 Cb 249/2003, a to bez akéhokoľvek oprávnenia, resp.   právneho   titulu,   t.   j.   bez   toho,   aby   disponovali   právoplatným   a   vykonateľným rozhodnutím vecne a miestne príslušného súdu. Vyššie uvedené osoby sa preukázali výlučne nájomnou   zmluvou   datovanou   v   deň   násilného   vniknutia   do   Nehnuteľností,   t.   j.   dňa 01. 02. 2006 uzavretou medzi pánom J. a spoločnosťou M. s. r. o. Sme presvedčení, že nájomná zmluva nie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky dostatočným právnym   titulom   oprávňujúcim   jeho   držiteľov   na   svojpomocné   vypratanie   akýchkoľvek nehnuteľnosti.

V čase svojho príchodu bez predchádzajúceho upozornenia vymontovali, prepílili, prerezali a inak násilne mechanicky znefunkčnili všetky zámky nachádzajúce sa na pozemku s výnimkou zámku na dverách rodinného domu. Naviac si dovoľujeme dať do pozornosti skutočnosť, že vyššie uvedené osoby prevŕtali zámok aj na dverách priľahlej garáže, pričom vlastnícke   právo   sťažovateľov   k   nej   nikdy   nebolo   dotknuté   žiadnym   prevodom   ani prechodom   tohto   práva.   Budova   garáže   bola   teda   v   tom   čase   v   katastri   nehnuteľností evidovaná ako vlastníctvo sťažovateľov. Napriek tejto skutočnosti, ktorá bola bez zmeny konštantne   zaznamenaná   v   príslušnom   katastri   nehnuteľností   porušovateľ   1   v   rozpore s povinnosťami, ktoré mu ukladá zákon, nezasiahol a narušiteľom nezabránil v obsadení Nehnuteľností   a   súčasne   aj   garáže.   Sťažovatelia   si   dovoľujú   zdôrazniť   skutočnosť,   že porušovateľ   1   bol   vo   veci   ochrany   ich   práv   pasívny   a   sťažovateľov,   ktorí   sa   nátlaku siedmich mužov nemohli brániť, naviac vyzval na dohodu s pánom J. a jeho spoločníkmi. Sťažovateľka 2 v dôsledku vyššie uvedeného podala predmetné trestné oznámenie, ČVS: ORP-69/0VKLV-2006, nakoľko mala za to, že M. J., B. B. a ďalšie osoby svojím násilným konaním naplnili skutkovú podstatu trestného činu porušovania domovej slobody podľa ustanovenia § 194 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon..., resp. trestného činu neoprávneného   zásahu   do   práva   k   domu,   bytu   alebo   nebytového   priestoru   podľa ustanovenia § 218 Trestného zákona...

Porušovateľ 1 však napriek skutočnosti, že už v predchádzajúcom procese evidentne pochybil, pokračoval v ignorácii ústavných práv sťažovateľov a so sťažovateľkou 2 spísal v rámci konania ČVS: ORP-69/0VK-LV-2006 len zápisnicu o podaní Trestného oznámenia a viac sa Trestným oznámením nezaoberal. Následne už sťažovateľke 2 neboli poskytnuté žiadne ďalšie informácie o postupe porušovateľa 1, a to v dôsledku skutočnosti, že poverený príslušník porušovateľa 1 neurobil v zmysle ustanovenia § 196 a nasl. zákona č. 301/2005 Z.   z.   Trestný   poriadok...   absolútne   žiaden   ďalší   úkon   za   účelom   zistenia   objektívneho skutkového a právneho stavu.

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   porušovateľ   1   sa   vôbec   nezaoberal   Trestným oznámením   sťažovateľky   2   a   Trestné   oznámenie   dňa   13.   02.   2006   uznesením ČVS:   ORP-69/0VK-LV-2006   bez   ďalších   úkonov   odmietol.   Sťažovatelia   majú   za   to,   že porušovateľ 1 bol pri výkone verejnej moci v tejto súvislosti v maximálnej možnej miere nečinný. Sťažovatelia sú súčasne presvedčení, že v prípade, ak by sa poverený príslušník porušovateľa   1   začal   riadne   a   včas   zaoberať   Trestným   oznámením,   konal   v   súlade so svojimi zákonom stanovenými povinnosťami a súčasne by predmetné Trestné oznámenie vybavil v súlade s ustanovením § 196 a nasl. Trestného poriadku, nedošlo by k násilnému vysťahovaniu sťažovateľov z ich domova, a teda k výraznému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd, ktorých ochranu im garantuje Ústava SR.

Po násilnom vniknutí pána J. a jeho spoločníkov, ktorému privolaný porušovateľ 1 nezabránil,   a   to   napriek   evidentnému   skutkovému   stavu   a   faktu,   že   sťažovatelia   neboli fyzicky schopní ochrániť svoj majetok, obydlie a súkromie svojej rodiny, boli sťažovatelia uvedenými   subjektmi   naviac   pod   hrozbou   ublíženia   na   zdraví   vyprataní.   V dôsledku nesprávneho a nezákonného postupu porušovateľa 1 boli Nehnuteľnosti a súčasne aj garáž, ktoré   nikdy   neprestali   byť   v   spoluvlastníctve   sťažovateľov,   zdevastované   a   sťažovatelia utrpeli   značnú   psychickú   ujmu   zodpovedajúcu   násilnému   vyprataniu   občanov z celoživotného obydlia bez varovania, priestoru na zbalenie sa a naviac v celom rozsahu nezákonným spôsobom schváleným príslušníkom Policajného zboru SR.

Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedený stav spôsobil porušovateľ 1 ignoráciou svojich   povinností,   čím   napomáhal   násilným   narušiteľom   porušiť   viacero   základných ústavných práv sťažovateľov, doručili sťažovatelia porušovateľovi 2 žiadosť o predbežné prerokovanie   nároku   na   náhradu   škody   zo   dňa   23.   02.   2009.   Porušovateľ   2   vo   svojej odpovedi zo dňa 04. 09. 2008 uviedol, že prokurátor Krajskej prokuratúry v Nitre sa plne stotožňuje   s   postupom   porušovateľa   1   a   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   Levice a náhradu škody a nemajetkovej ujmy sťažovateľom nepriznáva.

Dňa 19. 08. 2009 podali sťažovatelia na vecne a miestne príslušný Okresný súd Levice,   t.   j.   porušovateľa   3,   žalobu   o   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným postupom. Predmetným podaním sa sťažovatelia domáhali uhradenia náhrady škody, ktorá im bola spôsobená bezprostredne v dôsledku konania porušovateľa 1, pričom predbežným prerokovaním porušovateľa 3 malo byť vyslovené aj porušenie ústavných práv sťažovateľov porušovateľom 1 a porušovateľom 2. Porušovateľ 3 Rozsudkom 1, rozhodol v tejto právnej veci tak, že žalobu zamietol a sťažovateľom nepriznal náhradu trov konania...

Proti rozsudku porušovateľa 3 podali sťažovatelia v súlade s ustanovením § 201 a nasl.   OSP   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   v   celom   rozsahu   odvolanie z dôvodu, že porušovateľ 3 dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nesprávne právne posúdil vec, nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a zo skutkového stavu, ktorý zistil, vyvodil nesprávne právne závery.

Porušovateľ   2   sa   odvolal   voči   časti   výroku   rozsudku   prvého   stupňa,   ktorým   mu nebola priznaná náhrada trov konania.

Krajský   súd   v   Nitre,   t.   j.   porušovateľ   4,   Rozsudkom   2   rozhodol   o   oboch   vyššie uvedených odvolaniach tak, že rozsudok porušovateľa 3 vo veci samej potvrdil a v časti týkajúcej sa náhrady trov konania účastníkov rozsudok porušovateľa 3 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.“

Ďalšia   časť   sťažnosti   obsahuje   právnu   argumentáciu,   v rámci   ktorej   sťažovatelia v súvislosti   s namietaným   porušením   nimi   označených   základných   práv   podľa   ústavy v rámci konania pred okresným riaditeľstvom, ministerstvom vnútra a súdmi jednotlivých stupňov poukazujú najmä na tieto skutočnosti:

„Sťažovatelia sú v nadväznosti na uvedené presvedčení, že porušovateľ 1 postupoval nezákonným spôsobom keď umožnil narušiteľom násilne obsadiť obydlie sťažovateľov bez existencie   právneho   titulu   a   porušovateľ   2   uznal   postup   porušovateľa   1   za   zákonný a odmietol uhradiť sťažovateľom škodu spôsobenú porušovateľom 1 ako subjektom, za ktorý v   tejto   súvislosti   zodpovedá,   pričom   predmetnú   nezákonnosť   preukazujú   nasledujúcim spôsobom:

V   súlade   s vyššie   uvedeným   porušovateľ   1   a   porušovateľ   2   porušili   tým,   že pri násilnom vyprataní sťažovateľov z ich obydlia a naviac pri preukázateľnom poškodzovaní majetku sťažovateľov, ktoré nebolo predmetom prevodov majetku (napr. garáž) odmietli poskytnúť   ochranu   sťažovateľom,   pričom   naviac   počas   ďalšieho   konania   po   podaní Trestného   oznámenia   svojvoľne   porušovali   procesné   práva   sťažovateľov,   nasledujúce ústavné práva sťažovateľov, a to najmä:

- právo na ochranu nedotknuteľnosti osôb sťažovateľov a ich súkromia ustanovené v článku 16 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti ustanovené v článku 19 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života ustanovené v článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

- vlastnícke právo ustanovené v článku 20 ods. 1 a 5 Ústavy SR,

- právo na ochranu obydlia ustanovené v článku 21 ods. 1 Ústavy SR,

-   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom, resp. nezákonným konaním a rozhodovaním, ustanovené v článku 46 ods. 3 Ústavy SR.“

Podľa   tvrdenia   sťažovateľov «k   poškodeniu   ich   ústavných   práv   došlo   tak,   že príslušník porušovateľa 1 a porušovateľa 2

-   vôbec   neposkytol   sťažovateľom   ochranu   pred   neoprávneným   zásahom do užívacieho práva sťažovateľov,

- svojou nečinnosťou a „asistenciou“ umožnil tretím osobám vypratať Nehnuteľnosti bez akéhokoľvek právneho titulu (napr. právoplatný rozsudok na vypratanie nehnuteľnosti),

- akceptoval a zároveň umožnil vykonať neoprávnenú svojpomoc tretích osôb,

- vôbec sa nezaoberal trestným oznámením podaným sťažovateľkou 2, t. j. predmetné trestné oznámenie nevybavil v súlade s § ustanovením 196 ods. 2 Trestného poriadku,

- sťažovateľku 2 ako oznamovateľa trestného činu a poškodenú nepoučil v súlade s ustanovením § 197 ods. 3 Trestného poriadku,

-   nedoručil   sťažovateľke   2,   t.   j.   oznamovateľovi   trestného   činu,   uznesenie o odmietnutí Trestného oznámenia,

-   porušovateľ   2   ako   zodpovedný   subjekt   odmietol   sťažovateľom   uhradiť   škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá im v dôsledku konania porušovateľa 1 vznikla».

Sťažovatelia   namietajú,   že „v dôsledku   nezákonného   a nesprávneho   postupu porušovateľa 1 vzniklo právo na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom konštituované v čl. 46 ods. 3 Ústavy SR“.

Tým, že okresný súd a krajský súd sa vo svojich rozhodnutiach „vôbec nevyjadrili k relevantnej argumentácii sťažovateľov,   neodôvodnili,   na základe akého myšlienkového postupu uprednostnili existenciu novej nájomnej zmluvy pred právom na ochranu obydlia, absolútne   opomenuli   vlámanie   narušiteľov   do   garáže,   bez   ďalšieho   považovali za   nespochybniteľnú   výpoveď   vyšetrovateľa   porušovateľa   1,   hoci   samotná   výpoveď   v zásade potvrdzovala všetky sťažovateľmi deklarované porušenia právneho poriadku SR, túto nesprávne posúdili bez opory zákona svojvoľne a arbitrárne,   svojvoľne usúdili,   že odňatie procesných práv sťažovateľov počas trestného konania pred porušovateľom 1 nie je spôsobilé   zmeniť   už   raz   vydané   uznesenie   porušovateľa   1...“, podľa   sťažovateľov   im „upreli právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom porušovateľa 1“.

Medzičasom   o podnete   sťažovateľov   z   13.   mája   2013   na   podania   mimoriadneho dovolania   generálnym   prokurátorom   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurátor“) proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 101/2009 z 10. apríla 2012 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 157/2012 z 23. októbra 2012 rozhodla Krajská prokuratúra v Nitre tak, že ho prípisom sp. zn. Kc 67/13 z 18. júla 2013 odložila.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Leviciach porušilo právo sťažovateľov na ochranu súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby, na zachovanie ľudskej cti a dôstojnosti, vlastnícke právo a právo na ochranu obydlia.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky porušilo právo sťažovateľov na ochranu súkromia   a   rodinného   života,   na   nedotknuteľnosť   osoby,   na   zachovanie   ľudskej   cti a dôstojnosti,   vlastnícke   právo,   právo   na   ochranu   obydlia   a   právo   na   náhradu   škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Okresný súd Levice rozhodnutím zo dňa 10. 04. 2012, sp. zn. 7 C/101/2009 porušil právo sťažovateľov na ochranu súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby, na zachovanie ľudskej cti a dôstojnosti, vlastnícke právo, právo na ochranu obydlia, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a právo na spravodlivý súdny proces.

Krajský súd v Nitre rozhodnutím zo dňa 23. 10. 2012, sp. zn. 25 Co/157/2012 porušil právo sťažovateľov na ochranu súkromia a rodinného života, na nedotknuteľnosť osoby, na zachovanie ľudskej cti a dôstojnosti, vlastnícke právo, právo na ochranu obydlia, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom a právo na spravodlivý súdny proces.

Rozhodnutie   Okresného   súdu   Levice   zo   dňa   10.   04.   2012,   sp.   zn.   7   C/101/2009 a rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 10. 2012, sp. zn. 25 Co/157/2012 sa zrušuje.

Porušovatelia   sú   povinní   zaplatiť   sťažovateľom   náhradu   trov   konania   k   rukám právneho zástupcu sťažovateľov do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na   začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v tomto   zákone.   Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorého   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to   predovšetkým v situácii,   keď   je   sťažovateľ   v konaní pred   ústavným   súdom   zastúpený   kvalifikovaným právnym zástupcom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

Z petitu   vyplýva, že za porušovateľov v ňom označených   základných   práv podľa ústavy   sťažovatelia   označujú   okresné   riaditeľstvo,   ministerstvo   vnútra,   okresný   súd a krajský súd.

1.   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa ústavy   postupom   okresného   riaditeľstva   v konaní   vedenom   pod ČVS:   ORP-69/OVK-LV-2006   a bližšie   neoznačeným   postupom   ministerstva   vnútra v súvislosti   s predbežným   prerokovaním   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej nesprávnym úradným postupom

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že k porušeniu v sťažnosti označených základných práv   podľa   ústavy   došlo   nesprávnym   úradným   postupom   (nečinnosťou,   nevykonaním žiadnych   procesných   úkonov)   okresného   riaditeľstva   v konaní   vedenom   pod ČVS: ORP-69/OVK-LV-2006 pri vyšetrovaní trestného oznámenia sťažovateľky v 1. rade z 1. a 2. februára 2006. Podľa ich tvrdenia v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom okresného riaditeľstva je vzniknutá škoda a nemajetková ujma, ktorá im vznikla „násilným   vniknutím   do   obydlia,   násilným   obsadením   obydlia   a vyprataním“. Na základe žiadosti sťažovateľov z 23. februára 2009 o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody im ministerstvo vnútra náhradu škody a nemajetkovej ujmy nepriznalo.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že   k jej   podaniu   môže   zásadne   dôjsť   až subsidiárne.   Zmysel   a účel   zásady   subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy   prichádzajúcich   orgánov   verejnej   moci   (m.   m.   III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05, II. ÚS 156/09, I. ÚS 480/2013).

Súčasťou   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a pred tým, než podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

V posudzovanej veci boli sťažovatelia oprávnení podať proti namietanému postupu okresného   riaditeľstva   sťažnosť   podľa   Trestného   poriadku   (§   197   v spojení   s   §   198), príp. podnet a následne tiež opakovaný podnet podľa § 31 a nasl. zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre   v znení   neskorších   predpisov,   o ktorých   bol   oprávnený   a aj   povinný rozhodnúť   príslušný   orgán   prokuratúry.   Právomoc   prokurátora   rozhodnúť   o opravnom prostriedku, resp. inom prostriedku nápravy, uplatnenom sťažovateľmi v posudzovanej veci vylučuje právomoc ústavného súdu.

V súvislosti   s   namietaným   postupom   ministerstva   vnútra   pri   predbežnom prerokovaním   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej   nesprávnym   úradným   postupom okresného riaditeľstva ústavný súd, vychádzajúc zo sťažnosti, konštatuje, že sťažovatelia si túto   škodu   (vyčíslenú   vo   výške   286   702,83   €)   uplatnili   proti   ministerstvu   vnútra   ako žalovanému žalobou v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 C 101/2009. Právomoc všeobecného súdu (okresného súdu ako súdu prvého stupňa a krajského súdu ako odvolacieho   súdu)   rozhodnúť   o náhrade   škody,   ktorá   mala   byť   spôsobená   nesprávnym úradným   postupom   okresného   riaditeľstva,   v posudzovanom   prípade   taktiež   vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 101/2009 z 10. apríla 2012 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co 157/2012 z 23. októbra 2012

Podstata argumentácie sťažovateľov spočíva v namietaní právneho záveru okresného súdu   ako   prvostupňového   súdu   a krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   v súvislosti s posúdením   nimi   uplatneného   nároku   na   náhradu   škody,   ktorá   im   mala   vzniknúť v príčinnej súvislosti s nezákonným postupom okresného riaditeľstva.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom   zásahu,   pričom   pri   opatrení   alebo   inom   zásahu   sa   počíta   odo   dňa,   keď   sa sťažovatelia mohli o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods.   2   zákona   o ústavnom   súde).   V prípade   podania   sťažnosti   po   uplynutí   zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05).

V súvislosti   s posudzovaním   otázky,   či   sťažnosť   sťažovateľov   v časti,   ktorou namietali   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   označeným   rozsudkom prvostupňového okresného súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu, nebola podaná oneskorene, považoval ústavný súd za potrebné poukázať na svoj ustálený právny názor, podľa   ktorého   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   generálnemu   prokurátorovi [podľa § 243e až § 243j Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)] nepovažuje za   účinný   a dostupný   právny   prostriedok   nápravy,   ktorého   uplatnenie   je   predpokladom (podmienkou) podania sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a preto na jej podanie   z hľadiska   plynutia   lehoty   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre posúdenie otázky, či bola sťažnosť v tejto časti podaná pred uplynutím lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, relevantný termín nadobudnutia právoplatnosti týchto rozhodnutí.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 101/2009 z   10.   apríla   2012   v spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   25   Co   157/2012 z 23. októbra 2012 čo do merita veci nadobudol právoplatnosť 4. januára 2013.

Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov bola v tejto časti ústavnému súdu doručená (23. septembra 2013) zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde.   Ústavný   súd,   rešpektujúc   zákonom   ustanovenú   lehotu   na   podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a svoju ustálenú judikatúru, v tejto časti sťažnosť po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako podanú oneskorene.

Nad rámec odôvodnenia   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej podnet na podanie mimoriadneho dovolania generálnemu prokurátorovi (podľa § 243e až § 243j OSP) nepovažuje za účinný a dostupný právny prostriedok nápravy, ktorého uplatnenie je predpokladom (podmienkou) podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   a preto   na   jej   podanie z hľadiska plynutia lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu nemožno prihliadať (m. m. I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, IV. ÚS 200/05, IV. ÚS 355/2010 a iné). Z uvedeného dôvodu bol pre   posúdenie   otázky,   či   bola   sťažnosť   v tejto   časti   podaná   pred   uplynutím   lehoty ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde,   relevantný   termín   nadobudnutia právoplatnosti   napadnutých   rozhodnutí   okresného   súdu   a krajského   súdu,   a   nie   termín doručenia prípisu príslušným prokurátorom o odložení podnetu na podanie mimoriadneho dovolania.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014